Rodičia a starí rodičia, ktorí spoločne so zločincami a vlastizradcami z vysokej politiky umožnili, aby ich vlastné deti a vnuci boli okradnutí o budúcnosť vo vlastnej krajine, spoločne ich vyhnali a vyháňajú do cudziny, budúce generácie obrali o detstvo a budúcnosť, tvoria cca 70 % Slovákov, nemožno považovať za súčasť národa, ale len za plebejcov bez vlastného názoru, ktorí nikdy nemajú právo byť súčasťou tohto národa, lebo prispeli a prispievajú k jeho postupnej likvidácii.
Hlavná stránka

ÚSTAVNÝ SÚD SR SA STAL SPOLUPÁCHATEĽOM JUSTIČNEJ A EXEKÚTORSKEJ MAFIE
(Sťažnosť Vladimíra Pavlíka Európskemu súdu pre ľudské práva v Štrasburgu)
 

Len v zločineckom štáte je možné  za uverejnenie článku o dodnes zákonne  nevyšetrenej trestnej činnosti  nariadiť exekúciu len na základe predbežného opatrenia ešte pred podaním žaloby.

Len v zločineckom štáte je možné po zrušení predbežného opatrenia a exekúcie, aby exekútorka nevrátila poškodenému predbežné trovy exekúcie  okradla ho v súlade so zákonom a ten sa musel domáhať vydania bezdôvodného obohatenia  žalobou na súde.

Len v zločineckom štáte je možné, že namiesto  spravodlivosti a náhrady škody súd spôsobí ďalšiu nespravodlivosť a žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia  zamietne z dôvodu nedotknuteľnosti a beztrestnosti exekútorských hyen na Slovensku, chránených nadštandardne zločineckými zákonmi  schváleným parazitmi platenými nadštandardne z daní slovenských občanov. 

Len v zločineckom štáte a podľa denníka Die Welt  aj mafiánskom štáte  je možné, že štát berie majetky a peniaze tým, ktorí sa dožadujú spravodlivosti.

Len v zločineckom  štáte môže Ústavný súd  svojimi rozhodnutiami legitimizovať  zločinecké spolčenie justičnej a exekútorskej mafie, čím sa stáva ich spolupáchateľom.


Formulár sťažnosti ECHR

PREDMET SŤAŽNOSTI
UVEDENIE SKUTOČNOSTI časť E 58,59,60

            Európskemu súdu pre ľudské práva podávam sťažnosť pre   porušenie práva na slobodu prejavu podľa č. 10 ods. 1. Dohovoru,  kvôli čomu  bola na mňa za uverejnenie článku o podozrení z dodnes riadne nevyšetrenej trestnej činnosti podaná  účelová žaloba na ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmu  50 000 eur vedená na Okresnom súde Považská Bystrica pod sp. zn. 6C/197/2015 .

Súčasne podávam sťažnosť aj  pre porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru vo veci tejto žaloby ako aj  vo veci mnou podanej žaloby sp. zn. 6C/408/2015-66, ktorou som sa domáhal na Okresnom súde Považská Bystrica vrátenia predbežných trov exekúcie, ktorú Okresný súdu Považská Bystrica umožnil  predbežným opatrením sp.zn.7C/138/2015-11 zo dňa 20. 4. 2015 ešte pred podaním žaloby na ochranu osobnosti. Exekúcia bola Krajským súdom Trenčín  zrušená ako nezákonná a napriek tomu mi exekútorka peniaze  odmietla vrátiť. Nie je mi známy žiadny obdobný  prípad  v niektorom z právnych a demokratických štátov EÚ a vo svete, kde by sa v spore o ochranu osobnosti ešte pred podaním návrhu a právoplatnom rozhodnutí súdom  nariadila  exekúcia z dôvodu  zabránenia šírenia informácii o podozrení z trestnej činnosti. Som  presvedčený, že podobné praktiky sú  vlastné len totalitným  režimom a diktatúram, kde je možné, aby bola na novinára uvalená nezákonná  exekúcia a potom čo bola zrušená keby  sa žalobou domáhal vrátenia predbežných trov exekúcie jeho žalobu  by súd zamietol a nariadil ďalšiu exekúciu na náhradu trov konania exekútorky.  Len v štáte, ktorý porušuje základne princípy právneho štátu a hodnoty demokracie, ktoré by mali byť základným pilierom   Európskej únia je možné ak   takého svojvoľné zneužívanie justície a právny nihilizmus  potvrdí a legalizuje aj samotný Ústavný súd svojím uznesením sp.zn. I. ÚS 266/2020-18 zo dňa 9. 6. 2020.

