Rodičia a starí rodičia, ktorí spoločne so zločincami a vlastizradcami z vysokej politiky umožnili, aby ich vlastné deti a vnuci boli okradnutí o budúcnosť vo vlastnej krajine, spoločne ich vyhnali a vyháňajú do cudziny, budúce generácie obrali o detstvo a budúcnosť, tvoria cca 70 % Slovákov, nemožno považovať za súčasť národa, ale len za plebejcov bez vlastného názoru, ktorí nikdy nemajú právo byť súčasťou tohto národa, lebo prispeli a prispievajú k jeho postupnej likvidácii. Národ a každý jednotlivec, ktorý sa zmieri s tým, že bol okradnutý je nielen zbabelý ale najmä neskutočne hlúpy a zaslúži si otroctvo!
Hlavná stránka
Translator

Aká je definícia ľudského života?  

https://vk.com/vlado.pavlik

 
            Zlomový rok 1973

          Tento rok, pokiaľ sa to týkalo nielen mojej prednovembrovej angažovanosti, ale aj ponovembrovej angažovanosti, ako aj vyčnievania z nalinkovaného radu, ktorému som sa nikdy neprispôsobil, sa začal rokom 1973, kedy som sa dostal do spoločenstva ľudí a postupom času do viacerých spoločenstiev, ktoré sa stali obeťami normalizácie začatej v roku 1969, začali si vytvárať také debatné krúžky, kde úzkom kruhu piatich – šiestich takto postihnutých, si vymieňali rôzne názory či už po odbornej stránke, alebo ľudsko-právnej stránke. Bolo to niečo podobné, ako postihnutie normalizáciou žien – intelektuálok, vyhodených zo zamestnania, si tieto svoje úvahy, básničky, poviedky, písali do šuflíka, aby sa raz za čas osobne stretli, tam svoju tvorbu čítali a vymieňali si svoje názory a myšlienkové pochody. V roku 1982 aj súhrnom istých náhod, úplne náhodnou debatou s dovtedy neznámou ženou, som bol na takéto stretnutie pozvaný.Nakoniec ich bolo niekoľko, čo vo mne upevnilo úctu nielen voči osobám ženského pohlavia, vážiť si ich prácu, lebo vlastne oni sú hlavou a motorom rodiny. Privádzať nové potomstvo na svet, vypiplať ho, preto zastávam názor, že oni majú v sebe niečo, čo chýba mužskému pokoleniu.

          Trochu som odbočil, takže pokračujem rokom 1973. V prvom rade chcem povedať, že ľudia ktorí boli takto normalizáciou postihnutí, v drvivej väčšine s vysokoškolským vzdelaním, boli mimoriadne opatrní, veď boli aj takí, ktorí po tomto všetkom ešte naleteli aj udavačom pre ŠtB, čo dostali aj náležite pocítiť. Boli to hlavne ľudia rôznych povolaní, ktorí za svoj vzťah k Alexandrovi Dubčekovi a nesúhlasom s 21. augustom 1968, boli označovaní za protištátne a protisocialistické živly, teda, za nepriateľov socialistického zriadenia. Keď som v roku 1969 nastúpil po skončení vojenskej základnej služby do bane ČSM-sever v Stonave, patriacej pod OKR Karviná, tak tu tiež pracoval určitý počet hlavne bývalých policajtov a armádnych dôstojníkov, ktorí neprešli normalizačnými previerkami. Mnohí z týchto členov normalizačných komisií, prevracačov kabátov, ktorí rozhodovali nielen o osude takýchto ľudí, ale aj o osude ich detí, čo s tým priamo súviselo, mi pripomínalo svedectvo môjho dobrého priateľa z detstva, keďže sme vyrastali na jednej ulici, ktorého rodičia po nedeliach a po pracovnej dobe cez týždeň, bez nároku na odmenu budovali a obnovovali vojnou rozbité a zničené Slovensko.

          Nikdy nezabudnem, ako mi pri jednom stretnutí vzrušeným hlasom začal hovoriť nasledovné: Poviem ti novinu, môj otec prišiel domov mimoriadne nahnevaný a mame povedal nasledovné – tak si predstav, vieš kto ma preveroval a pýtali sa na môj vzťah k socialistickému zriadeniu, Husákovi ako aj ďalšie veci, ktoré s tým súviseli? Bývalí gardisti, ktorých aj menoval, tí, ktorí za vojny, keď sme ešte neboli manželia, prenasledovali naše rodiny. Vyčítali im, že ich vzťah k Nemcom, ako aj ich slovenským kolaborantom, nie je úctivý, vyhrážali sa im koncentračným táborom.... Po následnom šoku otec ostal som ako obarený, v nemom úžase ich počúval, potom stranícku legitimáciu  im hodil na stôl s nasledujúcim komentárom – tak mňa, poctivého komunistu idú preverovať bývalí gardisti, konfidenti gestapa, nemeckého fašizmu? Cez vojnu ste prenasledovali naše rodiny, po vojne ste prevrátili kabáty, a teraz vy ma idete preverovať?

