Rodičia a starí rodičia, ktorí spoločne so zločincami a vlastizradcami z vysokej politiky umožnili, aby ich vlastné deti a vnuci boli okradnutí o budúcnosť vo vlastnej krajine, spoločne ich vyhnali a vyháňajú do cudziny, budúce generácie obrali o detstvo a budúcnosť, tvoria cca 70 % Slovákov, nemožno považovať za súčasť národa, ale len za plebejcov bez vlastného názoru, ktorí nikdy nemajú právo byť súčasťou tohto národa, lebo prispeli a prispievajú k jeho postupnej likvidácii.
Hlavná stránka

Meditácie Nie Príliš Medové V.
Vlado Gregor

1. Prinesú naše veľké synody oveľa viac slobody?

22. 10. 2022

Milí moji, stále viac cítim v Cirkvi strach zo všemožných direktív, napriek prebiehajúcej synode o všemožnej slobode. Máme nadbytok PC stránok, ktoré nehľadajú príčiny, ani riešenia, len poukazujú na smutný stav. Modlime sa, aby sa to zmenilo. Držte mi v tom palce, ako aj ja vám.
Študoval som kedysi históriu a veril som tomu, že taká šialená, hlúpa a obojstranná cenzúra, aká prebiehala za II. svetovej vojny, sa už nikdy nevráti. Ako veľmi som prekvapený, že je to tu zas! Na oboch stranách umierajú ľudia a na oboch stranách profitujú z ich utrpenia najväčší podvodníci a zlodeji, či už európski, ázijskí, alebo americkí. Nech už sme teda liberálni, alebo konzervatívni, zachovajme si zdravý rozum a túžbu po Božej pomoci.
Aj keď teda znovu a zase vstávajú noví inkvizítori, mudžahedíni a neomylné politické strany, verme, že ich pád bude zas veľký a nevyhnutný. "Hej, musel by to chlap byť, čo by našu vieru chcel
zabiť…"
V celých dejinách a aj v súčasnosti sa veľa ľudí odvažuje meditovať o tom, čo je to absolútne dobro a čo je absolútne zlo. Zdá sa mi, že absolútne zlo je myslieť si, že chápeme, čo je absolútne
dobro a zvládneme ho aj realizovať. Pred týmto prvotným a nie dedičným, ale stále znovu vznikajúcim hriechom, nás nechráni vôbec nič, ani vynikajúci intelekt, ani pozoruhodná svätosť. Vymenujem pár ľudí, ktorí precenili svoje možnosti a schopnosti: sv. Augustína, sv. Gregora VII., Savonarolu, Husa, Marxa a mnohých iných. Nie, žiadny Boží, svätý, alebo ináč dokonalý štát nevytvoríme, ak nerešpektujeme živú realitu okolo nás a hlavne, ak nehľadáme Božiu, ale svoju vôľu. Nebuďme teda v ničom prílišní a vo všetkom nech nám pomáha Boh prostredníctvom Ježiša a jeho Matky. Žiadne nároky navyše nám nemôžu pomôcť, ale môžu nám len uškodiť a cesty Božie k všeobecnému a konečnému dobru nám na dlhú dobu znejasniť.
Zdá sa mi totiž aj to a skúmam tieto procesy už dlho, že keby niektorí naši filozofi až tak nešpekulovali, ako sv. Augustín, nemusel na tak veľkej časti zemegule zvíťaziť islam a ak by niektorí pápeži neboli až tak drzí a jednoznační, ako sv. Gregor VII., tak obrovskú časť "orbis terrarum" by nezachvátila reformácia. Bolo by však chybou nad niektorými a mnohými lámať palicu, pretože všetci cítime a uznávame, že "nostra ecclesia est semper reformanda" a v októbri,
oslavujeme nielen ruženec, ale aj reformáciu, ktorú my katolíci považujeme za zbytočnú komplikáciu. Buďme ale presvedčení, že za komplikáciu nevyhnutnú a z Božej vôle. Pretože bez nej sa nedeje vôbec nič a našou úlohou je Božiu vôľu hľadať, skúmať a hlavne vedieť sa jej podriadiť. Vospolok teda čiňme pokánie a hlásajme evanjelium!

2. Márne akékoľvek spoločenstvo to isté točí, ak sa pravdivo nepozrie
do vlastných očí.

11. 11. 2022

     Človek je tvor mysliaci a mal by sa vedieť pozerať pravde do očí, aj keď je pre neho nepríjemná Vyskytuje sa teraz veľa hlásateľov pravdy, pretože k určitým objektívnym znalostiam a vedomostiam je veľmi uľahčený prístup oproti minulosti. Problém je v tom, ak si vytvoríme určitú predstavu, ktorú považujeme za pravdu a vnímame len fakty a informácie, ktoré nám túto predstavu potvrdzujú. Pritom často vydávame za pravdivé informácie, ktoré nemožno ani overiť, ani dokázať.
Pri tomto úpornom hľadaní tej svojej pravdy akosi prestaneme vnímať, či tá naša idea ostatným ľuďom osoží, alebo poškodí. Ak takéto niečo vnímame a robíme úmyselne s cieľom zisku a manipulácie ostatných, náš hriech je veľmi, naozaj veľmi veľký. Veď sa aj hovorí, že "kto na pravdu svedčí, je luhár najväčší."
Mám obavu, že aj naša opakovaná a proklamovaná synodalita je proces, ktorý akoby prestával vnímať to, že nesmieme iným vyčítať smietku v oku, ak vo svojom máme brvno. S tým súvisí aj to, že síce máme vedieť rozlišovať našich nepriateľov a škodcov, ale nemáme ich len ľutovať, ale mať ich aj rád. A pri posudzovaní iných si neustále a pokorne musíme uvedomovať, že škodíme najviac sami sebe svojou vzájomnou neúctou a ignoranciou. Tieto slová a pravidlá opakujeme donekonečna, ale akosi váhavo a niekedy vôbec ich nevzťahujeme na samých seba a na naše spoločenstvo.
Mám teda zlý pocit, že tá oslavovaná synodalita je proces, ktorý núti prostých veriacich kydať si do vlastného hniezda.To je mechanizmus, ktorý nemôže fungovať. Môže to ale byť poučením do ďalšej práce a väčšej zodpovednosti pre tých poverených a akože lepších a funkčnejších. Ak veríme tomu, že "úzka je cesta a tesná je brána do kráľovstva nebeského", tak nemôžeme si veriť, že do neho natlačíme všetkých. Ktorí na to teda máme a tak sa aj cítime, snažme sa, aby sme takí aj boli. Je to trochu náročnejšie, ako kritizovať vlastných spoluveriacich a štvať sa medzi sebou navzájom.
Kristus vo svojej veľkňazskej reči jasne hovorí, že sa nemodlí za tento svet, ale za tých, ktorých mu Boh dal. Ani my teda nemajme veľké oči a nechcime naše, či už väčšie a či menšie, stádo meniť na svoj obraz. Ak to robíme, nehľadáme slávu Boha a prospech ľudí, ktorých nám zveril, ale hľadáme slávu len a len svoju.
Zdá sa teda, že už ani tá povestná Skala Petrova riadne nefunguje, ale poctivo a rozumne sa snaží ešte pár skalných v ofsajde. Starajme sa teda v takejto situácii prednostne o seba a predovšetkým
sa pokorne modlime. Hlavne za to, aby sme zmenili samých seba a nevyhlasovali, že treba zmeniť celý svet a práve my to dokážeme. Ak také niečo prevádzkujeme, tak slúžime pánovi tohoto sveta, či už úmyselne, alebo neúmyselne... Kriste zmiluj sa! Christe eleison!

