Rodičia a starí rodičia, ktorí spoločne so zločincami a vlastizradcami z vysokej politiky umožnili, aby ich vlastné deti a vnuci boli okradnutí o budúcnosť vo vlastnej krajine, spoločne ich vyhnali a vyháňajú do cudziny, budúce generácie obrali o detstvo a budúcnosť, tvoria cca 70 % Slovákov, nemožno považovať za súčasť národa, ale len za plebejcov bez vlastného názoru, ktorí nikdy nemajú právo byť súčasťou tohto národa, lebo prispeli a prispievajú k jeho postupnej likvidácii.
Hlavná stránka

Pre Martina Daňa je to len sranda             

          To čo sa deje na facebooku odkedy sa tam zaregistroval klamár, dezinformátor, samozvaný a jediný sa samopasujúci bojovník proti korupcii na Slovensku, v skutočnosti tzv. bojovník Martin Daňo, taký hnus a stupidita tu ešte neboli. Za 42 rokov angažovania som zažil všeličo, čo sa týka rôznych klamstiev a dezinformácii na svoju osobu – ale aby sa niekto znížil k takej stupidite voči mojej nebohej matke, ako sa to robí cez AntiObčianskytribunál AntiObčianskytribunál-ŠPECIÁL, čo Martin Daňo nielen lajkuje že sa mu to páči, ale ešte sa ma snaží presvedčiť, že to je len normálna sranda, s čím sa stotožňujú aj viacerí jeho priaznivci. Jedným zo spoločných znakov jeho priaznivcov je aj nenávisť a pohŕdanie voči ľuďom v dôchodkovom veku. Vraj si tie stupidity na moju matku a moju osobu nemám všímať. Nevšímajú si ich ani Katrinec, Zaťko, Laurinec, novinár Majko, no oni to považujú za ich slabosť – a útočia naďalej na nich. Ja, ako aj Danka Bobeková sme sa rozhodli prijať ich hodenú rukavicu.

          Nedá mi tu nespomenúť obdobie, keď som bol vyše štyroch rokov v súdnom spore s Vladimírom Mečiarom, keď v tom čase som pracoval v Necenzurovaných novinách. Moje články voči nemu boli na hrane, ba častokrát aj za hranou. Ale keď sa v tom období podarilo novinárom primäť jeho matku na rozhovor, nespoznala zámer ich otázok, odpovedala na ne popravde, stala sa terčom posmeškov. Keďže som o jeho matke mal množstvo informácii, že sa jednalo o čestnú a statočnú ženu ktorá ovdovela v mladom veku, ako ťažko musela pracovať v sklárňach aby uživila svoje deti, svoj spor s Mečiarom som okamžite dal stranou a v Necenzurovaných novinách som jeho matke vzdal primeranú úctu ako žene a matke. Mnoho ľudí to zarazilo, našli sa aj jedinci, ktorí mi to vyčítali, lebo podľa nich táto žena vychovala zo syna zločinca a zlodeja. Doteraz nebanujem, že som sa vtedy tak rozhodol, ako som sa rozhodol.

          Súčasťou tohto článku budú aj tri autentické dokumenty – jedna zo stupidít voči mojej nebohej matke, aká bola v skutočnosti moja matka – článok z februára 2010 na www.necenzurovane.net, pod nadpisom – Zbohom, mama, ako aj otázka Martinovi Daňovi, či by aj to považovalo za srandu, pokiaľ by som všetky stupidity na moju matku odpísal a dal miesto mojej matky meno jeho matky? A jeho reakcia? Vraj tvrdím že jeho matka je suka a fľandra......

Vladimír Pavlík


mama            Zbohom, mama

         V stredu 24. februára 2010 sa ukončilo Tvoje dlhoročné utrpenie a vo veku nedožitých 85 rokov si sa odobrala tam, odkiaľ už niet návratu. Rozlúčili sme sa s Tebou v sobotu 27. februára na cintoríne v Orlovom.

