"...hlboko s Vami nesúhlasím, urobím však všetko pre to, aby ste mohol svoj názor slobodne hlásať" - Voltaire
Politici musia strpieť akékoľvek názory občanov - Inak tam nepatria!
Hlavná stránka

Uzákonené zločiny

Na zamyslenie

Ryba, jedlo žobrákov, ako sa niekedy na bratislavskom trhovisku hovorilo, sa stala lahôdkou. Kuracie zadky, ktoré sa hádzali psovi, sa začali predávať s kúskom chrbta v honosnom balení s hrabákmi a krkmi, ako delikatesa. Kvalitnú vodu z vodovodu sme vymenili za sladké a presýtené žbrndy. Rohlíky sa scvrkli o polovicu, kyslé mlieko sa nedá doma vyrobiť, pretože vznikne jedna smradľavá odporne zapáchajúca tekutina, ktorú udržíte v ústach len dovtedy, kým ju rýchlo nevypľujete. Všetko čo bolo kedysi naozaj dobré, čo malo svoju hodnotu – tradíciu, sme vlastne vymenili za šmejdy v drahom obale.

Žijeme v pomyselnom blahobyte. Niektorí máme dva aj tri telefóny, internet, televíziu, domáce kino, DVD, PC a stále nám niečo chýba. Zákazy, príkazy, nariadenia, poučenia, ktorým už človek prestáva rozumieť a vyznať sa v nich je priam nemožné. Kamery nás sledujú na každom kroku. Kdekoľvek sa pohneme, sme pod kontrolou. Všetko je evidované, zaznamenané a všetko pre našu „bezpečnosť.“ Každá správa, každá pošta, každý telefonát, každá platba, každý mail, každý, niekedy veľmi súkromný pohyb, je pod organizovaným dohľadom. Kedykoľvek sa dá vybrať z archívu ako zbraň, ktorá je pripravená na okamžité použitie proti nám. Zaujímavé je, že aj pri takomto špicľovaní dochádza k trestným činom o akých sme v minulosti nemali ani potuchy. Drogy, prepady, násilie, výpalníctvo, vraždy... sa stali bežným sprievodným javom tejto slobodnej doby.

Máme politikov bez zásad. Tí vysokopostavení zločinci a zlodeji z bývalého režimu, aspoň väčšina z nich, nám po zahodení červených legitimácií názorne ukázali, ako sa pri kradnutí toho, čo vybudovali naši predkovia, možno správať ako keby sa utrhli z reťaze. Po novembri 1989 sa často krát pripomína Február 1948 v komunistickej réžii. Lenže nejako sa zabúda hovoriť o tom, ako tieto pretransformované komunistické zberby sa opätovne zmocnili majetku. Už to nebolo znárodnenie, ale privatizácia. Dokonca im k tomu pomáhali tzv. odporcovia režimu, ktorí sa po novembri 1989 samopasovali za akýsi predvoj demokracie. Pri realizovaní týchto ekonomických zločinov dokonca svoju pýchu dokázali povýšiť či nazvať zdravým sebavedomím a svoju neustálu nenažratosť po majetkoch iných nazvali zákonom ekonomiky. Pred našimi očami vyrastajú stále väčšie a väčšie domy, pre stále sa zmenšujúce rodiny. Nikoho už nevzrušuje že popri tomto sme sa stali odpadovým smetiskom toho priemyselného odpadu z iných západných krajín. Môžu si to dovoliť, veď máme zapredanecké vlády, parlamenty, legislatívu. Stali sme sa semenišťom pre drogy, veď zisky majú nielen organizátori či díleri, ale aj niektorí vysokopostavení, ktorí vystupujú ako bojovníci proti tomuto. Aspoň naoko.   

Môžeme vidieť oči bezdomovca, ktorý sa určite nenarodil na ulici. Môžeme vidieť žobrákov, čo im trčia nohy z kontajnera, aby sa natiahli za prázdnou fľašou, či noblesné hotely pre psov aj s vlastnou www stránkou, lekárom a kaderníkom. Môžeme sledovať zložité operácie svojich psích miláčikov priamo na internete. A ak sa nám náhodou náš drahý psík stratí, okamžite sa oňho postarajú v útulku aj s lekárskou starostlivosťou. Ak sa však na ulici ocitne človek, nezakopne oňho ani pes.

