Po dohovore s vyšetrovateľmi som zobral vinu na seba, aby neboli trestaní za moju publikačnú činnosť mladíci, ktorí mali v tom čase malé deti a ja som už bol starý hríb, súci na odpis. Kalkuloval som s tým, že sa to pri vyšetrovaní vysvetlí a že sa skoro príde na to, že je to len sprostý podraz od polície. Cielene sa na to neprišlo počas trojročnej kolúznej väzby, ktorá sa vyznačovala tým, že sa vyšetrovanie prakticky nekonalo, hoci som vypisoval všelikde, aby sa na to niekto kompetentný mrkol. U kompetentných nebol záujem. Značný nezáujem prejavila i sudkyňa JUDr. Ľudmila Kubáňová, ktorá prípad dozorovala a neskôr ma aj odsúdila, bez dôkazov, len sa odvolávala na moje pofiderné priznanie a samozrejme na krivé Krivanove obvinenie. O tom, že som nemohol so svojím prístrojovým vybavením tlačiť plnofarebnú tlač, nemal som k tomu ani softvérové a hardvérové vybavenie, jej netrklo v hlave, že by sa mala v tomto smere obrátiť na polygrafického forenzného experta, aby posúdil, či som mohol tlačiť farebnú tlač. Zamietla to ako nepotrebné, hoci som to počas tých rokov neustále vyžadoval.
Ten istý názor na nepotrebnosť experta mali predtým aj vyšetrovatelia počas vyšetrovacej väzby a potom sudcovia na odvolacom konaní. Šéf odvolacej poroty JUDr. J. Kandera tvrdil, že všetko do všetkého zapadá, k činu som sa priznal, Krivan proti mne svedčil a moje tvrdenie je len za účelom, aby som sa vyhol trestnému postihu. V tomto mal pravdu ten sudcovský odborník, ale v inom nie. Lebo prečo by som mal byť potrestaný za skutok, ktorý som nespáchal?
Asi mala tá odvolacia porota dočasnú stratu zraku alebo ju stihla vlčia tma, či čo, lebo na stole mali písomné Odvolanie Jána Krivana, kde jednoznačne napísal, že k výpovedi proti mne bol donútený policajtmi, ktorí mu dali podpísať už hotovú zápisnicu. Jasne tam po technickej stránke vyargumentoval, že ja som falzifikáty s mojím zariadením nemohol vyrobiť a že je to len komplot na jeho osobu a aj na mňa. Predseda poroty mal k dispozícii aj súdny spis, v ktorom boli výpovede Jána Krivana, kde svoje pôvodné svedectvo počas vyšetrovania niekoľkokrát poprel.
Môj odvolací spis mali tiež na stole, kde som na štrnástich stránkach zdokumentoval moje technické vybavenie, ktoré som mal k dispozícii, faktúry od ich kúpy a posudok od polygrafickej firmy (keďže sa vyšetrovateľ a sudcovia rozhodli nedať to posúdiť forenznému expertovi), kde bolo zdôraznené, že ja som nemohol s mojím zariadením tlačiť farebnú tlač, dokonca v dvojnásobnom formáte, ktorý mohol môj staručký Romayor 313 (ktorý som kúpil po vyradení z armády po tridsať ročnom používaní vojakmi), do seba naládovať, lebo bol schopný tlačiť len polovičný formát predložených tlačív.
Napriek takýmto spisovým argumentom potvrdila porota prvostupňový rozsudok z Krajského súdu v Nitre. Pán predseda poroty ma ešte upozornil, že priznanie je najvyšší dôkaz, a preto by som sa nemal stávať na zadné. „Kakaja raznica“, by zaiste doložil za Stalinových časov tovarišč Višinskij, ktorého táto zásada bola životným krédom a pán predseda poroty bol zaiste jeho vyznávačom.
To súdne odvolacie rozhodnutie nebolo asi dôsledkom vadného zraku odvolacej poroty, ako som neskôr o tom uvažoval. Asi bol za tým nejaký iný dôvod, nazvime si ho trebárs výstižne - komplot. Lebo celkom bez problémov prečítal nám prítomným na pojednávaní list, ktorý mu niekto neznámy položil tesne pred začatím pojednávania na stôl. Ten list bol úmrtný, týkajúci sa Jána Krivana, a preto sa proti nemu trestné konanie zastavuje, oznámil nám predseda poroty. Ja som tomu neveril, lebo som bol s tým domnelým nebožtíkom v telefónnom kontakte, keď sa mi jaksi nedopatrením v čase údajného úmrtia na jednom z jeho dvoch mobilov ozval a oznámil mi, aby som zavolal neskôr. Potom už na viacero volaní sa neozýval. Bol som ho preto osobne navštíviť na jeho pracovisku v redakcii Pravda, kde sa živil ako redaktor, aby som vedel, ako bude vypovedať na blížiacom sa odvolacom súde. Pán vrátnik mi oznámil, že Ján Krivan celkom nečakane umrel. Dal výpoveď a za štyri dni prišlo oznámenie o jeho úmrtí. Je ho škoda, lebo bol ešte mladý, povedal mi pán vrátnik.
