Rodičia a starí rodičia, ktorí spoločne so zločincami a vlastizradcami z vysokej politiky umožnili, aby ich vlastné deti a vnuci boli okradnutí o budúcnosť vo vlastnej krajine, spoločne ich vyhnali a vyháňajú do cudziny, budúce generácie obrali o detstvo a budúcnosť, tvoria cca 70 % Slovákov, nemožno považovať za súčasť národa, ale len za plebejcov bez vlastného názoru, ktorí nikdy nemajú právo byť súčasťou tohto národa, lebo prispeli a prispievajú k jeho postupnej likvidácii.
Hlavná stránka

Meditácie nie príliš medové IV.

Pokračovanie knižiek Svedectvo času I., II. (1978 – 2015) a
Meditácie nie príliš medové I. - III. (2015 – 2019)

 

OBSAH:

 

1. Ježiš nám neprišiel priniesť priveľa pokoja, aby sme celkom pokojní nepadli do hnoja.
2. História sa postupne ku koncu chýli, ale múdry človek sa stále hlúpejšie mýli.
3. Môžeme si už na zemi tvoriť malé raje, ak jeden druhému bez kariérizmu praje.
4. Ani človek ani národ bez vzájomnej pokory nič dobrého a trvalého nestvorí.
5. Zdá sa, že skúšame hororové testy a privolávame si netušené resty.
6. S úctou počúvam "Staň sa mi podľa tvojho slova" a verím, že sa to deje naďalej a znova.
7. Tá rýchlo preslávená korona nám hádže definície priamo do lona.
8. Skúšame nazerať Bohu do dvora a chýba nám ohľaduplná pokora.
9. Nechcime hneď a všetko riešiť, zabudneme, že sa treba aj tešiť.
10. Skúsme byť naozaj pokorní, ináč sa nevyhnutne staneme odporní.
11. Človek celý život hľadá, aká vec by mu bodla a čo je pre neho tá ozaj správna modla.
12. Od narodenia po smrť nás všeličo rozbolí, aj tak túžime byť dobrí a veselí.

 

Meditácie IV. 1

1. Ježiš nám neprišiel priniesť priveľa pokoja,
aby sme celkom pokojní nepadli do hnoja.

/ Matúš 10, 34 a Lukáš 12, 51 /

Vianoce 2019


Pochybnosti a nevera vznikajú pozvoľna a už v predkoncilovej teológii sa prejavuje tendencia menšej úcty k Bohu a k preceňovaniu, niekedy až k zbožňovaniu človeka. Spomeniem Maritaina, Congara, de Lubaca a de Chardina, etc.
Vieme zo socializmu, ale už aj zo súčasnosti, že nie je natoľko dôležité, čo sa oficiálne hovorí a čo sa verejne vytlačí, ale to, čo sa dá čítať medzi riadkami a k čomu to nakoniec vedie. "Podľa ovocia ich spoznáte…"
K histórii, dôsledkom a následkom koncilu odporúčam texty dona Luigiho Villu /1918 - 2012 /, ktorý dokonca vydával časopis Chiesa viva. Dobrá a faktografická je aj kniha protestanta Ericha Brüninga "Cudzí agent", kronika koncilu od Ralpha Wiltgena SVD "Rýn sa vlieva do Tiberu" a čerstvo preložená kniha Roberta de Matteiho " II: vatikánsky koncil." Ak sa vám to nechce čítať, stačí si prelistovať spomienky Hansa Künga a všeličo o zákulisí a cieľoch podaktorých účastníkov
koncilu sa bez námahy dozviete. Málokedy citujem, pretože sa zaoberám všeobecnými a všeľudskými zásadami, ale keď konečne niečo zacitujem, znamená to, že sa to naozaj oplatí prečítať.
Nepochybne sme sa dostali do štádia, keď sa hanbíme za to, že ešte vôbec existujeme. Nečudujte sa, že to nielen mňa, ale mnohých veriacich trápi. Asi nielen ja mám smutný dojem, že otec František nechce len stvoriť novú Cirkev, ale chce zaviesť aj novú vieru. A to ľudia odmietnu a už aj odmietajú. "Nahneval si vládcu? Obráť sa k ľudu. Nahneval si ľud? Tak utekaj." / kaukazské príslovie / Stalo sa totiž to, že po koncile sa neoficiálne uznal judaizmus za rovnocenný kresťanstvu a po Seelisburgu už aj oficiálne, doslova sa zakázala misia medzi židmi. Čo je tak trochu paradox, ak nie rovno nezmysel. Pretože čo iné robil medzi svojimi rodákmi Ješua Mašiach, ak nie zvestoval evanjelium pre ich záchranu a obrátenie? A žiaľ Bohu, vzniká vo mne ďalší dojem, že po rehabilitácii judaizmu vznikli snahy po rehabilitácii šamanizmu, to jest pohanstva.
Otec František teda nejde na nervy len mne tým, že stále treba vysvetľovať, ako to vlastne myslel. Pritom v evanjeliu sa píše jasne: "Vaša reč nech je áno, áno a nie, nie a čo je navyše, je od Zlého." /Matúš, 5, 37/ Moji rodní Záhoráci zase hovoria: " Myslet a srat není
jedno."
Modlárstvo nie je len obdivovanie Pachamamy a ušľachtilých divochov, ale akékoľvek uctievanie sveta a človeka. Ak preceňujeme možnosti politiky a ekonomiky, určite páchame modloslužbu. Pretože prvý príkaz Desatora o tom, že si máme ctiť len nášho Stvoriteľa a
jedine jemu sa máme klaňať, je dosť jasný a kategorický. NON POSSUMUS, to jest nemôžeme, hovorili tisícky mučeníkov, ktorých nútili k modloslužbe a NIKTO nám nemôže prikazovať niečo iné a tolerantnejšie.

