Hlavná stránka Kto urobil hajzľový papier z Ústavy Slovenskej republiky?
 

Kto urobil hajzľový papier z Ústavy Slovenskej republiky? Tí čo ju napísali – alebo tí, z ponovembrových vlád a parlamentov, čo ju hanobia a zneužívajú? – 3. časť

       

Pravicovo-fašistickí masoví vrahovia cez ekonomiku a ich cynizmus

          Keď zlatú sovietsku diktatúru po Novembri 1989 vymenila fašistická a nacistická americká demokracia, ako aj ich komplici zo Západu a Európskej únie, stalo sa realitou, že starí, nevládni a ekonomicky neprodukujúci boli na obtiaž nielen hitlerovskému nacizmu, ale aj ponovembrovému slovenskému fašizmu a nacizmu. Lenže koncentračné tábory a plynové komory boli už históriou, fašistická a nacistická Svetová banka a Medzinárodný menový fond umožnili ponovembrovým vládam a parlamentom, aby zločiny proti ľudskosti sa páchali – realizovali, cez ekonomické zločiny a vykrádanie zdravotníctva. Zaviedol sa nacistický systém KOLEKTÍVNEJ VINY, KDE NÁSLEDKY za ekonomické zločiny páchané vládami, parlamentmi, oligarchami, finančnými skupinami, bielymi goliermi, BOLI PRENESENÉ NA NEVINNÝCH OBČANOV.

          Niet žiadneho rozdielu medzi smrťou nevinných väzňov v nacistických koncentračných táboroch a plynových komorách a smrťou nevinných občanov Slovenska cez ekonomické zločiny a vykrádanie zdravotníctva, kde možno zaradiť aj sociálne samovraždy. Prednovembrové zbabelé zakrpatené a zakomplexované občianske hovno a ponovembrový pravicovo – fašistický tyran a netvor Mikuláš Dzurinda tieto fašisticko – ekonomické reality zhodnotil aj takto: v mesačníku euroREPORT- č. 12/2005 – REFORMY BOLIA, ALE SÚ ÚČINNÉ. Samozrejme je tu mimoriadne aktuálna otázka, prečo tieto reformy nebolia tých, ktorí tu ekonomické zločiny napáchali, ale práve tých nevinných? Aký to paradox, že tí, ktorí tieto zločiny napáchali, tak z nich majú nadštandardný blahobyt. Viem si predstaviť, ako by to vyzeralo, pokiaľ by táto pravicovo-fašistická, dzurindovsko-miklošovská chunta riadila koncentračné tábory, pričom ľudia idúci do plynových komôr by boli cez táborový rozhlas sprevádzaný nasledovným textom – V mene nevyhnutných ekonomických reforiem, lebo už nedokážete produkovať zisky a my vás nebudeme donekonečna živiť.

          V rozhovore pre Hospodárske noviny z 23.-26. decembra 2005 povedal Mikuláš Dzurinda aj toto – Vzbudzovanie ilúzií, že sa dá vybudovať krajina – KDE STAČÍ IBA NATŔČAŤ RUKY – JE SÍCE LÁKAVÁ, ALE SOCIALIZMUS SA UŽ SKONČIL. Položme si teda otázku, kto tu najviac natŕčal ruky po Novembri 1989? A potom si položme druhú, mimoriadne závažnú a dôležitú otázku, ktorá nadväzuje na prvú otázku: komu najviac padalo do natŕčaných rúk po Novembri 1989? Odpoveď na obidve otázky je veľmi jednoduchá. Tak poďme menovať. Jednalo sa o zločincov a zlodejov z ponovembrových vlád a parlamentov, oligarchov, finančných skupín, bielych golierov... Jediným porazeným tohto ekonomického zlodejstva OSTAL VLASTNÝ NÁROD. Nebojme sa povedať, že toto zbohatnutie malej menšiny na úkor drvivej väčšiny je kapitalizmus, vyššia forma fašizmu a nacizmu.         

          Krutou obžalobou tejto pravicovo-fašistickej chunty je aj priznanie popredného bankárskeho lichvára Larsa Christensena z Danske Bank pre agentúru Reuters z 18. 4. 2006, citujem: - POD VEDENÍM DZURINDU SA SLOVENSKO STALO ÚŽASNÝM PRÍBEHOM O CESTE K BOHATSTVU.

          Keď zločinca, zlodeja, zakladateľa ponovembrového štátneho terorizmu a špičkového protislovenského paranoidného škodcu Vladimíra Mečiara vymenil na osem rokov Mikuláš Dzurinda, prednovembrové zbabelé občianske hovno, ponovembrový riťolez amerického prezidenta Busha, keď v jeho análnom otvore si vybudoval prechodné bydlisko. Čím viac nenávidel slovenský národ či jeho veľkú časť, TZV. slovenský národ, s tým väčšou poníženosťou slúžil západným bankám a investorom. ROZDÁVANIE CUDZINE POVAŽOVAL ZA VÝZNAMNÉ REFORMNÉ KROKY, keď mal dať tým najbezbrannejším a najchudobnejším, tak to POVAŽOVAL ZA PREJEDANIE NA ÚKOR ŠTÁTNEHO ROZPOČTU.