           Ako signatár Charty 77 a bývalý redaktor Necenzurovaných novín  plne súhlasím s nemeckým denníkom Die Welt, ktorý po rozhodnutí súdu o oslobodení Mariána Kočnera z vraždy novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice nazval Slovensko mafiánskym štátom. K tomuto konštatovaniu má oprávňujú negatívne  skúsenosti so slovenskými súdmi a  samotným  Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý sa postavil na stranu justičnej a exekútorskej  mafie a sám spôsobil prieťahy v dĺžke takmer 1,5 roka  od podania sťažnosti 21. 1. 2019 do jej odmietnutia  9. 6. 2020.

Ani vyše 30 rokov po rozpade komunistického systému v bývalom Československu, Slovenská republika nerešpektuje základné ľudské práva a slobody a jej justícia, prokuratúra a polícia sa stali súčasťou organizovaných zločineckých skupín s ekonomickým vplyvom často prepojených a krytých politickými stranami. Počet sudcov vo vyšetrovacej väzbe je alarmujúci, pritom je to len špička ľadovca a následok zverejnenia komunikácie Mariána Kočnera s bývalou štátnou tajomníčkou Ministerstva spravodlivosti Monikou Jankovskou v súvislosti s vraždou novinára Kuciaka a jeho snúbenky. O iných sudcoch, vrátane  švagra Moniky Jankovskej sudcu  Okresného súdu Považská Bystrica Roberta Jankovského, sa ale už nehovorí.

Bohužiaľ Slovenská justícia stojí na antidemokratických komunistických základoch a z Ústavného súdu sa stala len politická trafika, ktorú vytvoril Vladimír Mečiar, zakladateľ štátneho terorizmu a zneužívania Slovenskej informačnej služby na únos exprezidentovho syna Kováča. Je symbolické, že prvým Mečiarom dosadeným predsedom Ústavného súdu bol bývalý komunistický minister spravodlivosti Milan Čič, ktorý verejne schvaľoval  zákony na ochranu tzv. ľudovodemokratického zriadenia podľa ktorých komunistická justícia zavraždila aj Miladu Horákovú.  Za jedno z najhanebnejších rozhodnutí Ústavného súdu patrí zamietnutie sťažnosti bývalého prezidenta Rudolfa Schustera proti volebnému zákonu č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach s väčšinovým jednoobvodovým volebným systémom, čím  slobodné voľby na Slovensku definitívne skončili.  Tento  zákon zavedením volebných kaucii a  kvôr pre vstup do parlamentu znemožňuje,  aby sa mohol vo volebnej súťaži zúčastniť radový občan a umožnil  prostredníctvom finančného kapitálu ovplyvňovať výsledok volieb a dosadzovať si politické strany v  prospech ich ekonomických záujmov, čoho výsledkom je, že Slovensko ovládajú finanční oligarchovia, ktorí sa neštítia ani vraždy novinára.

V roku  2015 som vo verejnom záujme na základe informácii, ktoré mi poskytoval priamy svedok,  informoval na internetovom portáli www.necenzurovane.net  o prípade  bytčianskeho dekana  Rímskokatolíckej cirkvi Pavla Trnku, evidovaného v registračných zväzkoch Ústavu pamäti národa  ako agent  komunistickej polície (ŠtB), krycie meno Paľo, registračno číslo 13808. Tento bol v roku 2007 zaistený vo Schwechate pri Viedni a obvinený  z podvodu predaja falzifikátov obrazov známych maliarov za čo mu hrozil trest väzenia do desiatich rokov. Rakúska  polícia ho  podozrievala, že riadil skupinu Slovákov a Rakúšanov, ktorá chcela predať 12 obrazov v hodnote 16 miliónov eur.

      Menovaný dekan ponúkol veriacim, ktorí vlastnili vzácne obrazy a netušili aká je ich skutočná hodnota,  rekonštrukciu dotyčných obrazov, aby sa takto dostal k originálom. Iným spôsobom ako sa dostať k originálom bolo, že na doporučenie dekana navštívil majiteľov v pozícii odborníka Ľubomír Osrman, ktorý ocení obraz ako  klenot a navrhne pre aby bol zapožičaný na presné ohodnotenie znalcom na jeho náklady.  V skutočnosti sa obraz po „zapožičaní“ ocitol v rukách  falzifikátora z Piešťan, ktorý vytvoril dokonalú a laikom nerozoznateľnú kópiu. K majiteľovi sa potom vrátil falzifikát s tým, že nejde o hodnotný obraz.

