"...hlboko s Vami nesúhlasím, urobím však všetko pre to, aby ste mohol svoj názor slobodne hlásať" - Voltaire
Politici musia strpieť akékoľvek názory občanov - Inak tam nepatria!
Hlavná stránka

Slovensko na kolenách – 3. časť

     

Nie sú peniaze, najčastejšia výhovorka politikov a štátu

          Že Slovensko stojí pred celkovým kolapsom či už politickým, ekonomickým a morálnym je už jasné každému mysliacemu človeku, ktorý aspoň trochu rozumie veci. Paradoxné na tom všetkom ale je, že z tohto marazmu nás chcú opätovne vyviesť a zachrániť práve tí, ktorí toto všetko zavinili a robili to vedome a cieľavedome. Konkrétni arcizločinci, arcizlodeji, parazitní darmožráči, sadisti a psychopati z ponovembrových vlád, parlamentov, finančných skupín... Samozrejme, cez ďalšie nevyhnutné ekonomické reformy, škrty a uťahovanie opaskov, LEBO TAKÝMITO METÓDAMI BOLO POTREBNÉ DO ŠTÁTNEHO ROZPOČTU DOSTAŤ PRÁVE TO, ČO ONI ROZKRADLI. Preto tieto kreatúry nenávidiace vlastnú krajinu a vlastný národ pod dohľadom Svetovej banky, MMF a nadnárodných konzorcií túto republiku vedome a cieľavedome rozkrádali, tunelovali, za lacný peniaz rozpredávali cudzine, keď za týmto účelom si aj pripravili a zlegalizovali zákony. Obrali nás o politickú, ekonomickú a občiansku dôstojnosť a spoločne s cudzinou realizovali a realizujú rôzne ekonomické experimenty na vlastnom národe – ktoré možno jednoznačne považovať za zločiny proti ľudskosti či poľudšťovanie hitlerovského fašizmu a nacizmu – no pre nich sú nevyhnutnými ekonomickými reformami.

          Dokonca zašli až do takého cynizmu, že popredný predstaviteľ pravicového fašizmu, extrémizmu, sadizmu a psychopatizmu, jeden z tých, ktorý tu zrealizoval systém kolektívnej viny na nevinných, Mikuláš Dzurinda, pre mesačník Národnej rady SR euroREPORT číslo 12/2005 povedal: „Reformy bolia, ale sú účinné.“ Škoda len že nepovedal, že bolia len nevinných občanov ktorí tu nič nerozkradli, nevytunelovali, nebrali miliónové pôžičky a nebolia tých skutočných arcizločincov a arcizlodejov, ktorí toto všetko spôsobili. Vedome a cieľavedome. V rozhovore pre Hospodárske noviny z 23. decembra 2005 dokonca tento pravicový neobolševik a riťolez cudzej štátnej moci povedal: „Vzbudzovanie ilúzií, že sa dá vybudovať krajina – kde stačí iba natŕčať ruky – je síce lákavá, ale socializmus sa už skončil.“Takže buďme trochu realisti a položme si otázku: ktože tu po Novembri 1989 natŕčal ruky? Odpoveď je vcelku jednoduchá: organizovaní arcizločinci a arcizlodeji z ponovembrových vlád, parlamentov, finančných skupín, bielych golierov... No nemožno zabudnúť ani na tých zahraničných gaunerov ktorí tu natŕčali ruky a pravica im štedro rozdávala: židoúžernícke a židolichvárske šelmy zo Svetovej banky, Medzinárodného menového fondu a ďalších zahraničných bánk. A že do ich natŕčajúcich rúk padali neuveriteľne veľké sumy o ktoré bol v skutočnosti okradnutý slovenský národ, svedčí aj nasledovné vyznanie Larsa Christensena z Danske Bank, ktorý pre agentúru Reuters 18. 4. 2006 povedal aj toto: „POD VEDENÍM DZURINDU SA SLOVENSKO STALO ÚŽASNÝM PRÍBEHOM O CESTE K BOHATSTVU.“ Preto sa nemožno čudovať, že o Dzurindovej servilnosti k zahraničiu, hlavne k USA koloval aj tento vtip – Dzuinda telefonuje Bushovi: „Helou, George, potrebujem navštíviť tvoj análny otvor:“ Bush: „ Mám problémy, Miki, musel by si svoju váhu upraviť na 40 kg.“ Dzurinda: „Dobre, hneď začnem trénovať, do mesiaca svoju váhu upravím na 40 kg.“  