 

Bože, buď nám milostivý a zachráň nás!

 

2. História sa postupne ku koncu chýli,
ale múdry človek sa stále hlúpejšie mýli.

25. 1. 2020
                                                         
Každý človek v niečo verí, lebo bez viery a spoľahnutia sa nemôže prežiť, ani len fyzicky. Málokto však svoju vieru domýšľa a reflektuje, sú na to niekedy potrebné naozaj silné zážitky.
     Málokto si uvedomuje aj to, aké nezmyselné sú hádky medzi evolucionistami a kreacionistami. Boh existuje totiž nezávisle od času a nad časom, dokonca existoval ešte pred časom. Pre neho je totiž aj to, čo sa nám, žijúcim, rastúcim a upadajúcim v čase, zdá ako evolúcia, vlastne kreáciou. Pretože Boh pozná začiatok aj koniec toho, čo sa deje pod Slnkom, ako na to prišiel už starozákonný Kazateľ.
Dobro je iste prvotné a ťažko by sa verilo v Boha, ktorý nie je, nechce a nevie byť dobrý. Zároveň je ale nepochybné, že trápenia, nedokonalosti a teda aj zlo, majú nejaký zmysel, pretože ináč by tu neboli. Ťažko sa to bez konkrétneho prežitia chápe a ešte ťažšie vysvetľuje, ale bez celkom určitého zla by sa to dobro nemohlo zjaviť, prejaviť a teda ani realizovať. Je to asi nevyhnutná daň, že popri všetkej láske a sentimente si aj konkurujeme a pri svojej nevyhnutnej
nedokonalosti sa aj nevyhnutne a zavinene i nezavinene mýlime.
Rodinná a bratská láska sa považuje za najintenzívnejšiu a nespochybniteľnú. Paradox je ale ten, že v rodinách sa vyskytuje aj najviac nenávisti, závisti, ponižovania a zneužívania... Je to niekedy
kruté, ale je nielen neľudské, ale aj proti prírode, nedbať predovšetkým na ľudí, ktorí od nás závisia, spoliehajú sa na nás a za ktorých sme zodpovední. Bez alfa samcov a bez včelej kráľovnej, teda
bez konkrétneho poriadku a hierarchie, nemôžu fungovať nielen cicavce a hmyz, ale ani ľudské spoločenstvo. Preto buďme ekumenickí a tolerantní, ale vážme si samých seba a svoju osvedčenú vieru a poučnú históriu. Ak to nebudeme robiť, márne bude náš vzor Ježiš Kristus hľadať vieru na Zemi, keď znovu príde. Buďme teda odpúšťajúci a milosrdní, ale uvedomujme si, že môžeme byť takí len vtedy, keď si pevne určíme, čomu máme veriť a na čo sa môžeme spoľahnúť.
Na záver spomeniem ešte môj osobný paradox. Svoje nadšenie som si vypestoval v opozícii a v súboji s násilným komunizmom. S hrôzou ale zisťujem, že po jeho páde je naša viera oveľa viac ohrozená ako vtedy, keď bol tento nepriateľ mocný a jasný, ale evidentne nezmyselný a poraziteľný. Dobro a pravda teda nepochybne pretrvávajú a nedajú sa zrušiť a pochovať, ale nepochybujme, že aj zlo je stále rafinovanejšie a nebezpečnejšie, hoci zdanlivo maximálne tolerantné a zmierlivé.
Buďme realisti a nedajme sa klamať vlkmi v rúchu baránka a pastiermi, ktorí zradili svoje poučujúce a ochraňujúce povolanie a poslanie. Pretože žiaľ Bohu, zdá sa, že ich rady sa rozrastajú a šíria väčší strach a neistotu, než násilný a nekompromisný komunizmus. Ten však definitívne prekonáme len vtedy, keď budeme vďační, za to, čo sme prijali ako dar a ak budeme zadarmo a nezištne rozdávať to, čo sme zadarmo dostali.