          Kde sa podeli hodnoty, kde je vlastná podstata človečenstva? Kde je niečo viac, ako len strohé konštatovanie? Hrôza, čo sa tu udialo za tých dvadsať rokov. Vytratila sa láska, porozumenie, ľudskosť, tolerancia, teplo rúk, sklon pred šedinami... Sledujeme stupídne, nehodnotné až deštruktívne pôsobiace televízne stanice, kde seriály bez konca nahradzujú kultúrne vyžitie určitej skupine nevedomých a možno aj nevidomých ľudí. A čo tá druhá polovica? Nemá šancu fungovať dôstojne, bez toho aby jej boli podsúvané podobné stupídnosti? A tí pretransformovaní zločinci z KSČ a ŠtB nám teraz pripomínajú sociálne istoty za ich vládnutia, pričom decentne mlčia, že to boli oni, ktorí začali ako prví „privatizovať“ – rozkrádať. Za výdatnej pomoci ich tzv. odporcu Jána Čarnogurského, keď bol na funkcii premiéra a jemu podobných.

Ak je toho málo, môžeme si pozrieť Superstar a tam nás pošlú verejne do riti aj s posmešným komentárom. Nádhera a vďaka za ten „kultúrny“ a „hodnotný“ zážitok, ktorý nám za lacný peniaz podsúvajú ako duševným mrzákom niektoré televízie. Nehovoriac, aké „celebrity“ tam má človek možnosť vidieť... Aký to rozdiel v porovnaní so špičkovými slovenskými umelcami typu Króner, Dibarbora, Huba, Pántik, Chudík a im podobní, čo sa celý život usilovali, aby predviedli ten najlepší herecký – umelecký výkon, aby v divákovi zanechali ten najlepší zážitok. Rozdiel je len v tom, že títo herci s umením žili celý svoj život. ŽILI PRE UMENIE A SRDCOM UMENIE TVORILI.

Žijeme v neustálom strese a napätí. Nikto z nás si nie je istý zajtrajškom. Niekde sa stala chyba – veľká chyba, ktorej náprava bude trvať dlho. Ochorel nám svet a my v snahe uplatniť sa, sme ochoreli s ním! Socializmus nebol dobrý, ale takáto demokracia nie je o nič lepšia. Možno až nástup duševných chorôb, depresií, samovrážd, naštartuje proces triedenia, ktorý nás položí na kolená, keď to už prestaneme zvládať. Máme dosť slobody tohto typu, slobody, ktorá so slobodou nemá nič spoločného. Slobody, ktorú si nedokážeme užívať, pretože je viac proti nám ako pre nás. Je tak oklieštená zákonmi a zároveň otvorená neprávosti, zločinu, podvodom, že jej existencia nám pripadá ako aura. Kdesi je, no nevidíme ju. Je mimo nás.
Nuž a záverom? Nechýba nám už tá reklama, ktorá nás v tej západnej dedine tak ohúrila. Nechýba nám ani západ, o ktorého ideách sme toľko snívali. Nechýbajú nám ani kuracie zadky, čo sme hádzali psom... Chýba nám len jedno: chceme ešte stretnúť človeka – priateľa. Chceme sa ráno prebudiť a celým srdcom sa tešiť novému dňu. Chceme sa stretnúť s kamarátmi, ktorých prvá otázka nebude smerovať k materiálnym veciam, ale nás potľapkajú po pleciach a povedia: ako sa máte? Ako žijete? Nepôjdeme si sadnúť? Kamarátov, ktorých v polovici debaty nevyruší zvonenie mobilu a budú musieť odísť. „Viete, tento telefonát bol tak dôležitý, že ak by som to nezobral, mohlo by ma to stáť prácu.“

Ovládol nás strach a v tom strachu žijeme svoje každodenné životy. To je fakt a skutočná realita tohto novodobého a pokazeného sveta. Nehovorím o Novembri, ten prísť musel, ale o tom, čo všetko sem s Novembrom vkĺzlo. Napr., keď strata zamestnania sa zaobalí ako súčasť ekonomických reforiem, keď človek vinou gaunerských zákonov príde podvodom o byt a stane sa z neho bezdomovec, aj to sa hodí do ekonomických reforiem či slobody podnikania pre podvodníkov, ktorí to realizujú pomocou štátnych inštitúcii. Aj ľudský život stratil hodnotu, hlavne keď sa jedná o radového občana. Keď si zo zúfalstva siahne na život, aj to dokážu pravicovo – fašistické hyeny tvrdiť, „že reformy bolia, ale sú účinné.“ Len zabúdajú povedať to hlavné, že tzv. ekonomické reformovanie sa nerobí preto, že zo štátneho rozpočtu kradnú radoví občania, ale preto, že bezbreho kradnú politici, ktorí potom následky za toto všetko systémom kolektívnej viny prenesú na radových občanov. Takáto je realita. Aj vinou zbabelosti nás, občanov.

Z internetu niečo prevzal a doplnil Vladimír Pavlík      

 

             
Hlavná stránka