Rodičia a starí rodičia, ktorí spoločne so zločincami a vlastizradcami z vysokej politiky umožnili, aby ich vlastné deti a vnuci boli okradnutí o budúcnosť vo vlastnej krajine, spoločne ich vyhnali a vyháňajú do cudziny, budúce generácie obrali o detstvo a budúcnosť, tvoria cca 70 % Slovákov, nemožno považovať za súčasť národa, ale len za plebejcov bez vlastného názoru, ktorí nikdy nemajú právo byť súčasťou tohto národa, lebo prispeli a prispievajú k jeho postupnej likvidácii.
Hlavná stránka

SOCIALIZMUS AKO HRIECH ?             

        
  1. Časť, Každý sa tu nájde. MD

            Čo sa stane, keď sa narodí človek? Je ľavičiar, alebo pravičiar? Akú výbavu dostávame do vienka  s našim príchodom? Ježiš Kristus, najznámejší rabín, podľa Židov, alebo Spasiteľ a Mesiáš, podľa kresťanov, bol ľavičiar alebo pravičiar?

Kto, alebo čo, rozhoduje o tom, že sa neskôr stávame ľavičiarmi, možno i marxistami;  či pravičiarmi, bažiacimi len po majetku a výsadách bohatých?  Prečo jední chcú spravodlivosť pre všetkých, svet bez vykorisťovania, vojen a útlaku, a druhí sa z toho vysmievajú? Nie vždy naoko, neraz používajú rovnaký slovník, i lepší, len vnútri a v pozadí, je iný plán. A považujú to za prirodzenú cestu k moci, a k bohatstvu bez hraníc. Aj na úkor druhých. Prečo?   
   
S formálnou logikou, a s názorom bez vzdelania, odpoveď nenájdeme. Ak áno, tak len takú havlnovembrovú: tupoidnú a demagogickú, na jedno-dve volebné ohlúpnutia.
Na vyššie nastolené otázky, paradoxne, je jednoduchá odpoveď. Skrytá je v dialektike. Všetci, ktorí sme sem pricestovali z nekonečného vesmíru, z večnej hmoty a večného vedomia, bez ohľadu na ich poradie, sme do batôžteka dostali Všeľudské hodnoty. Ale čo ďalej? Čo s tým? 
 
Ak použijeme, pre názornosť, kresťanskú morálku a filozofiu, všetci sme božie  deti. Stvorení pre lásku, spoluprácu, solidaritu, pokoru, vzájomnú pomoc a úctu. Ako to, že po vložení takéhoto skvelého softvéru do hlavy a srdca človeka, teda hardvéru od Stvoriteľa, to samočinne nefunguje? Prečo sa nemáme radi? Prečo vedieme vojny? Prečo vedome klameme? Prečo blížneho svojho, neraz popri každodennom modlení, brutálne a bezcitne vykorisťujeme a okrádame? Prečo sú všeľudské hodnoty odmietané?       
Chamtivosť, bezohľadnosť, egoizmus, závisť, pýcha, mamona, obžerstvo, hromadenie majetku pre majetok, neúcta k rodičom svojim i cudzím, pedofília, vraždenie, drogy, vedome šírená pseudokultúra, násilie všetkého druhu, vrátane vojen, dominujú. Ako to, že toto všetko, neraz stelesňujú, organizujú a presadzujú kresťania? Nie len v minulosti, ale i teraz, stále. Dokonca aj politické strany s kresťanským logom na volebnom lístku. Chilské KDH, za podpory USA, a všetkých európskych kráľovských dvorov,  po odstránení prezidenta Allendeho, brutalitou proti ženám prekonalo i nemecký fašizmus.

Celé tucty vzdelaných humanistov, od staroveku až po epochu priemyselných revolúcií, si kládli takéto a podobné otázky. Hľadaniu odpovedí obetovali svoje pohodlie, neraz i svoje zdravie a životy. Koho to dnes trápi? Keď ani kresťania, ani Židia, nevedia kedy a prečo je nedeľa. 

Humanistickí  myslitelia, ešte pred Marxom, sa zhodli na tom, že príčinou chudoby a biedy, vojen a nešťastí, je súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov. Vrcholom boli diela utopických socialistov: Tomasso Campanella, Charles Fourier, Thomas More, Villiam Petty, Saint-Simon (francúzsky gróf Claude-Henri de Rouvroy/ a ďalší. Mnohí z nich sformulovali svoje sny o ideálnej spoločnosti do nádherných literárnych skvostov. Utópiu, či Slnečný štát, na škodu našej prítomnosti i budúcnosti, už tieto generácie nečítajú. Nesnívajú. Žijú vôbec? Alebo len počítajú peniaze a nepeniaze?

Ani netušia, že by ich to ochránilo pred vymývaním mozgov. Antivírus majú zapnutý len v počítači, nie v srdci. Vonkajšia spoločnosť, premenená na super a hypermarket, to robí cielene, a programovo. Aby sa nenakazili poznaním.   
                                                                                                                                  Tak ako vo vesmíre žiadna hviezda nejestvuje večne, ani táto ponovembrová, havlová ložtemná hmota, nie je bez konca. Len problém je v čase a priestore, ten náš, pozemský, sa nemeria vo svetelných rokoch.
Náš život nie je ani reklamný či volebný bilbord, aj keď pre kapitál áno, a nedá sa prelepiť. Dá sa len prežiť: dôstojne, alebo ponovembrovo. V každom z nás, v každej neopakovateľnej ľudskej bytosti, sa spája hmota s vedomím, a Vesmír tak dostáva Zmysel. Ako toto prepojenie funguje, či prináša svojmu nositeľovi radosť a šťastie, dôstojný a pokojný život, závisí od spoločenských vzťahov, od ekonomickej základne spoločnosti, štátu. Od nás, koho si vyberáme. Ako v manželstve. Na novembrovom začiatku bolo slovoLož, na konci privatizácia. Rozvrat, chaos, beznádej. Radostný dnešok.

x                       x                      x
Marxizmus exaktne dokázal, že príčina nedobrých pomerov v spoločnosti nepochádza od diabla, ale vychádza z konkrétnych ekonomických,  teda výrobných vzťahov danej spoločnosti. Diabol sa z toho môže len tešiť, nič viac, nič menej, bratia v Kristu. Ak jedni vlastnia  výrobné prostriedky, a je jedno či k nim prišli privatizáciou, vojnami, kolonizáciou, alebo prvotnou akumuláciou kapitálu; a druhí vlastnia len svoju pracovnú silu, sú v tom najzákladnejšom, to jest Ako existovať, triedne rozdelení. Antagonisticky! Na tom nič nezmenil technický, či technologický pokrok, bio a nanotechnológie, ani množstvo úradov práce, slobodne dostupných voličovi hlupáčikovi.

Triedny princíp je základom aj demokracie, aj slobody. Aj vojny, aj mieru. Čistá demokracia, čistá sloboda, alebo nezávislosť, je rovnaký nezmysel ako futbal bez lopty. Tak ako vo vesmíre všetko podlieha gravitácii, tak aj v spoločnosti kde dominuje kapitál, všetko je determinované kapitálovými triednymi vzťahmi. V zdravotníctve sa to prejavuje tak, že za všetko platíme, a zdravie je len tovar. V školstve podobne. A zároveň sme svedkami jeho (zámerného?) rozvratu, morálneho a vzdelanostného úpadku.
Takmer niet lekárne, či nemocnice, čo by v názve nemala nejakého svätého. Vylepšilo to naše, bývalé bezplatné, socialistické, zdravotníctvo?  Volič hlupáčik tak ľahšie, a s potešením, prispeje na blaho, a blahobyt  svojich blížnych. Pokiaľ socialistický štát vykonával túto činnosť za režijné náklady, privátny sektor to robí lepšie, pre zisk. Zdravie, bez poplatkov, je príťaž. Recept za korunu?; komunistický prežitok! Ohlupovanie a manipulovanie, so svätcom v názve, síce nelieči, ale lepšie predáva. Hlupáci, plaťte. Voľte a modlite sa; do Konečna.