          Podľa výpovede  tohto  svedka, ktorý mal informácie o organizovaní  „vyslobodzovania“ farára z rakúskeho väzenia mal Ľubomír Osrman cestovať spolu s farárom do Rakúska s dvanástimi obrazmi za účelom predaja. Dekan Trnka však svojmu spoločníkovi nedôveroval a vycestoval s obrazmi do Rakúska o deň skôr.  Po príchode do Schwechatu bol však pri  policajnej razii zaistený. Tento svedok môže potvrdiť, že Ľubomír Osrman po zaistení dekana  sťahoval a skrýval kópie obrazov a zakrýval stopy, taktiež svedok môže uviesť, ktoré osoby  sa za finančnú províziou podieľali na intervenovaní za prepustenie dekana s CPZ a následne  na ututlaní prípadu. 

Za to že som o tomto prípade napísal článok uverejnený na internete som zastrašovaný a ekonomicky likvidovaný   Ľubomírom Osrmanom, ktorý v spojení s justičnou mafiou z Považskej Bystrice na čele so švagrom v súčasnosti väznenej bývalej štátnej tajomníčky ministerstva vnútra Moniky Jankovskej, sudcom Jankovským  dosiahli, že je proti mne vedená exekúcia za tzv. nepeňažné plnenie v súvislosti so žalobou na ochranu osobnosti.

V zmysle ústavy a zákona  je daná povinnosť prešetriť každé podozrenie o trestnej činnosti a to aj v prípade ak vyjdú najavo nové skutočnosti  o trestnej činnosti, ktorá bola  orgánmi činnými v trestnom konaní odmietnutá  ako trestný čin, resp. odmietnutá pre nedostatok dôkazov. Nestalo sa tak však  ani po opakovaných podaniach  a mojich návrhoch prokuratúre a polícii vo veci.

            Namiesto zákonného prešetrenia  toto zločinecké spolčenie  zariadilo, že mnou navrhovaný svedok   nebol dodnes predvolaný a podaním návrhu Ľubomíra Osrmana Okresnému súdu v Považskej Bystrici na vykonanie predbežného  opatrenia s nezákonnou exekúciou ešte pred podaním žaloby chceli  dosiahnuť odstránenie môjho príspevku publikovaného na internete.

Príloha  č. 1.  Uznesenie o predbežnom opatrení  sp.zn.7C/138/2015-11 zo dňa 20. 4. 2015.
Príloha č. 2. Návrh na vydanie predbežného opatrenia zo dňa 7. 5. 2015 s požiadavkou exekúcie a predaja  môjho domu s pozemkom.

Na základe rozhodnutia sudcu Okresného súdu v Považskej Bystrici JUDr. Jankovského začala súdna exekútorka JUDr. Mária Hlavňová, Exekútorský úrad Košice, predčasnú a teda nezákonnú  exekúciu rozhodnutím sp. zn. EX 406/2015 zo dňa 11. 6. 2015. Vyzvala ma k zaplateniu predbežných troch exekúcie vo výške 177,96 eur. Napriek tomu, že som  túto sumu hradil dňa 22. 6. 2015, z oznámenia Poštovej banky a poštárky, ktorá mu nosila dôchodok sa dozvedel, že mu bol zablokovaný účet v banke a vyplácanie dôchodku príkazom na pohľadávku exekúcie vo výške 327, 88 eur, hoci som predbežné trovy exekúcie  uhradil.
Moju námietku proti  exekúcii a  trovám exekúcie  sudca Okresného súdu Považská Bystrica JUDr. Robert Jankovský uznesením sp.zn. 7Er/440/2015-29 zo dňa 4. 8. 2015  zamietol.

Dňa 5. 8. 2018 Krajský súd Trenčín uznesením 5 Co/642/2015-60 zrušil uznesenie o predbežnom opatrení a keďže  následne Okresný súd Považská Bystrica uznesením 7Er/440/2015-33 zo dňa 16. 9. 2016  zastavil exekúciu a exekútorovi trovy exekúcie nepriznal vyzval som exekútorku, aby  mi vrátila sumu, ktorú som uhradil za predbežné trovy exekúcie vo výške  177, 96 eur. Exekútorka na výzvu rovnako ako aj na predžalobnú výzvu na vydanie bezdôvodného obohatenia neodpovedala.