J. Krivan sa medzičasom presťahoval do Blavy, ale v Topoľčanoch mal početnú rodinu, ktorú som už od mladosti ako susedov poznal. Nikto z nich o úmrtí svojho príbuzného nevedel, nikto nedostal parte a nikto nebol na pohrebe a nevedel, kde je hrob alebo urna. Za tým všetkým ako som pochopil, bol ukrytý ten iný dôvod – pondiaty komplot.
Tak som bol po trinástich rokoch naťahovačiek odsúdený na základe komplotu a dostal som sa do lochu, s čím som vôbec nerátal. O súdnom procese som mal dosiaľ inú predstavu po tých amerických televíznych seriáloch typu Mattlock, Masson, alebo ako sa vyskytovali v knihách od Johna Grishama, kde sa vždy vyžadovali dôkazy, aby mohla nezávislá porota odsúdiť obvineného. U nás to neplatí, lebo ešte stále tu rezonujú Višinského zásady, i keď priznanie sa dá dosiahnuť aj sofistikovanejšie než trhaním nechtov. Takému spôsobu sa u nás hovorí „právoplatné“ odsúdenie.
Mal som ešte v tom čase stále iné predstavy o platnosti práva, podal som preto žiadosť o Obnovu konania, pretože fingovanie úmrtia je nová skutočnosť. Môj komplic neumrel, ale niekde si hovie. Možno v Amerike. Predtým tam bol služobne dvakrát, ako ma pri jednom stretnutí v Blave informoval. Angličtinu ovládal a asi nejaký flek si tam našiel, myslel som si.
Moju žiadosť o Obnovu zamietli porotou (v ktorej figurovala aj sudkyňa, ktorá ma odsúdila JUDr. Kubáňová), pretože nemôžem dosvedčiť, že Krivan naozaj neumrel. Ja som to naozaj z basy nemohol dokázať, hoci som mal tie rodinné poznatky a vedel som, že sa tu dejú špinavosti. O tom, že toto konštatovanie nie je len môj osobný názor, podoprel som aj názorom vtedajšej tlače na činnosť polície a SIS, ktoré sú veľkou pravdepodobnosťou v pozadí pri organizovaní celej falšovateľskej akcie. Mal som poruke článok s názvom „Lexovi spolupáchatelia v policajných uniformách“ z novín SME z decembra 1999, v ktorom Igor Cibula písal, že Lexova tajná služba sa podieľala v súčinnosti s políciou na protizákonnej činnosti a pomáhala tak udržiavať autokratický režim V. Mečiara. Pritom nejde len diskutabilný únos prezidentovho syna, ale aj o iné kauzy, ktoré sa evidujú len ako bežná agenda bez prihliadnutia na okolnosť, že protizákonné konanie príslušníkov tajnej služby a polície sa považuje za mimoriadne nebezpečný delikt.
Odvolal som sa aj na „Správu o činnosti SIS“, ktorú prečítal po zmene vlády v parlamente vo februári 1999 nový riaditeľ Vladimír Mitro. V správe sa mimo iného hovorí, že SIS pod vedením jeho predchodcu Ivana Lexu sa zaoberala rôznymi diskreditáčnymi akciami proti politickým protivníkom a novinárom, ktorí nepísali tak, ako by si vtedajšie štátohnutie želalo. Hovorí tam ďalej, že SIS je dôvodne podozrivá z oveľa závažnejších diskreditáčnych kampaní.
Mal som aj ďalší článok s názvom „Školili Lexu Portugalci?“ z novín Nový čas zo dňa 5. 3. 2000, v ktorom redaktor Vladimír Donner píše, ako portugalskí štátni agenti naviedli istého občana na trestný čin, za ktorý bol odsúdený na 5 rokov za mreže. Európsky súd pre ľudské práva pri odvolaní konštatoval porušenie ľudských práv, pretože trestnú činnosť vyprovokovali tajní agenti. Autor článku ďalej poukazuje na to, ako Lexa niekoľkokrát prehlásil, že SIS pripravila viacero podobných akcii. Autor článku konštatuje, že bývalý šéf tajnej služby si zrejme neuvedomuje, že rozpráva o porušovaní ľudských práv na Slovensku agentmi tajnej služby.
