"...hlboko s Vami nesúhlasím, urobím však všetko pre to, aby ste mohol svoj názor slobodne hlásať" - Voltaire
Politici musia strpieť akékoľvek názory občanov - Inak tam nepatria!
Hlavná stránka

Pseudonárodovci              

          Po Novembri 1989 sa množili či samorodili ako huby po daždi. V drvivej väčšine mali minulosť prednovembrových zbabelých a mlčiacich občianskych núl či ponížených kolaborantov s prednovembrovou štátnou mocou. Viacerí predstavitelia KSČ, ŠtB či niektorých spravodajských zložiek sa zo dňa na deň samopasovali za ochrancov slovenského národa a s hľadaním škodiaceho nepriateľa začali zakladať tzv. národné strany. Už v samotných prvopočiatkoch, keď sa tzv. „otrepali“ ako kohúti kokrheli, ukazovali na nepriateľov: Čechov, Židov, slobodomurárov, janičiarov, samozvancov... Keďže ich vývoj a myšlienkové pochody dosť pozorne sledujem už od prvopočiatkových vznikov od roku 1990, ako aj tých neskorších spasiteľov či mesiášov – a porovnávam to s realitou, mám taký dojem, že viacerí z nich slúžili a slúžia práve tým nepriateľom slovenského národa. Mimoriadne negatívnu úlohu títo pseudonárodovci hrajúci sa na vlastencov a národovcov zohrali hneď pri vzniku Slovenskej republiky a neskoršieho vládnutia pseudonárodovcov a škodcov slovenského národa Mečiara a Slotu. Zatiaľ čo slovenský národ ohlupovali rôznymi národnými či vlasteneckými témami, vo veľkom začali rozkrádať majetok štátu v prospech vyvolenej kapitálotvornej vrstvy tých „najslovenskejších“ Slovákov, ktorí boli v pravý čas na pravom mieste ako ponížení pritakávači neskoršieho zakladateľa ponovembrového štátneho terorizmu a popredného slovenského škodcu Vladimíra Mečiara – o čom som podrobne písal v 5-dielnej časti Slovensko na kolenách.     

Pravá tvár pseudonárodovca Vladimíra Mečiara, alebo, ako sa menili jeho myšlienkové  pochody

          Pamätný je jeho výrok „Politik by nemal klamať svojich ľudí“, ktorý zároveň aj ukázal skutočný stav slovenského národa v tom období za úspešného masírovania masmédií. Či sa to komu ľúbi alebo má výhrady, tak len zábudlivý národ môže Mečiara považovať za otca – zakladateľa Slovenska. Takže teraz si ukážeme na konkrétnych prípadoch niekoľko autentických výrokov pred tým, ako sa samopasoval za otca – zakladateľa údajne zvrchovaného Slovenska, keď už prakticky nám nič nepatrí, len tie holé zadky: Vyhlásili sme, že chceme žiť v spoločnom štáte a máme záujem o jeho upevnenie. Preto sa obraciam nielen na vás, občanov Slovenska. Obraciam sa aj na občanov v Čechách a na Morave. CHRÁŇME SA PRED SEPARATISTAMI A EXTRÉMISTAMI! CHRÁŇMR SI NAŠE SPOLUŽITIE, CHRÁŇME SI SPOLOČNÝ ŠTÁT! (Práca 22. 10. 1990 – Falošný obraz o Slovensku)

          Majú sa ale občania na Slovensku zriecť spoločného trhu, možných kontaktov v kultúre a vzdelávaní, spoločnej obrany záujmov a spoločnej zahraničnej politiky? Každý by však mal vziať do úvahy, že v Európe chcú, aby sme boli spolu. O SAMOSTATNÉ ŠTÁTY NIE JE ZÁUJEM. Myslím si, že na Slovensku je väčšina za federáciu... (Slovenský denník 29. 10. 1990 – Slová spolupatričnosti)

          Základná otázka môjho rokovania s pánom prezidentom, i rokovania v Slavkove, bola otázka spoločného štátu Čechov a Slovákov. V Slavkove bol podaný i návrh, aby sa o tejto veci uskutočnilo referendum. BOL SOM SÁM PROTI, návrh nakoniec neprešiel. Naše stanovisko bolo jednoznačné, že sme za spolužitie Čechov a Slovákov v JEDNOM SPOLOČNOM ŠTÁTE. (Národná obroda 5. 11. 1990 – Uchováme spoločný štát)

          Námietka napríklad znela, že do privatizovaných predajní by smerovali čierne peniaze od vekslákov. Ale tie čierne peniaze nevznikajú len pri veksláctve. Čierne peniaze, ktoré existujú na trhu, nie je možné stiahnuť tak, že by im ich niekto zobral. Pôvod nadobudnutia čiernych peňazí sa NEDÁ SKÚMAŤ. (Pravda 29. 9. 1990 – Podmienky pre všetkých rovnaké...)

