"...hlboko s Vami nesúhlasím, urobím však všetko pre to, aby ste mohol svoj názor slobodne hlásať" - Voltaire
Politici musia strpieť akékoľvek názory občanov - Inak tam nepatria!
Hlavná stránka

Nech žije Amerika!

Sľúbili sme si pravdu a lásku...

Ľudmila Rešovská

Podtatranský kuriér č. 45, 6. 11. 2012



Človek sa nestačí čudovať, aké problémy máme u nás, na Slovensku. Za ostatný týždeň akoby Slovensko prestalo existovať a zo všetkých médií sa na nás valili voľby prezidenta v Spojených štátoch. Obama či Romney? Debaty, životopisy, zámery demokratov, konzervatívcov, dohady, predpovede. Situáciu a jej vývoj hodnotili politológovia na Slovensku, Američania, vyslaní redaktori v Amerike, naši redaktori, naši politici...

Nuž čo, národ slovenský asi nikdy nepochopí, že tak, ako nás z biedy nevytrhol Zväz sovietskych socialistických republík, tak nás z biedy nevytrhnú ani Spojené štáty americké, aj keď na ich čele bude stáť sám Harry Potter, ako „najsilnejší muž planéty.“ Popri tom huriavku bola úsmevná odpoveď na otázku redaktora, čo pre Slovensko znamená víťazstvo Obamu? Vraj naša diplomacia môže pokračovať v dialógu, keď sa už neviem koľko rokov snažíme o stretnutie nášho politika s americkým prezidentom! Tak to je teda argument a dôvod na šialenstvo našich médií...

Keby nám nový americký prezident sľúbil, že ak vyhrá voľby, dá Slovensku 46 mil. dolárov na splácanie úrokov z našej najnovšej pôžičky, tak nepoviem ani slovo. Ešte by som išla do stávkovej kancelárie a tipla si na víťaza. A pritom 46 miliónov by bola iba kvapka v mori z 2,6 miliardy dolárov (2,03 miliardy eur), ktorú americkí kandidáti vložili do kampane. Ich netrápila finančná kríza, ani chudoba vo svete. Naopak, nech svet vidí, že oni na to majú a Američanov dokážu zabávať na smiešnych mítingoch, ktoré mi pripomínajú nafúkujúcich sa moriakov pred stádom moriek.

Nechápem, prečo naše média svojich čitateľov, divákov a poslucháčov vôbec zahlcujú takýmito informáciami. Nehovorím, že Slováci by nemali vedieť, kto je prezidentom USA, ale mňa skôr zaujíma, ako to pomôže Slovensku? Päťmiliónový štátik, o ktorom 99,9 percenta Američanov ani netuší, na ktorom kontinente sa vôbec nachádza a už vôbec nevedia, kto je prezidentom tejto krajiny, sa tu ide rozkrájať, lebo voľby.... Kto je Chára či Handzuš, to snáď ešte zopár amerických fanúšikov hokeja vie, ale Gašparoviča určite nepozná ani jediný bežný Američan a je mu to úplne jedno. Veď oni sú pánmi a policajtami sveta, tak prečo by ich to malo zaujímať? Nuž ale, Slováci sa vždy musia po niekom opičiť, preberať čiesi hodnoty a pchať sa komusi do... priazne. Raz na východ, inokedy na západ. Ale kde je Stará Ľubovňa alebo Spišská Sobota, ktorých skvosty boli vyhlásené za Kultúrne pamiatky roka 2011, vie len zopár Bratislavčanov a dokonca ani nevedia, že Sp. Sobota je v Poprade.

Kedy si teda uvedomíme, že to, čo sa na svete deje a diať bude, nijakým spôsobom nie sme schopní ovplyvniť, len sa zbytočne strápňujeme. Kdeže je naša hrdosť?! Namiesto toho, aby sme venovali pozornosť 13 až 15 percentnej nezamestnanosti, ďalšiemu prepúšťaniu vďaka kríze, ktorú rozpútali práve tieto naše idoly, riešime volebné programy Američanov, ktorí majú nezamestnanosť okolo 8 percent. Rovnako by boli zaujímavejšie porovnania zárobkov Američanov a tých našich, ktoré sú možno na úrovni 25 percent príjmov tých, spoza veľkej mláky. To už naozaj nemáme na Slovensku čo riešiť?

Veľmi sa mi páči, ak naši politici, síce sporadicky, ale v pravidelných interavaloch začnú hovoriť o vlastenectve a o tom, že máme byť na svoj národ a to, čo tento národ dosiahol, hrdí! Slováci môžu byť hrdí tak akurát na to, že sme vôbec prežili. Pretože celá naša história je akoby červenou niťou popretkávana ponížovaním, prispôsobovaním sa iným a strachom pred mocnými tohoto sveta. A naši politici robia všetko preto, aby to tak bolo i naďalej a zostalo navždy. Stačí sledovať vazalské postavenie Slovenska v Európskej únii, otrocké plnenie nezmyselných kritérií najbohatších štátov Európy, doplácanie na dlhy štátov, ktoré celé roky žili nad svoje pomery a my sme im závideli. V totalite sme museli vyžiť z 1 500 Sk, ale nemali sme zahraničné dlhy, naopak, dlhovali nám. Teraz splácame miliardy dlhov zahraničných bánk a ešte sa tým chválime a sme celí happy, teda šťastní, a všetci sme O.K.. Nech žije Amerika a ich staronový prezident!