                             Tak nám Pán Boh pomáhaj!

 

3. Môžeme si už na zemi tvoriť malé raje,
ak jeden druhému bez kariérizmu praje.

8. 2. 2020

Stretol som nedávno dve myši. Jedna hovorila druhej:"Budem voliť mačky, lebo sľúbili, že nebudú chytať myši." Milí moji, demagógia si nachádza stále nové a netušené dimenzie. Určite sú poľutovaniahodné javy ako korupcia, protekcionizmus, klientelizmus a podobne, ale nemusia byť vždy zlé a už vôbec to nie sú javy práve tie neodpustiteľné a najhoršie. Pretože bez toho, aby sa medzi sebou podporovali ľudia a skupiny ľudí, by sa civilizácia zrútila. Dobre to vystihuje Ježiš v podobenstve o nepoctivom správcovi. Nebudem uvádzať kapitolu a verš, veď vy mladší a technicky zdatní si to poľahky vygooglite.
Mimochodom, ak by rodiny, spoluveriaci a jednoducho dobrí a milosrdní ľudia nedržali spolu, ako by mohol sústavne vznikať na Zemi dočasný raj, hoci len lokálne a časovo obmedzený? Sám by som sa bez otcových známostí nedostal ani na gymnázium, ani na vysokú školu, ktorú som však aj tak kvôli obludnému mrzačeniu dejín, ktoré som tam študoval, nebol schopný psychicky dokončiť, hoci intelektuálne ma história od malička nadchýnala.
Hnevá ma totiž, ako sa historické fakty nekriticky prenášajú do súčasných pomerov, bez ohľadu na vtedajšie možnosti a podmienky a ako sa vyrábajú nekritizovateľní hrdinovia z nereálnych, ba občas až fanatických fantastov.
Citujem z článku o jubilantovi Vincentovi Šabíkovi, zakladateľovi Literárneho týždenníka: "Na postave takého intelektuála, ako je V. Šabík, by sa dalo rekonštruovať obdobie socializmu. Jeho spomienky by pomohli rozmotať pravdivý obraz času, ktorý sme všetci žili a evidovali. Podľa neho inštitúcie skôr chránili, najhorší boli jednotlivci - udavači, "kostolníci", ako im Šabík hovorí, ktorí si zapisovali a udávali. V. Šabík je totiž zástanca "pozitívnej deviácie", ktorý nie veľmi súhlasí s demonštratívnym disidentstvom a úplným dištancom od vládnucej a manipulatívnej strany. Zdôvodňuje to tým, že byť v procese je aj šanca napomáhať zmierňovaniu jeho ostrosti a aj niečo konkrétne v prospech kultúry robiť. Tento postoj je rovnako legitímny a oprávnený ako disidentský." /Slovenské pohľady 9, 2017, krátené/
Sám som bol celý život disident, verejne od roku 1979, ale nikdy som nemal neúctu k ľuďom, ktorý si predstavovali život ináč a chceli slušne a charakterne žiť aj za cenu určitého prispôsobenia. Často nie je totiž hrdina len ten, ktorý bojuje a protestuje, ale aj ten, ktorý mlčí, uvažuje a ticho koná.
O dôležitosti prispôsobenia sa a schvaľovaní túžby po dokonalosti a svätosti vie svoje aj katolícka Cirkev, ktorá účinkovala v mnohých neľahkých časoch a mnohým ľuďom uľahčovala a spestrovala ich život, dávala im pocit dôstojnosti a nádeje. Často aj v neľútostnom a priznajme si, že niekedy v krivdiacom boji proti rôznym druhom nereálnych fantastov. Dogmy Cirkvi sa nenariaďovali zhora, schvaľovali sa až potom, keď sa zistilo, že veľká väčšina veriaceho ľudu si ich váži a ctí. Nejde teda ani tak o ich doslovnú realitu, ale o pravdivý ideál a konkrétne usmernenie, ktoré predstavujú. Sú to ťažké zamyslenia a skúmania a presahujú možnosti tejto úvahy, ale vyzývam mladé a nadšené mozgy, aby sa nad nimi vážne zamysleli. Možno im to dodá možnosť aj niečo konkrétne a reálne urobiť a pomôcť mnohému dobrému, ktoré sa nie možno, ale určite deje okolo nás. Neučme sa teda bohapusto nadávať, ale ticho a reálne pomáhať!

A SLOVO NECH SA STANE TELOM!


