Upozornenie! Tieto stránky sú monitorované !!!
Hlavná stránka

Dnešný stav? Kríza z nadvýroby

Mikuláš Čollák

Dnešná kríza má množstvo prívlastkov: hospodárska, ekonomická, finančná, hypotekárna. V skutočnosti však ide o typický príklad krízy z nadvýroby. Bojíme sa ju pomenovať týmto pravým menom, pretože pojem kríza z nadvýroby vymysleli kapitalistami nie príliš obľúbení istí bradatí Nemci.

Bojíme sa i preto, lebo dielko, ktoré napísali pred vyše 160 rokmi, sa nazývalo Manifest komunistickej strany. Dielko sa však dá nájsť na wikipedii a stojí za prečítanie – ako by sme čítali správy o kríze z dnešných novín. Nerobím reklamu celému Manifestu – je v ňom i mnoho žlče. Ale zabudnime na jeho politikum a pozrime sa na úvahy jeho autorov čisto z pohľadu ekonómov. Autori nazvali stav podobný dnešnému, citujem – epidémiou krízy z nadvýroby, ktorá zasiahla celý svet. Píšu tiež, že kríza z nadvýroby sa rieši ničením hotových výrobkov, zvýšením kúpyschopnosti obyvateľstva alebo expanziou kapitálu na nové trhy. V USA zvyšovali kúpyschopnosť nerozvážnymi a nekrytými hypotékami. Expanziu západoeurópskeho a ázijského kapitálu na hladné socialistické trhy sme zažili v uplynulých desaťročiach. Pozitívom tejto expanzie bolo, že sme sa naše maloobchodné prostredie v priebehu niekoľkých rokov zmenilo z nedostatkového na prebytkové. Náš trh sa však nasýtil a presýtil.

Ale vráťme sa ku kríze. Čím skôr si uvedomíme, že ide o krízu z nadvýroby, tým skôr prestaneme podporovať ďalšiu výrobu. Stačí sa pozrieť do elektroobchodov, ktorých steny sú doslova otapetované televízormi rôznych veľkostí, kvality i značiek. Pozorujeme i hektáre plôch v okolí automobiliek, obsadené autami márne čakajúcimi na svojich kupcov. Na každú z kosačiek v obchodoch pripadá najviac 100m2 trávnatej plochy na kosenie.  

  Trh je plný a vyrábať na sklad je nezmysel. Preto podporovať výrobu v čase krízy z nadvýroby balíčkami opatrení, je ako vnucovať diabetikovi zákusky. Takto to robí vláda i opozícia.Opozícii sa nečudujem, veď pre ňu platí heslo – čím horšie, tým lepšie. Preto sa Ivan Mikloš usiluje znižovať dane. On totiž dobre vie, že keď sa znížia dane, znížia sa i príjmy do štátneho rozpočtu. Keď nebude čím kŕmiť tvoriacu sa armádu nezamestnaných, narastie nespokojnosť a to je voda na jeho modrý mlyn.    
 Myslím si, že opak je správnou cestou. Práve teraz by pomohlo progresívne zvýšenie daní. Nie však výpočtom z výšky absolútneho zisku v eurách, ale z jeho miery v percentách, t.j. podielu zisku k tržbám. Prípustná, únosná a normálna miera zisku totiž býva asi 5 až 8 percent. Ale vždy sú a budú i počas krízy nenásytníci, ktorí radšej rozprskajú zisk do štyridsiatich mercedesov, sponzorovaných starými klientmi, ktoré rozdajú novým klientom, len aby sa nabalili ešte väčším ziskom. Alebo si rozdelia nebotyčné dividendy a odmeny. Takým by som zvýšil daň do takej miery, až by firma dosiahla mieru zisku prípustných      5 %.   Keď by  napríklad  veľká firma mala tržby milión eur a zisk dvestotisíc eur (miera 20 %), tak by mala do štátnej kasy odovzdať 150-tisíc eur a 50-tisíc eur si nechať. Vďaka Miklošovej rovnej sadzbe dane teraz zaplatí iba 19 percent, t.j. daň 38-tisíc eur.  

Premiér Fico chcel pred voľbami „progresívne zdaniť monopoly“. Ale iba chcel.    Po voľbách dospel do stavu, keď si to nemôže dovoliť. Má vedľa seba – i vo vlastnej strane – multimilionárov, ktorí by išli proti sebe, keby súhlasili s progresivitou zdanenia.

Autor je poradca v manažérskych systémoch

Noam Chomsky

Kríza – trh, štát a pokrytectvo

O finančnej kríze sa ešte nedávno hovorilo ako o rýchlo prekonateľnom jave prirodzene sa vyvíjajúcej ekonomiky. Zástancovia neoliberálneho konceptu ekonomiky ešte aj dnes tvrdia, že po jej odznení sa všetko vráti do pôvodných – podľa niekoho jediných správnych a možných – koľají. Dnes je zrejmé, že súčasná kríza nie je javom rýchlo prekonateľným, a dokonca aj to, že nespochybniteľná viera v opätovnú rekonštrukciu neoliberálneho kapitalizmu je mimoriadne otrasená. Svet hľadá nové alternatívy, v čom tkvie jediné možné riešenie situácie.
Noam Chomsky v rozhovore hovorí okrem iného o javoch vedúcich k dnešnej kríze, odlišnom prístupe Medzinárodného menového fondu k riešeniu krízy v treťom svete a svete bohatých, potrebe ľudových hnutí a naznačuje niektoré možné východiská i pravdepodobné smery vývoja.

Zhováral sa Sameer Dossani

Na prednáškach z ekonómie v prvom ročníku na vysokej škole sme sa učili, že trh má prirodzené fázy rastu a klesania. Takže súčasná recesia nie je pravdepodobne ničím mimoriadnym. No táto konkrétna kríza je zaujímavá predovšetkým z dvoch dôvodov: Po prvé, deregulácia trhov v 80-tych a 90-tych rokov 20. storočia spôsobila, že obdobie rastu bolo neprirodzene vysoké. Znamená to, že pokles bude hlbší, než by to bolo za iných okolností. Po druhé, od roku 1980 napriek ekonomickému rastu zažívala väčšina pracujúcich v USA stagnovanie príjmov – zatiaľ čo bohatým sa darilo, väčšina obyvateľstva sa nikam nepohla. Vzhľadom na túto situáciu odhadujem, že plánovači ekonomiky sa vrátia k určitej forme keynesiánstva, možno nie príliš rozdielnej od brettonwoodskeho systému, ktorý existoval v rokoch 1948 až 1971. Čo si o tom myslíte?

– V podstate súhlasím s vaším názorom. Podľa mňa je zrútenie brettonwoodskeho systému začiatkom 70-tych rokov pravdepodobne najdôležitejšou udalosťou od roku 1945, a v jeho dôsledkoch dokonca omnoho dôležitejšou, než rozpad Sovietskeho zväzu.
Asi od roku 1950 do začiatku 70-tych rokov 20. storočia sme zažívali obdobie bezprecedentného ekonomického a rovnostárskeho ekonomického rastu. Takže najchudobnejšia pätina rástla rovnako – v skutočnosti ešte o niečo viac – ako najbohatšia pätina. Bolo to tiež obdobie istých obmedzených, no stále reálnych výhod pre bežnú populáciu. A niektoré sociálne indikátory merajúce zdravie spoločnosti dokonca kopírovali ekonomický rast. Keď stúpala ekonomika, stúpali podľa očakávania aj sociálne indikátory. Mnohí ekonómovia to nazývali zlatým vekom moderného kapitalizmu – mali by to volať štátnym kapitalizmom, pretože vládne výdavky boli hlavným motorom rastu a rozvoja.
V polovici 70-tych rokov sa to zmenilo. Brettonwoodske obmedzenia financií sa zrušili, finančné toky sa oslobodili, narastali špekulácie, obrovské množstvo kapitálu začalo smerovať do menových špekulácií a iných manipulácií cenných papierov, a finančný sektor získal jednoznačnú dominantnosť v celom hospodárstve. Sila ekonomiky prešla z rúk výrobného sektora na finančné inštitúcie. A odvtedy zavládli pre väčšinu obyvateľov veľmi ťažké časy. V skutočnosti to môžeme považovať za jedinečné obdobie amerických dejín. Neexistuje iné obdobie, v ktorom reálne platy – platy so započítaním inflácie – viac-menej stagnovali také dlhé obdobie pre väčšinu populácie, a v ktorom stagnovala alebo klesala životná úroveň. Ak sa pozriete na sociálne indikátory, do roku 1975 presne sledujú hospodársky rast. A potom začínajú klesať do tej miery, že dnes sme v podstate späť na úrovni roku 1960. Existoval rast, no bol výrazne nerovný – zisky putovali do veľmi malého počtu vreciek. Nastali krátke obdobia, v ktorých sa to zmenilo – počas tech-bubliny koncom Clintonovho obdobia sa platy zlepšili a nezamestnanosť poklesla, no to boli malé výnimky v stálom trende stagnácie a poklesu pre väčšinu populácie.
Ako predpovedali viacerí medzinárodní ekonómovia, finančné krízy sa v tomto období zhoršovali. Keď sa finančné trhy oslobodili, očakával sa nárast finančných kríz, a presne to sa stalo. Súčasná kríza exploduje v bohatých krajinách, preto sa o nej toľko hovorí, no podobné krízy sa diali vo zvyšku sveta pravidelne. Niektoré z nich boli veľmi vážne. A nielenže sa diali častejšie, ale boli aj oveľa vážnejšie. Hovorilo sa o tom, predpovedalo sa to, a má to konkrétne príčiny.