          Keď sa pozrieme na tie honosné miliónové a miliardové majetky jej konkrétnych nositeľov a položíme si celkom jednoduchú otázku: zarobili si na toto všetko ich majitelia poctivou prácou? Odpoveď je vcelku jednoduchá: minimálne 90 % z nich to nezískalo poctivou prácou, ale lúpežou a zbojníctvom, kde poškodeným či okradnutým je Slovenská republika a jej vlastní občania. K tejto téme je zaujímavé si pripomenúť výrok bývalého ministra obrany a vnútra Ivana Šimka, absolventa dvoch vysokých škôl, ekonomickej a právnickej, ktorý pre Národnú obrodu z 8. 9. 2001 povedal aj toto: „STRETÁVAME SA S PRÍPADMI, KEĎ JE VEREJNE ZNÁME, KTO ROZKRADOL FIRMU, LEN AKOSI SA TO NEDÁ DOKÁZAŤ.“ Myslím si, že tento výrok už nemá význam komentovať, lebo každý čitateľ ktorý trochu rozumie veci, si svoj úsudok urobí. Azda len toľko z mojej strany, že v tom období už Slovensko bolo nielen plnohodnotnou zločinecko-zlodejskou krajinou, ale aj krajinou štátno-teroristickou.

Ako vznikal organizovaný politicko-ekonomický zločin

          Treba si uvedomiť, že samotné jadro vytvorili hneď po Novembri 1989 konkrétni prednovembroví komunistickí a eštebáckí zločinci, ktorí sa začali pripravovať už dva-tri roky pred Novembrom 1989. Tesne po Novembri 1989 vlastnila KSČ majetok v hodnote asi 10 miliárd korún. Mimo toho vlastnila a užívala nehnuteľnosti štátu v hodnote piatich miliárd korún, pričom mala aj ďalšie príjmy. Sú nezvratné dôkazy, že tento majetok, ale už v súkromných rukách, opätovne vlastnia bývalí komunisti, bývalí dôstojníci ŠtB, agenti ŠtB, ako aj vysokí úradníci bývalých komunistických ministerstiev. Ako je to možné? Veď už v máji 1990 bol na základe tlaku verejnosti vo Federálnom zhromaždení vypracovaný zákon o navrátení majetku KSČ a SZM ľudu ČSFR. Lenže tento zákon nadobudol právoplatnosť až k 1. 1. 1991. To teda znamenalo, že KSČ a SZM mali dlhých sedem mesiacov na to, aby tento majetok MOHLI ROZPREDÁVAŤ a prenajímať súkromným osobám – komunistom, eštebákom a agentom ŠtB. Že takéto niečo sa mohlo stať, bolo hlavne zásluhou dvoch komunistických zločincov z roku 1968, vyškolených právnikov Jičínského a Rychetského, ktorí do novembra 1989 patrili do chartistickej nomenklatúry okolo Václava Havla.

          Položme si teraz otázku, či táto ZÁSADNÁ legislatívna chyba bola náhodná či vedomá? Dnes možno jednoznačne povedať, že sa jednalo o úmysel. Vedomý úmysel. Podobná šanca sa totiž nechala aj rozkrádaniu štátneho majetku bývalých podnikov zahraničného obchodu. A aby za toto zlodejstvo nemohol byť nikto potrestaný či postihnutý, odhlasoval federálny parlament, vedľa ďalších dobre premyslených úprav trestného zákona, ZRUŠENIE PARAGRAFU O TRESTNOM POSTIHU ZA ROZKRÁDANIE MAJETKU V SOCIALISTICKOM VLASTNÍCTVE. Vtedajší poslaneckí zločinci tvrdili, že zbavujú trestný zákon ideologického paškvilu, pričom v skutočnosti ODHLASOVALI BEZTRESTNOSŤ komunistickým a eštebáckym zločincom a zlodejom. Taktiež bolo ODMIETNUTÉ aj použitie lustračného zákona pre Investičné privatizačné fondy. Preto ich mohli ovládnuť bývalí nomenklatúrni komunisti, bývalí dôstojníci ŠtB, ako aj agenti ŠtB. A ako v týchto fondoch bačovali, možno dokumentovať na Harvardských fondoch, ktoré boli pod kontrolou technickej správy ŠtB, do ktorej patril aj matkoudavač Juraj Široký.