4. Ani človek ani národ bez vzájomnej pokory
nič dobrého a trvalého nestvorí.
                                               
Voľby 2020

Videli sme pred aj po nedávnych voľbách, čo to znamená "vulgus odiosum a profanum", teda ľud nenávistný a bezbožný, ľud v zmysle byť vulgárny, náladový, manipulovateľný a aj zmanipulovaný.
     Isteže každý systém a každé vládnuce zoskupenie má limity vyplývajúce z ľudskej nedokonalosti, teda hriešnosti. Pretože hlina sme a na hlinu sa obrátime. Aj KDH sa totiž po svojej dlhej a mučivej kariére a u mnohých z nich iste aj po nezištnom účinkovaní, nedostalo už druhýkrát do parlamentu. Ide totiž o to, že ľudia, ktorí sa chcú nazývať kresťanmi, sa nemôžu správať len ako červotoče, kritici všetkých a každého. Isteže takto nenasledujú svoj vzor Krista, ktorý bol najväčším realistom v dejinách a nikdy sa nepripájal ku krikľúňom, nikdy netvrdil, že „naučí tých druhých, aby sa jeho a jeho nasledovníkov báli."
My ľudia sme nedokonalí a čítame o tom už od prvej biblickej knihy Genezis. Boh nás síce vyhnal z raja, lebo sme chceli byť príliš múdri a chceli tvoriť ešte krajší a lepší raj, než nám bez nášho pričinenia spadol do lona. Ale netvrďme, že Boh nevedel, čo robí, že nám nevenoval odev, aby sme sa za seba nehanbili a že nám neprisľúbil záchranu, teda tú archaickú spásu a či vykúpenie. Týmto termínom už mnohí moderní a zvlášť mladí ľudia nerozumejú a vo svojej
modernizovanej pýche a či dutosti ani nechcú rozumieť.
Isteže, každý štát, každé zoskupenie a každé spoločenstvo má svoje chyby, svojich sabotérov a prospechárov. Boli takí aj za I. Slovenskej republiky, aj za Mečiara, aj za Fica. Aj oni, aj ich
prívrženci isteže boli hriešni ľudia, ale predsa len niečo "uplácali" a neboli len červotočmi a kritikmi.
     Bol som pred pár rokmi v Maďarsku a chodili sme nielen po knižniciach, ale aj iných kultúrnych a štátnych inštitúciách a všade sme videli portréty ich činiteľov a dejateľov. Z povahy vecí vyplýva,
že my Slováci pri svojej bohorovnosti vieme na všetkých svojich predchodcov, zakladateľov a dobrodincov, i keď ľudských a chybujúcich, akurát napľuť. Zmeňme sa teda konečne a kajajme sa. Nielen za nás, ale aj za svoj národ, za svoje spoločenstvo a za našu spoločnú minulosť.
Pretože bez toho nás nebude čakať nielen dobrá, ale žiadna budúcnosť.

PS. Vyskytol sa už konečne aj u nás koronavírus. Som tomu aj trochu rád, pretože u niektorých ľudí už zase vznikal dojem, že my Slováci sme takí hnusní, že nás už ani len ten vírus nechce... Chcime sami seba a prekonávajme nielen takéto problémy, reálne a nezávislé od nás, ale aj také, ktoré si tvoríme a zapríčiňujeme my sami vďaka svojej neprekonateľnej nenávisti a závisti. Hádam sme už po týchto voľbách konečne prišli k tomu, že prekonáme tú svoju charakteristiku, že nie je nám natoľko ľúto, že nám zdochla koza, ako to, že ešte stále nezdochla susedovi, našim konkurentom, opozičníkom a kritikom.
Vyprášme konečne s tými Svätoplukovými prútmi tú závisť, malichernosť a hlavne komplexy, ktorými síce ako malý a mladý štát, ale s bohatými a veľkými tradíciami, ešte stále trpíme. Myslime na našu Matku Sedembolestnú a skúsme byť aj trochu radostní aj z úspechu tých druhých. Niet inej cesty a napred ísť sa nielen môže, ale aj musí.

 


5. Zdá sa, že skúšame hororové testy a privolávame si netušené tresty.
16. 3. 2020
                                         
Koronavírusový manifest

Milí moji, zdá sa, že nevyšiel pokus o zničenie kresťanstva cez manipuláciu proletárskej väčšiny, ani cez najrôznejšie menšiny, tak sa robí pokus o úplné zmagorenie ľudí strachom z rôznych vírusov.
     Pokiaľ mi moja osobná historická pamäť siaha, ani za najhlbšieho komunizmu sa naši funkcionári neodvážili rušiť sväté omše. Teraz hrozí, že začne byť trestné stretnutie viac ako štyroch ľudí, dokonca sa vyzýva na udávanie všetkých tých, ktorý si dovolia vyjsť bez rúšky. Zdá sa, že nikdy pred touto prelomovou a nikdy nezažitou dobou neexistovali žiadne virózy a neumierali starí ľudia...
     Náš Spasiteľ sa pýtal, či ešte nájde vieru na Zemi pri svojom druhom príchode. Obávam sa, že už nenájde ani zdravý rozum. Zdá sa teda, že jeho predpoveď vychádza na sto percent a test o ľudskej hlúposti a možnostiach manipulácie pomocou strachu sa vydaril.
Spamätajme sa, kým nebude neskoro! Nepochybujme, že bezbožné pokúšania a testy znova privolajú hrozné Božie tresty.