         Mala si 13 rokov, keď vo veku 33 rokov Ti zomrela mama. Ostala si sirotou spolu s  tromi mladšími súrodencami, najmladší brat mal vtedy len jeden rok. Tvoj otec sa nikdy neoženil, hoci mal dosť možností. Zdôvodňoval to tak, že žiadna macocha by Vám nenahradila mamu. Najväčším paradoxom bolo to, že Tvoja mama sa nakazila tuberou, keď chodila opatrovať svoju sesternicu touto chorobou nakazenú, lebo jej vlastná rodina sa bála ju opatrovať, aby sa od nej nenakazila. Tá sa nakoniec vyliečila, no Tvoja mama na to doplatila vlastným životom. Dotyčná rodina, aj keď neboli najchudobnejší, tak sa na adresu Tvojej nebohej mamy  vyjadrili, „však ju nikto nenútil, aby ju opatrovala.“ Bol tu ale aj druhý paradox. Všetci ste spávali v jednej izbe, keď už Tvoja mama bola chorá, nielen že si s ňou spávala, ale jedávali ste spoločne z jedného taniera. Napriek tomu, Ty si prežila.

         Tvoja mama, podľa Tvojho rozprávania, bola výnimočná žena. Už ako 10-ročné dievča si s ňou nielen varila a piekla, ale už si dokázala podojiť aj kravu, či postarať sa o hydinu. Veľmi dobre si sa učila, a rodičia chceli mať z Teba učiteľku, lebo, ako hovorieval vtedy Tvoj otec, aj za cenu, keby to on s mamou mali odhladovať.

         Po matkinej smrti na jeseň 1938 sa Ti zrútil svet. Koncom októbra toho istého roku si neprišla domov. Hľadali Ťa po celej dedine, až neskoro v noci Ťa našli spať na maminom hrobe. Bola si veľmi chatrne oblečená, následne si dostala srdcový kolaps. Keď sa Ťa pýtali, prečo si tam spala, tak si to zdôvodňovala tým, že Tvoja mama musí vstať z hrobu, keď budeš na ňom ležať.

         V tom období bol na slovenských dedinách veľmi ťažký život. Mamu Vám, štyrom sirotám, nahradili tety Ľudmila a Katarína. Peňazí nebolo, preto ako 18-ročná si išla slúžiť do rodiny továrnika v Prahe - Klánoviciach. Spomínala si mi, ako si prvýkrát žehlila pre továrnika košeľu, žehlila si ju celú noc a stále si plakala. Postupne si si na móresy jeho matky zvykla. Pán továrnik už v mladom veku ovdovel, manželka mu zomrela pri pôrode, dieťa sa podarilo zachrániť. Keďže domácnosť riadila jeho matka, arogantná, bezcitná a lakomá žena, ktorá, keď Ti ukrojila jeden krajíček chleba, tak striedku na ostatnom chlebe posypala múkou, aby si mala strach si ukrojiť ešte jeden krajec chleba. Pán továrnik bol voči Tebe veľmi slušný, taktiež aj jeho dve deti, hoci, ako si sama povedala, keď by si mu bola spomenula, že jeho mama šetrí na Tebe jedlom, bol by urobil okamžitú nápravu. Vedel ohodnotiť Tvoju prácu, nielen upratovanie, ale hlavne Tvoj spôsob varenia a pečenia mu veľmi imponovali. Platil Ťa vcelku dobre, pokiaľ sa to dalo porovnať s vtedajšími pomermi. Nedokázal pochopiť, že prakticky celý zárobok si posielala domov, nevediac si predstaviť, v akej biede sa u Vás na dedine žije.

         Napriek tomu Ťa to stále ťahalo domov, hoci si mala niekoľko ponúk na uzavretie manželstva z veľmi serióznych a finančne zabezpečených rodín. Dostala si veľmi dobré odporúčania a prijali Ťa do kaštieľa v Orlovom, v mieste nášho trvalého bydliska. Tu si poznala skutočnú lásku a úctu nielen zo strany ich majiteľov, ale aj správcov tohto kaštieľa. Veľmi si vážili Tvoju prácu a hlavne, mohla si sa najesť do sýtosti. Mala si kľúče od všetkých komôr, kde boli uskladnené potraviny. Keď manželka správcu kaštieľa išla na dvojmesačné liečenie, dala Ti peniaze na chod domácnosti. Keď sa po dvoch mesiacoch vrátila, len neveriacky krútila hlavou, ako všetci pribrali, vrátane jej manžela, ktorý pribral najviac. Napriek tomu, že sa Ťa nepýtala na financie, vrátila si jej všetko čo Ti ostalo. Tá len neveriacky krútila hlavou a povedala, že závidí tomu mužovi, ktorý Ťa dostane za manželku.