Vládnuca trieda: privatizéri, zahraniční investori, banková a finančná oligarchia, majitelia nášho národného majetku vôbec, a ich servisné, neraz vnútorne prepojené okolie: politici, právnici, exekútori, súdy, polícia, štátna bezpečnosť, armáda, mediálna a umelecká žumpa, cirkev, lobistické a mafiánske spolky, robia všetko v mene zisku. A niet oblasti, vrátane morálky, ktorá by tomu unikla. Gentlemani vo vláde, a v parlamente, so svojimi papierovými hlavami, robia čo môžu, aby to zakryli. Aj sa im to darí, lebo verný volič hlupáčik ešte stále nepochopil, že mu tí istí, len na striedačku, zakrývajú oči. Táraním, sľubmi, kauzami, mamonou, dôchodkovými piliermi, minimálnou mzdou, chudobou a biedou, strachom skutočným i latentným, a zákonmi pre seba.        
   
Čo je to za spoločnosť, ak do hrubého domáceho produktu oficiálne započítava peniaze z obchodu z drog, z prostitúcie, z korupcie, z nelegálnych transakcií, z čiernej ekonomiky vôbec? To je smer doľava, alebo do pekla, neokoloniálne a kresťanské Slovensko? Tí, čo vlastnia, diktujú tím čo nevlastnia, podmienky pre ich život. Totálne. Totalitaristicky. Determinujú ich chovanie, myslenie, hodnotový systém, televízne programy, novinové články, bulvár, politické a právne normy, výšku minimálnej mzdy, vek odchodu do dôchodku, kvalitu výživových doplnkov pre psov, mačky a voliča hlupáčika; v súhrne: rozmery slobody a demokracie.

Výsledkom takýchto pomerov je triedny boj. Je atribútom a imanentnou súčasťou kapitalizmu. A je len otázkou okolností v akých formách, a kedy prepuká. I do otvoreného násilia. Najprv zúfalého, potom organizovaného. Hnutie Occupy (USA), či masovo zábavný program Gorila, a ostatne Ukrajina, sú toho dôkazom.

S plynúcim časom, so zostrovaním sociálnych a ekonomických pomerov, ich bude pribúdať. Kapitál, a volič hlupáčik, sú v slepej uličke. Partička ich neminie. Faktom je, že môže byť posledná. Vládnuca trieda, aby udržala svoju moc, a svoje privilégiá, robí všetko preto, aby sa stav nezmenil. Stabilita systému sa udržiava jeho nerovnováhou, takto geniálne to za tie stáročia vymysleli. Majú v rukách štát, so všetkými jeho nástrojmi: polícia, súdnictvo, väznice, exekútori, tajná polícia; ale aj jemnejšie, a zároveň brutálnejšie inštrumenty: večné euro a nesmrteľné NATO. Aby to fungovalo, platí si vládnuca trieda oddanú lumpeninteligenciu; hlupákom sľubuje blahobyt a zlaté kľučky na úradoch práce. A hlupáci ich za to oddane a vytrvalo volia.  
 
Diktatúra proletariátu, ako historicky pojem, vznikla ako reakcia na stáročnú diktatúru kapitálu (buržoázie). Tá bola v minulosti brutálna a bez obalu. Dnes je s eleganciou, neraz až s noblesou, ale o to dôslednejšia. Bilbordu, skutočnému i nalepenému zvnútra, už neujde takmer nikto. Triedne násilie je sofistikované. Doma i v zahraničí. Nie je problém, ani hanba, vyvolať vojnu, či rozvrátiť krajinu, ak je to v mene kapitálu, v mene zisku. Juhoslávia, Irak, Líbya, Sýria, Ukrajina. Výpočet len za posledné roky, od nášho slobodne prikázaného vstupu do NATO. A ak to nestačí, založí sa islamský štát. Kto a kedy zastaví démona? Až globálna jadrová vojna, ktorú USA a NATO už začali? A následný civilizačný zánik? Sme naozaj na Titanicu.  Volič hlupáčik pobehuje po ľadovci, a teší sa, že prichádza loď. Že budú ďalšie slobodné voľby. Pre koho?
Noemova Archa nepomohla. Titanic bol, možno, signál, či varovanie. Teraz je lodí viac, sú v poľskom a v pobaltskom ne-kresťanskom objatí, a v Čiernom mori. Ale už nenesú posolstvo. Nesú len vykalkulovanú smrť. V prvom kole Slovanom a kresťanom, v prestávke a pri odvetnej salve, všetkým. Projekt Mŕtva ruka, existuje, je varovaním. Ale nie nádejou. Planéta bez ľudí, vďaka bezcitnému a chamtivému kapitalizmu, sa stane realitou.

Volič hlupáčik ani netuší, ako je o neho postarané. Permanentne. Vianoce, napríklad, už začínajú v lete. A nikomu to neprekáža. Ani zjazdu biskupov. Najprv treba spočítať peniaze z prenájmov, z domácich a zahraničných kasičiek. Na nebesiach počkajú, dolu sú na to zvyknutí. Alebo hlúpi.    

Chudoba a bieda nemá božský pôvod, ani božský príkaz. Ako to od stredoveku tvrdila rímska cirkev, falošní epigóni. Stvorili ju ľudia, spoločenské pomery, kde vládne kapitál, či odpustky. Majstra Jana Husa, rektora Karlovej univerzity, za to upálili. Krista, za to, že rozhádzal židovskej finančnej oligarchii vekslácke stoly, ukrižovali. Kto neverí, nech to skúsi. Prečo bombardujú a zabíjajú na Východe Ukrajiny? Že by sa oligarchovia, domáci i nadnárodní zlodeji národného majetku, báli vyvlastnenia? Vojna ako smer, i ako nástroj blahobytu? Pre koho? Pre ktorú spoločenskú triedu? Pre aké elity?      Miluj blížneho svojho, ako jeden z kresťanských princípov, je nádherná myšlienka, ale falošná ilúzia. Wojtylovi Poliaci, ako národ, s Pilsudským,Walesom, či bez nich, sú  toho svätým dôkazom. V podmienkach, keď medzi blížnymi vládnu vzťahy vykorisťovania a okrádania, diktatúry a manipulovania, je len ópiom. Naveky vekov. Ale môže sa premeniť na realitu. Ak zmeníme spoločenské pomery na vyvážené, na sociálne spravodlivé. Ak meradlom hodnôt bude Práca. Kresťania, aj ich starší bratia vo viere, Židia, zabudli, že Svet nebol stvorený privatizáciou. Boh pracoval. Šesť dní. Na siedmy si sadol ku dobrej knihe, zapálil Cohibu Esplendidos, alebo inú božskú cigaru, a odpočíval.

Bez práce nie sú koláče, len sociálne dávky. Chudoba, bieda, nezamestnanosť a rómsky problém. Ale pre kapitál je to najlepšia cesta ako ovládať voliča hlupáčika: rozdeliť ho, ponížiť a zastrašiť, a kŕmiť nádejou, že raz bude lepšie. Až sa odrazíme od dna, ako hlásali ponovembroví darebáci-odborníci-darebáci. Akoby ekonomika bol plavecký štadión v Podolí. Ale ilustruje to intelektuálnu a morálnu úroveň ich, aj ich voličov.