 


6. S úctou počúvam "Staň sa mi podľa tvojho slova"
a verím, že sa to deje naďalej a znova.
                                                 
25.3.2020

     Predošlá úvaha bola koronavírusovým manifestom a bol som schopný na túto tému napísať len pár riadkov. Skončil som spomenutím Božích trestov za našu opovážlivosť a vyvolávanie strachu, bezohľadnosti a starania sa len o seba.
Život je úžasná, dôležitá a neopakovateľná vec, ale nemáme sa báť tých, ktorí môžu zabiť telo, ale tých, ktorí môžu zabiť dušu. Tú by sme si naozaj nemali dať vziať, ujsť do anonymity a nemyslieť ani na svojich milých a blízkych, ale len a len na samého seba. Nenavštevujme starých ľudí, mohli by sme im vraj skrátiť posledné roky života. Že ich okradneme o našu prítomnosť a lásku, to je v poriadku.
Otrasné zážitky teraz skusujem nielen vo vzťahu k starým, ale ešte hroznejší pohľad bol pre mňa na mladého chlapca a dievča, ako spolu sedeli na lavičke v rúškach a meter a pol od seba.
     Hrozné veci sa diali od začiatku dejín ľudstva a masové krváky boli nielen v XX. storočí, ale aj v minulosti a často bezohľadnejšie a krutejšie. Nehovoriac už o epidémiách, hladomoroch, zemetraseniach, záplavách, suchách, meteoritoch, sopkách a tak ďalej. Poznanie vzrastá a mnohé veci vidíme stále jasnejšie. Naozaj sa zdá, že "nič nie je skryté, aby to nevyšlo najavo."
     Nikto nepochybuje o tom, že my ľudia sme nedokonalí, hriešni a hlúpi. Ale hlúpy nie je celkom úplne ani ten vírus, o ktorom sa pochybuje, či je vlastne živý. Ale zdá sa, že žiť chce a ak evanjelium považuje aj vrabca za živého tvora, o ktorého sa Boh stará, prečo by sme mali z vedomia Boha, ktorý vie všetko, vynechať aj rôzne vírusy? Pretože sa paradoxne už nejakú dobu dozvedáme, že sú aj vírusy a baktérie, ktoré sú pre nás aj užitočné a bez niektorých by sme dokonca
ani nemohli žiť.
Tvorca náuky o dedičnom hriechu Aurelius Augustinus bol iste geniálna hlava a v mnohom predbehol svoju dobu. Ale je veľa poznatkov a informácií, o ktorých v tej dobe vedieť nemohol. Nepochybujme teda o ľudských vinách a hlúposti, ale neobviňujme človeka za veci, za ktoré
ozaj nemôže a neodvažujme sa ich nazývať zaslúženým a či dokonca Božím trestom.
      Len tak mimochodom spomeniem, že nielen Luther, ale aj množstvo siekt pred ním a fanatikov po ňom nevzniklo ani tak z učenia Ježiša Krista, ale práve z nepodložených a príliš odvážnych špekulácií Aurélia Augustína.
Píšem túto úvahu na deň Zvestovania Pána a v tento deň zaznelo "Staň sa mi podľa tvojho slova." Dokonalý a bezhriešny Syn bezhriešnej Matky nás zase naučil modlitbu, ktorá sa začína slovami "Buď vôľa tvoja." Nikdy sme všetko nevedeli a nikdy ani nebudeme vedieť. Ale s
pokorou prijímať Božiu vôľu bez toho, aby sme z neho robili kápa a sadistu, môžeme od počiatku dejín až do ich konca.

FIAT VOLUNTAS TUA!

 

7. Tá rýchlo preslávená korona nám hádže definície priamo do lona. 

1. apríl  2020

     Ten už veľmi slávny koronavírus nám jasne odhalil, že ľuďom už príliš na viere nezáleží a tobôž nie na Cirkvi. Asi by sme mali poriadne hlboko vstúpiť do seba.
Podstata ľudskej hriešnosti a pýchy asi nie je v tom, že by sme si nedokázali priznať svoje zlo, na to sme niekedy až chorobne hrdí, ale v tom, že si nevieme priznať svoju slabosť, neschopnosť a
nedostatočnosť. O tom je aj príbeh Adama a jeho potomkov a celé špiritizovanie o tak nazvanom dedičnom hriechu. A tento fakt nereálnej hrdosti, pýchy a nepriznania si vlastných nedostatkov a chýb platí takisto pre veriacich i neveriacich, aj pre ideológie, koncepcie a rituály, ktoré vymýšľajú, presadzujú a za každú cenu bránia a obhajujú. Nielen Sokrates a Kristus, ale aj mnohí iní boli popravení za to, že si dovolili povedať takúto jasnú a nepopierateľnú pravdu.
Ešte raz teda opakujem: Dúfajme a verme, ale zbytočne iných neserme. Buďme si istí aj sebaistí, ale nenanucujme druhým vraj originálne drísty.

