Ivan Mikloš a diamantová baňa v Juhoafrickej republike – časový sled udalostí

15.máj 1990 eye

Jozef Petrov a spoločnosť Excelsior Diamond Company, zastúpená Mieczyslavom Stolarczykom, uzatvárajú  sprostredkovateľskú zmluvu s exkluzivitou, platnú do 31.12.1991, o predaji 50% podielu diamantovej bane Kimberly West – pôvodný názov Theron Mine v JAR za sumu 40 mil. USD. Provízia pre Jozefa Petrova za sprostredkovanie predaja predstavovala 10% z predajnej ceny, teda 4 mil. USD.

september 1990
eye

Jozef  Petrov sa s dvojčlennou delegáciou  stretáva  na Úrade vlády SR s Ivanom Miklošom a Štefanom Veselovským, kde im predložil návrh aby Slovenská republika investovala formou kúpy diamantovej bane - Kimberley West v  JAR. Ivan Mikloš na  stretnutí dostal dokumentáciu k projektu a po ich preštudovaní pána Petrova a dvoch členov delegácie osobne poslal do Martimexu v Martine a Geologického prieskumu do Spišskej Novej Vsi. (S vtedajším riaditeľom tohto druhého podniku Jánom Kobichom bol Ivan Mikloš v  blízkom vzťahu).

1.október 1990

eye M. Stolarczyk a Jozef Petrov faxom upresňujú Martimexu údaje o dennej ťažbe diamantovej horniny - kymberlitu vo výške 6000 ton dennej produkcie z ktorej sa dajú vyťažiť diamanty v minimálnej hodnote 120 mil. USD ročne.

21. november 1990

eyeEkonomický námestník GR štátneho podniku Martimex-Martin, Ing. Ján Prokša, faxom oznamuje Jozefovi Petrovovi, že záujem o projekt s diamantovou baňou prejavili Geologický rudný prieskum Spišská Nová Ves, ktorý pošle do JAR dvoch pracovníkov, geológa a prevádzkara ťažby  rúd. Ďalej oznamuje, že za Martimex sa cesty zúčastní obchodný námestník Ing. Ján Ďurech.

18. január 1991 eye

Vedúci odboru komerčnej politiky, Martimexu ,  Ing. Miroslav Štrba žiada faxom Jozefa Petrova aby z dôvodu zdĺhavého vybavovania víz do JAR cez veľvyslanectvo požiadal o víza pre nich priamo v JAR.

február 1991

eyeJ. Kobich , E. Jablonský, obaja z Geologického prieskumu v Spišskej Novej vsi a J. Ďurech a M. Štrba z Martimexu  prichádzajú do JAR kde sa stretávajú s J. Petrovom a M. Stolarczykom.  Letenky a rezerváciu letu  im zabezpečil na vlastné náklady Jozef Petrov.

4. marec 1991

eyeM. Stolarczyk  predkladá  J. Ďurechovi z Martimexu predbežný návrh a zmluvu na predaj podielu v bani Kimberley West s podrobným popisom nákladov a ziskov z ťažby drahokamov.

marec 1991

eyeJ. Ďurech z Martimexu oznamuje faxom  J. Petrovovi, že  v dôsledku ekonomických zmien v ČSFR resp. SR nie je možné zohnať sumu 30 mil. USD na financovanie  projektu ťažby diamantov v JAR.

marec 1991

eyeIng. M. Štrba z Martimexu faxom žiada J. Petrova o vybavenie víz potrebných pre ich druhú cestu do JAR. (V skutočnosti chcel len zneužiť Jozefa Petrova, aby sa mohol poza jeho chrbát stretnúť s M. Stolarczykom ohľadom zmluvy medzi Martimexom a Stolarczykovou  Trade Commodity and Financial Associated /Propietary/ Limited).

15. marec.1991

eyeŠtátny podnik Martimex v zastúpení generálnym riaditeľom Ing. Milanom Laukom a svedkom Jánom Mikulášom, bez vedomia a účasti J. Petrova, uzatvárajú zmluvu so Stolarczykovou spoločnosťou Trade Commodity and Financial Associated /Propietary/ Limited, ktorú zastupoval spolu s jeho advokátom Leslie J. Marxom. Touto zmluvou, napriek protestu advokáta L. J. Marxa bol Jozef Petrov hrubým porušením sprostredkovateľskej zmluvy z 15. mája 1990 s exkluzivitoru podvodne pripravený o províziu za sprostredkovanie predaja 50% podielu diamantovej bane   Kinberley West, ktorá podľa sprostredkovateľksej zmluvy predstavovala 10% predajnej ceny, teda 4 mil. USD a de fakto bol okradnutý o  projekt, ktorý v dobrej viere predložil prostredníctvom Ivana Mikloša, Martimexu a Geologickému prieskumu v Spišskej Novej Vsi.