          Krátko pred parlamentnými voľbami v roku 2002 vtedajšia pravicová koalícia SDKÚ, KDH, SMK a ANO prijala a schválila 22 sociálnych zákonov v prospech najslabších vrstiev obyvateľstva. Keď aj pomocou týchto zákonov získali v parlamentných voľbách nezanedbateľný počet hlasov, ktoré im pomohli opätovne zostaviť vládu, TAK OKAMŽITE TÝCHTO 22 ZÁKONOV ZRUŠILI. Bolo im tak naponáhlo, že to urobili v skrátenom legislatívnom konaní. Čo tomuto zrušeniu predchádzalo?

          V októbri 2002 na poslaneckom grémiu najsprostejší minister financií v histórii Európskej únie Ivan Mikloš, ktorý o túto poctu súťaží s Petrom Kažimírom, informoval vedenie NR SR a predsedov poslaneckých klubov, že v súvislosti s prijímaním štátneho rozpočtu vláda SR predloží do NR SR viac ako 20 návrhov zákonov, v skrátenom legislatívnom konaní. Zdôvodnil to tým, že treba zabrániť hospodárskym škodám, HOCI TIETO ZÁKONY PRIJALA TÁ ISTÁ VLÁDA, V KTOREJ MAL IVAN MIKLOŠ PO DZURINDOVI DRUHÉ NAJVYŠŠIE POSTAVENIE. Tomu sa hovorí cynizmus, keď vtedy sa tváril, ako by NEMAL NIČ SPOLOČNÉ s tým Ivanom Miklošom, ktorého zásluhou boli tie isté zákony niekoľko mesiacov dozadu SCHVÁLENÉ!!! Ako sa neskôr ukázalo, pravicová koalícia NERÁTALA s tým, že v nasledujúcich voľbách získa toľko hlasov, aby mohla zostaviť vládu, takže tieto sociálne zákony PRIPRAVOVALI AKO EKONOMICKÉ MÍNY PRE NOVÚ VLÁDU.

Pokračovanie v ďalšom čísle

Vladimír Pavlík  

          Na kongrese v Trnave bola Dzurindovou Slovenskou demokratickou koalíciou dňa 4. júla 1998 SCHVÁLENÁ ZMLUVA S OBČANMI SLOVENSKA, keď v bode č. 9 sa hovorí: ZASTAVIŤ OHROZOVANIE ŽIVOTA A ZDRAVIA OBČANOV ZVÝŠENÍM FINANČNÝCH PROSTRIEDKOV PRE ZDRAVOTNÍCTVO. Aká bola ale realita? Po šiestich rokoch vládnutia vtedajší minister zdravotníctva Rudolf Zajac v Nočných dialógoch Slovenského rozhlasu dňa 23. 4. 2004 priznal, ŽE NA SLOVENSKU ZOMIERAJÚ ĽUDIA, KTORÝCH BY BOLO MOŽNÉ ZACHRÁNIŤ, no na prístroje a vybavenie chýbajú peniaze. To isté priznali v diskusnej relácii TV JOJ Sedmička, začiatkom januára 2005, vtedajší minister hospodárstva Pavol Rusko a poslanec za HZDS Tibor Mikuš. Natíska sa tu veľmi závažná otázka, prečo napr. mlčali Ján Slota a Vladimír Mečiar, veď predsa ZOMIERALI nevinní slovenskí občania. Alebo mlčali preto, že následky za ich ekonomické zločiny a zločiny proti ľudskosti preniesli nacistickým systémom kolektívnej viny na nevinných občanov?

          Vrcholom tohto cynizmu na účet slovenských občanov bolo, že minister zdravotníctva Rudolf Zajac DOSTAL od Svetovej banky pôžičku  2,7 miliardy Sk nie na nákup nových prístrojov a zariadení, ale na VYSVETLENIE reforiem v zdravotníctve. Tak sa pýtam, čo znamená život obyčajného občana Slovenska pre lichvárov Svetovej banky a slovenských politikov s fašistickými, nacistickými, gardistickými a arizátorskými génmi? Prečo mlčala Generálna prokuratúra SR? VEĎ SA JEDNALO O ĽUDSKÉ ŽIVOTY!!! Nejednalo sa o žiadny neživý materiál.

Pokračovanie v budúcom čísle

Vladimír Pavlík   

Rodičia a starí rodičia, ktorí spoločne so zločincami a vlastizradcami z vysokej politiky umožnili, aby ich vlastné deti a vnuci boli okradnutí o budúcnosť vo vlastnej krajine, spoločne ich vyhnali a vyháňajú do cudziny, budúce generácie obrali o detstvo a budúcnosť, tvoria cca 70 % Slovákov, nemožno považovať za súčasť národa, ale len za plebejcov bez vlastného názoru, ktorí nikdy nemajú právo byť súčasťou tohto národa, lebo prispeli a prispievajú k jeho postupnej likvidácii. Národ a každý jednotlivec, ktorý sa zmieri s tým, že bol okradnutý je nielen zbabelý ale najmä neskutočne hlúpy a zaslúži si otroctvo!

1 2 3 »