    KYRIE ELEISON!  PANE, ZMILUJ SA

 

8. Skúšame nazerať Bohu do dvora a chýba nám ohľaduplná pokora. 

19. 4. 2020

Človek sa s problémom poznania pravdy stretáva a občas aj bojuje už od svojho vzniku, od chvíle, keď si uvedomil, že existuje, že má svoje záujmy, ktoré chce presadiť a realizovať. Občas vo svojom záujme a to predovšetkým, občas aj v záujme svojich blízkych a či archaickejšie blížnych a občas v záujme poznania akejsi všeobecnej, neomylnej a tzv. božskej pravdy, ku ktorej je ochotný kráčať aj cez mŕtvoly. A to je to najhoršie, lebo vtedy je sfanatizovaný človek ochotný za svoju ideu pochovať aj samého seba.
Neúcta ku zdroju všetkej pravdy, ktorý môžeme tušiť, ba byť si dokonca istý v tom, že je, nás niekedy vedie k tomu, že ho chceme zovšeobecňovať, poznať, vysvetľovať, určovať a plánovať nielen pre seba, ale aj pre všetkých ostatných. Nejde to, milí moji, a všetky veľkolepé ideológie a plány s takýmito náročnými a precenenými cieľmi sa s veľkým rachotom zrútili. Nielen socialistické plány a nielen fantazírovania o rôznych druhoch vyvolenosti, jedinečnosti a exkluzivity.
Vesmír okolo nás je veľkolepý a k jeho konečnej záhade sa nikdy nedopracujeme. Musia nám stačiť starosti a problémy so záhadou jedného neviditeľného vírusu. A takýchto maličkých a často nepoznateľných problémov sa v našich životoch a aj v životoch a vzťahoch nespočetných ostatných ľudí vyskytuje množstvo, ktoré nedokážeme presne určiť a definovať. Práve preto lepšie chápeme a bez toho by sme to asi ani nepochopili, že najväčším hriechom je bezohľadnosť voči druhým a pýcha na pravdu, o ktorej si namýšľame, že sme ju my najlepšie pochopili a dokonca jedine my.
Učenie Ježiša Krista a jeho odkaz, svedectvo jeho vlastného života, pretrvali dodnes a porážajú všetky pokusy o gnózu, to jest o dokonalé vedomosti vybraných ľudí. V tom je podstata opovážlivosti, pýchy, rúhania a všetkých negatívnych vlastností, že si namýšľame, že poznáme, alebo perspektívne dokážeme poznať dokonalosť samu a to cez svoje vlastné heroické a gigantické úsilie. Skrátka predpokladáme, že "kde je vôľa, tam je cesta". V poriadku, ale nezabúdajme, že to nie je naša vôľa, ale vôľa Božia a že "cesta, pravda a život" je práve ten Ježiš, ktorý sa tomu Bohu celkom a bez výhrady pokoril. A on je snami po všetky dni až do skončenia sveta. Amen.

 