3. Nalejme si na hlavu studenej vody, než sa s horúcim elánom pustíme do synody.

18 11. 2022

Je fakt, že v Cirkvi i vo svete je veľká depresia a zmätok a riešenie je v nedohľadne. Spomeňme si na avignonské zajatie, ktoré trvalo takmer 70 rokov. Zhruba o tisíc rokov tu máme koncilovo - globalistické zajatie, ale pomaly sa už napĺňa 70 rokov a dvíhajme teda hlavy, lebo blíži sa naše vykúpenie.
Dávni proroci vystríhali ľudí pred tým, aby tvrdili, že čierne je biele a dobro je zlo. Ak to prestaneme rozlišovať, zničíme možnosť rozumnej slobody, zapríčiníme neopísateľný zmätok v hlavách ľudí a vytvoríme chorú Cirkev aj spoločnosť. Ľudia sa asi hlúpostí a zmätkov musia nasýtiť, až im zle príde. Potom sa spamätajú. Spamätajme sa radšej v predstihu a viďme, že naši protivníci nás navzájom prefíkane, sofistikovane a programovo rozoštvávajú Urobme tomu koniec, s láskou, humorom a bez násilia.
Aby som tieto trochu všeobecné tézy konkretizoval, pokúsim sa v niekoľkých bodoch charakterizovať tú oslavovanú synodalitu.
1. "Boží ľud je svätý a z dôvodov tohto pomazania, ktoré ho robí neomylným vo veciach viery..."/ Evangelii gaudium 2013/
Ako môže byť abstrakcia, akýsi "Boží ľud", svätá a neomylná? "Kdož jsú Boží bojovníci?"
2. "Každý musí diskutovať o tom, čo každého zaujíma."
Nie je lepšie, keď s úctou počúva to, čo ho nezaujíma a čomu nerozumie?
3. "Synoda má dať vypučať snom, vzbudiť proroctvá a videnia…"
Ale veď Duch si vanie, kam On chce!
4. "Poslanie synody tkvie v službe na zodpovedanie dôležitých otázok teologického charakteru."
Ale čo s tým, na čo sa netreba pýtať, ale čomu treba veriť? Boh nepodlieha ľudskej organizácii, On si sám určí svojich vyvolených, ktorí poukážu pravdivo a jasne na to, čo je potrebné a čo je v zhode s učením Krista, prorokov a apoštolov. Táto schopnosť sa nedá získať nijakými plánmi a konferenciami, Kde sa zídu dvaja alebo traja v jeho mene, tam je aj On medzi nimi a nie v plánovanom súboji mnohých nápadov a ľuďmi organizovanou konkurenciou na akýchsi konferenciách, kde si každý dáva pozor na jazyk.
5. "Spoločná púť Božieho ľudu nachádza svoju líniu skôr v horizontálnom, ako vo vertikálnom smere."
Práve naopak, vzťah k Bohu je vždy vertikálny. Pretože vždy ide o vzťah Boha a jednotlivca, nikdy nemôže existovať vzťah "Božieho ľudu", pretože "ľud" je abstraktný a nekonkrétny pojem. Už sme zažili takzvanú "ľudovú demokraciu".
6. Ľud má tiež čuch, ktorý vie nájsť nové smery cesty, alebo stratenú cestu."
Každá diktatúra rada medituje o správnych pocitoch a všeľudových inštinktoch. Človek, ktorý nerozmýšľa a poctivo nehľadá, môže čuchať koľko chce. Jeho pes vyňuchá viac.
7."Synoda znamená koniec hraniciam, zahŕňa všetkých.“
Bez určenia hraníc a vymedzenia voči okolitému svetu stráca Kristova viera a poslanie úplne svoj zmysel. Buď sa snažíme o konkrétne dobro, alebo sa hráme so slovami na spôsob komunistického a podobných manifestov. Ak chceme počúvať všetkých, nepočúvame nikoho a ak chceme vyhovieť všetkým, nevyhovieme nikomu a nepotešíme nikoho. Ani seba, ani Boha. Účasť na živote Cirkvi môžu mať len tí, ktorí majú o to záujem. Ani fyzicky, ani logisticky nemožno registrovať všetky ľudské potreby, talenty a záujmy. Možno by sme takými nárokmi aj prekážali Božej vôli, o ktorú denne prosíme. Môžeme sa teda modliť a prosiť, ale nemôžeme "gate druhého nosiť" Pretože on má iné číslo a iný život ako my a nikoho nemôžeme ťahať niekam podľa našich predstáv. Nariadená a regulovaná jednota nie je možná a ak sa o ňu snažíme, naše sily a naša tvorivosť idú do vetra. A vanutie Ducha, ktoré je určené nám samotným a to veľmi konkrétne a osobne, môžeme veľmi ľahko prehliadnuť. Pretože Boh je konkrétny, osobný a živý. Ak to nechápeme a ani sa o to nesnažíme, uctievame modlu a organizujeme modlárstvo. Bože, odpusť tým, ktorí nevedia, čo činia!