Marxizmus ukázal cestu ako nespravodlivé usporiadanie spoločnosti zmeniť. Máme na to odvahu? Máme na to slobodnú vôľu? Máme ešte cit k poznaniu, úctu k nezrátaným miliónovým obetiam kolonializmu, vojen, štrajkov, hladovania a chudoby? Máme vôbec úctu k nášmu životu? K našej nádhernej Zemi? Nájde sa aspoň desať Židov a desať kresťanov, ktorí dodržiavajú desať božích prikázaní? 
  
Kto z dnešnej, mediálnou a umeleckou žumpou vymlátenej, ľudsky prázdnej a stratenej generácie, čítal Čenkovej deti (F. Kráľ), Malého Bobeša (Josef V. Pleva), či poéziu Petra Bezruča, alebo Ivana Kraska, Janka Smreka? Kto z tupoidných novinárov videl fotografie či filmy ako sa žilo v cárskom Rusku? V akých gulagoch, a ako, väznili politických odporcov cárskeho režimu? Ako sa choval cár a pravoslávna vrchnosť k chudobe? Vyvraždenie cárskej rodiny nebolo náhodné, ani z boľševickej roztopaše, ako to interpretujú ponovembroví historici druhej kategórie. Bolo len reakciou na stáročia útlaku a biedy. Kto je za to zodpovedný?          
Každej sociálnej revolúcii predchádzali nedobré, neraz až kruté a nedôstojné sociálne  pomery. Komunisti boli v boji za ich zmenu, za ich odstránenie najdôslednejší, a priniesli aj najviac obetí. A platí aj to druhé: kto robí, robí aj chyby. Múdry sa z chýb poučí, volič hlupáčik skvelú voľbu opakuje.

x                        x                      x
Filozofi staroveku, stredoveku, i velikáni nemeckej klasickej filozofie, následne i Marx a Engels, a ďalší, považovali za základnú otázku filozofie vzťah hmoty a vedomia, a poznateľnosť sveta. Čo je prvotné? Hmota, alebo vedomie? Je svet poznateľný? Odpoveď mala, a má, výsostne praktický význam: jedincovi pripisuje a dáva aktívnu rolu v historickom vývoji, alebo ho umiestňuje do pasívnej, trpiteľskej pozície. A cirkev, ako inštitúcia, odovzdanú pozíciu jedinca vylepšila: devízovým prísľubom na spasenie. Pravda, po smrti.    

Pri určitom zjednodušení, či abstrahovaní, pôvodná dvojposchodová otázka otázok, môže znieť aj inak: čo robí s hmotou vedomie? Ničí ju i seba, demoralizuje, alebo rozvíja, a za akých podmienok? Triedne a všeľudské. Ktoré hodnoty: pracujúcej triedy, alebo triedy, ktorá vykorisťuje, parazituje a žije na úkor iných, majú bližšie k všeľudským?

x                      x                      x
Jedna z kľúčových otázok novembrového prevratu znie: prečo padol socializmus? Aké boli príčiny? Vnútorné, vonkajšie, subjektívne a objektívne? S odstupom času je celkom zrejmé, že študenti na barikádach a tenká, ale kričiaca vrstva lumpenproletariátu, boli len riadené strely s americkým navádzacím systémom. Dobré živená a bezstarostná mládež, poväčšine z komunistických a robotníckych rodín, sa nudila. Čo chýbalo Eve v raji? Kratšia suknička, či najnovší model mobilu? Prvotná hlúposť, podobne ako prvotný hriech, generovala ďalšiu a ďalšiu hlúposť, i hriechy. Talentovaní, i netalentovaní sebahlupáci, povýšení na revolucionárov.
Mnohí z nich, najmä ak sedia v ministerských či parlamentných kreslách, ak dobre sprivatizovali či reštituovali, ak im dobre tečú štátne objednávky, svojmu mesiášskemu poslaniu veria dodnes.

A pritom by stačilo tak málo, vyjsť medzi ľudí, na vidiek, pozrieť zbombardovaný priemysel, prázdne a rozpadajúce sa fabriky, rozkradnuté jasle a materské škôlky, vypratané a zdevastované potravinárske kombináty, zničené JRD a ŠM. Ľudské prázdno.    
  
A pozrieť sa, bez ochranky, ako žijú rodičia i nerodičia z tristo eurových=korunových dôchodkov, alebo rovesníci, a spolubojovníci, zo žobračenkových miezd. Ako si kupujú lieky, ako rozhadzujú a rozhodujú, bez ktorých sa tento mesiac obídu. Ak prežijú. Aby videli, akú morálku, a aký úpadok a rozvrat tu zasiali. Zatiaľ môžu vyjsť dobrovoľne. Až príde Deň potom, nedá sa vylúčiť, že niekto si spomenie na Einsteinovú teóriu relativity: energia na ulici, rovná sa hmota krát chudoba na druhú. Lebo každý cirkus, a cárizmus, raz skončí. A skončí rovnako.

To kľúčové, čo rozhodlo v novembri 89, bola psychologická vojna. Západ, na čele s USA, ju viedol celé desaťročia, až ju nakoniec vyhral. Havlovi nečervení Kméri, a ich bratia na Slovensku, mu len asistovali. Disidenti z podsvetia, a z pod morálky. Ak má diabol konkrétnu podobu, ak nie je len teologickou abstrakciou, tak celé toto dianie ho stelesňuje. Materializuje. Dáva mu ľudskú tvár. Nedoštudovaná mládež, zakomplexovaná lumpeninteligencia, herci a lumpenproletariát, boli len kulisou. Divadlom, na aké sme neboli zvyknutí a pripravení. Socializmus prvej generácie prehral.   
Robotnícka trieda, vedúca sila socialistickej spoločnosti, sa, už v nezopakovateľnom generálnom štrajku, vysmiala sama sebe, a svojej avantgarde; a začala stúpať do chudoby a biedy, a zabudnutia. Pražskí dělníci si už v ČKD listopadovo nezakričia: Nejsme malé děti! Môžu už len: Nejsme! Ale kde? ČKD už nie je. Havlovský dobré. To nevymyslíš.

x                      x                      x
Niekoľko tisíc slovenských žien, podľa prihlásených živností, len v Rakúsku, robí slúžky. A aj to, čo slúžky robia navyše. Tešia sa, rovnako aj ich rodiny, že padol berlínsky múr: nepotrebujú ani pas, aby mohli slobodne cestovať za vymieňaním pampersiek kdekoľvek, kde ich zavezú. Koľko slovenských rodín sa už takto rozpadlo? Aké deti vyrastajú v takýchto podmienkach? Dôstojné a perspektívne, ako samotný kapitalizmus. Vládnuca ponovembrová lumpeninteligencia, za podpory a intelektuálnej oddanosti voliča hlupáčika, premenila celú krajinu na zásobáreň lacnej pracovnej sily: pre zahraničný kapitál a jeho domácich spojencov. Sme sluhami doma, a tí zúfalo šťastnejší, aj vonku. Do akého storočia sme sa vrátili? Hanba a hanebnosť pre politikov, ale aj pre ich voličov: hlupáčikov a hlupákov.