Čo potrebujú pseudonárodovci aby si udržali vedúce pozície, klamali a zneužívali vlastný národ?

          V prvom rade takýto vodcovskí pseudonárodovci potrebujú okolo seba ľudí so skutočným a poctivým národoveckým a vlasteneckým myslením ale aj činmi, ktoré tomu primerane zodpovedajú. Problém je taktiež v tom, že vodcovským pseudonárodovcom v skutočnosti nešlo a nejde o národ, ale len o seba samých, o svoju vlastnú publicitu, pocit neomylnosti a byť neustále v obraze. Pseudonárodovci sú veľmi podozrievaví, potrebujú žiť v neustálom ohrození a neustále hľadať a odhaľovať nepriateľov. Pričom ich skutočnou úlohou je rozbíjať jednotu národných síl. Za týmto účelom často krát vypúšťajú rôzne obvinenia na konkrétne osoby, no nikdy nedoložia žiadne dôkazy či argumenty. V ohrození sa cítia aj vtedy, keď v ich okolí sa vyskytnú napríklad rozumovo vyspelejší či odvážnejší jedinci. V ohrození sa cítia aj vtedy, keď takýto jedinci dokážu verejne povedať, napr. na adresu štátnej moci aj to, čo takýto pseudonárodovci nedokážu povedať napr. zo zbabelosti či strachu, alebo nemajú na to rozumový potenciál. Niekedy to ide až do takých absurdností, že takýto pseudonárodovci nemajú záujem ani o očistenie subjektu na čele ktorého stoja – a pokiaľ by sa v subjekte takí jedinci našli, tak pseudonárodovci robia všetko pre to, aby k tomu neprišlo, lebo to považujú nielen za poníženie svojej osoby ale aj straty autority pred radovými členmi a priaznivcami. Alebo je tu ešte aj iná možnosť – kolaborácia so štátnou mocou. Oháňajú sa Bohom, kresťanstvom, národom, pričom k samotnému Bohu, kresťanstvu či národu majú strašne ďaleko.

          V začiatkoch politickej kariéry Vladimíra Mečiara sa to už takými pseudonárodniarmi na slovenskej politickej scéne len tak hemžilo a viacerí z nich už boli aj poslancami FZ v Prahe či slovenského parlamentu v Bratislave. O farizejstve a dvojtvárnosti jedného z nich si teraz niečo napíšeme. Nebudem ho menovať, nech si čitatelia tipnú. Najskôr odcitujem z jeho listu pápežovi Jánovi Pavlovi II: „Svätý Otec! V mene slovenského národa, v mene strany ..... i v mene svojom ... zostávame v modlitbách za Vás, Svätý Otec, za Kristovu cirkev...“    

          Vo FZ, ktorého bol vtedy poslancom, ALE jeho hlas chýbal pri požiadavkách kresťanských cirkví. Pri prvom hlasovaní o novele zákona, ktorou sa vracali niektoré majetky rehoľným rádom, menovaný poslanec ako jediný prítomný ktorý hlasoval za SNS, tento návrh NEPODPORIL a vôbec nehlasoval. Po dohodovacom konaní uvedený zákon bol schválený, ale HLAS TOHTO POSLANCA ZNOVU CHÝBAL. Pritom cynicky a farizejsky zdôrazňoval, že strana ktorej je členom, „chce byť tým povestným Kristovým korbáčom, ktorý vyženie lotrovskú peleš zo slovenského chrámu“. 

          Podľa dlhodobého pozorovania a zbierania materiálov či informácii o týchto pseudonárodovcoch možno povedať aj to, že malé percento z nich má zo začiatku skutočnú snahu byť národný a vlastenecký. Lenže postupom času príde k situácii, že dochádza k istej diagnóze, ktorá sa volá, závislosť na sebe samom. To najhoršie čo môže existovať, je závislosť na jednej pravde, teda, tej svojej pravde. A takýto pseudonárodovci sú potom ľahkým sústom na manipulovanie zo strany štátnej moci. Lebo štátna moc má dostatok prostriedkov a odborníkov na to, aby takýchto pseudonárodovcov dostala pod kontrolu, pričom oni samotní takéto niečo nepripúšťajú, niekedy aj naoko, keďže s ich vedomím sa hrá spravodajská hra. Potom takýto pseudonárodovci nikdy nedokážu otvorene pomenovať zločiny proti ľudskosti, ktoré štátna moc a cudzina pácha na tomto národe, za ktorý sa tak s obľubou skrývajú. Oni už žijú v inom svete, ktorý si vytvorili. Žijú v tom, že sú predurčení či vyvolení . Ich syndróm a Matovičov syndróm má veľa spoločného. Lenže realita je trochu odlišná.

Vladimír Pavlík


    Facebook Print Friendly and PDF
             
Hlavná stránka