Jedným z nich je zaiste aj môj prípad. Preto som po zamietnutí Obnovy konania podal písomne trestné oznámenie a adresoval som ho priamo ministrovi vnútra JUDr. Danielovi Lipšicovi, lebo on je vraj ten najspravodlivejší, ale pre istou som ho duplikoval aj na Generálnu prokuratúru SR. Tí najspravodlivejší zo všetkých spravodlivých namiesto toho, aby sa mrkli do svojej databáze utajovaných svedkov, poverili to preveriť krajské podriadené zložky, tam ich posunuli na okresné a tam zase na obvodné oddelenia v Nitre a Topoľčanoch. Na obvode zrejme nemali žiadneho Colombu, ani Poirota, dokonca ani starú pani Marplovú, a tak obvodní žandári uzavreli moje trestné oznámenie úmrtným listom Jána Krivana. Zrejme to bol ten, alebo jeho kópia, čo dostal predseda poroty JUDr. Kandera na svoj stôl pred pojednávaním.
Len stále nebol k dispozícii nebožtík, jeho hrob, ani kremácia sa nekonala, ako som si cez internet zistil a tak som bombardoval žiadosťami inštitúcie, ktoré rozhodujú o udeľovaní utajených svedkov počas všetkých vlád, ktoré sa od vtedy vystriedali. Neodpovedali na moje občianske interpelácie, hoci to majú napísané v Ústave ako zákon, že musia občanov informovať. Ale čo tam po zákone, ten platí len pre radových občanov a nie pre papalášov, ako je to u nás zaužívané.
Bola tu ešte jedna možnosť, podať žiadosť o mimoriadne Dovolanie. Aj som ju využil a podal som ju v zákonom stanovej dobe. Uviedol som v žiadosti podrobne celý prípad, paragrafy, ktoré boli porušené, a rozviedol som, že ja som nemohol so svojím vybavením inkriminovaný skutok spáchať, bol to len nahratý komplot cez provokačného agenta a neboli rešpektované žiadne dôkazy. Dovolanie zamietol bez pojednávania kdesi v súkromí sám veľký predseda Najvyššieho súdu JUDr. Harabin so zdôvodnením, že keď nižšie súdy uznali, že netreba dôkazov, na to majú právo, a tak proces prebehol zákonnou cestou. Dôkazy nie sú potrebné, pokiaľ porota usúdi, že sú nepotrebné. Takto mi to napísal v jeho uznesení pán predseda najvyššieho súdu. Zrejme asi nič nepočul o zásade trestného práva „in dubio pro reo“. Asi vtedy blicoval na fakulte, keď bola o tom prednáška. Je aj podkladom ústavného zákona o prezumpcii neviny, ktorá zaručuje, že súd nemôže odsúdiť obvineného, pokiaľ mu nebola vina jednoznačne dokázaná. A keď sa tam bijú dve alternatívy, tak sa zákonite dá prednosť tej, ktorá je v prospech obžalovaného. To viem ako laik aj ja z literatúry a keď to nevie sudca na najvyššom súde, tak nech ide od toho. Aj to urobil (asi na moju telepatiu) a išiel kandidovať na prezidenta. Tam by sa v politike uplatnil podľa môjho názoru, lebo takých ako je on, je tam mnoho, ale občania ho nezvolili. U sudcov je to iné, tam sa nevolí. Tam sú menovaní nejakými komisiami, ale to neviem, či sú tam aj psychológovia a psychiatri. Asi nie, inak by takto nesúdili.
Potom som sa celé roky počas všetkých vlád, ktoré nasledovali, venoval písaniu na kompetentné úrady, ktoré majú v merku udeľovanie inštitútu utajeného svedka, ako je to s tým mojím svedkom. Svorne neodpovedali tak ani onak. Asi preto, že kto je utajený, musí byť utajený (cakompraks). Prednedávnom som však v telke na vlastné oči videl môjho utajovaného komplica. Nebol mŕtvy. Bol celkom, živý, výrečný a po tých rokoch trochu opelichaný, ale podoba, hlas, rečový prejav a gestá sa nedajú imitovať. Chcel som sa s ním spojiť, ale odmietol. Ani sa tomu nedivím má slušné postavenie, zamestnanie a nechcel som a ani nechcem mu to pokaziť. Je v podstate obeťou policajnej zvole, tak ako aj ja. Má rodinu, blízke okolie a kolegov a ja by som mu do toho vhupol a možno i rozdupol. Zachoval sa spočiatku proti mne na popud policajtov chrapúnsky, ale potom sa snažil chrapúnstvo napraviť, ako to dokazujú mnohé písomnosti, ku ktorým som sa dostal a mám ich k dispozícii. Policajti mu však urobili administratívne umretie a dali novú identitu a nové meno. Nechceli asi, aby sa to rozmazalo na verejnosti, že to bol len nahraný špinavý komplot na občana.