9. Nechcime hneď a všetko riešiť, zabudneme, že sa treba aj tešiť. 

28. 4. 2020


Písal som v predošlej úvahe o nenáležitej a opovážlivej povahe a odvahe rôzneho druhu fanatikov a predpisovačov správneho života pre všetkých ostatných. Najhoršie je, keď sa takýmto prístupom zabíja láska k človeku a pochopenie jeho problémov, nedostatkov a prípadne aj priestupkov, vín a hriechov.
Čítam teraz zločinecké príbehy zo starej Číny "Príbehy sudcu Paoa" od Š - Ju - Kchuna a porovnávam ich so zbierkou súdničiek priateľa Petra Onderu, ktoré by sa takisto uplatnili aj knižne. Často si tiež porovnávam zbierky rôznojazyčných prísloví a porekadiel, kde sa vyskytujú stále rovnaké konštatovania a recepty. Skutočne by bolo dobré, keby sme viac vnímali ľudovú, osvedčenú a konkrétnu múdrosť, než odvážne teórie a ideológie, ktoré narobili viac škody ako osohu. Historici to iste môžu bez výhrad potvrdiť.
Súťažil som kedysi v desaťboji a občas som aj vyhral. Treba si však uvedomiť, že ak človek súťaží s približne rovnocennými súpermi, podarí sa mu z tých desiatich zvíťaziť tak v troch, maximálne štyroch disciplínach. Samozrejme, ak má výkony vyrovnané, môže byť bodovo najlepší a pritom nevyhrať ani jednu. Určite je to tak aj v bežnom živote, ale fanatici to jednoducho nedokážu pochopiť. Isteže je Biblia výborná, poučná a neuveriteľne múdra kniha, ale človek môže byť dobrý a rozumný aj vtedy, ak ho podobné čítanie vôbec nezaujíma. Každý máme totiž dosť svojich a konkrétnych starostí a problémov a nábožné kázania nás síce môžu potešiť, ale nám ich nevyriešia a tobôž nedokážu riešiť jednotlivé a protichodné problémy a ciele najrôznejších skupín a celkov.
Nepopieram, že pri riešení tých svojich, často nereálnych a neužitočných cieľov, človek aj hreší, zvlášť ten mladý a neskúsený. Ale o tomto je už napísané krásne a hlboké podobenstvo o márnotratnom synovi a o často nevyhnutnej a tvrdej skúsenosti na ceste k pochopeniu ceny seba samého a zároveň ľudí naokolo.
Svet iste za cenu mnohých omylov a konfliktov smeruje k zovšeobecňovaniu a zároveň konkretizácii svojich problémov, ale je to cesta veľmi ťažká, strmá a niekedy až apokalyptická. Ježiš nám dal recepty, ktoré nám pomáhajú, ale konkrétne riešenia, hic et nunc, tu a teraz, nechal na nás, na našu aktuálnu slobodu, konkrétne možnosti a vlastné schopnosti.

Deo Gratias! Bohu vďaka!

10. Skúsme byť naozaj pokorní,
ináč sa nevyhnutne staneme odporní.

1. 6. 2020

Dostal som na predošlú úvahu zopár ohlasov v tom zmysle, akoby som popieral cenu a nevyhnutnosť Biblie, teda Svätého Písma. Milí moji, nič z toho som nemal v úmysle a nič také z nijakých mojich zamyslení nevyčítate. Naznačujem len, ako už veľakrát predtým, že tak ako hocičo ostatné, sa môže stať modlou a predmetom mrzačiacej závislosti aj Biblia. A nielen ona, ale hocijaká iná úprimná, ale nepokorná, nekritická a slepá viera v hocijakú inú, hoci aj nepopierateľnú, autoritu.
Pozrime sa len na moslimov, ako sa vehementne bránia akejkoľvek modloslužbe a pritom ich nekritický vzťah ku Koránu a samozvanému prorokovi sa im stáva priam exemplárnou modlou. A veruže aj v kresťanstve sa tej nekritickosti a klaňaniu sa hocičomu vytvára veľký priestor a túto škodlivú zónu si kolíkujeme my sami, ktorí sa vyhlasujeme za jediných správnych a dokonale nielen veriacich, ale aj všetkému rozumejúcich. Ako keby sme zabúdali na tie jasné Kristove
slová: "Blažený, kto sa na mne nepohorší." / Matúš 11, 6 a Lukáš 7, 23 /
Nezabúdajme ani na to, že Ježiša súdili, ponížili a nakoniec aj zabili nie tí prostí ľudia neznalí Písem, ktorých mal rád a ktorí ho s láskou, pochopením a často s konkrétnou ľútosťou a pomocou
nasledovali, ale práve tí zákonníci, dokonalí znalci a vzdelaní vykladači svätých spisov.
Mimochodom, keby bolo to písanie až také dôležité, iste aj samotný Ježiš by sa snažil písať aj ináč, ako len do piesku. Asi v jeho prípade bolo oveľa dôležitejšie to, ako konkrétne mal rád ľudí a
ako oni mali radi jeho.
Kritizuje sa aj v súčasnosti tzv. klerikalizmus a môžem z vlastnej skúsenosti povedať, že prichádza aj v rámci katolíckej hierarchie a funkcionárstva k určitej izolácii a strate úprimnej a
ľudskej komunikácie. Tým netvrdím, že bez hierarchie a autority sa dá nejaká spoločnosť riadiť, budovať a zdokonaľovať. Ale buďme si istí, že ako nám to zdôrazňuje, duplikuje a multiplikuje náš Zakladateľ, máme byť predovšetkým služobníci ostatných a podľa jeho príkladu nemáme odháňať a ponižovať nikoho, kto príde za nami s nádejou, dôverou a túžbou po troche ľudského porozumenia. Žiadne úradné a obradné povinnosti nás od chladného a ignorantského vzťahu k našim prípadným ovečkám a nasledovníkom neospravedlňujú. Nemôže byť učeník nad svojho Učiteľa, stačí, keď ho bude úprimne, pokorne a nekompromisne nasledovať. / Matúš 10, 24 - 25 a Lukáš 6, 40 /

Tak nám Pán Boh pomáhaj!