Bola táto kríza nečakaná?

– Pred desiatimi rokmi vyšla dôležitá kniha s názvom Ohrozené globálne financie (Global Finance at Risk). Napísali ju známi ekonómovia John Eatwell a Lance Taylor. Spomínajú v nej známy fakt, že trh v sebe obsahuje v základoch neefektívnosť. V prípade finančných trhov je to podhodnotenie rizika. Nerátajú sa systémové riziká – všeobecné sociálne náklady. Takže ak mi napríklad predáte auto, pre oboch to môže byť dobrý obchod, no nezarátavajú sa do neho náklady pre spoločnosť – znečistenie, zápchy na cestách, a podobne. Na finančných trhoch to znamená, že riziká sú podcenené, takže sa podstupuje viac rizík, než by sa mohlo v efektívnom systéme. A to samozrejme vedie ku krachom. Ak by existovali adekvátne regulácie, vedeli by sme kontrolovať a predchádzať trhovej neefektívnosti. Ak budeme deregulovať, maximalizujete trhovú neefektívnosť.
Je to v podstate základná ekonómia. Píše sa o tom v spomínanej knihe, ale aj v iných. A presne to sa deje. Riziká sa podcenili, preto sa podstupovalo väčšie riziko, než sa malo a skôr či neskôr musel prísť krach. Nik nepredpovedal, kedy presne to nastane a hĺbka krízy je trochu prekvapujúca. Čiastočne je výsledok vytvorenia exotických finančných nástrojov, ktoré boli deregulované, takže nik presne nevedel kto čo vlastní. Boli rozdelené šialenými spôsobmi. Takže hĺbka krízy je skutočne vážna – ešte stále nie sme na dne – a architektmi toho sú ľudia, ktorí teraz navrhujú ekonomickú politiku Obamovej administratívy.
Dean Baker, jeden z mála ekonómov, ktorý videl, čo sa blíži, povedal, že je to takmer ako keby bol vymenovaný Usama bin Ládin na čelo takzvanej vojny proti terorizmu. Robert Rubin a Lawrence Summers, Clintonovi ministri financií, partia medzi hlavných architektov krízy. Summers silno intervenoval, aby zabránil akejkoľvek regulácii derivátov a iných toxických finančných nástrojov. Rubin, ktorý zastával tento post pred ním, bol úplne na čele útoku na Glass-Steagallov zákon, čo je silná irónia. Glass-Steagallov zákon chránil komerčné banky pred rizikovými investičnými formami, poisťovňami a podobne, čo v istom zmysle chránilo jadro ekonomiky. Zrušilo sa to v roku 1999, najmä pod vplyvom Roberta Rubina. Okamžite odstúpil z ministerstva financií a stal sa riaditeľom Citigroup, ktorá získala na zrušení toho zákona tým, že expandovala a stala sa „finančným supermarketom“, ako ju nazvali. A aby bola irónia (alebo tragédia, ak chcete) ešte väčšia, Citigroup teraz dostáva obrovské subvencie z peňazí daňových poplatníkov, len aby sa udržala pokope, a len nedávno v posledných týždňoch ohlásila, že sa rozpadá. Opäť sa pokúsi ochrániť svoje komerčné bankovníctvo pred rizikovými bočnými investíciami. Rubin odišiel v hanbe – nesie za to veľkú časť zodpovednosti. No je jedným z hlavných ekonomických poradcov Baracka Obamu. Ďalším je Lawrence Summers, a jeho protežant Tim Geithener je ministrom financií.
Nič z toho však naozaj nie je nečakané. Existovali veľmi dobrí medzinárodní ekonómovia, ako povedzme David Felix, ktorí o tom písali už roky. A príčiny sú známe: trh je neefektívny, podceňuje sociálne náklady. Finančné inštitúcie podceňujú systémové riziká. Povedzme, že ste výkonným riaditeľom v Goldman Sachs. Ak robíte svoju prácu správne, keď poskytnete pôžičku, uistíte sa, že vaše riziká sú nízke. Takže ak to spadne, ste schopný to vykryť. Všímate si svoje riziká, započítavate ich do ceny. No nevšímate si systémové riziká, riziká, že sa rozpadne celý finančný systém. Tie nie sú súčasťou vašej kalkulácie.
V poslednom čase o tom napísal niekoľko dobrých článkov do ekonomických časopisov Robin Hahnel. No je to niečo, čo sa učí v prvom ročníku ekonómie. Neefektívnosť trhu možno kontrolovať istým stupňom regulácie, ale tá sa zrušila v mene fanatickej náboženskej viery v efektívnosť trhov, ktorej chýba empirická podpora a teoretický základ. Zakladá sa len na náboženskom fanatizme.

Máme teda čakať návrat keynesiánstva? Štátny sektor sa označuje za neefektívny...

– Ľudia hovoria o návrate ku keynesiánstvu. To preto, že systematicky odmietajú všímať si odmietaniu všímania, ako funguje ekonomika. Mnoho sa hovorí o „zospoločenštení“ hospodárstva tým, že sa z verejných peňazí vykúpia finančné inštitúcie. Áno, istým spôsobom sa to deje, no to je len vrchol ľadovca. Lenže celá ekonomika je zospoločenštená od... no, v skutočnosti bola vždy, no určite od druhej svetovej vojny očividne. Mýtus, že hospodárstvo stojí na podnikateľskej iniciatíve a výbere spotrebiteľa je do istej miery pravdivý. Napríklad si môžete vybrať medzi jedným druhom elektroniky a iným. Ale jadro hospodárstva závisí veľmi silno od štátneho sektora, a to transparentným spôsobom. Vezmime si napríklad posledný hospodársky boom, ktorý stál na informačných technológiách – kde sa vzal? Počítače a internet. Počítače a internet boli takmer výlučne súčasťou štátneho systému celých tridsať rokov – výskum, vývoj, nákup, ďalšie zariadenia – až potom sa posunuli súkromným podnikom kvôli tvorbe zisku. Nebol to samozrejme taký prudký prechod, ale na ilustráciu to takto stačí. A podobný obrázok nájdete vo väčšej časti jadra hospodárstva.
Štátny sektor je inovatívny a dynamický. Platí to od elektroniky cez farmaceutický priemysel až po nové odvetvia založené na biológii. Funguje to však tak, že od spoločnosti sa očakáva, že bude platiť náklady, preberie riziká, a keď sa objaví nejaký zisk, prenechá ho súkromným tyraniám, korporáciám. Ak by sme mali zhrnúť ekonomiku do jednej vety, hlavný zmysel by bol taký. Ak sa pozriete na detaily, je to samozrejme komplexnejší obrázok. Takže áno, socializácia rizík a nákladov (no nie ziskov) je teraz pre finančné inštitúcie nová, no len sa to pridalo k niečomu, čo sa už deje v iných sektoroch.

Ak hodnotíme obraz kolapsu niektorých z týchto veľkých finančných inštitúcií, mali by sme si spomenúť na niektoré z trhovo-fundamentalistických politík, ktoré sa vyviezli do zvyšku sveta. Najmä Medzinárodný menový fond nanucoval na export orientovaný model rastu mnohým krajinám, takže spomalenie americkej spotreby teraz bude mať na nich veľký dopad. Súčasne sa niektoré regióny južnej pologule, najmä Latinská Amerika, usilujú zavrhnúť trhový fundamentalizmus MMF a vytvárať alternatívy. Mohli by ste povedať niečo o medzinárodných dopadoch krízy? A ako je možné, že niektoré inštitúcie zodpovedné za krízu, ako MMF, stále využívajú príležitosť na znovuzískanie dôveryhodnosti na svetovej scéne?