x                      x                      x
Psychologická vojna, vedená temnými, fašistickými silami USA, pádom socializmu v Európe neskončila, práv e naopak. To bol len Veľký začiatok. Globálny útok, v mene zisku, na ďalšie všeľudské hodnoty pokračuje. A stupňuje sa. Už nás dobývajú zvnútra, za aktívnej účasti voliča hlupáčika, a ním volených politikov, ich rukami a nohami, a ich nepoškvrneným, nekuracím mozgom. Rovnako ako v Hitlerovom Nemecku, najprv odstránili komunistov, potom už nebol nikto, čo by zabránil vraždeniu, chaosu, rozvratu, demagógii, vojne a koncentračným táborom. Aby sme, ako civilizácia, skončili jak Židia za nacizmu, nemusíme nosiť Dávidovu hviezdu. Nadnárodný fašizmus, dielo globálneho úpadku kapitalizmu, prikryté papierovým dolárom, nás morálne i faktický ničí, a zničí. Alebo?        
Útok na naše hodnoty, materiálny a duchovný rozvrat rodiny, útok  na tradície, územie, pôdu, vodu, lesy, jazyk a kultúru, na našich tradičných priateľov, na náš genetický fond, nik nevidí? Máme ešte vlasť? Čo je to za štát, ktorý okrem výberu daní a lotérií, nič systémovo nerieši, a o svojich občanov sa nestará? Netrápi ho, že státisíce žijú v chudobe, že ďalšie státisíce žijú ako otroci, že mládež sa vytráca do zahraničia, že státisíce už rezignovali a dožívajú z toho, čo nadobudli za socializmu? Že mravná a intelektuálna úroveň upadá ako nikdy predtým. Že sme médiami, politikmi, bulvárom, cirkvami, z-luxovanými teológmi, pseudoumelcami, a ďalšími nadnárodnými darebákmi, pestovaní ako hlupáci a idioti, ako tupá konzumná masa odsúdená na zánik?
Koho reprezentuje ponovembrová vedecká, či pseudovedecká?, elita? Aké práce publikujú? Dajú sa čítať aj s odstupom času, po roku, od ich napísania? Komu a za aké tituly slúžia? Za viac ako štvrťstoročie nevzniklo nič, čo by pravdivo popísalo stav a vývojové tendencie Slovenska, či sveta. Kto je ich skutočný živiteľ, spojenec a spovedník? Až raz skončí táto doba temna, tento neuveriteľný absolutizmus, vystačia si s hanbou?    
Pád berlínskeho múra označili za symbol pádu socializmu. Ale čo ak je to inak? Pád berlínskeho múra je začiatkom pádu kapitalizmu. Fatálne a neodvratne. Pravda, so všetkými rizikami zdochýnajúcej obludy. Udalosti, a nie len na Ukrajine, to potvrdzujú.

x                      x                      x

 

            Na čom nás v novembri 89 dostali?
 I.                                                                  
Na tom, čo doma sami nemajú. Nášmu revolučnému ľudu, zbedačenému sociálnymi istotami, nahovorili, a robili to celé desaťročia, že nemá slobodu, demokraciu, ba ani ľudské práva. Nacvičená slovná hra, perfektne využitá formálna logika, neprekračujúca malú násobilku, zabrala. Plné brušká, s kľúčikmi od nehypotekárnych bytov, viac ani nepotrebovali. Len hladkať hlúposťami a sľubmi. Znalci v pozadí a v podsvetí, i niektoré bábky na tribúnach, vedeli, že výsledok sa dostaví. Dodali len pílku, konár si už budúci volič hlupáčik podrezal sám. Rajský komplex, a Trójsky kôň, ako vždy, nesklamali. Tisíckrát opakovaná lož sa stala pravdou. Slobodná Európa a Goebbels zvíťazili.
Demagógia okolo demokracie a slobody bola, a je, založená na jednoduchých, ale stále účinných trikoch. Demokracia a sloboda je vtedy, ak si môže volič hlupáčik hovoriť a robiť čo chce. Druhé kolo pre prvú signálnu sústavu, a štvrtú cenovú skupinu, bolo ešte lepšie:
jedna strana je totalita, veľa strán je demokracia. Počas týchto skvelých manévrov sa vyliahol volič hlupáčik, a domáhal sa svojich práv: slobody a demokracie. Ešte netušil, že už žiadne nemá, ani nikdy už mať nebude. Je len ako prezervatív: vždy na jedno (volebné) použitie. U nás, v Česku, Maďarsku, Rumunsku, Poľsku, Nemecku, Francúzsku, Španielsku atď. Návrat v čase, sen mnohých fyzikov, sa úspešne vydaril.

x                      x                      x
Socialistická demokracia bola konštruovaná na úplne iných základoch. Umožňovalo to spoločenské vlastníctvo výrobných prostriedkov. Vo voľbách sa už neriešil boj o moc, ten bol zavŕšený v socialistickej revolúcii. Voľby boli o výbere najlepších z najlepších. My sme nepotrebovali, k zdokonaleniu demokracie, nové a nové politické strany, a jalovú, parazitujúcu opozíciu. My sme potrebovali lepšie využívať jestvujúci potenciál, viac osobnej statočnosti, iniciatívy a záujmu. Vzdelania, disciplíny, zodpovednosti a mravnosti. Všade tam, kde pracujúci človek žil a pôsobil. Toto bol a je principiálny rozdiel medzi skutočnou demokraciou, a terajšou hrou na demokraciu.
Socialistická demokracia bol iný, formálne i obsahovo odlišný, vyšší stupeň triednej demokracie a slobody. S reálnymi právami, a s reálnymi – nezamlčovanými – povinnosťami. Krikľúňom a nefachčenkom, špekulantom a pseudointeligencii toto prekážalo: lebo odhaľovalo ich podstatu, skutočný charakter a pomer k všeľudským hodnotám, prácou počínajúc.

Hlavný teoretický, i praktický problém rozvoja socialistickej demokracie bol, a je v inom: ako čo najefektívnejšie využívať a rozvíjať jestvujúce formy. Ale aj hľadať nové, odrážajúce zmeny vo vývoji spoločnosti, napr. technologické, demografické, sociálno-triedne, a iné. Ako predchádzať zneužívaniu moci, alebo jej nedostatočnému využívaniu. Ako vyberať najlepších z najlepších, ako definovať priority miestne, oblastné či celospoločenské. Ako formulovať otázky ďalšieho rozvoja. Ako spájať a harmonizovať ekonomický, sociálny, ekologický a duchovný rozvoj spoločnosti. Ako pomáhať slabším a zaostalejším, doma i vo svete. Ako nedopustiť vojnu, obnovu fašizmu, rasových a iných nešťastí. Ako prekonávať sociálno-triedne rozdiely, ktoré vznikli historicky, a sú spojené so spoločenskou deľbou práce. Ako prekonávať odcudzenie človeka, vyplývajúce z dosiahnutého stupňa rozvoja výrobných síl, a ním aj determinované. Ako žiť lepšie, šťastnejšie a dôstojnejšie. Nie na úkor druhého, ale na základe práce, talentu, či výnimočnosti.  
  
Kritériom demokracie, i slobody, nie je počet politických strán, či verbálna bezbrehosť. Kritériom sú ekonomické, sociálne a mravné podmienky v akých človek jestvuje: pracuje, privádza na svet detí, vychováva ich, oddychuje, lieči sa, študuje, býva, trávi voľný čas, starne a žije. Buď sú tieto podmienky pre každého pracujúceho človeka, a jeho rodinu, dôstojné a zmysluplné, alebo nie. A vytvárajú, tak ako teraz, blahobyt len pre úzku, neraz neproduktívnu, len parazitujúcu vrstvu vyvolených; pre vládnucu a vykorisťujúcu triedu kapitálu.  
                     