27. júl 1991

eyeM. Stolarczyk a jeho Trade Commodity and Financial Associated /Propietary/ Limited, uzatvára zmluvu o predaji Kimberly West za sumu 40 mil. USD, fingovaným nastrčeným osobám - štyrom Nemcom, s ktorých jeden ani nevedel po anglicky. Ako neskôr potvrdil advokát L. J. Marx, pri uzatvorení zmluvy boli prítomné tri mladé ženy, jedna Češka a dve Slovenky. Je zrejmé, že sa v rozpore so zmluvou s 15. marca 1991 uzatvorenou so štátnym podnikom MARTIMEX, jedná o kamufláž a touto nezákonnou zmluvou mal byť z hry definitívne vyšachovaný Jozef Petrov a tým aj Slovenská republika ako štát, ktorý by mohol profitovať zo ziskov z ťažby diamantov. Baňa Kinberley West sa týmto dostala do rúk ekonomicko-politických zločincov prepojených s bývalými spolupracovníkmi ŠtB a politikmi  SR.

22. máj 1992

eyeJán Mikuláš, ktorý ako svedok 15.marca1991 podpísal zmluvu s M. Stolarczykom, oznamuje faxom J. Petrovovi, že Martimex s nim ukončuje spoluprácu na projekte s diamantovou baňou, pretože sa nepodarilo získať na ňu finančné prostriedky.

jún 1992

eyeMartimex posiela do JAR vodné čerpadlá na výstavu banskej techniky, ktorá sa uskutočnila v septembri 1992. Pod zámienkou výstavy do JAR posielajú aj nakladač a váhy na diamanty. Je zrejme, že čerpadlá potrebovali na odčerpanie v tom čase zatopenej bane Kimberley West. (Poznámka:Predávať v tom čase v JAR váhy na diamanty pri vtedajšej západnej konkurencii bolo nonsensom.)

10.november 1992

eyeJán Mikuláš  krivo vypovedá na veľvyslanectve JAR v Prahe na dožiadanie súdu  v Johanesburgu.

27.11.1994

eyeJozef Petrov len zhodou náhodných okolností nebol zlikvidovaný nájomným vrahom, ktorého odhalil a neskôr nechal sledovať a odfotografovať.

29. september 2006

eyeJozef Petrov dostáva poďakovanie z úradu vlády SR za podanie trestného oznámenia o závažnej trestnej činnosti.

21. 1. 2010

Resumé:

    Uvedený časový sled obsahuje len podstatné dokumenty z rozsiahleho vyše 80 kg. spisu prípadu Jozefa Petrova. Z tohto dôvodu je potrebné pripomenúť aj iné závažné okolnosti a fakty súvisiace s prípadom. Doposiaľ nie je zistené, z akých zdrojov pochádzalo 40 mil. USD, ktoré boli vyplatené v splátkach podľa zmluvy Stolarczykovej spoločnosti. Štyria nastrčení kupci nemeckej národnosti sa totiž po tom, čo Jozef Petrov podal podnet Nemeckej finančnej polícii na preukázanie pôvodu peňazí, vyplatených podľa zmluvy, veľmi rýchle z Nemecka vyparili. Otázkou zistenia pôvodu týchto peňazí, z dôvodu podozrenia, že mohli pochádzať aj  zo zahraničných pôžičiek pre bývalú ČSFR, by  sa v štandardnom právnom štáte, akým Slovenská republika, žiaľ, nie je, mala zaoberať finančná polícia a spravodajská služba.