         Ako žiak základnej a neskôr strednej školy som bral ako samozrejmosť, keď si mala vo fabrike teplú desiatu, tak ten malý kúsok mäsa, alebo občas ten rezeň, si zabalila do servítky a doniesla si mi to domov. Je to neuveriteľné, ale už od detského veku som mal záujem o varenie, domáce roboty, nákupy a ostatné veci patriace do ženskej agendy. Bol som Tvoj vďačný žiak a Ty mojou učiteľkou. Naučila si ma vážiť všetko, čo spočíva na pleciach našich žien, matiek, starých matiek... Naučila si ma milovať poriadok, čistotu, nákupy, chod domácnosti...

         Postupne s vekom prichádzali aj choroby. Začalo Ti vysychať mazivo v kolenách. Prichádzal silný reumatizmus. Krivilo Ti prsty na rukách, vytáčali sa Ti nohy. Nastala situácia, že si bola celodenne odkázaná na moju pomoc. Potrebovala si mať pocit, že aj napriek svojej nevládnosti a utrpeniu, odkázaniu na pomoc druhého (druhých), máš právo žiť ako človek. Dôstojne a ľudsky. Prvý šok prišiel, keď v roku 1998 začala vládnuť pravicová sadisticko-tyranská a fašistická koalícia SDKÚ-DS, KDH, SMK, ANO, doplnená o pretransformované komunisticko-fašistické zberby z SDĽ a SOP. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny obsadili sadisticko-fašistickí tyrani a vrahovia Kaník a Beblavý, vyškolení najzločineckejším odpadom na tejto planéte, židofašistickými lichvármi zo Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu na realizáciu sofistikovaného fašizmu cez ekonomiku na tých najslabších a najbezbrannejších. Neboli potrebné ani koncentračné tábory ani plynové komory. 

         Miesto toho, aby boli potrestaní tí, čo za vládnutia HZDS, SNS a ZRS rozkradli a vytunelovali túto republiku, prašiví bankárski psi, ktorí okradli naše banky o miliardy, arcizločinci a arcizlodeji z vtedajšej vlády a parlamentu, ktorí to dokonca zrealizovali cez zákony, tak tí ostali beztrestní. Začali sa odbavovať na ťažko zdravotne postihnutých a ich 55-tisícoch opatrovateľov. Najskôr prašiví fašistickí psi Kaník, Beblavý a spol. obrali moju ťažko zdravotne postihnutú matku o 300-korunový príspevok za francúzsku barlu, bez ktorej nebola schopná urobiť ani krok. Potom podľa ďalšieho, novoprijatého fašistického zákona zaviedli systém, že pokiaľ ťažko zdravotne postihnutému pridali na dôchodku, o tú sumu obrali opatrovateľov, hoci to bol ich jediný príjem. Všetkým skupinám dôchodcov či invalidov, ako aj ostatným profesiám sa každoročne valorizovalo, len 55-tisícom opatrovateľov sa uberalo. Vrcholom cynizmu bolo, že židofašistické krvilačné lichvárske šelmy zo Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu a ich fašistickí prisluhovači z pravicovej koalície to považovali za súčasť ekonomických reforiem!!!

         Niesla si to veľmi ťažko a bolestne. Mala si pocit, že si mi na obtiaž. Prestala si jesť, chcela si zomrieť. To trvalo desať dní. Desať dní som počúval zúfalý plač a náreky, desať dní mi trhalo srdce. Napísal som do Národnej rady SR. Odpísali, aby sme požiadali o pomoc charitu!!! Ty si to nechápala. Spomínam si ako dnes, ako v zúfalom plači hovoríš: „veď ja som predsa tu nič neukradla, prečo máme trpieť za iných?“ Paradoxne, v tom období bol predsedom parlamentu diablosatan z Antikristovej organizácie HDH Pavol Hrušovský. Napísal som ďalší list. Odpísali mi, že som nenapísal nič nové – a že už nebudú na moje listy reagovať!!!