– Je zarážajúce vidieť, že konsenzus, ako sa ku kríze postaviť v bohatých krajinách, je takmer opakom konsenzu, ako majú podobné krízy riešiť v chudobných krajinách. Ak finančná kríza zasiahne takzvané rozvojové krajiny, pravidlá MMF sú: zvýšiť úrokové miery, znížiť ekonomický rast, utiahnuť opasok, splatiť dlhy (nám), privatizovať, a tak ďalej. Presný opak sa predpisuje v bohatých krajinách: nižšie úrokové miery, naliať vládne peniaze na stimulovanie ekonomiky, znárodňovanie (aj keď to slovo sa nepoužíva), a podobne. Takže áno, máme tu isté pravidlá pre slabých a celkom iné pre silných. Nie je to však nič nové pod slnkom.
Pokiaľ ide o MMF, nie je to nezávislá inštitúcia. V mnohom je pobočkou amerického ministerstva financií – nie síce oficiálne, ale v mnohých ohľadoch v tom, ako funguje. Jeden americký predstaviteľ popísal Fond presne ako „vymáhateľa dlhov“. Ak sa stane niečo so splácaním pôžičky alebo investície, ktorú poskytla bohatá krajina chudobnej krajine, MMF zabezpečí, aby veriteľ žiadnym spôsobom netrpel. Ak by existoval ozajstný kapitalistický systém, čo samozrejme bohatí ľudia a ich ochrancovia nechcú, nefungovalo by to tak.
Predpokladajme napríklad, že vám požičiam peniaze, a viem, že ich nebudete schopný splatiť. Preto na ne dám veľmi vysokú úrokovú mieru, takže to dostanem aspoň vtedy, keď skrachujete. Potom predpokladajme, že v určitom momente nebudete schopný dlh splácať. V kapitalistickom systéme by to bol môj problém. Poskytol som rizikovú pôžičku, zarobil som veľa peňazí na úrokoch, a teraz nemôžete platiť ďalej? Moja smola. To je kapitalizmus. Ale náš systém funguje inak. Ak investori dajú rizikovú pôžičku povedzme Argentíne a získajú vysokú úrokovú mieru a Argentína už nemôže platiť, do hry vstupuje Medzinárodný menový fond, vymáhateľ dlhov za spoločenstvo veriteľov a obyvateľom Argentíny oznámi, že to musia splatiť. Ak mi nedokážete zaplatiť pôžičku, nepoviem predsa vašim susedom, že to majú urobiť za vás. No presne to robí MMF. Obyvateľov krajiny prinúti zaplatiť dlh, s ktorým nemajú nič spoločné, pretože pôžička sa zvyčajne dala diktátorom alebo bohatým elitám, ktorí ju pošlú niekam do Švajčiarska alebo inde do bezpečia. No vy, chudobní ľudia, ju musíte splatiť. A ďalej, ak vám požičiam peniaze a vy ich nedokážete splatiť, v kapitalistickom systéme nemôžem požiadať ani svojich susedov, aby to zaplatili. No MMF to robí – požiada daňových poplatníkov v Spojených štátoch amerických . Pomôžu zabezpečiť, aby boli veritelia a investori chránení. Je to radikálny útok na základné princípy kapitalizmu, rovnako ako celé fungovanie ekonomiky postavenej na štátnom sektore. No na rétorike to nič nemení. Ukrýva sa to pod povrchom.

Pozorujete úsilia takzvaných rozvinutých krajín vymaniť sa z tohto systému?

– To, čo ste povedali o južnej pologuli, je pravda. Niekoľko posledných rokov sa pokúšajú vymaniť z celej neoliberálnej katastrofy. Jedným zo spôsobov napríklad bolo, že Argentína prestala splácať dlhy, respektíve skôr ich reštrukturalizovala a niektoré kúpila späť. A ľudia ako argentínsky prezident povedali, že vďaka tomu sa zbavia Medzinárodného menového fondu. Čo sa stalo Medzinárodnému menovému fondu? Fond mal problémy. Strácal kapitál a strácal dlžníkov a preto aj schopnosť fungovať ako vymáhateľ dlhov pre komunitu veriteľov. No táto kríza sa využíva na jeho reštrukturalizáciu a revitalizáciu.
Je tiež pravda, že krajiny sú tlačené k vývozu komodít. Navrhol sa pre nich taký model rozvoja. Ak potom ceny komodít klesnú, budú mať problémy. Nie je to stopercentná pravda, no krajiny južnej pologule, ktorým sa darilo celkom dobre, závisia od vývozu komodít, nespracovaných komodít. Platí to aj pre najúspešnejšiu z týchto krajín, Čile, ktoré sa považuje za ukážkový príklad. Čílska ekonomika stojí vo veľkej miere na vývoze medi. Najväčšou mediarskou firmou na svete je CODELCO, znárodnená mediarska spoločnosť – znárodnil ju prezident Salvador Allende a odvtedy ju nik úplne neprivatizoval, pretože je to dojná krava. Jej pozícia bola podkopaná, takže kontroluje menšiu časť vývozu medi než v minulosti, no stále prináša dôležité daňové príjmy do rozpočtu a je tiež veľký tvorca príjmov. Je to efektívne riadená znárodnená firma. No závislosť od vývozu medi znamená, že ste zraniteľní poklesom cien komodít. Zraniteľný je aj zvyšok čílskeho vývozu, ako povedzme ovocie a zelenina, ktoré sú prispôsobené severoamerickému trhu. V skutočnosti neurobili veľa pre oslobodenie hospodárstva od závislosti od vývozu nerastných surovín. Trochu áno, no nie veľa. To isté možno povedať o iných krajinách, ktoré sú v súčasnosti úspešné. Pozrite sa na mieru rastu Peru a Brazílie, ktoré sú veľmi závislé od vývoja ceny sóje a iných poľnohospodárskych exportov a minerálov. To nie je pevný základ hospodárstva.
Veľkou výnimkou je Južná Kórea a Taiwan. Boli to chudobné krajiny. Južná Kórea bola koncom 50-tych rokov 20. storočia asi na dnešnej úrovni Ghany. No rozvinuli sa vďaka sledovaniu japonského modelu – porušovaním všetkých pravidiel MMF a západných ekonómov a podobným vývojom, akým sa rozvinuli západné krajiny – silným zapojením a riadením štátneho sektoru. Južná Kórea tak napríklad rozvinula silné oceliarstvo, jedno z najefektívnejších na svete. Úplným nerešpektovaním rád MMF a Svetovej banky, ktoré tvrdili, že to nie je možné. No dokázali to prostredníctvom štátnej intervencie, riadeným nasadením zdrojov a obmedzovaním kapitálových tokov. Únik kapitálu je veľkým problémom pre rozvojovú krajinu i pre demokraciu. Možno ho kontrolovať brettonwoodskymi pravidlami, no posledných tridsať rokov bol otvorený. V Južnej Kórei vám za únik kapitálu hrozil trest smrti. Takže áno, je pravdou, že podobne ako Taiwan vytvorili skutočne pevné hospodárstvo. Čína je iný prípad, no aj tá radikálne porušovala pravidlá.

Myslíte si, že kríza dá iným krajinám možnosť sledovať cestu Južnej Kórey a Taiwanu?

– Môžeme použiť príklad Spojených štátov amerických. Počas obdobia svojho najväčšieho rastu – koncom 19. a začiatkom 20. storočia – boli Spojené štáty americké asi najväčšmi protekcionistickou krajinou sveta. Mali sme veľmi vysoké ochranné bariéry a to priťahovalo investície, no súkromné investície hrali len podpornú rolu. Vezmime si oceliarstvo. Andrew Carnegie vybudoval prvú korporáciu s obratom vyšším ako miliarda dolárov tým, že sa živil na štátnom sektore – budoval lode pre námorníctvo a podobne. To je Carnegie, veľký pacifista. Obdobím najprudšieho hospodárskeho rastu v USA bola druhá svetová vojna. Išlo v podstate o poloriadenú ekonomiku a priemyselná produkcia sa viac ako strojnásobila. Tento model nás vytiahol z depresie a stali sme sa široko-ďaleko najväčším hospodárstvom sveta. Aj po druhej svetovej vojne bolo dlhé obdobie hospodárskeho rastu, o ktorom som hovoril, (1948 –1971) do značnej miery založené na dynamike štátneho sektora. A tak je to dodnes.
Vezmime si inštitúcie, v ktorej pracujem, Massachussets Institute of Technology (MTI). Som tu od 50-tych rokov a videl som to z prvej ruky. V 50-tych a 60-tych rokoch bol MTI financovaný do značnej miery Pentagonom. Boli tu laboratóriá, ktoré robili tajný vojenský výskum, no univerzita ako taká nerobila pre armádu. Vyvíjala základ modernej elektronickej ekonomiky – počítače, internet, mikroelektroniku, a podobne. Všetko sa to vyvinulo pod záštitou Pentagonu. IBM sa tu učilo, ako prejsť z dierkových kariet na elektronické počítače. V 60-tych rokoch sme dospeli do momentu, keď bolo IBM schopné vyrábať vlastné počítače, no boli také drahé, že si ich nik nemohol dovoliť, a tak ich kúpila vláda. V skutočnosti je verejné obstarávanie hlavnou formou vládneho zasahovania do ekonomiky pre vývoj základnej štruktúry, ktorá bude nakoniec viesť k zisku. Existujú o tom dobré technologické štúdie. Od roku 1970 dodnes sa financovanie MTI presúva z Pentagonu na Národný inštitút zdravia a súvisiace vládne inštitúcie. Prečo? Pretože ekonomická špička sa presúva z elektroniky k biológii. Takže teraz musí verejnosť platiť náklady tejto ďalšej hospodárskej fázy prostredníctvom iných štátnych inštitúcií. Opäť, nie je to celý príbeh. Ale je to jeho podstatná časť.

