Rodičia a starí rodičia, ktorí spoločne so zločincami a vlastizradcami z vysokej politiky umožnili, aby ich vlastné deti a vnuci boli okradnutí o budúcnosť vo vlastnej krajine, spoločne ich vyhnali a vyháňajú do cudziny, budúce generácie obrali o detstvo a budúcnosť, tvoria cca 70 % Slovákov, nemožno považovať za súčasť národa, ale len za plebejcov bez vlastného názoru, ktorí nikdy nemajú právo byť súčasťou tohto národa, lebo prispeli a prispievajú k jeho postupnej likvidácii.
Hlavná stránka

    

21. Z čoho vzniká zlo, závisť a hádky? Z toho, že nechápeme, akí sme na ne krátki. 

1. 9. 2019

Prestáva sa v poslednom čase hovoriť o hriechu a zle, prestáva sa hovoriť aj o povinnosti a poslušnosti, ale reční sa len o právach. Nehovorí sa o násilí a treste zaňho, ale neustále len o milosrdenstve, slobode, pochopení všetkého a o vychádzaní v ústrety všetkému a každému, doslova sa dokazuje a proklamuje neexistencia zla.

Ale ako je potom možné, že zlo sa začína vytvárať a generovať fakticky od stvorenia sveta, dokonca už pred vznikom človeka s jeho vzťahmi a omylmi?

Zlo a dobro sa často prezentujú ako absolútne pojmy, dokonca sa tvrdí, že zlo je len nedostatok dobra a ako samostatná entita, jednotka a či podstata niečoho vlastne ani neexistuje. Áno, z úplného zla asi nemôže vzniknúť vôbec nič, ale existuje nejaké čisté a dokonalé dobro? My veríme, že Boh je dobrý a všetko stvoril dobré. V knihe Genezis sa to viackrát opakuje a dokonca o stvorení človeka sa zdôrazňuje, že bolo veľmi dobré.

Z čoho teda vzniká zlo, nedostatok, závisť, krivdy a násilie? Prečo sa raj na zemi stále nekoná, aj keď neprestajne tvrdíme, že tu bol a je stále možný, že môžeme k jeho realizácii prispievať?

Veľký problém vidím v tom, že my ľudia si vytvoríme určitú predstavu dobra, nejaký veľký plán a chceme ho presadzovať násilím. A v tom je tá najväčšia zákernosť, pretože ak sa nasilu presadzuje zlo, každý to vidí a vlastne to logicky a technicky dlhodobo ani nie je možné. V tom je teda to základné pokušenie a nebezpečenstvo, že my vo svojich predstavách presvedčíme samých seba, že chceme dobro, slobodu, právo a všeobecný dostatok a že sme prišli na to, ako sa to dá urobiť prípadne aj bezbolestne, čo je už úplný a do neba volajúci nezmysel.

Veľmi záhadná je Kristova definícia toho, prečo máme odpúšťať, nezávidieť a byť dobroprajní. Preto, lebo aj Boh, teda jeho aj náš Otec, dáva slnku svietiť na dobrých aj zlých a dážď posiela na spravodlivých aj nespravodlivých, ba aj na tých najhorších, najškodlivejších a najhlúpejších, aspoň v našich predstavách.

Tvrdí sa v evanjeliu aj to, že Ježiš to zlo, toho Satana, navždy porazil, ale ten fakt víťazstva nad ním nič nemení na tom, že ten Zlý naďalej využíva našu ľudskú slobodu a našu túžbu po nereálnych cieľoch. Práve preto sa tá konečná spása neustále odkladá a Ježišovo učenie je neprestajne napádané, podceňované a nasilu ho chceme vylepšovať. Ľudovo povedané, chceme byť pápežskejší ako pápež a kristovskejší ako Kristus.