Lenin, takmer pred 100 rokmi, v spore s Kautským, jemu i ostatným, veľmi názorne, až lapidárne vysvetlil otázku demokracie: čistá demokracia neexistuje; ak chceme pochopiť podstatu demokracie, musíme si položiť otázku: demokracia pre koho? Preložené do dneška: pre privatizérov, pre majiteľov našich fabrík a bánk, pre tupoidný novinársky a umelecký servis, a ich priateľov v parlamente, vo vláde? Pre vykorisťovateľov a parazitov, alebo pre človeka práce?   
Kandidátov na poslancov parlamentu, či do miestnych národných výborov, si občania vyberali v pracovných kolektívoch, alebo v mieste bydliska. A každý mal možnosť sa k nim vyjadriť. Bolo len na nás, ako sme toto právo, túto vymoženosť, využívali. A rovnako, ak poslanec neplnil predvolebné sľuby, alebo inak poškodzoval záujmy spoločnosti, mohol byť svojimi voličmi odvolaný! Ak by takáto norma platila aj dnes, mali by sme prázdny parlament. Nie len duchom, čo máme, ale aj telom.          
Komunistická strana, a nie len v tejto oblasti, plnila kontrolnú a integrujúcu funkciu, a niesla zodpovednosť za celkový vývoj. Ani všetci jej funkcionári dohromady, a za celé desaťročia socializmu, nemali také majetky, aké má dnes ktorýkoľvek jedinec z nových, požehnaných ponovembrových štruktúr. Krádež a rozkrádanie bolo v podmienkach socialistickej demokracie trestným činom, dnes je to cesta k moci a ovládaniu. Dielo voliča hlupáčika.

x                      x                      x
Aj demokracia, aj sloboda, má svoje hranice a limity: sú nimi všeľudské hodnoty. Ak spoločnosť toto nerešpektuje, vedie to k jej rozvratu, nihilizmu a relativizmu, neúcte a jej rozpadu. Taká spoločnosť je na ceste k fašizmu, násiliu a  neodvratne k zániku. Všeľudské hodnoty, s triednym obsahom, sú garanciou zdravého a zmysluplného rozvoja spoločnosti. Vylučujú zločincov a darebákov z účasti na správe a riadení spoločnosti, na ovplyvňovaní jej vývojových tendencií. Všeľudské hodnoty sú ako život, treba ich chrániť; aj tak, ako to robia včielky pri vstupe do svojho úľa.  
Známy, a často citovaný výrok Voltaira : Nesúhlasím s tým, čo hovoríte, ale budem do smrti brániť vaše právo to hovoriť, je polopravda a demagógia. Jemnejšie povedané, taká akademická táraninka, bez kontextu a zodpovednosti. Aj Hitler mal svoj názor, a v kolektívnom diele Main Kampf, pod ktoré sa podpísal ako autor, bol veľmi zrozumiteľne vyjadrený. Aké hodnoty tento názor reprezentoval, ukázal priebeh II. svetovej vojny. Boli popretím, hrubou negáciou všeľudských hodnôt; a preto nemajú právo na šírenie a obhajovanie. Naopak. Ak by ich tento prednovembrový gentleman dotiahol do úspešného konca, dnes by Židia, Slovania a ďalší boli už len na nebesiach.  Noví na Ukrajine, v pobaltských republikách, a inde to ešte nevedia. Ale majú skvelých poradcov zo zahraničia. Tešme sa, možno raz prídu aj k nám. Helikoptéry sme už nakúpili. A za dobré ceny. A hlupáci uverili.

x                      x                      x

Na čom nás dostali ?
 II.
Abstrahujúc od množstva historických udalostí, všetko podstatné, čo dlhodobo determinovalo vývojové tendencie svetového diania, je spojené s I. svetovou vojnou. Kapitalizmus potreboval nové prerozdelenie trhov, lebo staré, koloniálne, už nezodpovedalo vzniknutému pomeru síl: vojenskému, finančnému, ekonomickému, demografickému atď. (Lenin). Všetko ostatné, ako vyvolanie národnostných vášní a nenávistí, atentát v Sarajeve, a iné, bol len cirkus na predmajdanský spôsob. Volič hlupáčik uveril, že ide brániť vlasť. Že vlasť sú predovšetkým zisky, majetky a nové trhy, to mu nepovedali; ani v kostoloch. Podobnosť s dneškom čisto náhodná?

Do začiatku vojny (1914)boli USA dlžníkmi Európy, ale vojna obrátila poradie. Z dlžníka sa stal veriteľ!, a svetovým platidlom americký dolár. Britská libra odplávala po krvavej koloniálnej stoke dolu. Podľa dostupných údajov, zarobili USA na prvej svetovej, cca 150 mld. dolárov, vo vtedajších cenách. Vojna skončila v roku 1918, v októbri 1917, v zaostalom, priemyselne málo rozvinutom Rusku, zvíťazila socialistická revolúcia: zvrhla despotického cára a despotickú pravoslavnú vrchnosť. Za takýchto podmienok začala súťaž dvoch svetových systémov: budúceho sovietskeho a západného. Boli tieto podmienky porovnateľné? Aj to v mnohom vysvetľuje zložitosti, chyby aj omyly, budovania socializmu v Sovietskom zväze. Atentát na Lenina, a jeho predčasná smrť, to ešte viac skomplikovali. Zabúda sa, že spolu s celkom novým riešením ekonomických, sociálnych, politických, vojenských, národnostných atď. oblastí a otázok, tu bol aj obrovský teritoriálny faktor. Riadenie krajiny, prenikanie, výber a spracovanie informácií – za vtedajších technických a vzdelanostných podmienok – bol samostatný, a obrovský problém. V budúcom Sovietskom zväze žilo viac ako 120 národov a národností, s rozdielnou kultúrnou, náboženskou a sociálnou úrovňou, či tradíciami. A všetkých spájala negramotnosť, chudoba a zaostalosť.            Kto si zaslúži úctu a obdiv, tí čo sa z toho vysmievajú, alebo tí, čo sa, pri všetkých chybách a omyloch, pokúsili takémuto svetu dať ľudské a dôstojnejšie smerovanie?

Druhá svetová vojna toto dianie ovplyvnila ešte mohutnejšie. A je zrejmé, že jej plány sa nerodili len v jednej hlave, a len jedného Nemca, s rakúskymi koreňmi. Tak ako dnes na Ukrajine, autorov a darebákov, ktorí na diele skazy chcú zarobiť, je viac. Kto naplánoval, a ako, holokaust? Nevymklo sa to ctihodným demokratom z rúk? Finančnej a priemyselnej oligarchii? Aké mená, kto ju tvoril? Archívy majiteľov bánk, či priemyselných korporácií neexistujú? Kto dodával plyn do koncentračných táborov či ostnatý drôt? Kto do nich dodával brutalitu a bezcitnosť jeho personálu? Vieme: kapitalistický spoločenský systém. Presne taký, aký sme si po roku 89 resuscitovali u nás, a v okolí. Fašizmus je jeho atribútom, a vzniká vtedy, ak sa k moci dostávajú najreakčnejšie, a najzločineckejšie skupiny kapitálu: finančná, banková, priemyselná a vojenská oligarchia. A tie sa k moci dostávajú vtedy, a tak, keď kapitalizmus zlyháva vo všetkých oblastiach, je v kríze a hrozí mu kolaps, bankrot. Vojna je požehnaním, lebo v spálenisku zhorí všetko. A postup je vždy rovnaký: v tzv. slobodných voľbách sa objaví strana, či stranička, ktorá sa dopestuje až k moci, aby voličovi hlupákovi neskôr ukázala, kde je jeho miesto. Ten si môže predtým a pritom pokričať, postreetpartovať, zamajdanovať, či inak prejaviť svoju radosť z bezmocnosti. Sloboda bez budúcnosti, bez slobody, ale s voličom hlupáčikom na čele. A Hitler sa vždy nájde. Doba, to jest dialektika vývoja, vždy vytiahne takú osobnosť, ktorá bude najlepšie presadzovať, interpretovať a realizovať jej záujmy a potreby. Učene sa tomu hovorí: úloha osobností v dejinách. Čo je nutné sa presadí aj cez náhodné, a v tomto zmysle je náhoda doplnkom nutnosti, je jej súčasťou. Ak by nebol Hitler, našiel by sa iný darebák rovnakého typu. Kapitalistické pomery ho vždy vygenerujú, a meno nie je dôležité. Príbeh dnešnej Ukrajiny, a bratskej pomoci z USA, je toho školským príkladom.