Aké zmeny očakávate v ekonomickej politike vlády Spojených štátov amerických?

– V dôsledku súčasnej katastrofy môžeme očakávať presun k vyššej regulácii. Nie je veľmi jasné, ako dlho dokážu udržať vyplácanie bánk a finančných inštitúcií. Určite budú vyššie výdavky na infraštruktúru, pretože bez ohľadu na to, kde sa v ekonomickom spektre nachádzate, zistíte, že je to absolútne dôležité. Spojené štáty americké budú musieť urobiť niečo so svojím obchodným deficitom, ktorý je skutočne dramatický. Menej spotreby, viac exportu, menej pôžičiek.
A budeme musieť niečo robiť s kostlivcom v skrini, jednou z najväčších hrozieb pre americké hospodárstvo, a to nárastom nákladov na zdravotníctvo. Často sa to maskuje tým, že to zahrnú pod „sociálne poistenie“, aj v úsilí podkopať systém sociálneho poistenia v USA. No v skutočnosti je sociálne poistenie celkom stabilné, rovnako ako kedykoľvek predtým, a existujúce problémy možno riešiť minimálnymi úpravami. No systém zdravotného poistenia je obrovský a jeho náklady rastú. Hlavným dôvodom je privatizácia zdravotníctva, ktorá je vysoko neefektívna. Je veľmi drahá a má úbohé výsledky. Spojené štáty americké majú dvakrát vyššie výdavky ako iné industrializované krajiny, a majú jedny z najhorších výsledkov. Hlavným rozdielom medzi systémom v USA a inými je, že je tak silno privatizovaný, čo vedie k nadmerným administratívnym nákladom, byrokratizácii, nákladom na sledovanie a podobne.

Otvára súčasná kríza iným krajinám cestu k tomu, aby sledovali zmysluplnejšie rozvojové ciele?

– Nuž, deje sa to. Jednou z najzaujímavejších oblastí sveta je Južná Amerika. Minimálne posledných desať rokov tam prebiehajú zaujímavé pohyby a dôležitý posun k nezávislosti, po prvý raz od španielskeho a portugalského dobytia. Súčasťou toho sú kroky k zjednoteniu, čo je kľúčové najmä preto, aby dokázala riešiť vnútorné problémy. Vo venezuelskom Caracase sídli nová Banka juhu, ktorej fungovanie sa síce ešte skutočne nenaštartovalo, no má veľké možnosti a podporujú ju aj iné krajiny. MERCOSUR je obchodnou zónou subkontinentu. Len nedávno, pred šiestimi či ôsmimi mesiacmi sa vytvorila nová integračná organizácia UNASUR, Únia juhoamerických republík, a je efektívna. Taká efektívna, že sa o tom v Spojených štátoch amerických radšej nehovorí. Asi je to nebezpečné.
Takže keď sa USA a tradičné vládnuce elity v Bolívii rozhodli pre istý druh secesionistického hnutia, aby sa pokúsili podkopať demokratickú revolúciu, ktorá v krajine prebieha, a vypuklo násilie, konalo sa v septembri v Santiagu stretnutie UNASUR, z ktorého vzišla silná podpora pre prezidenta Eva Moralesa. Odsúdili násilie a snahy podkopať demokratický systém. Morales im za podporu poďakoval a vyhlásil, že je to prvýkrát po päťsto rokoch, čo začína Latinská Amerika brať osud do vlastných rúk. To je dôležité, veľmi dôležité. Nevieme, ako ďaleko tento vývoj zájde v zmysle riešenia vnútorných problémov a integrácie. No vieme, že prebieha. Rozvíjajú sa aj vzťahy medzi krajinami globálneho Juhu, napríklad medzi Brazíliou a Juhoafrickou republikou. Aj to oslabuje imperiálny monopol, monopol USA a západnej dominancie. Novým prvkom na scéne je Čína. Obchod a investície rastú a to dáva Latinskej Amerike nové možnosti. Súčasná finančná kríza môže priniesť príležitosti na zrýchlenie tohto pokroku, no môže zapôsobiť aj opačne. Finančná kríza samozrejme poškodzuje – musí poškodzovať – chudobných v slabších krajinách, a možno im obmedzí možnosti. Všetko bude závisieť od toho, či ľudové hnutia dokážu vziať osud do vlastných rúk, aby sme parafrázovali Eva Moralesa. Ak dokážu, budú tu príležitosti.

Rozhovor bol pôvodne uverejnený na stránkach think-tanku Foreign Policy In Focus,
Preložil Radovan Geist


Josef Mikovec
Návraty do budoucnosti aneb tak to zase vyhrál Evo čili latinskoamerická renesance a autopoiesis
Postupné dobývání skutečné svobody vede k vytvoření nového lidství a kvalitativne odlišné společnosti. Tato vize proto poskytuje přesnější pochopení toho, co je v naší době v stávce.

Gustavo Gutierrez

Souběžně, následně i prolnutě se směrováním Latinské Ameriky doleva, probíhá logicky emancipace a kulturní stmelování původního obyvatelstva, los pueblos originários, které nachází nyní možnosti sounáležitosti beze ztráty identity, ale právě naopak posílením této identity a skrze zesílené kolektivní vědomí a zvýrazněnou původnost. Tradiční i zbytnělý neo-liberalistický kapitalismus nemohl tato společenství dostatečně důrazně, trvale a trvanlivě, pokud vůbec, deformovat či intoxikovat. Především díky spirituální imunitě, odlišné kosmické vizi, archetypální mythologii snadno vzdorující mythologii kontrolní, nedobovým a naddobovým osvědčeným strukturám a esenciální logice sociální a kulturní organizace; nenarušené dostatečně dvojí racionalitou Západu, akumulovanou „profit oriented“ racionalitou, definovanou a legitimizovanou v protestantismu, kulturnější rozsažnou racionalitou historického katolicismu ( která se zde stala spíše doplňujícim faktorem), ani egologickou racionalitou cartesiánsky podmíněnou; a díky malé zasažitelnosti následnou globalizující, z větší části McDiesney (sběrnou) binární monokulturou a použitelnými prostředky manipulace, kulturní kontroly a dominance.

Proto má toto hnutí vzorový charakter přesahující záměr a vlastní, stanovený, bezprostřední cíl. Zjevně, do jisté míry, to platí i pro značnou část těch ,,Ameríndios,, kteří jsou částí průmyslového proletariatu a žijí mimo vlastní pospolitost, velmi často v degradujících podmínkách. Současně s Ameríndios se napřimují Afro-Latinos t.j. Afros a ostatní podprivilegovaní. Dalším nutným elementem umožňujícím setrvalou životnost a historickým přínosem pro současnost jsou principy spirituality, která umožnuje transcedenci nepopírající zeměstřednost a vztah ke zduchovnělé přírodě, který je opakem zvěcňování a kořistění. Racionalita, která není instrumentální a podřízená znevolňující a desakralizující limitované užitkovosti, z toho vyplývající životná, odolná, psychohistoricky a kulturně historicky funkční náboženskost.

