Rodičia a starí rodičia, ktorí spoločne so zločincami a vlastizradcami z vysokej politiky umožnili, aby ich vlastné deti a vnuci boli okradnutí o budúcnosť vo vlastnej krajine, spoločne ich vyhnali a vyháňajú do cudziny, budúce generácie obrali o detstvo a budúcnosť, tvoria cca 70 % Slovákov, nemožno považovať za súčasť národa, ale len za plebejcov bez vlastného názoru, ktorí nikdy nemajú právo byť súčasťou tohto národa, lebo prispeli a prispievajú k jeho postupnej likvidácii.
Hlavná stránka

Robotnícka trieda             

        

          Celý život som pracoval v robotníckych profesiách a mentalitu pracujúcich poznám veľmi dobre. Pred novembrom 1989 nomenklatúrna komunisticko-eštebácka elita s obľubou hovorievala, v skutočnosti sa samopasovala nielen za predvoj robotníckej triedy, ale aj za jej preliatu krv. Zastávam názor, že pokiaľ jedinec či jedinci sú schopní za svoje presvedčenie obetovať vlastný život, aj keď ja osobne s ich presvedčením nesúhlasím, nikdy by som obeť takéhoto jedinca či obete jedincov nezosmiešňoval. Mal som možnosť sa dostať k dokumentom, z ktorých vyplývalo, hlavne z obdobia hitlerovského fašizmu a nacizmu, že boli jedinci, ktorí mohli si zachrániť život trebárs za zradu svojho presvedčenia či udania svojich kolegov, spoluprácu s nepriateľom, no neurobili to. A čítal som aj niektoré ich zachované odkazy svojim najbližším niekoľko hodín pred smrťou, kde bola ich viera, ale aj posledné prianie, že ich obete nebudú márne.

          Lenže povojnová realita bola príliš krutá. Komunistická verbež okolo Gottwalda, ktorá sa počas vojny rekreovala v Moskve, s obľubou cez ich rádio vykrikovala, „súdruhovia bite sa, pravda zvíťazí.“ A tí čestní súdruhovia z presvedčenia, nekariéristi, sa bili, obetovali svoje životy, no neboli to len komunisti. Boli tu aj nekomunisti, veriaci občania, či ďalšie skupiny, ktoré s komunistickou ideológiou nemali nič spoločného. Paradoxne, hneď po definitívnej porážke fašizmu a nacizmu v máji 1945, práve tá najzbabelejšia komunistická verbež, schovaná v Moskve, či obrazne povedané, kadejakí kukuriční komunisti a partizáni, sa začali drať k moci.

          Nech si čitatelia spomenú, ako som pred časom v autentických dokumentoch akcie VAMPIR preukázal, ako bývalí agenti gestapa začali po vojne vstupovať do KSČ, armády a bezpečnosti a začali likvidovať tých, ktorí so zbraňou v ruke, riskujúc svoje životy a životy svojich rodín, proti fašizmu a nacizmu bojovali. Niektorí z nich, prežijúc fašistické koncentráky, zakúsili aj koncentráky komunisticko-fašistickej a eštebácko-fašistickej verbeže v 50. rokoch minulého storočia, a ktorí ich prežili, jednoznačne konštatovali, že aj tie fašistické a nacistické koncentráky boli humánnejšie. Toto im dokonca často pripomínali aj ich vyšetrovatelia, citujem, „keď Vás nezlomili fašisti, my Vás zlomíme.“

          Keď si dnes porovnáme drvivú väčšinu sadistov, psychopatov a masových vrahov z ponovembrových vlád a parlamentov, tak tu jasne vidíme gény arizátorov, konfidentov gestapa, gardistických vrahov, ktorí neváhali vytrhávať deti matkám pred ich zavraždením a hodením do vápenky z obdobia vojnového Slovenského štátu, či komunistických a eštebáckych tyranov a vrahov z obdobia 50. rokov minulého storočia a neskorších normalizátorov po roku 1968, tak sa nečudujme, aký zločinecký protislovenský dobytok riadil a riadi tento štát, aký zločinecký protislovenský dobytok zakladal, a za akým účelom, zvrchované Slovensko, v skutočnosti tzv. zvrchované a nesvojprávne, kde zločiny proti ľudskosti už tu majú modernú a sofistikovanú podobu boli a sú páchané v spolupráci či pod dohľadom cudzej štátnej moci..

          A prejdime k novembru 1989, vlastne k decembru 1989, k Generálnemu štrajku, kde opätovne bola zneužitá robotnícka trieda, hlavne zo strany amorálnych nomenklatúrnych chartistov z okolia toho najamorálnejšieho a bezcharakterného Václava Havla, ktorý bez drdlania a mekotania nebol schopný povedať ani jednu súvislú vetu. Na Slovensku to boli skupiny polointelektuálnych kaviarenských povaľačov z bývalej VPN, z úzadia riadenej KSČ a ŠtB. Ich výkriky o pravde a láske, či „nie sme ako oni“, sa ukázali ako dopredu a cielene pripravené bludy, aby cez nich si mohli konkrétni zločinci z KSČ a ŠtB privlastniť to, čo v skutočnosti patrilo slovenskému národu a čo tu budovali viaceré generácie. A oni si doteraz vsugeruvávajú, ako porazili komunizmus. Paradoxne robotníci a roľníci boli prví, na ktorých táto pretransformovaná prednovembrová komunisticko-eštebácka verbež, ktorá sa začala deliť na pravicu, ľavicu a tzv. národovcov, za pomoci zahraničia napáchali tie najodpornejšie zločiny proti ľudskosti, ako aj na väčšine ostatných  občanov, hlavne dôchodcov, ktorí tu niečo vybudovali a zločinci národnosti slovenskej z ponovembrových vlád a parlamentov to za babku odovzdali cudzine, alebo oni samotní rozkradli.

          Ktovie ale, ako by to bolo všetko skončilo, keby sa robotníkov nepodarilo v decembri 1989 dohnať či zmobilizovať ku generálnemu štrajku. Pričom už je zaužívanou realitou, že sadisti, psychopati a masoví vrahovia z ponovembrových vlád a parlamentov pohŕdajú najviac práve nimi a pre kapitalistickú cudzinu z nich vytvorili otrokov a lacnú pracovnú silu.

Vladimír Pavlík

    Facebook Print Friendly and PDF


             
Hlavná stránka