x                       x                     x
V rokoch 1942 až 1943, málo známy anglický ekonóm Keynes, publikoval úvahy o výsledkoch II. svetovej vojny. Bolo to v čase, keď nemecká armáda mala strategickú iniciatívu, a náš volič hlupáčik by povedal, že vojnu aj vyhrá. Mnohí, a nie len kresťanskí arizátori, sa tak na Slovensku aj správali. Ešte pred bitkou v kurskom oblúku napísal, že vojnu vyhrá Sovietsky zväz, a národy Európy, zbedačené vojnou, a revolučne naladené, sa pridajú na jeho stranu. V Taliansku, Francúzsku, či v Španielsku boli silné robotnícke a komunistické hnutia. Ale nie len tam.      
 
Aby sa tak nestalo, vyzval USA k ekonomickej intervencii do vojnou rozvrátených ekonomík európskych štátov, do ich obnovy, a v dôsledkoch i utlmeniu sociálnych problémov a nepokojov. Tak sa zrodil Marshallov plán. Nebola to žiadna nezištná pomoc a podpora. Išlo o dobre vykalkulovanú strategickú záležitosť ako ovládnuť európsky priestor a vytvoriť nástupište proti Sovietskemu zväzu, a jeho prípadným spojencom.  

Zdroje na financovanie týchto ambícií boli viacsmerné. USA na II. svetovej vojne priamo zarobili stovky miliárd dolárov. Materiálnu pomoc, ktorú poskytovali bojujúcemu a krvácajúcemu Sovietskemu zväzu, si dali platiť cash: zlatom, diamantmi, umeleckými dielami a pod.  A to kľúčové, dolár bol už takmer tri desaťročia svetovým platidlom. Stačilo len tlačiť a rozdávať. A diktovať podmienky.  Sovietsky zväz takéto možnosti nemal. Vojnou bol najviac zničený a rozvrátený. Všetky mestá a dediny, kde vkročila zločinecká nemecká armáda, boli v rozvalinách; cesty a infraštruktúra prestali existovať. Chýbalo viac ako 20 miliónov obyvateľov: otcov a synov, matiek a dcér, blízkych, priateľov,  známych. Nebolo rodiny, ktorá by nestratila niekoho zo svojich milovaných. Materiálne straty a ľudská bolesť akoby nemali konca. Naši ponovembroví politici, a ich voliči, to nevedia. Sú už z havlových generácií tupoidov, a len počítačov peňazí. Podarilo sa im, za bratskej pomoci seberovných klamárov a darebákov zvonka,  oddeliť kapitalizmus od fašizmu – akoby to neboli spojené nádoby – a spojiť, či stotožniť Hitlera so Stalinom. Je to asi taká pravda, ako povedať o ich matke, že bola ľahkou, len preto, že ich porodila. Lebo všetky ženy privádzajú na svet deti rovnako.  A  zabudli aj Židia: kto koncentračné tábory staval, a kto, a za akú cenu, ich z nich oslobodzoval. Je to náhoda, neúcta, strach z pravdy? Strach z neodvratnej budúcnosti? Zlé svedomie?

Monument a hroby na bratislavskom Slavíne nie sú len o odvahe a statočnosti, a nie len padlých. Ale aj, a predovšetkým, o ideológii a triednom boji. O ideológii kapitalizmu vo fašistickom štádiu, a ideológii socializmu, s náplňou všeľudských hodnôt a ideálov. O ich boji o myslenie človeka, kresťansky povedané, o jeho dušu. O tom, v akých hodnotách bude žiť celá spoločnosť, aké ciele ju budú motivovať k rozvoju, a ako. A pre koho. Nezakrývajte nám oči, pán a pani Lótová! Hrady, zámky a paláce boli a sú krvavé.

x                       x                     x

Z čisto ekonomického hľadiska chýbal sovietskemu štátu i rovnaký počet pracovnej sily. Obnova krajiny sa javila ako úloha na desaťročia. Len odpratať z polí, miest a dedín, vojnové nemecké svinstvo; oživiť spálenú a rozbombardovanú zem, vyčistiť vodu a lesy, bola úloha nad ľudské možnosti. Koľko úsilia, organizátorskej práce, a prostriedkov stála len táto etapa? A USA už chystali novú vojnu. Hitlerov pobočník, ktorý mal vojnové skúsenosti z východných bojísk, už obliekal uniformu US Army! Spolu s nim si ctihodní Američania doviezli domov aj Von Brauna, a celý raketový  výskum a vývoj, odskúšaný na ostreľovaní Londýna. Na Hirošime a Nagasaky ukázali kam sú ochotní zájsť. Kto a ako začal preteky v zbrojení, a studenú vojnu? Kto zatiahol železnú oponu?   
  
S obnovou krajiny musel Sovietsky zväz na svoju obranu, i obranu mieru vo svete, budovať aj odstrašujúci vojenský potenciál, aby k vojne nedošlo. Koľko produktívnych zdrojov bolo len takto odčerpaných? A mohli sa použiť pre ľudí, pre ich každodenný život, pre rozvoj spotrebného priemyslu, pre výrobu áut, nábytku, elektrotechniky a elektroniky, pre výstavbu komfortnejších bytov; pre výrobu nyloniek na pekné nohy ruských, ukrajinských, bieloruských či iných žien v ZSSR. Nebolo dopriate; podmienky a tempá sa diktovali z  USA. Väčšina padlých boli muži, a tak sovietske ženy ich neraz museli nahradiť: od prác na železnici, v ťažkom priemysle, na poliach, všade. Kto je za to zodpovedný?