Konec Monroeovy doktriny

V nedaleké budoucnosti se ukáže, jaký životní význam má naše schopnost sloučit v jedinou vizi hlubokou moudrost tradičních kultur a vědeckou a intelektuálni sílu a průkaznost moderního světa.
Nedostatečná, podřazená a zúžená, administrovaná a distribuovaná západokřesťanská racionalita bez vlivu spirituální racionality křesťanského Východu, od něhož byla odkrojena, a Dálného Východu, který nemohla osvětlit, nesouhlasná vůči etickým základům vyplývajícím z úcty k životu a vnoření do oslňujícího mysteria bytí, končí v mechanice znehodnocené reality a shluku neúplných, osamocených jedinců mimo společenství, domov i cestu. I poutníky a nomády v krajinách západního intelektu nahradili na místě přešlapujíci běženci. Naddeterminované dovršení předdějin jehož jsme svědci, přivádí na scénu a bojiště prvopočátek. Pospolitosti, vize, rituály, platnost a aktivizace kolektivního nevědomí, osvobozující vědomí sounáležitosti v podobě původního nejúčelnějšího a primárně neúspěšnějšího lidského zřízení, nebo v současné transformované podobě umožňující zpřízněnění určením i volbou, vystupují jako zárodečná skupenství do blížícího se počátku skutečně lidských dějin.
Takřka spengleriánský, avšak podbízivý mythopoetismus ,,čirého chaosu“ Samuela P.Huntingtona vyžadující ,,střet civilizací,, z luxusu a pro snažší kontrolu, hegemonii a dominanci mondiální megamašinérií, přehlédl podstatné.
Ve sféře chladných realistů a pragmatiků „je jistě více než postačujícím doporučením, že CIA charakterizovala nejednou sociální hnutí původních obyvatel ( the native people, los pueblos originários ), jako hlavní výzvu t.j. nebezpečí pro „US hegemony“. Council on Foreign Relations ve své zprávě v květnu 2008 dokonce konstatuje, že éra, ve které měli Spojené státy americké dominující vliv v Latinské Americe, končí, a Monroeova doktrína je mrtva. Po diplomatických a vojenských ztrátách, uváznutí v Asii a finanční krizi už velký bratr ze Severu není schopen vynucovat si poslušnost. Dokonce i ekonomický vliv USA ubývá. Kupříkladu Španělsko, které je z přízně, má dnes v některých oblastech mnohem více investic.
V minulosti byly vždy v rezervě vojenské junty a lampasácké diktatury poslušné domácích i zahraničních oligarchií. Armády však ztratily na užitečnosti a použitelnosti, nezdá se, že by chtěly setrvávat ve své ponižující roli a navracet se do minulosti. Dokonce i Full Spec-trum Dominance ztrácí na přesvědčivosti. Strhující je příklad EZLN -Ejercito Zapatista de Liberatión National a charismatického Subcomandante Marcose, kteří rozbili myšlenkové skleníky stratégů klasických malých válek i poloprovozní testované výsledky válek postmoderních, stejně jako ideologická klišé přehlédnutelných komintern. „...Rand Corporation a vojáci studují EZLN nový způsob konfliktu – NETWAR, ve kterém protagonisti závisí na využití forem organizace, doktriny a strategie a technologie networku !“ Nejen klasické nasazení armády i antiguerilové strategie a taktika proti EZLN se ukázali být naprosto neužitečné, ale i možnosti psychologicke války a ideologické intoxikace byly značně omezené a neúčinné vzhledem k vyhraněnosti, bezpodmíněnosti a důležitosti cílů, plně demokratické organizaci, morální strategii, nedogmatické a antidogmatické, ideologicky nepolapitelné podstatě zapatismu. Klasické nasazení armády i antiguerilla strategie a taktika proti EZLN se ukázali být naprosto neužitečné. Na čem se všichni shodují radostně či hořce...
„Hierarchies have a difficult time fighting network...“

Konec hierarchií

Hierarchicky organizované, centralizované systémy, megastruktury i samotné potlačovací, státní i nadstátní aparáty selhávaji ve střetu s novými formami sociální organizace. To se do značné míry týká i aparátů ideologických, především monologických a vyhraněných monokratických; a ostatních pilířů hegemonie, přestože možnosti monopolizovaných masmédií, center kulturního průmyslu, týmů a bratrstev kulturních kontrolorů a denominátorů i McDiesney & McWorld teledemokracie se zdály být bez hranic. Zatímco ve 20. století se podařilo Kapitálu a kapitalismu vnutit odpůrcům ,,zbraně”, pravidla, strategii i ,,bojiště “– ve 21. století už na to tak jednoduše a jednoznačně nestačí – naopak je nucen pro svou obranu přijmout to, co samou svou povahou je pro něj do značné míry destruktivní. Mocenská centra IWC ( Integrated World Capitalism) jsou nucena přijmout dokonce i ve vojenství, oslabující a destruující organizační princip a strategii protivníka, pokud cílem jejich útoku či obrany není základní a/nebo nevojenská funkce války, ale pouhé zničení, oslabení a/nebo integrace nepřítele. Přisluhující znalci varují, že nelze kopírovat protivníka, pouze se od něj učit formujícim principům, které jím byli poznány a účinně uplatněny...! Tvrdí mnozí.
Zapatistické hnutí, ukázalo v jednoduché a snadno čitelné formě na osvobozující možnosti resistence vůči memetickým kontrolním systémům a strukturám binární reality unilaterárního světa. EZLN a Chiapas se staly laboratoří resistence, vzorkem a jedním ze stimulů globalizace resistence a konspirace naděje v jedné z důležitých etap ,,4.světové války!“
Vztahy mezy USA a Latinskou Amerikou přibývají na významu. Georg Wilhelm Friedrich Hegel ve svém vidění historie zdůrazňuje roli antagonismu, který v budoucnu nastane mezi oběma Amerikami. Tento antagonismus vyjeví podstatný element světových dějin, který může zastínit vztahy USA vůči ostatním zemím. Symptomů přibývá. A také důvodů k podezíravosti.
V listopadu 2008 poslalo zhruba 400 členů prestižní Latin American Studies Association (LASA) dopis Baracku Obamovi, ve kterém vyjadřují naději, že změní politiku USA vůči Latinské Americe. Prozatím však vláda ,,demorepublikánského duopolu bez závoje,, i osobně prezident Obama a Hillary Clintonová s chotěm v pozadí, poskytují spíše důvody ke skepsi. Jde sice jen o drobnou mozaiku v politické každodenosti, ale zdá se i z této strany, že Hegelův čas nadchází.
Latinská Amerika se dala do pohybu, nabírá tempo a dobývá pozice na velké šachovnici, využívá mátožení protivníka, největší krizové vyvrcholení půltisíciletí kapitalismu, i časovou tíseň ve které se ocitl. Bolívarova idea Gran Patria - velké vlasti - i jeho obavy z budoucí hegemonie USA nabyly po 180 letech na aktuálnosti. Čas severoamerického a evropského komandování pro Latinskou Ameriku bezesporně končí.
Dvacátého třetího května 2008, tedy ještě před nezpochybnitelným zviditelněním velké krize, v Brasília, hlavním městě Brazílie proběhlo setkání zástupců dvanáctích jihoamerických zemí - Argentiny, Bolívie, Brazílie, Čile, Kolumbie, Ekvádoru, Guayany, Paraguaye, Peru, Surinamu, Uruguaye a Venezuely. Hlavním předmětem jednání byla integrace zemí Latinské Ameriky. Byla projednána Konstituční dohoda jihoamerické jednoty národu, „Tradado Constitutivo da Uniăo dos Naçoes Sul-Americanas“ (UNASUR španělsky, UNASUL portugalsky), neboli South American Union of Nations Constitutive Treaty. Výsledkem je Ústava UNASUL, kterou se vyhlašuje vytvoření Unie Jihoamerických národů, jak říká první článek této ústavy: „Ústava UNSASUR – UNASUL Účastnícke státy této smlouvy se rozhodli vytvořit Unii Jihoamerických národů (UNASUR) jako entitu s mezinárodní právní povahou...“

Zjednocování kontinentu

První prezidentkou UNASUL - UNASUR se stala Michelle Bacheletová, prezidentka Čile. UNASUR/UNASUL má přes 300 milionů obyvatel. Muselo být odloženo jednání o společné Radě obrany, vzhledem k tzv. Andské krizi 2008. Poté co ekvádorský prezident Rafael Correa vznesl pochybnosti o legalitě amerického (t.j. USA) dluhu (v Ekvádoru byl po určitou dobu udržován jako měnová jednotka americký dolar), zrušil stálého zástupce Světové banky v Ekvádoru a prohlásil, že nemíní obnovit základnu USA v Manta, dochází 1.března 2008 k invazi Kolumbie na Ekvádorské území. USA byly dokonce označeny za spolupachatele poskytnutím základny Manta. Počet zabitých byl uváděn různě, s největší pravděpodobností šlo nejméně o 24 osob. Mezi nimi legendární Raúl Reyes, vlastním jménem Luis Edgar Devia Silva, jeden z velitelů FARC - Fuerzas Armadas Revolucionarias de Colombia (Ozbrojené revolučné sily Kolumbie, pozn. red.), představitel jejího umírněného křídla a stoupenec jednání, který se měl v džungli severního Ekvádoru setkat s mexickými universitními studenty. Ekvádor protestuje proti porušení suverenity, je odvolán velvyslanec z Bogoty a vyhlášena vojenská pohotovost na hranicích s Kolumbií. Venezuela se solidárně plně připojuje. Brazilie je tak na straně napadených. Kolumbie věrna bushovské škole trapně a banálně tvrdí, že v táboře FARC byly nalezeny dokumenty dokazující kontakty mezi nimi a ekvádorským prezidentem, jakož i Chávezova finanční podpora povstalců. Válka byla přede dveřmi. Krizi se nakonec podařilo vyřešit jednáním. Dokonce OAS - Organizace amerických států tentokrát odmítla panáčkovat, být služebně poslušna „rozkazu pána” a útok Kolumbie odsoudila. Correa obvinil USA z kontroly ekvádorské bezpečnostní a informační služby prostřednictvím vyšších důstojníků. Provádí čistku v armádě a policii, zbavuje se ministra obrany. Rovněž prohlásil, že jednání o propuštění politických vězňů, zajatců a rukojmí, včetně Ingrid Betancourtové na svobodu bylo téměř ukončeno před kolumbijským útokem1.března. Předkládaný příběh o jejím osvobození po dlouhodobém usilovném vyjednávání náleží nejspíše do filmotéky úsměvů a dojetí. Pro kolumbijskou vládu byla, statečná, sympatická, kritizující, opoziční prezidentská kandidátka Ingrid Betancourtová pravděpodobně vždycky užitečnější v džungli.
Šestnáctého prosince 2008 se však představitelé členských států UNASUL – UNASUR nakonec usnesli i na vytvoření Rady obrany, tedy Conselho de Defesa. Členskými státy jsou República Argentina, República de Bolívia, República Federativa do Brasil, República de Chile, República de Colombia, República de Equador, República Cooperativista de Guiana, República de Paraguai, República de Peru, República do Suriname, República Oriental de Uruguai a República Bolivariana de Venezuela. Pozorovateli jsou Panama a Mexiko. Současně proběhlo jednání integrované ekonomické organizace Mercosul - Mercosur, jehož se zúčastnil i kubánský prezident Raúl Castro. Washington byl nucen Radu obrany akceptovat.
UNASUR je pochopitelně ve stavu značné nesourodnosti, kupříkladu Kolumbie coby závislý realizátor politiky USA může brzdit tempo integrace Jižní Ameriky i budování a tvorby socialismu pro 21.století, ale současně je v situaci, kdy její vláda nemůže nedbat zájmů lokální buržoazie drcené zesurovělým zahraničním a nadnárodním kapitálem formovaným do megacorps a potřebuje tedy být zaštítěna kooperujícím společenstvím, které je zesíleno socialismem ...a “demokratizovanou demokracií”. Napětí a nedůvěra mezi Kolumbii a sousedními státy však po Andské krizi zcela odstraněna být nemohla. Kultura teroru intoxikovala zemi. Zájmy stínových mocenských centrál, mezinárodních sítí organizovaného zločinu, architektů hybridního tzv. gangster kapitalismu a geopolitiků chaosu, kteří mají své ustálené projekty, etapy a osvědčené rošády, nejsou snadno odvolatelné, obzvláště nakolik se staly žádoucími, nebo nutnými pro metabolismus globalizujícího se systému v krizi.