         Čo je ale paradoxné, že tieto metódy na týchto skupinách občanov si osvojili aj komunisticko-fašistické a sadisticko-tyranské šelmy Robert Fico a Viera Tomanová, majúci ešte toľko drzosti a cynizmu, že sa nazývajú sociálnymi a ľavicovými politikmi???!!! Keďže moja publikačná činnosť na internete je pomerne obsiahla, vedela si, koľko ľudského žiaľu a utrpenia evidujem.

         Tvoje fyzické a psychické utrpenie sa blížilo do záverečnej fázy. Už si sa nedokázala postaviť na nohy ani vtedy, keď som Ťa pomaly dvíhal, Tvoje kolená boli úplne mŕtve. Prišla pohotovosť, dostala si injekciu, na 12 hodín sa Ti trochu polepšilo. Posledné dva dni sme prakticky nespali. V noci som držal Tvoje zrobené a reumou dokrivené ruky a vynášal Ťa na záchod. Len tá duševná bolesť sa nedala utíšiť. Bože, aká si bola šťastná, keď som Ti ukázal Tvoje opraté veci, najskôr namočené, potom vyvarené, prípadne prepraté na rumpli. Keď si videla, ako sa všetko lesklo, keď som utieral parkety, umýval okná, či vysával - a Ty si povedala: „takto som robila, pokiaľ som vládala.“ V utorok 23. februára som o štvrtej hodine ráno volal záchranku. Odviezli Ťa do nemocnice. Pred obedom som volal na centrálny príjem. Bola si umiestnená na ortopédii. Hneď som bežal za Tebou. Bože, aká si bola šťastná. Hovorila si mi, že možno v pondelok Ťa pustia domov. Na druhý deň už o pol ôsmej som bol pred oddelením, aj keď návštevy boli až od jednej. Primár ma pripravil na najhoršie. Robili čo mohli. Ešte štyri hodiny pred smrťou Ti robili tomografické vyšetrenie mozgu. Keď si v nemocnici upadala do kómy, stále si opakovala moje meno. Nevnímala si už nič, no stále si opakovala moje meno. Ešte pred upadnutím do kómy, teda, v utorok, keď som bol za Tebou, stále si mi opakovala: „Bože, čo by som si počala, keby som Ťa nemala.“ Hovorila si, že sa cítiš omnoho lepšie. Videl som Ťa naposledy živú.

         V stredu 24. februára o tretej poobede mi oznámili, že si zomrela. V sobotu 27. februára si mala pohreb. Na Alexandra. Tak sa volal Tvoj manžel a môj otec, ktorý sa narodil 28. februára. Zobral som si Tvoju pollitrovú fľašku s cumlíkom, cez ktorý si v nemocnici pila tekutinu. Ten cumlík som neumyl, ostal ako pamiatka na tej fľaške. Vždy ho bozkám ráno keď vstanem – a večer pred spaním. Aby som mal pocit, že si stále pri mne.

         Pri Tvojej truhle a pri Tvojom hrobe som sa zaprisahal, že kruto, aj s úrokmi, budem vracať fašistickým tyranom a vrahom z vysokej politiky odplatu za všetko, keď nielen z Teba, ale aj z ostatných ťažko zdravotne postihnutých a ich opatrovateľov, urobili nielen druhotriednych či treťotriednych ľudí, ale realizovali a realizujú na nich fašizmus najodpornejšieho kalibru. Som si vedomý, čo dokáže písané slovo. Skončila hranica istej tolerancie a slušnosti z mojej strany voči fašistickým tyranom a vrahom z vysokej politiky.

         V roku 1994 mi nebohý Ján Langoš povedal, že nechcel by ma mať za nepriateľa. Dnes sú mojimi najväčšími nepriateľmi slovenskí politici a židofašistické lichvárske zberby zo Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu. V tomto boji ma môže zastaviť len vlastná smrť. Buď dobrovoľná, alebo násilná.

Vladimír Pavlík         


    Facebook Print Friendly and PDF


             
Hlavná stránka