Organizovanie a zosnovanie zločineckej skupiny a túto rozsiahlu hospodársku ekonomickú trestnú činnosti, ktorá ňou bola spáchaná, by nebolo možné zrealizovať bez  spolupráce a súčinnosti vtedajších inštitúcii SR, vrátane zastupiteľského úradu v JAR, cez ktorý Martimex zabezpečoval v roku 1992 vývoz technických zariadení do JAR pod zámienkou výstavy s názvom Elektra Minig Exhibition. Je potrebné upozorniť na vtedajšieho veľvyslanca v JAR Františka Dlhopolčeka, bývalého pracovníka Ministerstva zahraničných vecí (komunistickej) ČSSR, ktorý v rokoch 1987-1989 absolvoval dvojročnú stáž na Diplomatickej akadémii v Moskve v bývalom ZSSR.( Všeobecne je známe aj nezainteresovaným a nie len pracovníkom  Ústavu pamäti národa, že  komunistická spravodajská služba posielala do Moskvy pre KGB, len vopred vybrané a preverené osoby). Je taktiež pozoruhodné, akú diplomatickú kariéru dosiahol neskôr tento adept moskovskej akadémie, keď pôsobil ako veľvyslanec vo Veľkej Británii a Izraeli. Ešte pozoruhodnejšie je, ako sa s niektorých  radových nomenklatúrnych kádrov Martimexu, zainteresovaných v kauze s diamantovou baňou, stali pracovníci pôsobiaci v zahraničí a zastupujúci záujmy Slovenskej republiky! (To všetko je žiaľ plne v kontexte s ponovembrovým vývojom v roku 1989, kedy sa v bývalom Československu uskutočnil v podstate ekonomicky prevrat riadený ŠtB a KGB, ako jasne potvrdzuje a dokazuje neskoršia beztrestnosť pre šéfa ŠtB A. Lorenca  a na Slovensku zrod jedného z najbohatších slovenských podnikateľov, bývalého rozviedčíka v USA V. Širokého).

Zdá sa, že kauzu s diamantovou baňou dedili všetky politické garnitúry, ktoré sa od roku 1990 striedali pri moci. Jozef Petrov sa pokúšal domôcť práva aj cez slovenských politikov. Osobne pritom „prispel“ k vydaniu medzinárodného zatykača  na M. Kováča ml., o čom informoval  V. Mečiara. Svoj omyl a fakt, že sa obrátil na nesprávnu osobu pochopil po pozoruhodnom a interesantnom prepojení HZDS s Juhoafrickou republikou, o čom svedčí ďakovný list V. Mečiara odoslaný do JAR 11. júna 1992 z centrály HZDS. Možno práve názvom výstavy Elektra Minig Exhibition sa nechal neskôr V. Mečiar inšpirovať pri voľbe názvu svojej rezidencie a zrejme exriaditeľ SIS I. Lexa neutekal s falošnými dokladmi bez príčiny práve do JAR.

Tak ako sú podľa zákona nepremlčateľné zločiny komunizmu proti ľudskosti, rovnako nepremlčateľné sú aj ekonomické zločiny spáchané bývalými prisluhovačmi KSČ a ŠtB. Kontinuita týchto ekonomických zločinov pokračovala aj po novembri 1989, o čom svedčí okrem mnohých iných aj prípad s diamantovou baňou. Z tohto dôvodu by malo byť morálnou povinnosťou nielen Ústavu pamäti národa, ale najmä slovenských politikov, ktorí sa hlásia k demokratickým hodnotám, aby boli tieto zločiny vyšetrené. Skutočnosť však potvrdzuje, že je tomu presne naopak a práve politici tieto zločiny všemožne ututlávajú a zakrývajú, čím sa stávajú spolupáchateľmi zločincov. Žiaľ ako potvrdzuje ďakovný list úradu vlády SR z 11. septembra 2006,  pokiaľ by sa aj našiel politik, ktorý by chcel túto vec prešetriť, zabránia mu v tom ľudia z pozadia na vysokých štátnych postoch využívajúc k tomu všetky prostriedky a  ekonomicko-politické prepojenia.

Na Slovensku neexistuje skutočný právny štát a politická vôľa pre skutočné presadzovanie zákona v prospech záujmov občanov. Na politickej scéne absentuje skutočná občianska strana, ktorá by sa verejne zaviazala, že nebude zneužívať svoju moc na okrádanie väčšiny a umožní priamu kontrolu svojich rozhodnutí zástupcami občanov. Až tomu tak bude,  vytvorí sa priestor aj na vyšetrenie ekonomických zločinov v podobe privatizácií, poškodzovania ekonomickej bezpečnosti štátu predajom strategických podnikov, garážových firiem v daňových rajoch a rôznych iných rabovačiek a podvodov, medzi ktoré bez pochýb patrí aj kauza diamantovej bane v JAR.