Naše Amerika

Možnosti koexistence, pluralismu, či “zapatizace” povstaleckých armád, především FARC, neporažené po téměř půlstoletí bojů, zatím jasné nejsou. Za jakých podmínek? Jaké záruky bude FARC požadovat ? Mírový proces už tady byl v osmdesátých letech. Tehdy byla vytvořena strana Unión Patriótica, obdoba politického křídla Irské republikánské armády Sinn Fein, nebo palestinské PLO. Členové této strany byli vražděni téměř masově, přesný počet není znám, ale šlo o tisíce. Takřka politická genocida, přestože vláda dala roku 1984 straně UP i FARC-EP plné záruky bezpečnosti ,,v souladu s Ůstavou a zákony!“ Nedá se tedy ze strany FARC ani ostatních povstaleckých hnutí očekávat žádná dobrácká důvěřivost. Venezuelský prezident Hugo Chávez zůstává nepochybně a bezpodmínečně stále potřebným, nenahraditelným nepřítelem a plakátovým arcilotrem, přinejmenším v přípravné fázi pro případné přenesení bezkonečné války (OIW – Operation Infinite War), do Jižní Ameriky – zadního dvora USA. Forem a prostředků, které jsou dílem procesu dekolonizující a emancipující integrace je nemálo. Spolu s UNASUR existuje několik dalších institucí, 8. prosince 1986 členské země Contadora Group zakládají Rio Group (Skupina z Ria). Dnes tato organizace zahrnuje většinu zemí Latinské Ameriky a Karibiku, včetně Kuby. Důležitou institucí je Organización de Estados Iberoamericanos, Organizaçăo dos Estados Ibero-americanos, The Organization of Ibero-American States for Education, Science and Culture (Organizácia iberoamerických krajín pre vzdelanie, vedu a kultúru, pozn. red.). O hospodářskou kooperaci, integraci a obranu usiluje ALBA – Alternativa Bolivariana para los Pueblos de Nuestra América, Bolivarian Alternative for the People of Our America, neboli Bolivariánská alternativa pro lid Naší Ameriky (Nuestra América – Naša Amerika, je termín, ktorý zaviedol kubánsky básnik a politik José Martí, pozn. red.).
Málo úspěšná byla FTAA, t.j. Free Trade Area of Americas vzniklá z inciativy USA. Důležitý je MERCOSUR – Mercado de Común del Sur (španělsky ), MERCOSUL – Mercado Comum do Sul ( portugalsky ), ŃEMBY ŃAMBU (guaraní), Southern Common Market (anglicky). Všeříkající striktní motto ,,náš Sever je Jih” činí další výklad nadbytečným. Alternativou IMF (International Monetary Fund, Mezinárodní menový fond) a amerického dolaru má být Fondo Monetario del Sur – Fundo Monetário do Sul (Menový fond Jihu) a jednotná jihoamerická měna prozatímně zvaná PACHA. BancoSur ( Banco del Sur, Banco do Sul), umožňuje uvolnění z vlivu a nátlaku World Bank a Inter-American Development Bank. Bylo rozhodnuto, že sídlo Jihoamerického parlamentu bude v Bolívii. Další organizace, které působí jako integrující jsou TeleSur a RadioSur, vyrovnávající informační nerovnost a mediální monopolizaci. V oblasti energetiky nabývají na významu PetroSUR a PetroCARIBE. Existují rovněž společné soudní instituce. Výčet je neúplný a pouze ilustrativní.

Změna epoch

Mezi další události, které nemohou být podceňovány patří, Světové sociální fórum, které se konalo v brazilském městě Belém od 27. ledna do 1.února 2009. Vzhledem k současné epochální krizi kapitalismu, funerálním tancům světových banksterů, hnutí původních obyvatel Ameríndios, tedy jihoamerických Indiánů, takřka explosivní latinskoamerické renesanci, nezahlušené a neoslabené humanizující autopoiesis i nekompromisnímu úmyslu vymanit se ze subcivilizačního a neokoloniálního postavení, byly předměty jednání jednoznačně dány. V Latinské Americe žije okolo 400 původních etnických společenství, především v Bolívii, Ekvádoru, Paraquay, Peru, Guatemale, Kolumbii a Mexiku. Hovoří neméně než tisícem jazyků. Nejrozšířenější jsou Kečua, Guaraní, Nahuatl a máyské jazyky. V Ekvádoru to je čtyřicet procent Ameríndios a deset procent Afroecuatorianos. Třináctého listopadu 1986 byla založena první národní politická organizace CONAIE - Confederación de Nationalidades Indígenas del Ecuador, zastupující společenství Shuar, Achuar, Siona, Cofán, Huaorani, Záparo,Chachi, Tsáchila, Awá, Epera, Manta, Wancavilca a Quichua. Výčet je uveden pro ozřejmení situace v zemi s přibližně 14 miliony obyvatel. Dalšími významnějšíni organizacemi tohoto druhu jsou Confederación de Nacionalidades Indígenas de la Amazonia Ecuatoriana, a FENOCIN - Federación Nacional de Organizaciones Campesinas, Indígenas y Negras. V Bolívii je 67 procent obyvatelstva „los pueblos originarios“, z nich 2,5 milionů mluví Quechua, 2,1 milionů mluví jazykem Aymara, několik set tisíc mluví Guaraní. Oficiálně bylo uznáno 36 kultur a jazyků. Jejich nejvýznamnější organizací je CIDOB - Confederación de Pueblos Indígenas de Bolivia. Ústavní reforma v roce 1997 prohlašuje Bolívii za mnohonárodnostní a mnohojazyčný stát. Organizací původního obyvatelstva je dnes v Jižní Americe nemálo a nejsou přehližitelné.
Ústavní referendum v Bolívii se konalo 25. ledna 2009. Původně se mělo konat v květnu 2008 a poté 7. prosince. Již druhého července 2007 bylo zvoleno Asamblea Constituyente, Ústavní resp. Ústavodárné shromáždění. Nejsilněji bylo zastoupeno MAS - Movimiento al Socialismo, 137 poslanci z celkového počtu 255, z toho bylo 64 členek MAS. Návrh připravovaný už v roce 2007 byl předložen tímto Shromážděním 14. prosince 2007 Národnímu Kongresu, který rozhodl o konání národního referenda.
Novou ústavu lze nazvat ,,Ústavou pro budoucnost!“ Přes pět století útlaku a pozvolné genocidy, kolektivistická mentalita Ameríndios a Afro-Latinos, pospolitost, která není omezena pouze na osoby, přežila diktatury lidí, věcí, bídy i individualismu. Je to kultura, jejíž kosmická vize, sociální organizace, rituály, léčitelství, zemědělství, umění, jazyk ji uchovaly v neporazitelnosti. Utajovaný lid láme mříže dějin. Rafael Correa, od čtvrtého prosince 2006 padesátý šestý ekvádorský prezident, vzdělán v USA a západní Evropě, prohlásil: „Nežijeme v epoše změn, ale ve změně epoch“.
V roce 2005 byl v Bolívii výraznou a naprosto neobvyklou většinou, hned v prvním kole zvolen prezidentem Evo Morales, Ameríndio z lidu Aymara. Morales předkládá vizi komunitárního socialismu založeného na reciprocitě a solidaritě, spojení humanity a Pachamama, ze srdce And, z Jihu pro celý svět!“
Ve svém projevu na zasedání Spojených národů v září 2008 předkládá ,,Desatero“ pro záchranu planety, života a humanity.
V tomto Desateru je ozřejmováno jako nutnost odstranění kapitalistického systému, který je příčinou válek, vytvoření světa bez kolonialismu a imperialismu, respekt vůči přírodě – Universu - Pachamama, uznání základních služeb jakožto lidských práv, odstranění nerovnosti mezi lidmi, umožnění diverzity kultur, ekonomiky a života, který není na úkor ostatních. V Bolívii, kde byla vážným problémem privatizace vody v letech 2000 - 2004, si předvídavě uvědomují důležitost práva na vodu. Jistou inspirací pro ostatní může být i ekvádorská Ústava schválená 28.září 2008. Obě Ústavy mají mnoho společného v oblasti sociální, politické, administrativní i spirituální.
Zde je ekvádorská Ústava uvedena, jen neúplně a skicovitě, pouze v některých bodech.
Ústava vyhlašuje zásadní kontrolu strategického průmyslu, těžby, telekomunikací, Centrální banky, ochranu biodiverzity, redukci monopolů, prohlášení části zahraničního dluhu za nelegitimní, agrární reformu, zákaz geneticky modifikovaných semen, právo na zdravotní péči pro všechny, právo na vzdělání pro všechny, tj. zdarma, zajištění bydlení státním programem, všeobecné sociální zabezpečení, penze pro matky v domácnosti, rovnoprávnost zdravotně postižených, uznání různých typů rodiny, práva žen, včetně ocenění práce v domácnosti. Logicky a eco-logicky v odporu vůči zvěcňování a znehodnocování lidského života a v souladu s principy úcty k životu souvisí ústavou uznavané právo na život od okamžiku početí. Zde došlo k neshodě s částí feministického hnutí a těmi, kteří zaměnují ecosocialismus s egosocialismem.
Dále je ústavně zakotveno, v Jižní Americe životně důležité právo na nezávadnou pitnou vodu a zdroje potravin. Privatizace vodních zdrojů je zakázaná. Ústava rovněž prohlašuje posvěcení přirodních kolektivních práv. Smíšený ekonomický systém je založený na solidaritě. Zaručuje se právně přístup k masmédiím a právo komunit na vlastní veřejné sdělovací prostředky. Omezuje se autonomie branných sil a zakazují cizí vojenské základny. Integrace Latinské Ameriky, především formou UNASUR je ústavně stanoveným úsilím. Stát nesmí přebírat soukromé dluhy.
Návraty do budoucnosti se konají v Latinské Americe.