 Ľ. Rešovská

Sľúbili sme si pravdu a lásku...

Grécko ochromila nová vlna štrajkov, pokračovali celoeurópske protesty odborárov proti úsporným opatreniam v Belgicku, Španielsku, Portugalsku, Taliansku. Takáto bola minulá streda a Európsky deň akcie a solidarity, ktorú podporili aj odborári vo Francúzsku, či Poľsku. Nás sa ale protesty celej Európy nedotýkajú, my máme svoje protesty!

Lekári si vyštrajkovali vyššie mzdy, ktoré ich na chvíľu upokojili. Keďže sa nenapĺňajú sľuby z memoranda, rozmýšľajú nad ďalšími protestami. Zdravotné sestry a ďalší obslužný personál nemocníc, ako sú vodiči sanitiek, kuchárky, sanitárky, upratovačky, o štrajku diskutujú do nekonečna, ale efekt je nulový, aj keď sa nenapĺňa litera zákona. O učiteľoch, ktorým nevyhovovali existujúce odbory a založili si ďalšie, už škoda hovoriť rovnako, ako o kuchárkach, údržbároch či upratovačkách v školách, ktoré žijú z minimálnych miezd. S dezinformáciami si vystačia samotní učitelia, im netreba štrajkokazov z ministerstva. Nižší súdni úradníci sa už tiež prebúdzajú a nepáči sa im, že majú platy šesť či sedemkrát nižšie ako sudcovia. Sudcovia preto súhlasili, že na budúci rok nebudú mať pridané. O úradníčkach na úradoch práce, ktorým za pár šupov nadávajú denne stovky nezamestnaných, vie celé Slovensko. Pritom všetci ministri, na čele s predsedom vlády, unisono spievajú: peniaze nemáme, keby sme mali, určite by sme platy zamestnancov riešili, musíme sa uskromniť! Kedy sa už konečne začnú uskromňovať práve tí, ktorí žijú z peňazí nás všetkých. Z peňazí živnostníkov, či výrobných firiem, ktoré už nevládzu?

Myslím si, že to všetko zaklincoval výrok slovenského šéfa odborov, že zamestnávatelia na Slovensku by mali byť vďační za to, že nie sme ako iné národy Európy a pokorne držíme chrbát, aby sme náhodou niektorého zo zamestnávateľov nenahnevali akýmsi protestom či štrajkom. Akoby nevidel, že slovenskí zamestnávatelia, tí skutoční, ktorých firmy vytvárajú hodnoty, sú už pomaly na kolenách a keď začnú štrajkovať technici vo fabrikách, výrobní robotníci a zastavia stroje, tak končí celé Slovensko a nebudeme mať na platy nikoho, nie iba nevýrobnej sféry. Ale to nie je chyba zamestnávateľov! Za všetok tento chaos môže politická špička tohto štátu, ktorá najprv rozkrádaním a tzv. predajmi všetkého, čo na Slovensku malo nejakú cenu a z čoho plynuli peniaze do štátneho rozpočtu, neskôr neustálym zvyšovaním daní, odvodov a poplatkov, posvätené všadeprítomnou korupciou, zničila všetko, na čo siahla. Zdarne nám k tomu pomohla Európska únia, ktorá nastavuje parametre svojho, a teda aj nášho, fungovania vychádzajúc z reálií najbohatších členov – Nemecka, Francúzska, Veľkej Británie. Ich nezaujíma, že nové členské štáty majú osem či desaťkrát nižšie príjmy, hoci ceny sú už v podstate vyrovnané, ba neraz sú v nových štátoch únie aj vyššie. A predsa, práve v starých štátoch odborári protestujú masovo! To len Slováci sú presvedčení, že potichúčky a neustálym uťahovaním si opaskov naplníme ideály novembra 1989!

V sobotu sme mali možnosť pripomenúť si tie slávne chvíle, keď sme si sľubovali pravdu a lásku. Keď krikľúni na tribúnach mali plné ústa demokracie, slobody, spravodlivosti, túžby po lepšom živote. A čo z týchto našich túžob zostalo? Slovensko so zdevastovaným sociálnym systémom, zdevastovanou demokraciou, morálkou, slobodou a spravodlivosťou a s čoraz ťažšími podmienkami na prežitie. A keď sa naši mladí konečne nasrdili a vyzvali Slovákov, aby si vzali svoju krajinu späť, slovenskí politici, ruka v ruke s celoslovenskými médiami, riešili všetko možné, len priestor na diskusiu s týmito mladými ľuďmi, alebo aspoň na strohú informáciu o protestoch, nezostal žiadny. A najviac sa mi páčilo, ako všetky média opäť nariekali nad tým, že nemáme potrebu pripomenúť si slávne chvíle Novembra 1989!

Zdá sa mi, že súčasná arogancia moci a totalita je desaťkrát horšia, ako pred 23 rokmi. Zúrivé útoky polície na štrajkujúcich v európskych metropolách len preto, že nesúhlasia s ničením vlastných národov, hovoria o všetkom. Tak, ako keď nakreslíte skorumpovaným politikom tykadlá. O chvíľu ste za mrežami! Prejavíte svoj názor na spoločenstvo EÚ a zapálite jej vlajku? Odsúdia vás a vyhodia z práce... Takto vyzerá v praxi ten náš demokratický, lepší život, po ktorom sme tak túžili.

Ľudmila Rešovská
http://www.podtatransky-kurier.sk/


    Facebook
Hlavná stránka