Kapitálny úlovok CIA

          Kapitálnym úlovkom bolo naverbovanie Vratislava Vajnara pre spoluprácu, keď pracoval v misii OSN v USA za ČSSR. Vtedy ešte netušili, že z naverbovaného Vajnara sa neskôr stane vedúci sekretariátu generálneho tajomníka ÚV KSČ G. Husáka a v roku 1983 sa z jeho rozhodnutia stane ministrom vnútra ČSSR. Pravdepodobne ani ŠtB by sa nikdy o jeho naverbovaní CIA nedozvedela, nebyť istej náhody. Ale aj priebeh tejto náhody dokazuje, že ŠtB mala špičkových analytikov na svetovej úrovni. Ako vlastne k tomuto odhaleniu prišlo?
         
          Spravodajca Hlasu Ameriky J. Naegele bol na návšteve u Jána Čarnogurského. Jeho cestu z Prahy do Bratislavy sledovalo špeciálne komando ŠtB a celý jeho rozhovor s Čarnogurským bol nahrávaný. Počas tohto rozhovoru Naegele Čarnogurskému povedal, že Vratislav Vajnar by mal vymeniť na funkcii ministra zahraničných vecí Bohuslava Chňoupka. Čarnogurský vyjadril počudovanie, prečo minister vnútra by mal ísť na funkciu ministra zahraničných vecí. Naegele povedal, že to je v poriadku, lebo Vajnar je pre Západ prijateľný. Na základe tohto vyjadrenia špecialisti z ŠtB urobili dôkladnú analýzu, po ktorej sa im neskôr podarilo zistiť, že Vajnar bol naverbovaný CIA, keď pracoval v misii OSN za ČSSR v USA. No ani toto zistenie nebolo konečné. Neskôr bol v Prahe zaistený cudzinec od CIA, ktorý mal pri sebe závažné dokumenty. Jeho osobnú prehliadku schválil náčelník odboru v Prahe. Keď sa to Vajnar ako minister vnútra dozvedel, okamžite tohto náčelníka odboru, ako aj jeho dvoch podriadených, ktorí osobnú prehliadku nariadili, prepustil. V roku 1985 Vajnar ponúkol Lorencovi funkciu prvého námestníka federálneho ministra vnútra.

Bezbrehý cynizmus Jána Čarnogurského

          V týždenníku Nové slovo bez rešpektu č. 27/1994 jednoznačne priznal, že ako predseda vlády sa spolupodieľal na najzávažnejších ekonomických zločinoch, spojeným s protizákonným rabovaním majetku, citujem: „V prostredí, kde som sa pohyboval ja, sa hovorilo, že prví privatizovali starí komunisti, ktorí si nahrabali peniaze. Keby som bol chcel podnikať kroky proti privatizérom, moji prívrženci by to boli privítali. Verejne som vtedy povedal, ŽE POZNÁM AJ ŠPINAVÉ PENIAZE a že sú mechanizmy aspoň čiastočne ich odlíšiť od čistých. Uvažovali sme týmto smerom, ale systémové kroky proti tomu robiť – BOLO BY ZNAMENALO – ZASTAVIŤ PRIVATIZÁCIU... Privatizácia bola dobrá a netreba spätne na ňu sypať popol na hlavu. BOLA V SÚLADE S PRÁVOM A KRESŤANSKÝM PRESVEDČENÍM.“

          Pre týždenník Domino fórum číslo 46/2005 povedal aj toto: „V sociálnej sfére sa komunizmus na Slovensku PREMENIL NA NAJTVRDŠÍ KAPITALIZMUS, akého dnes už ani na Západe niet.“ Alebo: „Na našej vnútroštátnej úrovni DOHODY medzi disidentmi a komunistickou vládou sa dosiahlo, že pád komunizmu SA UDIAL vcelku kultúrne v rámci ústavných pravidiel a najmä bez krviprelievania.“  A teraz porovnajte jeho prvý citát s druhým citátom – a každému musí byť jasné, prečo a za akým účelom Antikrist zakladal KDH, kde sa zhromaždili tie najodpornejšie tlupy diabla, satana a lucifera.

Pokračovanie v ďalšom čísle.

Vladimír Pavlík          


    Facebook
Hlavná stránka