Vypráví se, že když se Henry Kissinger v roce 1979 setkal s Chou-en Laiem, zeptal se ho během rozhovoru, co si myslí o výsledku a významu Velké francouzské revoluce. Na odpověd je ještě trochu brzo, bez zaváhání odpověděl bystrozraký Chou.

Referendum ve Venezuele 15. února 2009 vyhrál Hugo Chávez.
Naděje nemá na co umřít. A v Brasílii se chystáme na karneval.

Peter Vittek  

Odpútajte sa, prosím! alebo Smrť rigidite
Nič nie je pravda, všetko je dovolené.
Hassan-i-Sabbah


Chaos, ktorý ovládol spoločenskú realitu potom, ako sa systém dostal do problémov, pred nami otvára široké pole možností. Krízu kapitalistického spoločenského systému nemusíme chápať výhradne ako katastrofu, pretože ju môžeme zároveň vnímať ako príležitosť. To samozrejme neznamená, že budeme zľahčovať a ignorovať osobné katastrofy, ktoré kríza nepochybne spôsobí. Práve naopak, pri hľadaní odpovede na otázku, ako z krízy von, bude nevyhnutné nespútanú energiu, ktorú ľudská nespokojnosť vygeneruje, usmerniť spôsobom umožňujúcim zachovať a prehĺbiť osvietenské civilizačné hodnoty.
Máme príležitosť odvrhnúť všetko nehumánne,nám neoliberálna forma kapitalizmu vnútila a vyhnúť sa deštruktívnym riešeniam, aké podobná kríza svetu priniesla v prvej polovici dvadsiateho storočia. Úspech závisí predovšetkým od toho, či nespokojnosť pozitívne pretvoríme na impulz, ktorý oslobodí ľudskú kreativitu a spustí spontánne aktivity v (zatiaľ) paralyzovaných miestnych komunitách.

Sociálna demokracia na rázcestí  

Veľmi dôležité pre vývoj spoločenskej situácie bude, k akej politike sa prikloní tradičná sociálna demokracia. Keď sa pozrieme na politické zmeny v Európe počas posledných tridsiatich rokov, ukazuje sa, že sociálnodemokratické strany boli takmer celý čas v hlbokej defenzíve, viedli politiku neustálych ústupkov a niektoré sa stali dôležitým systémovým prvkom alebo dokonca hlavnou hybnou silou neoliberálneho kapitalizmu. To posledné platí predovšetkým o britskej Labour party pod vedením Tonyho Blaira. Počas jej vlády sa vo Veľkej Británii zvýšila nerovnosť medzi ľuďmi, znížila sociálna mobilita a zhoršil sa prístup chudobnejších ku kvalitnému vzdelaniu. Posledné Blairove roky vo vláde poznačila militantná imperialistická zahraničná politika, ktorú sprevádzalo zavádzanie represívnych „protiteroristických“ zákonov. Nič z toho kedysi nepatrilo medzi priority politiky sociálnej demokracie. Vo väčšine európskych krajín sa sociálnodemokratické strany pokúšali predovšetkým o obranu sociálnych práv občanov, na ktoré tvrdo útočili neoliberálni ideológovia a politici. Politike ústupkov sa podriadili aj tie strany, ktoré mali silnú ľudovú podporu. Jedným z dôsledkov nedôvery v silu tradičných sociálnodemokratických strán bolo v poslednom desaťročí ich štiepenie, vznik nových ľavicových strán a ich vstup do parlamentov. Dobrým príkladom je vzostup nemeckej strany Die Linke, holandskej Socialistickej strany alebo gréckej Koalície radikálnej ľavice (SYRIZA).
Vo východnej Európe komplikuje pozíciu sociálnodemokratických strán skúsenosť s reálnym socializmom a vznik veľmi vulgárnej ideológie antikomunizmu. Takmer každý pokus o posilnenie sociálnodemokratickej politiky sa v jej rámci bez ohľadu na jeho faktické dôsledky interpretuje ako návrat k diktatúre. Výborným príkladom je nedávny súboj o „slobodu slova“ na Slovensku. Vláda Smeru sa pokúsila zavedením silnejšieho práva na odpoveď čiastočne zrovnoprávniť väčšinu ľudí s majiteľmi médií, inzerentmi
a novinármi pri prístupe k verejnému mediálnemu priestoru. Korporátne médiá spustili kampaň, ktorá mala verejnosť presvedčiť, že sa vláda snaží obmedziť slobodu slova. Nová zákonná úprava platí už niekoľko mesiacov a je jasné, že sloboda slova žiadnym spôsobom neutrpela. Klamári však pri presadzovaní svojho úzko skupinového záujmu úspešne poškodili povesť sociálnej demokracie (aspoň u časti populácie). Deštrukcia sociálnych systémov v krajinách bývalého východného bloku očividne aj pre túto zhubnú ideológiu prebehla rýchlo a prakticky bez odporu. V porovnaní s krajinami východnej Európy je dnes väčšina z pätnástich krajín pôvodnej EÚ socialistická. Ak chcú tradičné sociálnodemokratické strany prispieť k humánnemu prekonaniu krízy, mali by sa vrátiť k svojim koreňom a zbaviť sa strachu z presadzovania socialistických myšlienok pri riešení spoločenských problémov. Inak im neustále bude hroziť marginalizácia alebo prerod na populistické elitárske strany, ktorých programy a rétorika budú v priamom rozpore s ich činmi. Analogický proces má za sebou napríklad čínska Komunistická strana.