Potom mi priateľ ďalej rozprával, že otec si to nenechával pre seba, spomínal to verejne medzi ľuďmi.... Neskôr na nejakej lekárskej prehliadke mu povedali, že musí ostať v nemocnici, kde po niekoľkých dňoch zomrel. Jeho syn doteraz má podozrenie, že k smrti mu pomohli...

Úprimná úcta a vďaka

          Ako od roku 1973 ubiehal čas, postupne sa rozširoval počet takýchto osôb, a ja som mal pocit, že môj vedomostný obzor sa neustále rozširuje. Zaujímavé boli nielen debaty o politike, ekonomike, histórii, názory o budúcnosti, dôraz sa kládol hlavne na citáty, ktoré štátna moc používal, lebo cez ne bola najzraniteľnejšia. Z množstva prípadov uvediem niečo z roku 1988, kde v Prahe som až nadmieru prezentoval isté názory, za ktoré som bol dvomi príslušníkmi polície predvedený na oddelenie a predaný príslušníkom ŠtB pre podozrenie z poburovania a rozvracania socialistického zriadenia. Keď mi toto bolo vznesené, tak som sa odvolal na časť prejavu súdruha Husáka, ktorý povedal na predzjazdovej diskusii na Kladne, s protiotázkou, či on v skutočnosti poburoval a rozvracal socialistické zriadenie? No a ako bonus som pridal myšlienku Lenina, že niet väčší nepriateľ pre robotnícku triedu, ako nepriateľ vo vlastných radoch, kde som vlastne toto vztiahol na dotyčných príslušníkov ŠtB. A bolo vymaľované.

No mimoriadne ma zaujímali tzv. nadčasové témy, napr. snaha definovať ľudský život z lekárskeho či filozofického hľadiska, viesť debaty na tému ako vzniká myšlienka, ako to súvisí s ľudským mozgom, či každý ľudský mozog má nejaký záchytný bod v priestore, či súčasťou smrti je aj to, že duša – mozog, vo forme elektrickej energie sa stane súčasťou priestoru. Skoro vzácna zhoda nastala pri definícii ľudského života, že je to vlastne súčasť  ohraničenej dovolenky, u každého v inom časovom rozpätí, všetci poznáme jej začiatok, ktorý začína narodením, no nikto nepozná ukončenie, ktoré je u každého človeka iné, končiace jeho smrťou.
Prišiel November 1989

A nestačil som sa diviť, ako z najväčších prednovembrových občianskych núl sa stávali najslovenskejší Slováci a najnárodnejší národniari. Ako deti a vnuci ortodoxných komunistov a eštebákov sa preorientovali nielen na demokratov, ale aj cenzorov. Nedá sa zabudnúť na rok 1990, keď do Považskej Bystrice prišiel Václav Klaus, pričom deti a vnuci týchto hajzľov ma upozorňovali, aby som Klausovi nekládol žiadne provokačné otázky. Na vlastnej koži som zažil, ako na predvolebnom stretnutí v Trenčíne, kde som bol ako kandidát do Federálneho zhromaždenia, som bol vydieraný a žiadaný, aby som neviedol súdny spor s Mečiarom, lebo on je poctivý a čestný človek, tvrdo obhajuje spoločný štát, že môj spor s ním diskredituje VPN. Keď som to odmietol, poza chrbát som bol vymazaný z kandidátky, lebo sa vraj zistilo, že som bol agentom ŠtB. Aký to paradox, keď bol obhajovaný konfident ŠtB Mečiar, ktorý v rámci svojho tzv. prenasledovania sa vozieval so svojimi riadiacimi dôstojníkmi, kpt. Mikšíkom a npor. Horňákom v Škode-Rapid BAO 64-16, ktorému ŠtB ako nepriateľovi socializmu dovolila diaľkove vyštudovať právo, robiť podnikového právnika, s ďalším množstvom výhod, o ktorom sa iným nepriateľom socializmu ani nesnívalo. A že Slovensko riadia zločineckí gauneri, sadisti, psychopati, smradľavý ľudský odpad a masoví vrahovia z ponovembrových vlád a parlamentov, s nacistickými a mengeleovskými génmi, ako aj génmi masových vrahov z POHGlen dokazuje silu nemeckého nacizmu na Slovensku.

          Že tomuto ľudskému odpadu, cca 70 % dospelej populácie musí Amerika, Soros a mimovládky vyberať aj prezidentov, viď Kiska a Čaputová, so špinavou minulosťou, len dokazuje, že sme len....
.
Vladimír Pavlík


   PRINT RSS


             
Hlavná stránka