 



4. Ak si mudrlanti prestanú vážiť zlovestne mlčiacu väčšinu,
tak práve konajú veľkú a samovražednú koninu.

Advent 2022

Dlho sa hovorilo a bola to pravda, že z Východu prichádza svetlo, teda "ex oriente lux". Teraz sa bohorovne tvrdí, že svetlo a všetka múdrosť prichádzajú zo Západu, teda "ex occidente lux". Už dlho vieme a sme si istí, že zemeguľa je guľatá, že ľudia sa medzi sebou potrebujú a mali by byť aspoň trochu normálni.
Čo sa to teda deje so svetom a s Cirkvou, ktorá sa už dvetisíc rokov prehlasuje za určenú všetkým, teda snaží sa o čo najväčšiu toleranciu a normalitu? Čím to je, že revolúcie a násilné zmeny sa znovu popularizujú a priam posväcujú? Áno, "hlas ľudu je hlas Boží", ale nie tej zhlúpnutej a nekritickej masy, ktorá od dobroty nevie, čo má robiť, čo má vymýšľať, ba ani to, čím je.
Našťastie, mlčiaca a neskutočne urážaná väčšina stále verí, že Boh je nielen milosrdný, ale občas aj nemilosrdne trestajúci šialených hlupákov a namyslencov. Pretože práve takí sa momentálne presadzujú a takmer všetci vzdycháme, kedy sa už toto velebenie, táto apoteóza výstrelkov a abnormalít skončí. V predošlej úvahe som citoval prorokov, ktorí rôznym spôsobom upozorňovali, že ak budeme hovoriť o čiernom, že je to biele a o dobre, že je to zlo, nakoniec príde bieda a zničenie nielen pre hlásateľov podobných nezmyslov, ale aj pre tých, ktorí ich ustrašene a bez štipky vlastnej dôstojnosti v predklone poslúchajú. Aby som to ešte duplikoval, teraz sa už bez začervenania tvrdí, že to, čo je normálne je nenormálne a nenormálne je nielen normálne, ale hodné všeobecnej úcty a zbožného obdivu.
Isté východné príslovie príslovie nás konkrétne poúča: "Ak ti jeden človek povie, že si kôň, nevšímaj si to. Ak ti dvaja povedia, že si kôň, ani to si nevšímaj. Ale ak ti to povedia traja, choď si kúpiť seno." Nepovažujme teda tú zlovestne mlčiacu väčšinu za fanatikov a hlupákov. Ak všetci aspoň trochu normálni už tušia a občas aj konkrétne podotknú, že intelektuálna a morálna úroveň Cirkvi smeruje ku dnu, tak k nemu naozaj smeruje. Dúfajme však, že je to pre nás možnosť sa od tohto na odraziť a preto aj za tento fakt ďakujme Bohu. Ak naozaj mnohí a často úplne nevinní s vážnou tvárou povedia, že sa im Cirkev začína hnusiť, asi je to pravda a asi je to dobre, pretože ak by ryba nesmrdela, tak by sme sa všetci jej konzumenti otrávili a zomreli. Netvrďme teda za žiadnu cenu, že smrad je voňavý a neexistujú žiadne zlé mravy, pretože z akceptácie hlúposti určite neostaneme zdraví. Bude to trest za našu hlúposť a nie neuveriteľná Božie tvrdosť a krutosť.
Neupadajme teda do zúfalstva, lebo máme nádej v Kristovi, ktorý naozaj premohol svet tým, že nám dal konkrétny príklad, ako sa nevzdať ani voči beznádeji. Veď len v roku jeho narodenia bolo vraj ukrižovaných šesť či sedem tisíc jeho rodákov. Napriek tomu nezačal nenávidieť ľudí a ani hlásať revolučné a násilné zmeny. Nádej, ktorú nám On dal, nás teda konkrétne a osobne vyzýva k tomu, aby sme aj my vedeli obetovať svoje životy a hlavne aby sme si ešte predtým zachovali štipku svojej hrdosti a nehanebne sa neklaňali všetkým možným reálnym a občas aj vymysleným a navoňaným nehanebnostiam. Tí často vysmievaní Záhoráci nám o takýchto namyslencoch hovoria, že "sú s hanbú zadobre." Bože, odpusť tým, ktorí nevedia, čo činia, ale neodpusť tým, ktorí to dobre vedia... Takéto odpustenie by nebolo milosrdenstvo a takýto Boh by nebol milosrdný.