Ten opľúvaný a vraj nie až tak múdry Ježiš upozorňuje, že síce máme chcieť byť dokonalí ako je náš Otec a realizovať dobré talenty, ktoré nám dal, ale maximálne výstižne charakterizuje aj realitu tohto sveta, v ktorom máme byť nielen jednoduchí ako holuby, ale aj ľstiví ako hady. Tu nejde o kompromis so zlom, ale o opatrnosť vo vzťahu k zlým a nechápavým ľuďom, k tým, ktorí väčšinou nevedia, čo činia a neuvedomujú si, ako to nakoniec s nimi a s ich nereálnymi predstavami dopadne.

Preto my síce veríme v návrat Mesiáša a úplné víťazstvo dobra, ale nielen kriticky, ale aj sebakriticky musíme vnímať tento svet a potenciu nielen jeho, ale aj nášho vlastného zla, ktoré sa môže plne realizovať aj v našich nereálnych túžbach po dokonalom a dobrom. Nezabúdajme na to, pretože evanjelium je síce radostnou zvesťou, ale aj jednou veľkou výstrahou, aby sme si vlastnú radosť nemarili a neznemožňovali sebe aj druhým.

Modlime sa a prosme a vlastné bremená si navzájom nosme!

 

Vlado Gregor, gregigregor58@gmail.com



22. Netrápte si zbytočne hlavu, Ježiš má pre vás dobrú správu.

Sviatok našej Patrónky Sedembolestnej 2019

   Je to žiaľ Bohu asi fakt, že smrť a zlo sú v základoch pozemského sveta a nemožno ich nielen násilne, ale ani nie nasilu odstraňovať. Ak sa o to niekto pokúša a robí si vysoké nároky na likvidáciu a elimináciu zla, alebo hoci len na jeho účinnejšiu nápravu, je to komediant, aj keby obsadzoval tie najvyššie funkcie.

My sa môžeme snažiť pochopiť realitu sveta okolo nás a realizovať celkom určité nápravy a konkrétne úpravy, ale nemôžeme pritom strácať úctu k ľudským túžbam po dokonalosti a svätosti a predovšetkým nemôžeme rušiť a spochybňovať úctu k tomu Bohu, ktorý je základom, nepretržitou príčinou a určite aj účelom všetkého naokolo.

Mesiášske a reformné hnutia vždy začínali ako politické a končili katastrofou. Jedine Ježiš nám konkrétne ukazuje, že toto nie je cesta, že cesta je pokora, rešpekt a úcta k Božej vôli, nielen v našich osobných životoch, ale aj vo všetkých ľudských skupinách a vo svete ako celku.

My teda iste môžeme riešiť konkrétne problémy a aj sa nevyhnutne musíme o to snažiť, ale nemôžeme preceňovať naše sily a schopnosti, ani ako jednotlivci, ani ako akési abstraktné ľudstvo a či jeho dokonalý predvoj.

Podstata všetkého zla je totiž v tom, keď sa či človek, alebo hocijaká skupina, začne považovať za neomylnú a všetkého schopnú. Dlho už vnímame dejiny a pomerne dlho žijeme a stále sme na to neprišli a opakujeme neprestajne rovnaké chyby…
Celkom určite teda musíme tú podstatnú nádej ponechať na Boha a na modlitbu a v tom je aj zmysel nielen viery, ale aj jej záštity a ochrany, teda Cirkvi ako večnej a nerozbitnej skaly.

PS. Táto krátka úvaha a či glosa je tak trochu recenziou na knižku "Radosť z evanjelia na Slovensku II." Je napísaná iste poctivo a s dobrým úmyslom, ale akosi sa stále venuje iba človeku a takmer vôbec nespomína Boha, presne podľa vzoru posledného a či ostatného koncilu. O človeku ako miere všetkých vecí sa medituje intenzívne od antiky až po globálnu postmodernu...

