Upozornenie! Tieto stránky sú monitorované !!!
Hlavná stránka

Tiso, Beneš, Gottwald, Husák... 2. časť

Zápis 78. (mimoriadnej) tajnej schôdze tretej vlády, uskutočnenej v stredu dňa 16. apríla 1947 doobeda v budove Úradu predsedníctva vlády

         Prítomní a ospravedlnení podľa prezenčnej listiny. Predseda vlády Klement Gottwald zahajuje schôdzu ako tajnú schôdzu o 17.15 hodine. Ospravedlňuje sa, že dal schôdzu zvolať na 16. hodinu, keďže predpokladal, že vláda bude môcť v tejto dobe zahájiť jednanie, že však dodatočne bolo treba počkať na ďalšie správy, aby schôdza mohla byť pripravená. Ide o otázku udelenia milosti dr. Tisovi, ktorý bol, ako je všetkým členom vlády známe, odsúdený Národným súdom v Bratislave na trest smrti obesením. V tejto veci prišli postupne ďalšie správy. Podľa oznámenia predsedníctva Slovenskej národnej rady sa Národný súd uzniesol ihneď po vyhlásení rozsudku, že nedoporučuje udeliť odsúdenému milosť. Predseda potom číta ďalší obsah oznámenia Slovenskej národnej rady, ktoré má pred sebou. Počas čítania pozoruje, že členovia vlády, ktorí v nej zastupujú stranu národne socialistickú, nie sú prítomní. Ospravedlňuje sa a prerušuje schôdzu, aby sa počkalo, keď sa títo členovia dostavia.

         Námestník V. Široký oznamuje, že do budovy Úradu predsedníctva vlády sa dostavila delegácia rôznych zložiek odbojových organizácií na Slovensku, najmä Zväzu československých partizánov, legionárska organizácia atď. Želajú si, aby ich predsedníctvo vlády prijalo.

         Minister V. Majer dáva na zváženie, či by sa nedoporučovalo, aby prijatie delegácie bolo odložené až po schôdzi vlády.

         Schôdza sa prerušuje na dobu od 17.25 do 18.10. Potom sa ujíma slova opäť predseda vlády Kl. Gottwald, ktorý číta ešte jedno oznámenie predsedu Slovenskej národnej rady a dodáva, že dostal tiež telegram od predsedu zboru povereníkov dr. Husáka, ktorý zaujíma stanovisko k návrhu na udelenie milosti, podanú povereníkom spravodlivosti. Prehlasuje, že povereník urobil tento návrh bez vyžiadania názoru zboru povereníkov či jeho predsedníctva. Dr. Husák zdôrazňuje, že NESÚHLASÍ s podaním návrhu. Predseda Slovenskej národnej rady sa vo svojej správe menom predsedníctva SNR zmieňuje len o tom, že sa návrh povereníkov predkladá, ALE PREDSEDNÍCTVO SNR SAMO MILOSŤ NENAVRHUJE. Kancelária prezidenta republiky odovzdala dnes doobeda predsedovi vlády žiadosť o udelenie milosti, podanú obhajcami dr. Tisa, k prejednaniu podľa čl. I. písm. b) protokolu zo dňa 11. apríla 1946. Všetok tento písomný materiál má predseda pred sebou. Chcel by na to ešte upozorniť, že Úradu predsedníctva vlády prišiel veľký počet telegramov a rezolúcií v tejto veci. Časť telegramov a rezolúcií sa vyslovuje pre milosť, ale väčšia časť je pre to, aby milosť nebola udelená a aby rozsudok, ktorý je považovaný za spravodlivý a správny, bol vykonaný. To je najmä stanovisko všetkých odbojových organizácií a prevažnej väčšiny organizácií vôbec. Udelenie milosti doporučujú väčšinou len jednotlivci. Predseda sa domnieva, že sa o tejto veci už dosť diskutovalo. Vzhľadom k tomu, že sa žiadosť o milosť predložila vláde priamo a že sa tiež predsedníctvo Slovenskej národnej rady obrátilo priamo na vládu a nie na rezortného ministra, pripravil predseda vlády sám pre vládu návrh uznesenia, ktoré číta a ktoré má toto znenie:

         „Vláda, zabývajúca sa žiadosťou obhajcov dr. Tisa o udelenie milosti, spojenú s návrhom na priznanie odkladného účinku, ktorú Kancelária prezidenta republiky postúpila vláde listom zo dňa 16. apríla 1947, č.j. T 770/47 k prejednaniu podľa čl. I. písm. b) protokolu zo dňa 11. apríla 1946, sa uznáša takto:

         Vzhľadom k tomu, že

  1. Národný súd v Bratislave sa po vyhlásení rozsudku, vyslovujúceho trest smrti, uzniesol podľa ustanovenia § 19, odst. 2 nariadenia Slovenskej národnej rady zo dňa 16. mája 1945, č. 33 Zb. n. SNR o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov o zriadení ľudového súdnictva, v znení vyhlášky zo dňa 14. mája 1946, č. 58 Zb. n. SNR, ŽE NEDOPORUČUJE UDELENIE MILOSTI.
  1. ani predsedníctvo Slovenskej národnej rady NEDOPORUČILO, ABY SA MILOSŤ UDELILA,

 

         vláda, predkladajúc žiadosť o milosť podľa zhora citovaného ustanovenia protokolu   prezidentovi republiky, NEDOPORUČUJE, ABY ŽIADOSTI VYHOVEL.

Pokiaľ ide o návrh, aby bol odložený výkon trestu, má vláda za to, že dovolané ustanovenie § 30k uvedené v nariadení SNR nemožno v danom prípade aplikovať, lebo nie je v zhode s ústavnými predpismi, aby nariadenie Slovenskej národnej rady zakladalo alebo vymedzovalo kompetenciu prezidenta republiky k priznaniu odkladného účinku žiadosti o milosť.

Mimo toho ustanovenie § 30k nemožno ani podľa výkladu, vyjadreného uznesením predsedníctva SNR zo dňa 28. júna 1946 aplikovať na prípady, kde bol uložený trest smrti, lebo na takéto prípady obsahuje citované retribučné nariadenie špeciálne ustanovené § 19, ktoré, striktne nariaďuje, že výkon trestu smrti musí byť po uplynutí 48 hodín bezodkladne prevedený, počíta s touto lehotou ako lehotou dostatočne dlhou pre rozhodnutie o udelení milosti.“

         Predseda vlády Kl. Gottwald zdôrazňuje, že je to jeho návrh, a žiada, aby sa členovia vlády k nemu vyjadrili.

         Námestník dr. P. Zenkl prosí, aby návrh mohol ešte raz pomaly prečítať. Robí tak a pri čítaní sa opravuje najskôr chyba v treťom odstavci, kde bolo nesprávne miesto slova „ústavnými“ slovo „ustanoveniami“ a v štvrtom odstavci, kde bolo na začiatku za slovom „nemožno“ miesto slova „ani“ nesprávne slovo „i“. Námestník zdôrazňuje, že záleží na tom, aby uznesenie bolo formulované tak, aby mu rozumel tiež neodborník. Pýta sa, prečo v uznesení nie je zmienka o povereníkovi spravodlivosti.

         Predseda vlády K. Gottwald vysvetľuje, že podľa jeho názoru vláda je v styku s predsedníctvom Slovenskej národnej rady a voči vláde je teda predsedníctvo Slovenskej národnej rady povolaným hovorcom  reprezentantom Slovenska. Zisťuje sa, že podľa § 30k slovenského retribučného nariadenia návrh na udelenie milosti predkladá prostredníctvom povereníka spravodlivosti predsedníctvu Slovenskej národnej rady, ktorej návrh zas predkladá vláde a jej prostredníctvom prezidentovi republiky.

         Minister prof. dr. J. Stránsky poznamenáva, že tieto predpisy sú ale z hľadiska právneho úplne bezvýznamné, lebo nariadenie Slovenskej národnej rady nemôže prirodzene ukladať ani vláde, ani prezidentovi republiky, ako má postupovať.

         Námestník dr. P. Zenkl si myslí, že posledné dva odstavce uznesenia by sa mali štylisticky upraviť.