5. Je iste dobré mať silnú vieru, ale aj v tom musíme poznať mieru.

Mikuláš 2022

          Komunisti verili, že rozkážu vetru, dažďu a súčasní liberáli veria, že my každý osobne rozhodneme o tom, či sme muž, alebo žena, bez ohľadu na to, či je to pravda a čo to urobí s našimi blízkymi a celým spoločenstvom.
Vraj nepekne hovorím o Cirkvi. Milí moji kritici, prečítajte si v Apokalypse, čo Duch hovorí cirkvám, hlavne tej filadelfskej. / Zjavenie 2, 1 - 22 /
Veľmi záhadnými sa nám môžu zdať Ježišove slová, že nepriniesol na Zem pokoj, ale rozdelenie, oheň a meč. Asi by sa nám to nemalo zdať také divné, keď vidíme, že obe svetové vojny sa rozhoreli v kresťanských krajinách a zdá sa, že tá tretia tiež. Roky sa snažím hovoriť pravdu a debatovať o nej. Žiaľ, skúsenosť mi hovorí, že ak človek v niečo pevne verí, končí sa každá diskusia a možnosť zmierenia. Vždy mi bolo čudné, že Ježišovu múdrosť neocenila vtedajšia veriaca intelektuálna elita, ale musel si hľadať poslucháčov medzi rybármi, colníkmi a tak podobne. Ja som sa pri svojom apoštolovaní už od roku 1978 obracal v prvom rade na cirkevné prostredie a jeho elitu, ale nenašiel som takmer žiadnu ochotu rozoberať citlivé a nejednoznačné problémy. Celkom sa čudujem, že ma to doteraz neznechutilo a neodradilo.
Ježiš si nachádzal poslucháčov a nasledovníkov nie medzi puncovanými a oficiálnymi vzdelancami, ale medzi ľuďmi praxe, niekedy aj trochu pochybnej, ziskovej a mierne hriešnej. Tak ako s ním dokázali debatovať colníci a rybári, tak so mnou rozpočtári a plynári.
Asi ťažko bojovať proti tendenciám smerujúcim k fanatizmu, ktoré fakticky vznikajú z viery, ale predovšetkým z viery v samého seba, vo svoju dobrotu, bezhriešnosť a neomylnosť. Tieto tendencie sa neustále opakujú v rôznych vierach, vyznaniach a ideológiách a dá sa im naozaj čeliť len skromnosťou, pokorou a chápaním iných ľudí, vrátane tých svojich najhorších nepriateľov. Bez toho vzniká izolácia a zúfalstvo bez východiska. Toto si musia uvedomiť všetky o niečom presvedčené spoločenstvá, od najmenších až po najväčšie. Problémy sa hromadia a ich riešenia sa komplikujú, ale stále treba dúfať, že keď v prvom rade hľadáme kráľovstvo Božie, ostatné sa nám pridá. Náš vzor Ježiš Kristus nám to exemplárne predviedol a preto aj my vnímajme tých ostatných, podľa nás jednoduchších ľudí, ktorí nám veľmi chcú niečo povedať. Tak im aj nám Pán Boh pomáhaj!

 

6. Bojujme proti zlu nekompromisne a snaživo,
ale dokážme aj s nepriateľmi ísť na pivo.!

6. 1. 2023

     Vo svete prebieha neustály zápas medzi výhodnosťou kolektivizmu a prednosťami individualizmu. V zlých a nebezpečných časoch sa zvýrazňuje dôležitosť kolektivizmu, ide predovšetkým o dobro a prežitie spoločenstva, v dobrých časoch je možné tolerovať aj určité
výstrelky a škodlivosti, či už pubertálne, senilné, alebo hlúpostivyplývajúce z plných síl mocných a sebavedomých ľudí. Samozrejme, všetko do určitej miery a konečného času.
Je aj určitá hranica, kde napriek riziku treba dať prednosť individuálnej pravde a nadčasovej výstrahe. Keď sa rozhodovalo o likvidácii Ježiša, veľkňaz sa vyjadril, že je lepšie, že je lepšie,
keď jeden človek zomrie za národ, ako keby mal celý národ zahynúť. Občas sa však vyskytnú také osobnosti a také nespravodlivosti, že takéto špekulácie nezabránia nakoniec ani národnej katastrofe.
Príkladov na to je viac, ale ten Ježišov je asi najviac exemplárny.
Treba asi snaživo a neprestajne rozlišovať medzi takzvanými rypákmi, ktorých životným ideálom je takzvane rýpať, teda kritizovať druhých a presadzovať svoje utkvelé predstavy a medzi tými, ktorí sa nezištne snažia poznať rozpory, ktoré nastali, zhoršujú sa a prišiel čas ich riešiť, alebo sa o to aspoň pokúsiť.
Určite už minimálne od svätého otca Pia X. je v Cirkvi naliehavá potreba postaviť sa čelom k novým informáciám a zmeneným podmienkam. Nevyhnutná zmena sa nedeje najšťastnejším spôsobom, ale vďaka Bohu sa vyskytujú korektori, medzi ktorých sa odvažujem počítať.
My ľudia máme sklon si svoje spoločenstvo idealizovať a je asi potrebné ho pred verejnosťou ideálne prezentovať, aby sa aspoň niečo z ideálnych cieľov realizovalo. V každom prípade však treba vnímať, ako to vo svete chodí, nielen v povestnej a vyprchanej kauze Katolíckej univerzity v Ružomberku, ale aj v Bruseli, aj v Cirkvi, aj v akomkoľvek, aj v tom najctihodnejšom spoločenstve, štáte, či inej organizácii.
Pravda bolí, vidíme to aj na historických výkladoch, posudzovaniach a interpretáciách. Keď som ja študoval na Filozofickej fakulte, žiadna snaha o pravdivú históriu nemala na ružiach ustlané a
ja ako veľký, ale nezrelý idealista som to nedokázal stráviť a bezbolestne tolerovať. Našiel som azyl v knižnici, ale aj odtiaľ by som musel odísť, keby som hovoril o všetkom, čo som videl a vedel. Ak
by som vytáral takzvanú celú pravdu, nič by som na situácii nezmenil, ba ju ešte zhoršil a mnohým nenávratne skomplikoval ich životy. Našťastie, už som bol trochu zrelší, ako v tých pohnutých študentských časoch. Takže som vydržal až do penzie, aj keď som si po hlave skákať nenechal. Uvedomoval som si totiž, že celý svet je v moci toho Zlého a koniec tomu urobí až koniec sveta. Treba s tým zápasiť, ale pritom si neustále uvedomovať a skúmať svoju silu a svoje možnosti, schopnosti a neschopnosti.
Už od detstva si uvedomujem, že Zlo je nielen nedostatok dobra, ako tvrdí môj obľúbenec sv. Augustín, ale že je to samostatná a žiaľ potrebná entita, tak ako sú pokušenia občas poslané od Boha, lebo bez nich by sme my sami nijako neprišli k rozumu. Zlo je iste škodlivé, ale jeho potreba, ba aj úžitok, je v tom, že funguje len potiaľ, kým je výhodné a ak už to tým zlým neosoží, jeho sila sa rýchlo stráca. Naopak, Dobro je iste osožné a príjemné, ale ak si namýšľame, že ho poznáme a dokážeme prakticky a dokonale realizovať, vie byť škodlivejšie, ako to najhoršie Zlo. Preto si od malička uvedomujem aj to, že bez trápenia a smrti by sme neboli ľuďmi a teórie o o zlom Adamovi a ešte horšej Eve, ktorí zapríčinili smrť a všetko možné zlo, sú prinajmenšom nekvalifikované.
Vrátim sa k protikladu individualizmu a kolektivizmu. Veľký vplyv na dejiny Východu a Západu mal rôzny spôsob dedenia , ktorý sa delil práve na hranici Uhorska so západným svetom. U nás sa totiž delilo takzvane spravodlivo, každému čo možno ten správny podiel. Na Západe dedil najstarší a ostatní sa museli postarať o seba, vrátane spôsobu ísť do vojny a vydobyť si majetok, ktorý nedostali. Samozrejme, provokovalo to aj životaschopnosť a rýchlejšie inovácie v západných
spoločnostiach. U nás, na východ od Brna, kde podľa Bismarcka začínala Ázia, veľa znamenali spoločné záujmy a záruky rodín a dedín. Bolo to možno tým, že u nás dlhšie existoval občinový systém, ktorý najdlhšie prežíval práve v Rusku. Ten kolektivizmus a úcta k rodinnému spoločenstvu je ešte väčšia v Číne a je úloha filozofov a právnikov posúdiť, ktorý systém je viac zárukou, istotou a občas zbytočnou brzdou a ktorý je motorom progresu s jeho občas zbytočnými rizikami. Verím tomu, že svet a jeho myslenie nakoniec dozreje k všeobecnému a realistickému kompromisu a nakoniec sa uskutoční ten očakávaný a rozumne spravovaný jeden ovčinec a nejakým spôsobom sa eliminujú nerozumní a občas aj šialení pastieri.