Mám za to, že táto exekúcia vôbec nemala byť preto som podal súdu  návrh o vrátenie neoprávnene vyplatených predbežných trov exekúcie, ktorý  však  sudca JUDr. Ladislav Vašut rozsudkom sp. zn. 6C/408/2015-66 zo dňa 28. 1. 2016 zamietol, čím mi spôsobil ďalšiu finančnú ujmu, titulom  exekúcie na hradenia trov právneho zastúpenia exekútorky v dôsledku prehratého súdneho sporu, ktorý sa po prieťahoch skončil po podaní sťažnosti  proti uzneseniu Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 6C/408/2015-159 zo dňa 22. 5. 2019  v môj neprospech.  Okresný súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci súdnej exekútorky JUDr. Márie Bilej uznesením sp.zn.: 15Ek/2236/2019 zo dňa 28. 6. 2020 zamietol moju sťažnosť proti  exekúcii čím táto nadobudla vykonateľnosť dňa 8.11.2019.

Príloha č. 3 rozsudok sp. zn. 6C/408/2015-66 zo dňa 28. 1. 2016
Príloha č. 4. uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn.: 15Ek/2236/2019 zo dňa 28. 6. 2020

V tom čase  ten istý sudca Okresného súdu Považská Bystrica JUDr. Ladislav Vašut  prejednával návrh  Ľubomíra Osrmana  sp. zn. 6C/197/2015  v konaní o ochranu osobnosti  a náhradu nemajetkovej ujmu  50 000 eur.  Moje námietky zaujatosti  súd neakceptoval a sudca konal  arbitrárne, ignorujúc ospravedlnenie  a návrh na prerušenie konania z dôvodu podania sťažnosti Ústavnému súdu SR, podania sťažnosti ministerke spravodlivosti SR na postup okresného súdu v Považskej Bystrici a podania oznámenia o nových skutočnostiach trestnej činnosti – žiadosti o poskytnutie štatútu chráneného svedka odoslanej  GP SR  dňa 19. 7. 2016  keď  dňa 11. 8. 2016 vyniesol rozsudok  sp.zn. 6C/197/2015 -104 pre zmeškanie, ktorým mi bez vykonania dokazovania vo veci  uložil nevykonateľnú povinnosť do 3 dní uverejniť na internetovej stránke ospravedlnenie, hoci som súdu  predložil listinný dôkaz, potvrdzujúci, že som nikdy nevlastnil žiadnu internetovú stránku. Ďalej mi uložil povinnosť do 3 dní vyplatiť žalobcovi  náhradu nemajetkovej ujmy vo výške   50 000 eur a vyplatiť vo výške 100% náhradu trov právneho zastúpenia.   Taktiež súd rozhodol, že ak  povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie.

Príloha č. 5. Rozsudok  OS Považská Bystrica sp. zn. 6C/197/2015-104 zo  dňa 11. 8. 2016

Po viacerých prieťahoch a úkonoch Okresného súdu v Považskej Bystrici, ktoré nemali žiadny vplyv na urýchlenie konania  a odstránenia stavu právnej neistoty Krajský súd v Trenčíne po takmer dvoch rokoch uznesením č.k. 6C/197/2015  ECLI: SK: KSTN: 2018: 3715205521.7 zo dňa 8. 8. 2018 zrušil rozsudok prvej inštancie a vec vrátil  na nové konanie a rozhodnutie.  O návrhu mojom  na zrušenie rozsudku pre zmeškanie zo dňa 25. 11. 2016  Okresný súd Považská bystrica rozhodol uznesením  č.k. 6C/197/2015-175 až 26. mája 2017  pričom  opravné uznesenie č. k. 6C/197/2015-209  vydal až  16. 4. 2018.   Okresný súd Považská Bystrica po vrátení veci v spore o ochranu osobností opäť rozhodol v môj neprospech a o odvolaní sa ešte právoplatne nerozhodlo.

