Upozornenie! Tieto stránky sú monitorované !!!
Hlavná stránka

O zločinoch politikov proti ľudskosti

         Zločiny proti ľudskosti sú v drvivej väčšine spájané s komunizmom (boľševizmom) a fašizmom (nacizmom). Žiaľ, situácia po novembri 1989, hlavne v období od roku 1990 až po dnešok, na základe skutočnej a nezvratnej reality ma núti konštatovať, že som zabudol na jeden mimoriadne zločinecký a odsúdeniahodný systém. Volá sa sadisticko-tyranský, komunisticko-fašistický kapitalizmus, ktorý, postupne, v spolupráci s vlastizradcami z HZDS, SNS, SDKÚ, ANO, SDĽ, SMER-u, SMK, KDH, postupne likvidoval a likviduje ekonomickú a národnú samostatnosť a nezávislosť Slovenska. Že zlá, ako aj ich nositelia bez rozdielu ideológií sa skutočne priťahujú, hlavne na základe túžby po moci, peniazoch, ovládaní iných, ale aj vlastizrady na českom a slovenskom národe, som v plnej nahote  pochopil až v roku 2001. Ako aj to, že sa nejednalo o žiadnu náhodu.

         Dejiny komunizmu, fašizmu a kapitalizmu majú jedno spoločné. Sú to  milióny, mnoho desiatok miliónov, možno stovky miliónov zavraždených, umučených, z biedy a od hladu zomierajúcich, okradnutých a ľudsky ponížených. A v drvivej väčšine nevinných obetí. Nejdem tu teraz rozoberať, v mene akého systému bolo kolonizátormi cieľavedome vyvražďované pôvodné obyvateľstvo Ameriky, Afriky či Ázie, keď sa zmocnili  nielen ich nerastného bohatstva ktoré im nepatrilo, ale pri jeho využívaní vo svoj prospech sa nehanbili z týchto obyvateľov urobiť otrokov pre svoj vlastný blahobyt a zištné ciele. Mnohokrát metódami, keď človek - otrok, ako tá najlacnejšia pracovná sila, mal menšiu cenu ako zviera. Z nakradnutého, ale aj z lacnej pracovnej sily okrádaných, si vybudovali základy pre ich silné ekonomiky. 

         Dnes tieto štáty majú tú drzosť, že sa samopasujú za piliere demokracie a ľudských práv alebo ich dodržiavaní. Týmito argumentmi napríklad zdôvodňovali bombardovanie a neskoršie vojenské obsadenie Juhoslávie a Iraku. Keďže nič netrvá večne, ku koncu dvadsiateho storočia zrazu zistili, že lacné pracovné sily im postupne ubúdajú. Ale aj to, že vo vtedajšom východnom komunistickom bloku sa takýto potenciál nachádza. Dokonca na niekoľko desaťročí.

         Z našej vlastnej histórie je nám dobre známe, koľko zla sa u nás napáchalo v mene arcizločincov z KSČ a ŠtB od roku 1945 až po dnešné obdobie. Áno, až po dnešné obdobie, lebo tzv. pádom komunizmu v novembri 1989 sa ani ich vláda, ani ich zločiny voči tomuto národu neskončili. Kto spočíta všetky ich nevinné obete, povraždené, umučené, nespravodlivo odsúdené, prenasledované a diskriminované, keď dokonca deti trpeli za rodičov alebo rodičia za deti, či ponovembrové doháňanie nevinných občanov k sociálnym samovraždám. Arcizločinci z KSČ a ŠtB sa nám tu na niekoľko desaťročí samopasovali ako predvoj a ochrancovia národa pred kapitalistickými vplyvmi či ich ideológiou.

         Ako sa ale ukázalo, už niekoľko mesiacov po novembri 1989, aj najväčší ideologickí nepriatelia z východného a západného bloku si zrazu dokázali porozumieť. Veď sa len pozrime na spoločné dieťa KSČ, ŠtB a KGB pod názvom Penta, ktorej jadrom sú haščákovsko-dospivovské zberby. Pozrime sa na ich vznik v roku 1987, ale aj ich súčasnú reálnu pozíciu hlavne na českom a slovenskom ekonomickom a finančnom trhu, alebo o ich zlučovaní s ekonomickými a finančnými skupinami zo Západu, ktoré ešte pred novembrom 1989 nazývala ŠtB pod vedením arcizločinca Lorenca, duchovného otca Penty, triednymi nepriateľmi pre československý pracujúci ľud. Ponovembrová realita nám taktiež ukázala, ako ich túžba po moci a po peniazoch,  aj pomocou vlastizrady, keď pre svoje a cudzie záujmy KSČ a ŠtB obetovali (zradili) vlastný národ. Už im neprekáža, že napríklad zo slovenských občanov sa stáva mimoriadne lacná pracovná sila pre západný kapitál, dokonca aj pre nich samotných, teraz už súdruhov kapitalistov či západných investorov, ktorých ešte do novembra 1989 nazývali ideologickými nepriateľmi. Dokonca im neprekáža, že cez tzv. ekonomické reformy sú k sociálnym samovraždám doháňaní nevinní slovenskí občania. Hlavne že majú z toho zisk. Obojstranný finančný zisk, aj keď krvavý zisk, v mene spojeného ponovembrového  pretransformovaného komunizmu s kapitalizmom, ktorý vytvoril sofistikovaný fašizmus, kde už ideológia nie je prekážkou.