Vlado Gregor , gregigregor58@gmail.com


    

23. Môžeme byť zároveň reálni a podlí? Nie, iba aspoň snaživo ideálni a dobrí.  

20.10.2019

  Je asi v podstate človeka, že chce byť múdrejší, krajší, schopnejší a úspešnejší od iných. Toto funguje už aj v prírode, nepochybne v tej živej. Ale ten živočíšny, ešte nie celkom uvedomelý život, ktorý sme možno zažili v tom predpokladanom raji, si nerobí nároky na neomylnosť a dúfa ak nie v Boha, tak v nejaký ten osud, v nejakú tú vôľu, ktorá je mimo neho a nezávisí od neho. Lebo človek sa stal človekom a prestal byť zvieraťom vtedy, keď sa či už mohol rozhodovať, alebo bol nútený sám sa rozhodovať a konať podľa svojich rozhodnutí.

Je to problém existencie života a jeho pochopenia, dosiahnutia toho pokoja, ktorý dáva len Boh cez osobu Ježiša Krista. Lebo bez toho konkrétneho by človek najvyššiu abstrakciu nepochopil. Ide teda o konkrétny národ, pretože proroci aj apoštoli majú bez výnimky korene v ňom a ide o konkrétneho Boha a človeka zároveň, ktorý nám dal na kríži najavo, že pre človeka a jeho spásu je niekedy dôležité strpieť nezaslúžené zlo a dokonca ho odpustiť. Ježiš vlastne definitívne prekonáva životný program Lámecha zo 4. kapitoly knihy Genezis: "Zabijem muža, ktorý ma poraní a mládenca, ktorý ma udrie. Sedem ráz pomstený bude Kain, ale Lámech sedemdesiatsedem ráz."

To ale neznamená, že vonkajšia moc, ktorá udržuje v chode jednotlivé skupiny, národy a civilizáciu ako celok, má všetko zlo strpieť, tolerovať a napriek svojej moci a z nej vyplývajúcej zodpovednosti ho bezdôvodne odpúšťať, ba dokonca popierať jeho existenciu. Pretože aj ten dobrý lotor na kríži uznáva, že tam visí zaslúžene a vyčíta tomu zlému lotrovi, prečo zlorečí tomu ich kolegovi, ktorý trpí napriek tomu, že evidentne nič zlé neurobil!

V tom je teda večný problém židovstva, ktoré odmietlo a odmieta Krista, lebo stále čaká toho úspešného, múdreho a schopného Mesiáša, čo je vlastne prirodzené, ako som v úvode tejto krátkej úvahy naznačil. Nedočká sa, ale dúfať môže. Dúfajme aj my, ale buďme realistickejší a milosrdnejší, tak ako náš vzor a zakladateľ, ktorého popravili a odmietli. A tento osud sa neustále opakuje, pretože prečo by mal učeník trpieť menej ako jeho učiteľ a Pán? Prežívajme teda konkrétne a naživo tie Ježišove slová, že kto sa nezriekne všetkého, čo má, nemôže byť jeho učeníkom.

A hlavne si nezúfajme kvôli tomu, že svet naokolo nám nedáva za pravdu, prípadne nás ani veľmi nevníma. Dobre viem, o čom píšem, lebo to zažívam už vyše 40 rokov. Pretože svet funguje tak, že každý chce mať svoju pravdu a svoj pokoj. Žiaľ, často je to tak aj v Cirkvi, v spoločenstve, ktoré Ježiš vďaka svojmu nezaslúženému utrpeniu založil. Verme však, že jeho maximálne konkrétne svedectvo nakoniec vždy toto spoločenstvo koriguje a znovu postaví na skalu. Pretože chráni pravdu, ktorá je nezničiteľná a pri všetkom odpúšťaní, milosrdenstve a snahách o pochopenie nemôžeme tú pravdu popierať a nerešpektovať!

 

Bože, buď milostivý nám hriešnym a smiešnym!

 

Vlado Gregor, gregigregor58@gmail.com





   PRINT RSS

             
Hlavná stránka