KAJAJME SA A VERME EVANJELIU!


7. Je to pravda istá, že treba rozpoznať Krista a Antikrista

28. 1. 2023

 Je to paradoxné a ťažko slovami a definíciami vyjadriteľné, že prv, než ľudstvo dokáže poznať Krista, ktorý je neustále s nami a medzi nami, musí poznať Antikrista. Hovorí o tom už apoštol Ján, že do sveta vyšli rôzni antikristi.
Veľa sa hovorí teraz o perspektíve umelej inteligencie a o možnej nesmrteľnosti akýchsi kyborgov. Akosi si všelijakí superinteligenti a hyperkalkulanti neuvedomujú, že Kristus neoddeliteľne chápe pravdu, cestu a život. Pravdu teda nie je možné poznať bez zablúdení a potknutí na ceste a bez živého humoru, často aj čierneho a nie celkom slušného, jednoznačného a ľahko pochopiteľného. Tí ancikristi si akosi neuvedomujú, že najväčšia neslušnosť je nedržať hubu, keď niečo nedokážeme nielen urobiť, ale ani pochopiť a tobôž definovať.
V našich, ale občas aj v iných svätých písmach ich autori v podtexte naznačujú, niekedy možno aj nevedomky, že chápanie Božej prítomnosti je iné u žien a u detí a často diametrálne odlišné u tých rozumných a menej citlivých mužov, ktorí tak radi tvoria definície a dokonca vraj presné plány, ktoré svojou opovážlivosťou volajú do nebies a prinášajú niekedy nevyhnutné tresty.
Z tých zrážok chápania a nechápania vzniká aj životný a situačný humor, ktorý nedokáže vytvoriť ani ten najinteligentnejší počítač, ani najodvážnejší schwab, ani najoriginálnejší harari a či harakiri. Často podobný človek ani netuší, nakoľko mu haraší…
Píšem túto úvahu na sviatok sv. Tomáša Akvinského, ktorý si vraj na sklonku života uvedomil. že všetky jeho teologické summy majú summa summarum cenu prázdnej slamy.
Ježiš nám hovorí, aby sme nepohŕdali ani jedným z tých maličkých, lebo ich anjeli vidia tvár nášho Otca, ktorý je na nebesiach. Tiež nám zdôrazňuje a vystríha nás, že kto pohorší jedného z tých najmenších, ktorí v neho veria, zaslúži si mlynský kameň na krk a hodenie do hlbokej vody.
Nie sú ancikristami ľudia, ktorí tvrdia, že oni rozumejú tomu a rozhodujú o tom, či sú mužmi, ženami, alebo ešte len deťmi, ktoré možno manipulovať takým smerom, aký sa tým najrôznejším mudrcom zažiada?
Ako obyčajne končím klasickými a overenými zvratmi a nie zastaralými a neaktuálnymi zvratkami: APAGE SATANAS! a MARANATHA! Pre menej vzdelaných, ale vôbec nie hlúpych, to aj preložím: Odíď Satan! A Príď Pane!!

8. Čo robiť v celkom možnom prípade,
že Ježiš nenájde vieru pri svojom príchode?

6. 2. 2023

Milí moji, isteže treba Cirkev okrášľovať, obliecť ju do svadobného rúcha. Ale najprv ju treba nenápadne vyzliecť zo špinavých a roztrhaných handier... Dúfam, že aj vy sa o to aspoň trochu usilujete.
Momentálne sa rapídne a zároveň stráca solidarita v rodine, národe i Cirkvi. Treba sa s tým pasovať, nakoľko sa len dá, lebo to je frontálny útok, ktorý chce byť konečný. Nemôžeme sa jednoducho prispôsobovať tlakom takéhoto sveta na spôsob otca Františka. Pretože v takom prípade by Ježiš nenašiel vieru pri druhom príchode.
Som tiež šokovaný tým, že naozaj veľkí odborníci na slobodomurárstvo ho nevidia vo vlastnej Cirkvi. Stáva sa z nej totiž charitatívna organizácia na službu ľuďom a úplne sa z nej vytráca úcta k Bohu a spoľahnutie sa na Boha. Toto nevyhnutne vedie k strate viery, ako sa to už udialo u ateistov augsburgského vyznania. Zbožňujeme vlastné aktivity a nectíme si Ježiša a jeho výzvy k rešpektovaniu Božej vôle v nás, a následne aj vo svete, ktorý máme reálne vnímať a nie uctievať.
Nemôže to tak byť, aby určitým skupinkám bolo dovolené všetko a veľkej väčšine, takpovediac katolíckej, vôbec nič, prípadne len právo držať hubu, ako sa to stalo v nedávnom prípade zdemolovaného kníhkupectva. Všetko nasvedčuje tomu, že je za tým skupinka Antifa, ale ako sa to udialo už neraz, pri drzých a nenávistných útokoch takýchto "osobností" vládne dlhodobé a asi povinné hrobové ticho.
Môžeme sa niekedy cítiť bezmocní, ale ak rezignujeme na vieru v nevyspytateľné Božie cesty, ostane nám len výroba strachu, ktorý by darebákov udržal na uzde?