Nemecko, ktoré kapitalistické vojnové besnenie vyvolalo, malo takisto deficit pracovných síl, a zničenú veľkú časť krajiny.  Avšak podmienky pre svoju obnovu malo iné, výrazne lepšie, než víťazný Sovietsky zväz. USA dodali dolár, stroje a technológie, a pracovná sila sa kupovala  imigračnými zákonmi. Relatívne rýchla obnova nebola spôsobená tým, že kapitalizmus bol ďalej a lepší ako socializmus. Mali len výhodu tlačenia svetových peňazí. Ak dvaja susedia stavajú dom, a jeden na to, aby ho postavil musí chodiť do práce, žiť a šetriť, a ten druhý má v pivnici tlačiareň na peniaze, kto dom postaví ako prvý? Obnova  NDR, ale aj Československa, a ostatných socialisticky orientovaných krajín, bola na základe obrovského nadšenia širokých  vrstiev obyvateľstva, a – prácou. Aj o to je obdivuhodnejšia. Zároveň ukázala, že ak sa spoločenské zdroje a hodnoty využívajú pre všetkých, ak sa nerozkráda a netuneluje, vytvárané bohatstvo umožňuje pre všetkých ľudí práce vytvoriť dôstojné životné podmienky.
Spoločenské vlastníctvo výrobných prostriedkov, už v krátkom čase, umožnilo dať občanom bezplatné zdravotníctvo a školstvo. Zdravie, kniha a vzdelanie, a sociálne istoty, sa stali dostupnými každému. V USA, v tzv. najrozvinutejšej krajine sveta, to nemajú dodnes. Takmer sto miliónov Američanov žije na stravných lístkoch, negramotných a bezdomovcov majú na tucty miliónov. Ľudské práva ako na predmestí pekla.  
     
x                     x                      x
Berlínsky múr nevznikol tak, a preto, že vedenie Sovietskeho zväzu chcelo, len tak z pasie, izolovať obyvateľstvo Berlína navzájom. A skomplikovať im rodinné, či iné vzťahy. Agresia tlačeného dolára, a jeho neobmedzené pumpovanie do – vtedy ešte voľnej zóny – hrozila rozvrátením ekonomiky vzniknuvšej NDR.  Ekonomická, teda rovnaká obrana, neexistovala. Dostupná bola len mechanická a administratívna. Postavený múr zamedzil ekonomickému rozvratu, s následkami, ktoré by neboli len ekonomické. Vynútený ťah bol dobre vykalkulovaný, a slúžil ako nástroj propagandy a vydierania. Diskutovať možno o tom, či jeho „pracovný režim“, najmä v ďalších rokoch, nemohol byť  lepší, či sofistikovanejší. Na chystané zmeny už nebol čas, lepšie povedané, nebol západný záujem.

Americký dolár bol tým faktorom, na ktorom nás dlhú dobu dostávali do defenzívy, a mohli sa nám otvorene vysmievať. Do istej miery, v rámci súťaženia oboch systémov, nemuseli – pre fungovanie na svetových trhoch - vytvárať reálne hodnoty, ale stačilo mať zapnuté rotačky. Takto si kupovali aj hotové a špičkové mozgy, laureátov Nobelových cien, korumpovali odborníkov, umelcov, športovcov a osobnosti v každej oblasti. Demoralizovali. Tým si zároveň udržiavali technický a technologický náskok: pohodlne a na úkor celého sveta. A veľká časť prostriedkov išla do vedenia psychologickej vojny. Hlas Ameriky, či Slobodná Európa, financovanie špekulantov, darebákov, teroristov mašínovského typu, a disidentov, bolo jednoduché a ekonomicky neobmedzené. Bezpracné.

Ak sme my, ČSSR, alebo ZSSR potrebovali jeden milión dolárov, aby sme zaň na svetových trhoch niečo kúpili, museli sme vyrobiť reálny tovar, napríklad lokomotívu, a reálne tento tovar aj predať. Až po zaplatení od kupujúceho sme mali reálne tieto peniaze k dispozícii, a mohli sme ich použiť pre potreby štátu, vrátane turistiky a cestovania. V USA stačilo tú istú čiastku len  vytiahnuť z rotačiek, a  milión dolárov bol okamžite k dispozícii. Ďalší luxus, ktorý americký dolár svojim postavením prinášal, bola výroba zbraní a vedenie agresívnych vojen: Kórea, Vietnam a tucet ďalších. Obrovská inflácia, ktorú militarizácia a obludné zbrojenie vnášali do ekonomiky USA, a vnášajú ju do každej, sa prenášala do štátneho dlhu len na papieri.

Pokiaľ všetky socialistické ekonomiky zbrojná výroba zaťažovala, a obmedzovala výdaje do spoločenskej spotreby, USA tento limit nemali. Na všetko sa skladal celý svet, každý kto na svetových trhoch platil za tovar, služby, či suroviny americkým dolárom.  Ale všetko dočasu. Dialektika je neúprosná: veci sa menia vo svoj protiklad. Postupnou zmenou svetových podmienok, a tým, ako dolár prestáva byť jedinou a hlavnou svetovou menou, sa veci dramatizujú. Viac ako 17 triliónový štátny dlh USA je nesplatiteľný! Éra amerického dolára je u konca. Americké vládne dlhopisy sú praktický bezcenné. V momente, keď začne fungovať alternatívny menový a bankový systém, v USA budú mať nový typ tapety. Honba za rozpútaním veľkej vojny, aj s využitím Ukrajiny, je na programe dňa. Podarí sa? Inteligencia, aj ľavicová, je zbabelá, a volič hlupáčik stále demonštruje svoju prevahu. Ktoré rozpory, a kde, vyvolajú nakoniec pád kapitalizmu? Obnova a renesancia socializmu sú nevyhnutné. Je jedinou alternatívou, aby ľudstvo prežilo. Aby sa vrátilo k napĺňaniu a realizácii všeľudských hodnôt. Kto neverí, nech čaká, dožije sa. Nebesá sú otvorené.

x                      x                      x
Socializmus prvej generácie nebol dokonalý, ani bez chýb a omylov. Bol taký, akí boli ľudia, ktorí ho budovali. Hore, i dolu. Aké mali znalosti i ľudské prednosti, či slabosti. Ako sa učili zo svojich chýb a omylov, ako dokázali odpovedať na výzvy doby, na problémy rastu. Ale výrazne ho ovplyvňovali aj vonkajšie podmienky, vonkajší svet.
Nový spoločenský systém vznikol resp. vznikal v kontexte druhej svetovej vojny a niesol všetky jej dramatické i tragické atribúty. 50-té roky, politické procesy i justičné vraždy, začali už zhodením atómovej bomby na Hirošimu a Nagasaky. Nie rokom 1950. Vláda USA tak v auguste 1945 demonštrovala svetu, ale najmä Sovietskemu zväzu, aká technológia, a kto, bude diktovať hranice slobody, demokracie a morálky. Nastolili atmosféru nedôvery a strachu z novej, a to nukleárnej vojny. Za takmer každodenného vyčíňania teroristických skupín, a Mašínovci boli len jednou z nich, sa rodili aj radikálne, a niekedy aj unáhlené rozhodnutia. So všetkými následkami.   
   
Vzniká aj hypotetická otázka: neboli tieto tendencie vedome, a strategicky – a kým? – vložené do systému, vediac, že časom ho budú diskreditovať a znevažovať? Že mu ublížia viac ako teroristi mašínovského typu? Dôkaz: socializmus prevzal v podstate starý mocenský aparát, a de iure fungoval dva či tri roky, počas ktorých sa rozbehli tieto udalosti. Akí sudcovia viedli procesy, aké kádre tvorili prokuratúru, kto obsluhoval väznice, aké bolo zloženie polície, štátnej bezpečnosti? Máme archívy?  