Ešte v roku 2016 som podal sťažnosť na sudcu Okresného súdu JUDr. Ladislava Vašuta vtedajšej ministerke spravodlivosti a obrátil sa listom na viaceré inštitúcie vo svete, vrátane ministerstiev spravodlivosti členských štátov EÚ, USA.  Následne už o tejto veci nerozhodoval  sudca JUDr. Ladislav Vašut, ktorý údajne odišiel do predčasného dôchodku ale  JUDr. Anna Irikovská, ktorá však moju žalobu  zamietla rozsudkom č. k. 6C/408/2015-120 zo dňa 4. 10. 2017.  Odvolací súd rozsudok potvrdil uznesením č. k. 6C/408/2015 ECLI: SK: KSTN: 2017: 3715211789.4 zo dňa 11. 10. 2018 v dôsledku čoho je proti mne vedená exekúcia titulom trov právneho zastúpenia exekútorky. V prílohe pripájam sťažnosť Slovenskej komore exekútorov, ktorú som upovedomil o nezákonnom postupe súdnej exekútorky, ktorá podľa upovedomenia Sociálnej poisťovne mi môže vykonávať zrážku z dôchodku vo výške 73,36 eur. V rozpore s tým mi však zrazila z účtu 2x 146. 72 eur ako údajne iný príjem, pričom jediným zdrojom môjho príjmu je dôchodok vyplácaný sociálnou poisťovňou.  SKE moju sťažnosť odmietla ako nedôvodnú.
Príloha: č. 6. upovedomenie Sociálnej poisťovne zo dňa 20. 1. 2020
Príloha č. 7. Sťažnosť Slovenskej komore exekútorov  zo dňa 26. 4. 2020

             
Dňa 30. 7. 2019 ako potvrdzujem  v prílohe som sa obrátil priamo na bývalého policajného prezidenta Milana Lučanského.  Zaslal som mu aj   podanie týkajúce  sa nových okolností a doposiaľ neznámych dôkazov vo veci  prešetrenia podozrenia mnou publikovanej trestnej činnosti, poslané doporučene Generálnej prokuratúre SR  a informoval ho, že  mnou navrhovaný svedok nebol k veci nikdy vypočutý a  navrhovaná konfrontácia svedka  s  podozrivým Ľubomírom Osrmanom, pri ktorej ho chcel usvedčiť zo závažnej trestnej činnosti bola zámerne znemožnená.
Príloha č. 8. Sťažnosť policajnému prezidentovi zo dňa 30. 7. 2019

            Bývalý policajný prezident Milan Lučanský  na moje podanie neodpovedal a nedostal som ani potvrdenie príjmu v obligátnej lehote 30 dní, čo  potvrdzuje, že bývalý policajný prezident  sa z titulu svojej funkcie podieľal na marení vyšetrovania a zakrývaní trestnej činnosti a je príčinou vyššie uvedených súdnych sporov.

            Na základe uvedených dôvodov navrhujem, aby Európsky súd pre ľudské práva, rozhodol, že právo Vladimíra Pavlíka  na slobodu prejavu podľa čl. 10. ods. 1. Dohovoru porušené bolo. Právo Vladimíra Pavlíka spravodlivé súdne  konanie  podľa čl. 6. ods. 1. Dohovoru porušené bolo Postupom Okresného súdu Považská Bystrica a Okresného súdu Banská Bystrica, ktoré ešte pred rozhodnutím o žalobe na ochranu osobnosti pripustili exekúciu  Vladimíra Pavlíka na  nepeňažné plnenie v dôsledku jeho novinárskej činnosti a informovania vo verejnom záujme o podozrení z trestnej činnosti. Navrhujem, aby Európsky súd zrušil pre svojvoľný postup a neprimeranú dĺžku konania rozhodnutia  Okresného súdu Považská Bystrica o  exekúcii sp. zn. 6C/408/2015-159 zo dňa 22. 5. 2019 a sp. zn. 6C/408/2015-159-173 zo dňa 24. 10.2019 a uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.  sp.zn.: 15Ek/2236/2019 zo dňa 28. 6. 2020. Vzhľadom na psychickú ujmu a môj zdravotný stav zhoršený traumou z postupu slovenských súdov navrhujem, aby Európsky súd rozhodol o priznaní  finančného  zadosťučinenia vo výške  20 000 eur.

VYSVETLENIE NAMIETANÉHO PORUŠENIA PRÁVA časť F 61,62.
Článok 10 ods1: Finančne likvidačná žaloba a exekúcia predkladateľa sťažnosti, ktorý je dôchodcom za tzv. nepeňažné plnenie za informovanie verejnosti  o trestnej činnosti je  v demokratickej spoločnosti neprípustná. 