Napísal som preto na policajnú inšpekciu v predstavách, že by sa s tým dalo čosi diskrétne a bez väčších zásahov do osudov zainteresovaných urobiť, prípadne kompletne zrušiť rozsudok. Očistil by som tak svoje meno, ktoré zašpinili darebáci s mocenskými a politickými právomocami a dosiahol tak satisfakciu morálnu a prípadne aj hmotnú, keďže bola týmto gaunerstvom ohrozená moja existencia. Dostal som však z ÚIS rozsiahle Uznesenie, plné zavádzajúcich slov, paragrafov a poučení, ktoré by som si mohol dať za klobúk, keby som ho nosil, ale vybrať som si mohol z toho množstva slov a viet, že moje tvrdenia sú zavádzajúce, ničím nepodložené, v rozpore so zistenými skutočnosťami a že na základe zabezpečených dôkazov som bol „právoplatne“ odsúdený. Známa to argumentácia.
Bolo mi oznámené, že môj komplíc, ktorého som v telke videl, je len dvojník a nemám možnosť to dokázať, že je to on. Nemienil som to dokazovať tak, že by som ho doviedol na povrázku do ich rezidencie, ale napísal som dvadsiatim kompetentným inštitúciám a adresátom, o ktorých som predpokladal, že majú prístup do databázy utajovaných svedkov a žiadal som ich preveriť, či v tých ich zoznamoch figurujú mená, ktoré som uviedol ako pôvodné meno môjho komplica i jeho súčasné zmenené meno. Je tomu už pár mesiacov, ale žiadna odpoveď, čo si vyžaduje zákon, neprišla – v zápornom alebo kladnom znení. Tentoraz mi zostáva spomenúť slovenské príslovie: Kto mlčí, ten svedčí.
Takže môj komplíc, ktorý bol nápomocný pri tom komplote za účelom, aby ho nepotrestali za jeho predchádzajúci trestný čin, žije napriek tomu, že policajná inšpekcia mi tvrdí, že je to len jeho dvojník. Nie je to dvojník, je to originál Jano —, o ktorom je momentálne reč. Ja som na začiatku tohto dodatku si dal slovo, že budem otvorenejší a konkrétnejší ako v predchádzajúcej spisbe, kde som nikdy jeho pravé meno neuviedol, ale použil som vždy náhradné meno. Teraz ho uvediem ako Ján Krpelan, tak ako je vedený v spise a ako som ho poznal. Napriek otvorenosti však jeho súčasné meno, ktoré mu dali policajti s jeho novou identitou, neuvádzam v tomto dodatku, hoci ho poznám, ale kúsok jemnocitu vo mne zostal. Nechám to na orgány činné v trestnom konaní a prípadne na investigatívcov, keď budú mať záujem.
K prednáške pána JUDr. Šamku by som chcel ešte poznamenať, že keby vo výkone práva sa takto prezentovali známe animované postavičky popletovia Pat a Mat zo seriálu „A je to!“, tak by som sa na tom zasmial. Ale rozhodovať o osudoch ľudí nahranými komplotmi, zneužívaním práva cez paragrafy, narafičených svedkov, pod taktovkou politikov, nie je žiadna sranda. To by si mali všetci kompetentní v orgánoch činných v trestnom konaní konečne uvedomiť. Preto sa obraciam týmto listom nielen na OČTK, ale i na širšiu verejnosť. Aby sa o tom vedelo a došlo konečne k náprave toho paškvilu, čo tu Orgány činné v trestnom konaní zosnovali.
Dušan Vaňo, Topoľčany
PS. Ak by niekto prejavil záujem, môže si spomínané dve knihy zadarmo stiahnuť z linkov:
https://www.1000knih.sk/obchod/nezaradene/musena-kniha
https://www.1000knih.sk/obchod/nezna-kamuflaz-a-bato1
prípadne i dve reprodukcie zo spomínaného občasníka, ktorý som v tých rokoch vydával:
https://www.1000knih.sk/obchod/trn

Rodičia a starí rodičia, ktorí spoločne so zločincami a vlastizradcami z vysokej politiky umožnili, aby ich vlastné deti a vnuci boli okradnutí o budúcnosť vo vlastnej krajine, spoločne ich vyhnali a vyháňajú do cudziny, budúce generácie obrali o detstvo a budúcnosť, tvoria cca 70 % Slovákov, nemožno považovať za súčasť národa, ale len za plebejcov bez vlastného názoru, ktorí nikdy nemajú právo byť súčasťou tohto národa, lebo prispeli a prispievajú k jeho postupnej likvidácii. Národ a každý jednotlivec, ktorý sa zmieri s tým, že bol okradnutý je nielen zbabelý ale najmä neskutočne hlúpy a zaslúži si otroctvo!