GOSPODI POMILUJ!

9. Nemôžeš človeku zničiť jeho sen,
prestane mať preňho cenu ďalší deň.

11. 2. 2023

Svoj sen snívajú jednotlivci, cirkvi, národy a tiež iné zoskupenia. Iný je sen matky, iný sen panny, iný sen otca, iný sen dieťaťa. Ak my nie sme voči rôznym snom ohľaduplní, sme bezočivci, hulváti a prekliati ľudia. Je ale iná vec, ak ničíme sny druhých nevedome a s dobrým úmyslom a celkom iná vec, ak to robíme zlomyseľne a vedome.
"Mám svoj sen" hovoria rôzni ľudia, ale kritérium je to, či sa dokážu pozerať pravde do očí, predovšetkým, čo sa týka ich samých. Presadzovať svoj sen iste môžeš, ale nie tak, aby si ničil sny niekoho iného, alebo iných.
Ako však povedať pravdu a nikoho neuraziť, ani len jedného? Asi to bude možné len tak, že si budeme všímať svoje okolie, tých, s ktorými žijeme, ktorí sú nám blízki, s ktorými sme vzájomne závislí a s ktorými prežívame svoje sny. Je to rodina, je to národ, je to spoločná viera a je to aj spoločný domov, teda celý svet. Pretože nielen Slovensko je malé, ale čoraz menší je aj celý svet, orbis terrarum.
Sú sny normálne, sú sny menej normálne a sú sny a túžby aj choré, nenormálne a bezohľadné. Asi najhoršie sú tie, ktoré ničia dôveru a sny malých detí, v celom svete a v rôznych prostrediach a okolnostiach, ale predovšetkým v tej pohŕdanej, znevažovanej a relativizovanej normálnej rodine, ktorá je snom otcov, matiek, ale hlavne nevinných detí. Je to boj, ktorý bojujú aj otcovia, ale predovšetkým matky a preto nech nie je svetu smiešna viera v to, že práve Ona rozšliape hlavu hadovi, teda tým najrôznejším a všetkým pokušiteľom a ubližovateľom.
Svätá Mária, matka Božia, pros za nás, pyšných, hrozných a hriešnych, ale chvála Bohu aj úbohých a smiešnych.

 

Vlado Gregor, gregigregor58@gmail.com

10. Dôverujeme Bohu, alebo synodálnej synode,
veríme Ježišovi, alebo ľudskej dohode?

16. 2. 2023

 Pred našimi očami sa situácia v Cirkvi a aj vo svete vyhrocuje, takže asi treba byť trochu konkrétnejší. Komu sa nelení, vidí množstvo Božích znamení a je najvyšší čas s pokorou počúvať Boží hlas.
Dúfajme teda, že je ešte cesta späť, aj keď bude ťažká a nezjaví sa nám hneď. Ak bude táto Schôdza o schôdzovaní ďalej pokračovať v duchu svätého otca Františka a takmer svätého Tomáša Halíka, možno aj nábožní masochisti pochopia, že Cirkev zaniká. Pretože tie ich quasi hlbokomyseľné hókusy-pókusy spoľahlivo vyženú aj zvyšok veriacich z kostolov. Pretože tomu, čo takíto novátori hlásajú, sa veriť nedá. Dostaneme z koláča dieru, ak stratíme zbožnosť a vieru!
Situácia je teda oveľa tragickejšia, ako sa ešte stále mnohým zdá. Asi sa treba postupne vrátiť k prežívaniu a chápaniu archaizmov, v prvom rade k bázni Božej. Máme sa asi ešte stále príliš dobre, ak pravda skromne a ponížene u toľkých dvier žobre. Stráca sa úcta nielen k pravde, ale aj k obyčajnej a neziskovej ľudskej statočnosti, ktorá sa takisto stáva archaickou a pre mnohých nepochopiteľnou. A ak ju aj náhodou chápu, naďalej sa po rebríčku svojich ambícií driapu.
Je zaujímavé, ako práve vtedy vzniká poézia, keď sa blíži veľká tragédia. Bolo to tak aj za Jána Krstiteľa a Ježiša Krista, keď skutočne nastala plnosť časov.
Zdá sa, že aj v súčasnosti sa tragédia už deje a náš "establishment" sa nám stále do očí smeje. Chceme sa vlastnými silami dostať do formy a horlivo odporúčame samé rozumné reformy. Milí moji, nájdime znovu svoje vlastné a pevné platformy! Nebuďme trstina vetrom klátená a netvrďme, že "bez chvenia nič nie je pevné". Nie je natoľko dôležité byť svetaznalí, ako byť vo viere vytrvalí. Píše o tom apoštol Jakub vo svojom liste a dôveru nám dodávajú aj mnohí iní, ktorých trápilo množstvo špiny a neospravedlňovali vlastné viny.
Máme vo svojej slávnej histórii mnoho príkladov, ako statoční a pravdiví ľudia dokázali za svoju pevnú vieru obetovať aj vlastné životy, vrátane Ježiša Krista a apoštola Jakuba. Týchto mnohých našich bratov a otcov nasledujme a nie tých synodálnych, ktorí nám berú vieru a nádej a hlásajú akúsi bezobsažnú lásku ku všetkému a ku všetkým, ktorá nijako nemôže byť nádejná, vierohodná a pravdivá.
Boh sa vládze zmilovať nad všetkými, ale najprv sa aspoň niektorí zodpovední musia vrátiť na cestu k Nemu. Verme, že sa to ešte stále dá a úprimne a bez pochybovania sa za to modlime.