         V tejto špinavej hre, dokonca s prvotným posluhovaním havlomodlárskej „disidentskej“ nomenklatúry, tu arcizločinci z KSČ, ŠtB a vysokej ponovembrovej politiky najskôr rozkradli všetko ekonomicky lukratívne. Stovky a stovky miliárd sú len minimom ich zlodejstva. Zároveň taktiež padol mýtus o tom, ako sme boli za vlády komunistickej diktatúry ekonomicky vyčerpaní. Keďže tieto rozkradnuté miliardy potom chýbali, neskôr prichádzajúce a zotročujúce miliardy západných investorov, Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu ich vďačne nahradili. Je zaujímavé, že doteraz nikto z ekonomických expertov nemal odvahu o tomto nielen napísať, ale dokonca ani urobiť verejnú diskusiu na tému – či je nejaký rozdiel medzi rozkradnutými miliardami zo strany českých a slovenských zbojníkov z vysokej politiky, alebo miliardami od západných investorov, Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu, cez ktoré sa naše národy stali ich otrokmi. Nielen ekonomickými, ale aj duchovnými.

         Spisovateľ a publicista Ľuboš Jurík, ktorý v období rokov 1992 až 1997 pôsobil ako hovorca predsedu Národnej rady SR Ivana Gašparoviča a bol priamym svedkom najzávažnejších ponovembrových politických a ekonomických rozhodnutí, vo svojej knihe Pokušenie moci, ktorá ho zaradila nielen medzi výnimočný skvost hŕstky spisovateľskej elity, ale aj ako názorný príklad profesijnej, občianskej a morálnej cti, na stranách 273 až 275 napísal aj toto:

          „Chodby Národnej rady SR, či už na Župnom námestí, či potom na Vodnom vrchu na Mudruňovej ulici, sa len tak hmýrili nádejnými privatizérmi, v kanceláriách predsedu, podpredsedov NR SR, predsedov parlamentných výborov či strán si podávali kľučky budúci majitelia sprivatizovaných štátnych podnikov, lobovali, presviedčali, uplácali, sľubovali a dávali provízie, ponúkali stranícku poslušnosť. Keď som niekedy pozeral zo svojho miesta v sále na chrbty koaličných poslancov, mal som pocit, ŽE MÁM PRED SEBOU ZHROMAŽDENIE FABRIKANTOV, MAJITEĽOV TOVÁRNÍ, NEHNUTEĽNOSTÍ A BANKOVÝCH ÚČTOV. DO PARLAMENTU CHODILI LEN AKO MIMOCHODOM, ZDVIHNÚŤ RUKU, KEĎ SA HLASOVALO. INAK SA NIKDY K NIČOMU NEVYJADROVALI, MNOHÍ ANI RAZ POČAS VOLEBNÉHO OBDOBIA NEVYSTÚPILI, NEBOLI TAM PRETO, ABY TVORILI ZÁKONY, ABY ZASTUPOVALI SVOJICH VOLIČOV. BOLI TAM NATO, ABY PRIVATIZOVALI, ABY ZBOHATLI. Platilo to, pravdaže, aj o ministroch, štátnych tajomníkoch, riaditeľoch sekretariátov, šéfov krajských či okresných aparátov koalície HZDS, SNS, ZRS, o spriaznených manažéroch, riaditeľoch bánk, príbuzných, priateľoch, dokonca aj servilných bossoch podsvetia, ktorí sa vrhli ako supy na dovtedy štátne podniky. VYBAVOVALI PO STRANÍCKEJ ZNÁMOSTI ÚVERY V BANKÁCH, HLBOKO POD CENOU DOSTÁVALI LUKRATÍVNE OBJEKTY, POZEMKY, NEHNUTEĽNOSTI, ABY ICH OBRATOM PREDÁVALI ČI VYKRÁDALI.

         Privatizácia prakticky položila na lopatky národné hospodárstvo, milióny a miliardy, ktoré sprivatizovali „poctiví mečiarovci“ A KTORÉ ULIALI DO ZAHRANIČNÝCH BÁNK NA SÚKROMNÉ KONTÁ, spôsobili pokles výroby, zatváranie podnikov, dramatický rast nezamestnanosti, sociálne napätie, praktické zrútenie zdravotníctva, vážne problémy v školstve a v celej sociálnej sfére, nehovoriac o nevyčíslených morálnych škodách“.