         Štátny tajomník dr. Vl. Clementis po stránke formálnej konštatuje, že práve počul návrh uznesenia prvý raz. Podľa toho, ako na záverečnú časť tohto návrhu ihneď reagoval námestník dr. P. Zenkl, venoval rečník pozornosť záverečným odstavcom, v ktorých sa hovorí o odkladnom účinku. Domnieva sa, že práve pochybnosti, ktoré má námestník predsedu vlády, hovorí preto, aby sa vláda touto otázkou vo svojom uznesení vôbec nezaoberala, ale aby sa obmedzila na jasné prehlásenie k hlavnej veci. Keď námestník dr. P. Zenkl upozorňuje, že nemal meritórne námietky proti obom odstavcom, ale len námietky štylistického rázu, štátny tajomník dr. Vl. Clementis dodáva, že je mu to jasné, ale napriek tomu si myslí, že bude lepšie, keď sa vláda touto otázkou vôbec nebude zaoberať. Riešenie tohto problému odpadne, pokiaľ vláda zaujme jasné stanovisko strán meritu veci. Štátny tajomník je presvedčený, že všetci členovia vlády sú si veľmi dobre vedomí nielen svojej politickej, ale aj osobnej zodpovednosti pri svojom dnešnom rozhodovaní. Považuje preto za účelné, aby vládu menom Komunistickej strany Slovenska zoznámil so stanoviskom, ktoré dnes strana zaujala na schôdzi predsedníctva Slovenskej národnej rady. Štátny tajomník potom číta obsiahle prehlásenie, v ktorom sa Komunistická strana Slovenska ROZHODNE VYSLOVUJE PROTI UDELENIU MILOSTI A PRE VÝKON SPRAVODLIVÉHO TRESTU. DOMÁHA SA TOHO, ABY ROZSUDOK SLOVENSKÉHO SÚDU BOL REŠPEKTOVANÝ PEZ VÝHRAD A TAKTIEŽ VYKONANÝ. Rečník dodáva, že je všetkým členom vlády rovnako jasné ako tým, ktorí urobili uvedené prehlásenie, k jakým ťažkým politickým komplikáciám a k akej ťažkej morálnej depresii by to na Slovensku viedlo, keby rozsudok na Tisom nebol vykonaný. Uvádzajú sa síce určité mravné dôvody pre to, aby od výkonu trestu smrti bolo upustené. Štátny tajomník sa obracia na prítomných s otázkou, či by bolo mravné, keby sa udelila milosť vinníkovi, ktorý vo svojej osobe v prvom rade neznázorňuje len politické delikty, spáchané na Slovensku a proti nemu, ale ktorý je na prvom mieste zodpovedný za masové vraždenie a masové hroby na Slovensku. Rečník sa zmieňuje aj o tom, že z prítomných sa nikto neohradil proti tomu, keď v inom retribučnom riadení bol odsúdený na smrť a popravený vojenský veliteľ, ktorý v dobe banskobystrického povstania zostal Tisovi verný a odmietol sa pripojiť k povstaniu. Vtedy nikto neprotestoval. Štátny tajomník je presvedčený, že vláda, rozhodujúc o žiadosti o milosť, nerozhoduje len o Tisovom osude a o jeho zločinoch, páchaných v minulosti, ale že zároveň rozhoduje o osude a budúcnosti Slovenska. K tomuto presvedčeniu ho vedie úvaha o záverečnej obhajovacej reči, ktorú Tiso predniesol v procese pred Národným súdom. Rečník má pred sebou výpis z tejto reči a číta z neho podstatné pasáže. Podľa neho Tiso neprejavil vo svojej reči žiadnu ľútosť nad svojim konaním v minulosti, ale prehlásil, že by postupoval rovnako, keby sa situácia opakovala, a že by viedol znovu boj o samostatnosť Slovenska. Priznal, že len za účelom pokračovania v tomto boji ušiel na Západ, aby u Američanov našiel podporu pre ďalší boj za samostatný slovenský štát. Tvrdil, že slovenský národ stojí za ním, že sú tu len subjektívne podmienky pre boj za samostatnosť Slovenska a že ide len o to, aby sa zjednali tiež objektívne podmienky, a toho chcel dosiahnuť práve podporou západných spojencov. Že v tomto svojom stanovisku nebol osamotený, vyplýva z toho, že Ďurčanský pokračuje vo svojej podvratnej propagande proti Československej republike pod ochranou určitých reakčných elementov vo svete a je ho možno počuť každý večer o 10 hodine, ako túto propagandu prevádza v tajnom vysielaní. Štátny tajomník sa pýta, čo by to znamenalo pre Slovensko, keby za tohto stavu veci vláda ustúpila od rozsudku Národného súdu, a keby udelila milosť tomu, ktorý zo svojej viny nič neodvolal, ktorý v procese neprejavoval ani tú najmenšiu ľútosť, ktorý vôbec neuznal, že by sa bol dopustil nejakej chyby, ale prehlásil, že by jednal znovu tak, ako jednal, keby sa situácia opakovala. To by predsa priamo znamenalo výzvu, aby Slováci naďalej išli za Tisom, ako to on tvrdí a aby sledovali jeho a Ďurčanského. Čo by znamenal v tejto situácii návrh na udelenie milosti, ktorý by bol v rozpore s jednomyseľným názorom a uznesením ľudového súdu? Štátny tajomník je presvedčený, že jediným následkom takého postupu by mohlo byť, že by sa tým Tisovi dalo za pravdu. Je presvedčený, že v tomto zbore sa nenájde nikto, kto by sa chcel zasadiť za dosiahnutie takého cieľa.     

Príloha č. 39, Prameň: SÚA-AÚV KSČ, fond 83, a.i. 302

Vladimír Pavlík     

Hlavná stránka