 

11. Zisk svetu vládne, celkom bezohľadne.

14. 3. 2023

      Počuť občas vysloviť pevné presvedčenie, že keby ľudia dodržiavali desatoro, neexistovali by vojny, nešťastia, vraždy a vôbec žiadne hriechy. Problém je ale v tom, že okrem zákonov dekalógu je tu aj zákon zisku, prospechu, alebo jednoducho holého prežitia.
Človek je často zúfalý z toho, ako iracionálne sa ľudia správajú. Práve tieto city však tvoria básnikov a prorokov a zúfalý hnev býva často nielen výsostne logický, ale zároveň aj svätý. Často jedine on ukazuje cestu k momentálnemu riešeniu. Popritom ale nestrácajme humor, dobromyseľnosť a zásadu neubližovať, pokiaľ je to len trochu možné.
Ide totiž o to, že človek sa potrebuje vo svete orientovať a jeho kapacity sú vzhľadom k celosvetovým problémom a možným nešťastiam jednoducho a nevyhnutne obmedzené. Tá potreba orientácie a jasného, logického a pravdivého smerovania je nevyhnutná aj pre akúkoľvek organizáciu, vrátane našej skalopevnej Cirkvi. Ak začneme tvrdiť, že je jedno, čomu veríme a ako veríme a aj tak nám bude nakoniec odpustené, hovoríme nezmysly a strácame zmysel nielen ako ľudia, ale aj ako organizácia, ktorú chceme na podobných pohyblivých pieskoch stavať.
Často sa ocitáme v situáciách, kde nám žiadne pravdy a návody nepomôžu, musíme reagovať okamžite a tvrdo, ináč by sme ostali bez východiska a nikomu by sme tým nepomohli, ani sami sebe. Práve pochopenie možnosti takýchto stavov nám dokazuje, že platí Kristovo pravidlo odpúšťania a lásky aj k nepriateľom, ktorí často nevedia, čo činia.
Fakt, ale je, že občas sa vyskytujú a získajú aj moc ľudia, ktorí robia zle a pritom dobre vedia, čo činia. Takým odpúšťať netreba a trest je potrebný a nevyhnutný. Často nám ale neostáva nič iné, ako nechať to na Božiu spravodlivosť a všemocný čas. Je mi v tomto nádejou, že stále platia slová žalmistu, že kto druhým jamu kope, nakoniec sám do nej padne.
Čítal som nedávno knihu Jána Drgonca o právnych kultúrach Ázie a Afriky, nie náboženských, ale civilných. Bol som prekvapený, nakoľko sú ľudské problémy v rôznych kultúrach a civilizáciách podobné a nakoľko sú podobné aj ich riešenia. Často sa my, náboženskí ľudia, hádame o úplné nezmysly a nevnímame reálne problémy ľudí naokolo a teda nenachádzame ani spôsoby riešenia. Nech je nám v náprave vzorom Ježiš Kristus, ktorý problémy chápal, ale vystríhal pred zbytočným násilím a ubližovaním nevinným.
Nekomplikujme teda ľuďom život, zvlášť tým mladým a neskúseným a neutešujme ich imaginárnymi nádejami, ale orientujme ich na skutočnú nádej, na ktorú radikálne, ale pravdivo poukazuje Ježiš Kristus.

12. Kde je morálky málo a pravdy niet, tam zafunguje "Priestornet."

19. 3. 2023

     1. P. Naším spoločným záujmom sú hlavne otázky náboženstva a filozofie, ale skúsme sa teraz pozrieť bližšie na každodennú realitu, na to, čo všetci chtiac - nechtiac vidíme a prežívame, čoho sme svedkami vo verejnej sfére. Ako by si charakterizoval súčasnú spoločenskú situáciu?

G. Súčasná spoločenská, konkrétne politicko - kultúrna situácia je taká, že prišlo k takmer úplnej strate zodpovednosti a hanby. Je to tak aj v spoločenských organizáciách, vrátane Cirkvi. Symbolom hodnoty sa stali peniaze a osobný úspech, aj za cenu pošliapania národných a kultúrnych tradícií, vrátane dlhoročných skúseností, poučení z histórie a úcty k zdravému rozumu. Statočnosť a viera v konečnú odmenu za ňu akoby sa celkom vytrácali.

Nezúfajme si však, ale spomeňme si na naše ľudové príslovia, napríklad na to, že "ak je bieda najväčšia, pomoc Božia je najbližšia" a tiež na české "Nouze naučila Dalibora housti".

Dlhodobo sa zaoberám problémom existencie nezavineného zla, ktoré je hlavným prameňom a dôvodom praktického aj teoretického ateizmu. Život a aj história sú však pre nás poučením, že bez tlaku zlých nevyhnutností a pochopenia vzájomnej odkázanosti, zodpovednosti a návratu k  dodržiavaniu osvedčených pravidiel, sa situácia nestane normálnejšou, ale vyústi do katastrofy. Modlime sa, aby sme sa jej nedožili a aby sme ju prežili!

2. P. Spomenul si, že z nášho sveta sa vytratil pocit hanby a aj úcta k zdravému rozumu. Podobne to vidí gréckokatolícky kňaz Max Kašparú. Píše, že žijeme v chorej spoločnosti, ktorá propaguje prevrátené chápanie hodnôt, ľudia sa dnes chvália tým, za čo by sme sa mali hanbiť a hanbia sa zato, čo donedávna bolo považované za chvályhodné. Súhlasíš?

G. Je to skutočne prelom, keď sa za predvoj múdrosti a zdravého rozumu považujú ženy a homosexuáli, teda slabšie nádoby a ľudia, ktorí devastujú normálne mravy a celú spoločnosť. Takéto bludy a nezmysly šíria ľudia, ktorí nenávidia kresťanstvo a chcú ho zničiť. Predtým to
chceli urobiť prostredníctvom zbožňovania väčšiny, teda akéhosi ťažko vymedziteľného proletariátu. To im nevyšlo, tak teraz presadzujú zbožňovanie akýchkoľvek menšín, ktorých vymedzenie je takisto diskutabilné. Je smutné, že toľkí aj vo vnútri Cirkvi na túto ich sofistikovanejšie taktiku naleteli. Môžu sa hanbiť!