V januári 1991 prijalo Národné zhromaždenie ČSFR  Základnú listinu ľudských práv   a slobôd    ktorá vychádzajúc z Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a jeho článku 10, v článku 17 zaručuje slobodu prejavu a právo na informácie, ako aj vyhľadávanie, prijímanie a šírenie myšlienok a informácie bez ohľadu na hranice štátov. Po rozdelení ČSFR prešla táto listina do základnej legislatívy nového slovenského štátu. Každé Informovanie o trestnej činnosti je  preto realizované právo na slobodu prejavu podľa čl. 26 Ústavy SR čl. 10 Dohovoru o ochrane slobody prejavu vyplývajúce z judikatúry Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu.

Ústavne zaručenou sa sloboda prejavu stala aktom Slovenskej národnej rady, ktorá 1. septembra 1992 prijala Ústavu Slovenskej republiky. V súvislosti so slobodou prejavu a právom na informácie čl. 26 ústavy hovorí:

(1)    Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
(2)    Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v obore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.
(3)    Cenzúra sa zakazuje.
Obsahom štandardu ochrany slobody prejavu tak ako vyplýva z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je právo na slobodu prejavu.

Je nepochybné, že tlač bežne obsahuje informácie alebo myšlienky, ktoré šokujú, urážajú, znepokojujú alebo provokujú (ako vyplýva z nižšie uvedeného, sloboda prejavu chráni aj uverejnenie takýchto myšlienok či informácii). Je potom logické, že publikácia takýchto myšlienok či informácii je spôsobilá privodiť vznik ujmy dotknutým osobám. V zmysle konštantnej judikatúry  Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu však platí, že zodpovednosť nie je daná vždy, ak je spôsobená ujma , ale iba v prípade, ak sú prekročení medze výkonu slobody prejavu t.j. ak určitá osoba koná neoprávnene.

Zákon neposkytuje dobrej povesti absolútnu ochranu. Všetky práva a slobody chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody prejavu nedôjde k neprimeranému obmedzeniu či dokonca popretiu iného práva alebo slobody. Rovnováha verejného a súkromného záujmu je dôležitým kritériom  pre určovanie primeranosti obmedzenia každého základného práva (Nález Ústavného súdu SR zp. zn. PL  ÚS 7/96).

Právny názor, že hranice slobody prejavu sa končia tam, kde začínajú práva iných, je prekonaný. 

Kolíziu chránených hodnôt (slobody prejavu a práva na ochranu osobnosti) treba riešiť nastolením spravodlivej rovnováhy medzi oboma hodnotami (Drgonec, J.: Základné práva a slobody podľa Ústacvy SR, Zväzok 2, MANZ Bratislava 1999, str. 71 a nasl.) Je zrejme, že záväzok chrániť slobodu prejavu ako základné právo môže viesť a vedie k nutnosti prehodnotenia niektorých záverov, ku ktorým súdna prax doteraz v oblasti ochrany osobnosti dospela.

            Každý sa môže rovnako dovolávať štandardu ochrany slobody prejavu vytvoreného aplikačnou praxou Európskeho súdu  podľa čl. 10 Dohovoru, a to z nasledujúcich dôvodov:
„SR potvrdila svoju viazanosť Dohovorom, ktorý ratifikovala a uverejnila predpísaným spôsobom. Ak špecifikácia práva alebo neslobody zaručenej Dohovorom na konkrétnu situáciu vyplýva z medzinárodného štandardu uplatnenia Dohovoru, je ním Slovenská republika viazaná“ (nález Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 28/96 z 12.5.1997).

„ Pre stanovenie rozsahu a ochranu určitého základného práva alebo slobody je teda právne významný aj rozsah a obsah základného práva

Kolíziu chránených hodnôt (slobody prejavu a práva na ochranu osobnosti) treba riešiť nastolením spravodlivej rovnováhy medzi oboma hodnotami (Drgonec, J.: Základné práva a slobody podľa Ústacvy SR, Zväzok 2, MANZ Bratislava 1999, str. 71 a nasl.) Je zrejme, že záväzok chrániť slobodu prejavu ako základné právo môže viesť a vedie k nutnosti prehodnotenia niektorých záverov, ku ktorým súdna prax doteraz v oblasti ochrany osobnosti dospela.

            Každý sa môže rovnako dovolávať štandardu ochrany slobody prejavu vytvoreného aplikačnou praxou Európskeho súdu  podľa čl. 10 Dohovoru, a to z nasledujúcich dôvodov:
„SR potvrdila svoju viazanosť Dohovorom, ktorý ratifikovala a uverejnila predpísaným spôsobom. Ak špecifikácia práva alebo neslobody zaručenej Dohovorom na konkrétnu situáciu vyplýva z medzinárodného štandardu uplatnenia Dohovoru, je ním Slovenská republika viazaná“ (nález Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 28/96 z 12.5.1997).