 

 

11. Človek celý život hľadá, aká vec by mu bodla
a čo je pre neho tá ozaj správna modla. 

14. 6. 2020

Sme ako jednotlivci hodení do času a miesta, ktoré sme si nezariadili a ktoré od nás nezávisí. A ak chceme ľudsky žiť a stať sa dobrými ľuďmi, nevyhnutne potrebujeme pomoc. Ako deti sme maximálne závislí od okolia, mamy, otca a blízkych príbuzných a nič iné nám neostáva, iba s vďakou a bez uvedomelého porozumenia prijímať to, čo sa s nami deje.
Smerom k dospelosti sa meníme a vytvárame si svoje vlastné hodnoty, o ktorých nepochybujeme a nechceme pochybovať. Ale z tejto istej a možno aj nezavinenej príčiny začíname viac alebo menej uctievať samých seba a sami chceme, aspoň do nejakej miery, rozhodovať o tom, čo je dobré a zlé pre nás a čo je dobré a zlé pre druhých. Skúšame a trápime sa a až ku koncu života a pri ubúdaní svojich možností a schopností prichádzame na hĺbku slov Ježiša Krista, že ak nebudeme ako deti, nevojdeme do kráľovstva nebeského.
Na jednej strane sa obávam a na druhej strane som nadšený, že všetko toto platí aj pre všetky naše ľudské vynálezy, poriadky a inštitúcie. Ak by to tak nebolo, v každom prípade by sme sa museli stať otrokmi niečoho a niečo by sa nevyhnutne stalo našou modlou. Našťastie, práve nastávajúce uvedomenie si svojich obmedzení a ubúdajúcich síl, nás práve od toho oslobodzuje. Ten živý Ježiš nás potešuje, že poznáme pravdu a pravda nás vyslobodí, ale zároveň nás falošne neutešuje, že to pôjde rýchlo, zrazu a bez prežívania trápení a sklamaní, bez pochopenia toho, akí sme, alebo nakoniec budeme, slabí a nedokonalí.
Toto všetko sa vzťahuje nielen na nás, nielen na našich blízkych, ale aj na ľudské spoločenstvo ako celok. Stále lepšie to pozorujeme a vidíme a vďaka tomu veríme, že nielen my, ale aj ľudské spoločenstvo cestou mnohých zákrut, omylov a trápení smeruje ku konečnej záchrane a spáse. Božie kráľovstvo sa naozaj priblížilo a približuje, preto sa neustále a bez prerušenia kajajme a verme evanjeliu!

 

12. Od narodenia po smrť nás všeličo rozbolí,
aj tak túžime byť dobrí a veselí. 

12. 7. 2020

Staré rímske porekadlo nás učí, že "senes bis pueri", teda "starci sú dvojnásobní chlapci." Ako deti rastieme, vnímame, ako nám pribúdajú sily, možnosti a schopnosti a je to radostný proces. Smutné pritom je, že často nám ubúda zmysel pre realitu, dobrotu a sebakritiku.
Procesy v prírode, ktorá si natoľko neuvedomuje sama seba, sú iste plné trápenia a bolesti a isteže je pravda, že sa máme dobre aj vďaka utrpeniu domácich zvierat a rastlín, ktoré sú ešte bezbrannejšie ako najúbohejšie zvieratko. Ak by sa však aj ten najposlednejší člen životného reťazca voči nám vzbúril, malo by to pre ľudí fatálne následky. O vzbure rastlín je horror "Deň trifidov", o vzbure zvierat ešte známejší horror "Vtáci."
Najpozoruhodnejšie na našom vedomí je to, že sa dokážeme búriť aj voči sebe samému a sebe samým dokážeme robiť zle - často aj tým, že krivdíme druhým, povyšujeme sa nad nich a za každú cenu ich chceme prekonať, ponížiť, alebo aspoň ohromiť naším väčším a dokonalejším výkonom.
Asi najviac by sme mali byť vďační za to, ak do konca života plasticky a konkrétne pochopíme, že je to zlá cesta a naším cieľom nie je úspech, ale veselosť, čisté svedomie a radosť zo života. To všetko je naozaj možné aj pri veľkej bolesti a utrpení a to je podstata toho, čomu nás učí Kristus. Je smutné, že aj mnohí tí, ktorí sa považujú za jeho nasledovníkov, ako aj spoločenstvá, ktoré vytvárajú, to nechápu a ich cieľom je veľmi často celkom určitá dominancia a snaha o výnimočnosť na úkor druhých.
Nech je pochválený Boh, ktorý nám cez Krista a svätého Ducha, ktorý medzi nami konkrétne účinkuje, dáva pochopiť náš vlastný, celkom osobný a hlavne dobrý zmysel!

DEO GRATIAS! BOHU VĎAKA!


 

Vlado Gregor, gregigregor58@gmail.com





   PRINT RSS

             
Hlavná stránka