3. P. Čoho a koho sa máme báť viac? Dezinformácií, alebo tzv. politickej korektnosti? Onálepkovaných extrémistov, alebo samozvaných slušných demokratov?

G. Ak je niečo naozaj dezinformácia, tak sa na to príde. Ale tzv. politická korektnosť je úmyselné falšovanie skutočnosti a nakoniec škodí tým, ku ktorým chceme byť korektní.

Ak sa niekto vyhlasuje za slušného a ukazuje na druhých, že sú neslušní, tak jedným prstom ukazuje na nich a troma prstami na seba. Aj farizej v chráme sám seba nazýval slušným a odišiel
neospravedlnený, lebo pohŕdal inakšími a menej zabezpečenými, ako on sám.

4. P. V poslednom čase sa veľa hovorí o vojne. Počúvame, že dodávky zbraní upevňujú mier, že zásielky munície vedú k ukončeniu vojny a že treba bojovať, ničiť a zabíjať až do konca, lebo na dohodu o prímerí nie je politická vôľa. Nestáva sa slovo mier zakázaným?

G. Stáva. Ale mám nádej, že informovanosť, ktorá podstatne vzrástla od čias 1. a 2. svetovej vojny, dokáže ľudí poučiť a prehliadnuť agresívne zámery silných a silnejších. Vôľa chudobných ľudí je dobrá, len aby čo najskôr dokázali premôcť vôľu po moci a zisku bohatých a vysoko postavených.

5. P. Slovensko, povedané slovami Dr. Igora Bukovského, sa stalo obeťou bezcharakterných politikov, médií, ako aj svojej vlastnej lenivosti, zbabelosti a ľahostajnosti ku skutočným hodnotám. Majú tieto problémy politické riešenie? Zmenia niečo voľby? Pomohla by zmena volebného systému?

G. Ešte by som dodal, že sa to deje aj kvôli ľudskej hlúposti a kvôli elitám, vrátane cirkevných, ktoré zo zbabelosti, pohodlnosti a túžbe po zaistenosti hanebne držia svoje dobre živené huby. Voľby nezmenia nič, pokiaľ sa zvoleným budú vyplácať peniaze a nebudú volaní na zodpovednosť za svoje klamstvá a zlodejstvá. Veď sa aj hovorí, že keby voľby niečo vyriešili, tak by ich zrušili. Spoločnosť vždy bude hierarchická a ak nebudú vládnuť verejne známe hierarchie, ktoré možno
identifikovať a volať na zodpovednosť, tak budú vládnuť hierarchie utajené, či už slobodomurárske, alebo manipulujúce individuálne. Práve v tom je zmysel hierarchickej Cirkvi, že jej predstaviteľov
poznáme a môžeme ich aj skritizovať. Musím povedať aj to, že socializmus síce vychádzal z ateizmu a násilne ho presadzoval, ale v princípe boli predstavitelia vládnucej strany taktiež poznateľní a kontrolovateľní a do značnej miery bránili potreby ľudí. Vezmime si len podporu rodiny, o ktorej majú dnešní demokratickí kresťania akurát plno prázdnych, krásnych a nerealistických rečí.

6. P. Asi sa zhodneme na tom, že naša spoločnosť je poznačená krízou viery…

G. Súčasný stav katolíckej Cirkvi by som sa pokúsil stručne definovať. Tvárime sa, ako je všetko v poriadku, aj keď je to vo veľkom neporiadku. Zdá sa, že emblém "domu na skale" už nefunguje a nastúpilo "rozširovanie stanu" až do prasknutia.

Pojmy hriech a pokánie sa takmer prestali používať. Pritom hriech znamená aj nepriznanie a nechuť napraviť permanentné chyby a omyly a pokánie zase značí ľútosť nad nimi a snahu o aktuálnu a čo
najrýchlejšiu nápravu. Prevracanie pojmov a hra so slovíčkami nám naozaj nepomôžu a ak sa to nezmení, strata viery bude stále intenzívnejšia, kostoly stále prázdnejšie a povolania k hlásaniu evanjelia stále zriedkavejšie. Pretože toto, čo sa tu teraz deje, nie je radostné zvestovanie dobrej správy, ale rezignácia na logiku, zdravý rozum a nevyhnutné rozlišovanie dobrého a zlého, lepšieho a horšieho. Treba si to uvedomiť a aspoň sa pokúšať o nápravu. Pri skromnosti a uvedomelej
pokore nám v tom Boh bude iste milostivý.

7. P. Ako sa hovorí, koniec dobrý, všetko dobré... Kedy uvidíme to povestné svetlo na konci tunela?

G. Vedia to všetci moji čitatelia, že som dlhodobo kritický k premúdrym vykladačom kníh Genezis a Apokalypsa. V každom jednotlivom prípade ich treba korigovať evanjeliom. Nemôžeme pochybovať o tom, že aj predpotopní ľudia boli hriešni, ale ťažko môžeme predpokladať, že dobrý Boh, ktorý zosiela dážď a dáva svietiť slnku na dobrých aj zlých, bude ničiť paušálne, bez výnimky a rozlišovania. To isté platí pre Sodomu a Gomoru. V mestách vďaka bohatstvu a anonymite vždy kvitol hriech, ale keby predpokladaný meteorit spadol do púšte, meditovali by sme o iných hriešnych mestách. A čo sa týka Apokalypsy, tento druh literatúry priam kvitol v Ježišových časoch, ale napriek tomu sa on sám jasne vyjadril, že o tom dni nevedia ani anjeli, ani Syn, ale iba Otec. Ipse dixit.

Svetlo teda vidíme, ale jeho časová realizácia závisí od Boha, ktorého nevidíme a celkom nechápeme jeho cesty, prozreteľnosť a dobrotu. Môžete ma považovať za kacíra, ale predpokladám, že aj svätopisci boli ľudia a a preto dejiny spásy a chápania Ducha svätého prichádzajú ku konečnému cieľu a výsledku postupne, teda evolučne. Lebo milosrdný Boh je trpezlivý a preto kritický k našej netrpezlivosti a nedočkavosti. Buďme preto aj my k sebe navzájom zhovievaví, ako je on zhovievavý k nám. Deo gratias!

 

 




   PRINT RSS

             
Hlavná stránka