„ Pre stanovenie rozsahu a ochranu určitého základného práva alebo slobody je teda právne významný aj rozsah a obsah základného práva alebo slobody podľa medzinárodných dohovorov, ak je nimi SR viazaná. Ústavu SR nemožno vyložiť spôsobom porušujúcim medzinárodné záväzky  štátu“. (rozhodnutia Ústavného súdu sp. zn. Pl. ÚS 5/93, sp,zn, II ÚS 94/95 alebo II. ÚS 48/97).

Slobode prejavu sa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR zaručuje osobitná ochrana  (nález  Ústavného súdu  sp.zn. II ÚS 28/96).
Podľa č. 10 ods. 1 Dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice.

Európsky súd vo viacerých prípadoch k rozsahu a obsahu slobody prejavu zaujal nasledujúce právne názory:
„ sloboda prejavu je jedným z hlavných základov demokratickej spoločnosti; s obmedzeniami vyplývajúcimi z článku 10 ods. 2 sa vzťahuje nielen na , informácie, alebo myšlienky, ktoré sú prijímané priaznivo, alebo pokladané za neškodné, alebo je k nim zaujímaný ľahostajný postoj, ale aj na také informácie, alebo myšlienky, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú a provokujú“.
Európsky súd zdôraznil, že „článok 10 nechráni iba podstatu vyjadrených myšlienok  a informácii, ale takisto formu, prostredníctvom ktorej sú rozširované.
Ochrana urážajúcich šokujúcich alebo znepokojujúcich myšlienok  tvorí súčasť požiadaviek pluralizmu, tolerancie a liberálneho myslenie, bez ktorých neexistuje žiadna demokratický spoločnosť“ (rozsudok vo veci Lehideux a Isorni proti Francúzsku z roku 1998).

Európsky súd s odvolaním sa na rozsudky Goodwin proti Spojenému kráľovstvu z roku 1996 a Fressoz a Roire proti Francúzsku z roku 1999 dospel k záveru, že poistka, ktorú čl. 10 Dohovoru priznáva novinárom vo vzťahu k spravodajstvu o otázkach verejného záujmu, je podmienená tým, že títo jednali v dobrej viere s cieľom poskytnúť presné a dôveryhodné informácie v súlade s novinárskou etikou“. Mimoriadne dôležité je aj uviesť, že „ak majú  opatrenia štátnych orgánov takú povahu, že môžu odradiť tlač od šírenia informácii o otázkach legitímneho verejného záujmy, musí s

Kolíziu chránených hodnôt (slobody prejavu a práva na ochranu osobnosti) treba riešiť nastolením spravodlivej rovnováhy medzi oboma hodnotami (Drgonec, J.: Základné práva a slobody podľa Ústacvy SR, Zväzok 2, MANZ Bratislava 1999, str. 71 a nasl.) Je zrejme, že záväzok chrániť slobodu prejavu ako základné právo môže viesť a vedie k nutnosti prehodnotenia niektorých záverov, ku ktorým súdna prax doteraz v oblasti ochrany osobnosti dospela.

            Každý sa môže rovnako dovolávať štandardu ochrany slobody prejavu vytvoreného aplikačnou praxou Európskeho súdu  podľa čl. 10 Dohovoru, a to z nasledujúcich dôvodov:
„SR potvrdila svoju viazanosť Dohovorom, ktorý ratifikovala a uverejnila predpísaným spôsobom. Ak špecifikácia práva alebo neslobody zaručenej Dohovorom na konkrétnu situáciu vyplýva z medzinárodného štandardu uplatnenia Dohovoru, je ním Slovenská republika viazaná“ (nález Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 28/96 z 12.5.1997).

„ Pre stanovenie rozsahu a ochranu určitého základného práva alebo slobody je teda právne významný aj rozsah a obsah základného práva alebo slobody podľa medzinárodných dohovorov, ak je nimi SR viazaná. Ústavu SR nemožno vyložiť spôsobom porušujúcim medzinárodné záväzky  štátu“. (rozhodnutia Ústavného súdu sp. zn. Pl. ÚS 5/93, sp,zn, II ÚS 94/95 alebo II. ÚS 48/97).

Slobode prejavu sa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR zaručuje osobitná ochrana  (nález  Ústavného súdu  sp.zn. II ÚS 28/96).
Podľa č. 10 ods. 1 Dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice.