Medzi najcitlivejšie oblasti patril postoj socialistického štátu k cirkvi, rímsko-katolíckej zvlášť. Tá si vlastne svoj nový osud určila, už stáročia dozadu, sama. Rozhodnutím kňaza, a kresťanského parlamentu, bolo viac ako 70 tisíc občanov Slovenska, poväčšine Židov, zavraždených v koncentračných kapitalistických táboroch. Historicky bola cirkev vždy na strane bohatých, aktívne spolupracovala pri kolonizácii sveta a budovaní otrokárskeho systému. Parazitovala na ľudskom nešťastí, ak jej to prinášalo materiálny prospech a moc. Priamo sa podieľala na vykorisťovaní a utláčaní. Vlastnila majetky, ktoré nezískala prácou, a z ktorých chudobe dávala, len keď musela. Blížneho milovala, keď ho bolo treba na otrockú prácu, či do vojen. Alebo za kuchárku na faru.            Posväcovanie zbraní, proti sebe stojacich strán, a modlenie sa k tomu istému bohu za ich víťazstvo, je neospravedlniteľná neúcta k životu. Kondómy, ani interrupcia to nezachránia. Až do 19. storočia, než sa robotnícke hnutie začalo lepšie organizovať, a bojovať o ľudskú dôstojnosť, pomáhala udržiavať chudobné masy v nevzdelanosti a pasivite.

Pápež, aby dal najavo ako vysoko sú nebesá, sa ešte v 60-tych rokoch 20. storočia, nechal uctievať na nosidlách, či pod baldachýnom. Opýtať sa treba aj starých rodičov, ako sa chovali dedinskí farári ku svojim zúboženým, nevzdelaným a bezbranným ovečkám. Toto ich bábkové divadlo raz muselo skončiť, a neskončilo samo od seba.
Cirkev ako inštitúcia bola za socializmu pod kontrolou štátu celkom logicky a zaslúžene. Po toľkých stáročiach bačovania a diktátu, celej škály zločinov proti ľudskosti, sa musela podriadiť inej autorite. Štátny ateizmus mal historické dôvody, aj keď to nebolo možno najšťastnejšie riešenie. Zároveň, fakty sú nepopierateľné: v žiadnej postsocialistickej krajine nebola pedofília kňazov. Kňazi sa museli chovať eticky, a žiť podľa toho, čo kázali. Tisícky pedofilných kňazov, a ich obetí, bolo len v kapitalizme. Po jeho obnove u nás, už máme v ich radoch znova aj vrahov, aj zločincov.  Človek je súhrn spoločenských vzťahov (K. Marx , F.Engels: Tézy o Feuerbachovi).
Po sviečkovom prológu, a víťaznom novembri 89, sa na Slovensku postavili tisícky kostolov, vraj na desaťtisíce. Je naša spoločnosť lepšia, mravnejšia, slušnejšia, solidárnejšia? Je náš život humánnejší a radostnejší? Žije cirkev s ľudom a pre ľud? Čo by o tom povedal bývalý trnavský arcibiskup?    

Vďaka voličovi hlupáčikovi, jeho vzdelaniu a rozletu, boli, a nie len na Slovensku, obdobia, kedy v parlamente a vo vláde, nebol gentleman, ktorý by sa  za deň aspoň raz nepokrižoval. A kam nás papieroví kresťania so svojimi voličmi doviedli? Rozvrátili a rozkradli ekonomickú základňu štátu, zlikvidovali poľnohospodárstvo, mliekarne, konzervárne, cukrovary, potravinárske kombináty; zlikvidovali  potravinovú samostatnosť a bezpečnosť; zničili sociálne istoty, obnovili chudobu a biedu, a masovú nezamestnanosť; umožnili a zaviedli ekonomickú okupáciu Slovenska, vtiahli nás do zločineckého a krvavého spolku NATO; odsúhlasili humanitárne bombardovanie Juhoslávie, povolili zabíjanie kresťanov a Slovákov žijúcich v Srbsku, aj ich slovanských či neslovanských bratov. A teraz radia na Ukrajine, ako zopakovať slovenský scenár. Zdá sa, že Stvoriteľ má veľký zmysel pre humor; ale až taký, nekresťanský?

Kto nakoniec mal, a má, bližšie k ideálom ranného kresťanstva, a ku všeľudským hodnotám? Komunisti, alebo pred-a-ponovembroví darebáci a zločinci, s maskou demokratov? Máme rozum a pamäť? Máme povinnosť mať rozum a pamäť. Aby sme obnovili vieru a nádej v dôstojný život pre ľudí práce. Aby sme odstránili vykorisťovanie, chudobu, biedu, nezamestnanosť; aby nás nenahnali do vojen a misií pre ich zisky a rozkoše, pre ich blahobyt na úkor ostatných.

x                      x                      x
Každé desaťročie socializmu bolo iné. Dokázal sa z chýb učiť, neopakovať a negenerovať ich. Nie je to náhoda. Humanizmus, solidarita, spolupatričnosť, pomoc a ostatné všeľudské hodnoty sú imanentnou súčasťou socializmu, i jeho teoretickej nadstavby: marxizmu.         A vždy, ak sa od nich odklonil, havaroval.
Tak ako dozrievali ľudia, vzdelanostne i mravne, ako sa lepšili materiálne podmienky pre ich život, tak sa redukoval aj priestor pre chyby a omyly. Nikdy to nie je ani mechanická, ani priama cesta. Je to vždy len tendencia, smerovanie. Aj v tých najlepších rodinách vie dobre vychovaná dcérka, či syn prekvapiť. Nakoniec, či pre Začiatok?, aj Stvoriteľ vie o tom svoje: odkiaľ a kde sa mu vzali padlí anjeli, či talentovaný Lucifer? A čo Adamov syn Kain? A čo dvoj, či troj- pápežstvá v Kristovej základnej organizácii? A čo tisícky pedofilných kňazov? Len sa obzrite, pani Lótová, volič hlupáčik, a naša mediálna a umelecká žumpa, o tom nič nevedia. Ani vedieť nechcú. Načo? Neznalosť je silný a nevyvratiteľný argument.Pre hlupákov a darebákov.

x                      x                      x
Kapitalizmus je svojou jednoduchosťou báječný systém; k tomu, aby fungoval, potrebuje v princípe dve sociálne skupiny; skupinu hlupákov a skupinu nehlupákov. Aká je ich štruktúra? Čo majú spoločné? Kto je na tom lepšie? Kam patrím ja? Ako sa nazýva spoločnosť, kde vládnu hlupáci a nehlupáci spolu?  Ako skončí takýto Svet? A môže byť aj Svet bez hlupákov a nehlupákov? Už formulácia otázky je riešením problému, Karol Marx.

Omyl v tvrdení je vylúčený: ak sa niekto dobrovoľne vzdá národného majetku, sociálnych istôt; a nechá si s jasotom obnoviť vykorisťovanie, chudobu a biedu; súhlasí s minimálnou, či priemernou mzdou, dôchodkom - z ktorých sa nedá dôstojne vyžiť, neprekáža mu materiálny i duchovný rozvrat rodiny, neprekáža mu rozpad vlasti a národnej suverenity, neprekáža mu každodenné ohlupovanie a masová debilizacia, neprekáža mu porušovanie mieru a príprava globálnej vojny, a opakovane – už viac ako štvrťstoročie – volí politikov, ktorí za socializmu by neprešli ani prahom miestneho národného výboru; je buď hlupák, alebo momentálne retardovaný. Alebo sa mýlim?   
Podľa štatistík viac ako jedna tretina populácie trpí depresiami. Z čoho? Z demokratickej a slobodnej spoločnosti? Minimálne toľko sa utápa v alkohole, s krabicovým vínom v čele. A zvyšok sa potápa na Bahamách. Hlupáci nehlupákom.

5. máj 2015                                               PhDr. Michal Dieneš, CSc.
1. časť, z rovnomennej knihy.                                                                                                                                                                                                

 



    Facebook Print Friendly and PDF


             
Hlavná stránka