Spupnosť neoliberálov i sociálnych demokratov   

Systém, ktorý práve kolabuje, je v rozpore so záujmami väčšiny svetovej populácie. Pravicové riešenia žiadny posun k lepšiemu neponúkajú. V lepšom prípade by ich výsledkom bolo zachovanie status quo, o horšom sa ani neoplatí špekulovať. Veď komu môže vyhovovať spoločenské usporiadanie, ktoré dokáže v priebehu zopár mesiacov pripraviť o prácu milióny ľudí? A komu by vyhovovalo niečo ešte horšie? Navyše, časť pravice tvrdí, že kríza je „normálna“ súčasť systému a mali by sme ju nechať prebehnúť bez zásahov až do konca. V podstate to znamená, že na osudoch miliónov ľudí nezáleží. Záleží len na tom, aby sa „ozdravený“ systém v plnej sile vrátil a pokračoval v „prirodzenom“ chode, až kým pri ďalšej „normálnej“ očistnej kríze znovu neoberie ľudí o prácu. A tak ďalej, zrejme „na večné časy“. Preto sa radšej skúsme pozrieť na riešenia, ktoré by mohli byť prospešné aj pre väčšinu ľudí.
V chaotickej situácii nemá zmysel rigidne trvať na tradičných riešeniach. Koniec krízy je v nedohľadne a zatiaľ nedokážeme odhadnúť, aká veľká časť svetového hospodárstva jej padne za obeť. V tomto kontexte môže mať príklon ku keynesiánskym rozvojovým impulzom pri podpore vytvárania pracovných miest v podobe obrovských vládnych investícií do budovania verejných stavieb rovnako kontraproduktívne, nestabilné a krátkodobé výsledky ako neoliberálne nafukovanie rôznych bublín. Slovenská sociálnodemokratická vláda sa napríklad rozhodla, že podporí výstavbu diaľnic. Na nejaký čas to samozrejme môže priniesť veľkému počtu ľudí prácu. Mali by sme si však položiť otázku, nakoľko budú postavené diaľnice užitočné, keďže hlavným dôvodom pre ich výstavbu je predovšetkým rozvoj medzinárodného obchodu a individuálnej automobilovej dopravy, ktoré môže kríza úplne zdecimovať. A keď po niekoľkých rokoch výstavba skončí, diaľničná bublina praskne a problém so zamestnanosťou sa môže vynoriť znovu. Takéto projekty majú len krátkodobý význam a je nevyhnutné, aby ich dopĺňali opatrenia, ktoré budú vytvárať stabilnú, dlhodobú a udržateľnú zamestnanosť.
Neoliberálne a tradičné sociálnodemokratické riešenia majú niekoľko spoločných negatívnych čŕt. Vytvárajú megalomanské projekty, v ktorých sa prejavuje určitá spupnosť ľudského rozumu. V prípade neoliberalizmu je paradoxné, že práve jeden z ideových jeho otcov – zakladateľov, F. A. Hayek, túto spupnosť, ktorú nazval konštruktivistickým racionalizmom, veľmi tvrdo kritizuje. V čom spočíva táto hubris? Práve v prílišnej viere v ľudský rozum a preceňovaní jeho schopností pri rozhodovaní o usporiadaní veľkých spoločenských celkov. Etatistická ľavica tejto viere vždy podliehala pri posilňovaní štátu a centralizácii rozhodovacích právomocí. Neoliberálna pravica zas pri konštruovaní globálnych inštitúcií. Oba tieto postupy viedli k odtrhnutiu ekonomiky od skutočných ľudských potrieb. Podobným megalomanským postupom sa musíme vyhnúť a transformovať ekonomiku tak, aby viac neslúžila obmedzeným záujmom globálneho kapitálu alebo všemocnej strany, ale skvalitňovaniu ľudského života a komplexnému rozvoju spoločnosti. Rovnako nesmieme zabúdať, že spupnosť týchto predstáv priviedla svet na pokraj ekologickej katastrofy, ktorá ohrozuje prežitie nášho a mnohých ďalších biologických druhov. 

Viac ľudskosti      

Akú pozitívnu úlohu tu môže zohrať sociálna demokracia? Ak nájde odvahu posunúť sa smerom „doľava“ k socialistickým, libertariánskym alebo anarchistickým myšlienkam, môže zabrániť násilným otrasom a zachrániť humanistický odkaz osvietenstva. Odvahu bude potrebovať, pretože pri tom bude musieť čeliť vplyvným ideológiám konzumerizmu, industrializmu a globalizmu. Ak sa jej to nepodarí, môžeme čeliť hrozbe krvavých vojen, revolúcií alebo nastoleniu neľudskej diktatúry (napríklad v podobe čínskeho kapitalizmu s prvkami otrokárstva alebo niektorej z verzií fašizmu). Krajnou možnosťou je úplný rozklad spoločnosti, v globálnom meradle je však tento scenár celkom nepravdepodobný.
Základnými princípmi nového ekonomického usporiadania by mali byť ekonomická diverzita a ekonomická subsidiarita. Diverzita je dôležitým prvkom stabilných a udržateľných systémov. Najlepšie to vidíme na príklade biologických systémov, ktoré sú vďaka nej flexibilné a úspešne dokážu prežívať veľmi dlhý čas. Nerešpektovanie diverzity vytvára nestabilitu – dobre to vidieť na príklade slovenskej ekonomiky, ktorá sa v priebehu posledných desiatich rokov stala celkom závislá od automobilového priemyslu. Stačí, aby sa do problémov dostala len jedna z mamutích automobiliek a Dzurindov ekonomický „zázrak“ sa okamžite otriasa v základoch. V prípade ekonomiky, v ktorej pôsobí množstvo menších podnikov v rôznych výrobných odvetviach, by podobná situácia nastať nemala. Rovnako dôležité bude prehodnotiť systém medzinárodného obchodu. V mnohých odvetviach hospodárstva spôsobilo rozvíjanie globálneho obchodovania katastrofálne škody. Najhorším príkladom je zrejme medzinárodný obchod s potravinami, ktorý na jednej strane umožnil niekoľkým korporáciám dosiahnuť astronomické zisky, na druhej strane však zlikvidoval poľnohospodárstvo v mnohých rozvojových krajinách. Jedným zo sprievodných znakov prekvitajúceho potravinárskeho biznisu sa tak stal rekordný počet samovrážd indických farmárov. Rozvoj lokálnych ekonomík by mal mať jednoznačne prednosť pred podporou medzinárodného obchodu. Miestne ekonomiky by mali byť pod kontrolou miestnych komunít. Zabezpečila by sa tak ich ochrana pred nežiaducimi dôsledkami výroby. Spolu s rozvojom ekonomickej demokracie a subsidiarity by sa mala prehĺbiť aj politická demokracia. Okrem toho, nezmyselné prevážanie výrobkov, ktoré si dokáže miestna komunita zabezpečiť sama, po celej planéte, spôsobuje zbytočné ekologické škody, zvyšuje nerovnosť medzi ľuďmi a prospech z toho má len zopár vlastníkov globálnych korporácií.

Potrebná kreativita
   
Ohromný potenciál, ktorý by sa dal pri prekonaní krízy použiť, v sebe skrývajú rôznorodé organizácie občianskej spoločnosti. Vlády ich však často považujú za svojich nepriateľov. Rozumná vláda by sa mala usilovať túto averziu prekonať. Pre sociálnodemokratickú vládu, ktorá sa dokáže vzdať politiky „tretej cesty,“ by to mal byť logický krok. Ak sa jej to nepodarí, nemala by aspoň aktivity týchto organizácií brzdiť. Historická skúsenosť však hovorí, že sa na to nemôžeme spoliehať. A tak môže podstatná časť aktivity pri prekonávaní najhoršieho obdobia spočinúť na pleciach týchto veľmi obetavých ľudí. Práve teraz vzniká priestor na zapojenie širšej verejnosti do množstva rôznorodých plánov, ktoré majú mimovládne organizácie rozpracované. Ľuďom k precitnutiu sa z otupenosti, ktorú kapitalistická kultúra prináša, môže často stačiť len nápad, či prvý impulz. Rovnako netreba podceňovať spontánne aktivity, ku ktorým sa sami odhodlajú. Skvelým príkladom je zaberanie tovární v Argentíne. V situácii, keď pre kapitál prestane byť podnikanie zaujímavé, môže byť stále zaujímavé pre príslušníkov miestnej komunity, ktorí prídu o prácu. Najväčšou prekážkou sa v tejto situácii stáva rigidný prístup k vlastníctvu. Ak sa ľudia k podobnej aktivite odhodlajú, mali by mať podporu vlády. Chátrajúcu ruinu a „hladovú dolinu“ totiž takýto čin môže premeniť na fungujúci podnik a komunitu so spokojnými zamestnancami – vlastníkmi, ktorí sa o seba starajú sami. Argentínska vláda to v kritickej situácii dokázala a ušetrila si tak starosti o tisíce ľudí.
V chaotickej situácii si nemôžeme byť istí, aké riešenia budú pri prekonávaní krachujúceho ekonomického usporiadania úspešné. Všetko, čo ľuďom môže pomôcť, by však malo byť dovolené.
Úlohou všetkých rozumných ľudí, či už „hore“ alebo „dole“ by preto malo byť oslobodzovanie ľudskej aktivity a kreativity. Len tak sa vyhneme katastrofe a jej nekonečným opakovaniam.

  
Hlavná stránka