Európsky súd vo viacerých prípadoch k rozsahu a obsahu slobody prejavu zaujal nasledujúce právne názory:
„ sloboda prejavu je jedným z hlavných základov demokratickej spoločnosti; s obmedzeniami vyplývajúcimi z článku 10 ods. 2 sa vzťahuje nielen na , informácie, alebo myšlienky, ktoré sú prijímané priaznivo, alebo pokladané za neškodné, alebo je k nim zaujímaný ľahostajný postoj, ale aj na také informácie, alebo myšlienky, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú a provokujú“.
Európsky súd zdôraznil, že „článok 10 nechráni iba podstatu vyjadrených myšlienok  a informácii, ale takisto formu, prostredníctvom ktorej sú rozširované.
Ochrana urážajúcich šokujúcich alebo znepokojujúcich myšlienok  tvorí súčasť požiadaviek pluralizmu, tolerancie a liberálneho myslenie, bez ktorých neexistuje žiadna demokratický spoločnosť“ (rozsudok vo veci Lehideux a Isorni proti Francúzsku z roku 1998).

Európsky súd s odvolaním sa na rozsudky Goodwin proti Spojenému kráľovstvu z roku 1996 a Fressoz a Roire proti Francúzsku z roku 1999 dospel k záveru, že poistka, ktorú čl. 10 Dohovoru priznáva novinárom vo vzťahu k spravodajstvu o otázkach verejného záujmu, je podmienená tým, že títo jednali v dobrej viere s cieľom poskytnúť presné a dôveryhodné informácie v súlade s novinárskou etikou“. Mimoriadne dôležité je aj uviesť, že „ak majú  opatrenia štátnych orgánov takú povahu, že môžu odradiť tlač od šírenia informácii o otázkach legitímneho verejného záujmy, musí sa Európsky súd pozorne zaoberať ich primeranosťou“. (rozsudok vo veci Jersild proti Dánsku z roku 1994).

            Pre úplnosť  je potrebné uviesť, že novinárska sloboda dokonca zahŕňa aj možnosť určitej miery preháňania alebo dokonca provokácie (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Prager a Oberschlick proti Rakúsku z roku 1995) a nesporne aj interpretovania faktov (rozsudok Európskeho súdu vo veci Lingens proti Rakúsku z roku 1986).

Článok 6 ods. 1: Súd vo veci žaloby na ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy prejednával zjavne účelovú žalobu, pričom sa nevysporiadal s predbežnou otázkou možného podozrenia z trestnej činnosti žalobcu a skutočnosťou, že žalobca sa podanou žalobou snaží žalovaného umlčať.  V rozpore s princípom rovností  súd zamietol  žalobu   sťažovateľa vo veci  vrátenia predbežných trov exekúcie a vedome sťažovateľovi spôsobil finančnú ujmu    titulom exekúcie   trov konania.                        

Článok 6 ods. 1 Dohovoru bol porušený postupom Okresného súdu Považská Bystrica, ktorý  arbitrárne zamietol žalobu vo veci vydania bezdôvodného obohatenia exekútorkou, ktorá konala vo veci súdom zrušenej exekúcie za ktorú si stiahla predbežné trovy exekúcie. Okresný súd túto žalobu nemal prijať nakoľko nebolo ukončené konanie vo veci žaloby na ochranu osobnosti. Odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil, čím sa stotožnil s nesprávnym postupom prvostupňového súdu čím porušil moje právo na prejednanie veci v primeranej lehote nestranným a nezávislým  súdom.

Právo   na   súdnu   ochranu   v   zmysle   dohovoru   a   judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva chápané ako právo na spravodlivý proces  je vykladané od prípadu Golder v. Spojené kráľovstvo (rozhodnutie z 21. 2. 1975) ako právo na prístup k súdu, právo na súd určitej kvality so zárukami  jeho nezávislosti a nestrannosti a právo na spravodlivé súdne konanie.


Právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 a práva na slobodu prejavu  podľa č. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Sťažnosť  pre porušenie  práv doručená  Ústavnému súdu  Slovenskej republiky dňa 21. 1. 2019 bola odmietnutá uznesením  Ústavného súdu Slovenskej republiky  sp.zn. I. ÚS 266/2020-18 zo dňa 9. 6. 2020. Uznesenie bolo doručené právnemu zástupcovi dňa 14. 7. 2020.
Príloha č. 9.

  




   PRINT RSS

             
Hlavná stránka