         Spomínate si ešte, vážení čitatelia, keď po prehratých voľbách v roku 1998 vymenili tieto protislovenské „národniarsko“- zlodejské zberby z HZDS a SNS tí údajní demokrati z SDKÚ, KDH, SMK, SOP, SDĽ a ANO, ktorí nám tu sľubovali nielen nápravu, ale aj potrestanie konkrétnych vinníkov? Neskôr ale prišlo kruté vytriezvenie. Následky za tieto ekonomické zločiny a bezbrehé rabovačky novovytvorené sadisticko-fašistické pravicové a ľavicové zberby cynicky hodili na plecia nevinných občanov. Začala sa éra, ktorá na slovenskej politickej scéne splodila „demokratických a reformných“ sofistikovaných fašistických tyranov a masových vrahov, vylepšenie systému kolektívnej viny na nevinných, kde ako jedna rodina si počas osemročného vládnutia porozumeli pravičiari, ľavičiari, národniari, nezávislí a tzv. kresťania.

         Aký to paradox, keď tieto kruté sadisticko-fašistické metódy cez ekonomiku zhodnotil jeden z hlavných vinníkov vtedajší predseda vlády Mikuláš Dzurinda v mesačníku euroREPORT – č. 12/2005 takto: „REFORMY BOLIA, ALE SÚ ÚČINNÉ“. Je len samozrejmé, že jeho tie reformy neboleli. No nielen jeho, ale ani jemu podobných odľudov z vysokej politiky. Aký to krutý paradox, spojený s bezhraničným cynizmom a aroganciou, keď pre agentúru Reuters 18. 4. 2006 Lars Christensen z Danske Bank povedal aj toto: „POD VEDENÍM DZURINDU SA SLOVENSKO STALO ÚŽASNÝM PRÍBEHOM O CESTE K BOHATSTVU“. Pýtajme sa, koľko nevinných slovenských obetí sa muselo na takéto bohatstvo zahraničných zbojníkov zložiť, zaplatiť nielen svojou zníženou životnou úrovňou, ale aj sociálnou samovraždou tú najvyššiu obeť?

         Čím to je, že z Mikuláša Dzurindu sa mohol stať takýto odľud, netvor, tyran a vrah, zapredanec a vlastizradca, ktorý následky mečiarovsko-slotovských ekonomických zločinov preniesol na plecia nevinných slovenských občanov? Jedným z možných dôvodov môže byť aj to, že pred novembrom 1989 to bolo len jedno zbabelé a ponížené hovno bez vlastného názoru, ktoré sa prispôsobilo komunistickému zlu. Je len logické, že keď takýto zbabelý niktoš sa dostane k moci, stratí nielen súdnosť a ľudskosť, ale aj realitu a svojbytnosť.

         V Slovenskom rozhlase 29. marca 2008 premiér Robert Fico povedal, citujem: „Malo by sa skončiť obdobie, keď si médiá písali, čo chceli, bez akejkoľvek zodpovednosti“. Keby bol z neho slušný sociálnodemokratický politik, tak jeho svätou povinnosťou by bolo, aby už konečne povedal: „Malo by sa skončiť obdobie, keď zločinci, zlodeji a masoví vrahovia z vysokej politiky bezbreho rozkrádali národný majetok, svoju životnú úroveň si zvyšovali na úkor biedy nevinných slovenských občanov, bez akejkoľvek zodpovednosti“. Keďže Robert Fico patrí skôr do kategórie boľševického poloblázna odkojeného komunisticko-fašistickou ideológiou KSČ a KSS, ktorému doteraz neprekážajú masoví partizánski vrahovia z obdobia SNP, doteraz neodsúdil sociálne samovraždy nevinných občanov, doteraz je stotožnený so zločinmi proti ľudskosti voči ťažko zdravotne postihnutým ako aj ich 51-tisícom opatrovateľom, ktoré tu nalinkovali pravicoví sadisticko-fašistickí tyrani a vrahovia Kaník, Beblavý, Dzurinda, Mikloš a im podobné zberby, nikdy taký výrok nepovie. Nečudujme sa tomu – veď medzi pravicovými zločincami na strane jednej, a ľavicovými a národniarskymi zločincami na strane druhej – niet žiadneho rozdielu.          

         Možno plným právom konštatovať, že to, čo na Slovensku vybudovali všetky generácie, teda, aj to, čo nám zaručovalo istú ekonomickú svojprávnosť, o to všetko sme boli po novembri 1989 pretransformovanými arcizločincami z KSČ, ŠtB a vysokej ponovembrovej politiky pripravení – okradnutí. Vedome a cieľavedome, pod dohľadom a účasťou Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu. Pričom súčasné koaličné mečiarovské, ficovské a slotovské protislovenské zberby sa nám naďalej cynicky a farizejsky prezentujú, ako vraj milujú Slovensko, jeho národ, že im ide o blaho občanov. V protiklade s tým ale osemročné ekonomické zločiny a pokusy v rokoch 1998 až 2006 v podaní pravice opätovne po voľbách preniesli na plecia radových občanov.
Názorne nám dokázali, že vysoká politika je najzločineckejšou, najneľudskejšou a najzlodejskejšou profesiou, kde politici naoko na seba štekajú, no nikdy si neublížia. Preto Slovensko nutne potrebuje uzákonenie trestu smrti a verejné popravy týchto odľudov a netvorov z vysokej politiky, ale aj zabavenie ich nakradnutých majetkov.

Vladimír Pavlík                  

     
Hlavná stránka