Hlboká sonda do čiernej duše Vladimíra
Mečiara
(4. časť)
Do kresla slovenského ministra vnútra vo vláde „národného porozumenia“
povoláva vtedajší premiér Milan Čič podnikového právnika zo Skloobalu v Nemšovej
Vladimíra Mečiara. Bola to náhoda? Nie, nebola to náhoda. Tieto dve čierne
škvrny slovenskej politiky sa poznali už dávno predtým. Po niekoľkých mesiacoch
na funkcii ministra vnútra sa Vladimír Mečiar stáva predsedom slovenskej vlády.
Začína sa jedno z najtragickejších období Slovenska. Pod „dohľadom“
diabla, satana, lucifera, ktorých, akoby istil ešte samotný Antikrist, sa stáva
najpopulárnejším slovenským politikom. Paranoidnými bludmi a eštebáckymi
metódami pobláznil väčšinu slovenského národa. Prišlo to až tak ďaleko, že sa
kvôli nemu začínajú nenávidieť aj rodinní príslušníci. Vsugeroval si, že je
otcom slovenského národa.
Zlikvidoval
nekomunistického ministra vnútra Andráša
Koncom októbra 1990 dáva ako predseda vlády predsedníctvu Slovenskej
národnej rady návrh na odvolanie ministra vnútra Antona Andráša. Budem citovať
z autentických dokumentov, ktoré som získal začiatkom roka 1991.
„Boli získané poznatky, že
minister Andráš sa pokúšal zhromažďovať údaje, ktoré by poškodili povesť
predsedu vlády SR, poťažne ho kriminalizovali. Na základe týchto a ďalších
skutočností, ktoré uvediem ďalej, som dňa 21. 10. 1990 vyzval verejne Ing.
Antona Andráša, aby pre nekompetentnosť zo svojej funkcie odstúpil. Ing. Andráš
zo svojej funkcie odmietol odstúpiť a vedenie KDH mu vyjadrilo plnú
podporu.
Už na svojej prvej tlačovej
konferencii Ing. Andráš obvinil
koaličného partnera – VPN z manipulácie volieb. Na výzvu dôkazy
nepredložil... Ing. Andráš pre Hlas Ameriky vydal verejné vyhlásenie, ktorým
upozornil verejnosť, že príslušníci ŠtB
chodia ďalej ozbrojení a že sú občanom stále odpočúvané telefonické
rozhovory... Dňa 22. 10. 1990 vykonal Ing. Andráš tlačovú konferenciu, na
ktorej ma ako predsedu vlády SR obvinil verejne z nedostatkov pri vedení
rezortu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky... Ing. Andráš v podstate
VB neriadil. Pohrozil najprv čistkami na
princípe posudzovania členstva v KSČ a politickej aktivite
v KSČ, čím sa mu podarilo tento úsek dokonale rozkolísať a jeho námestník
pre úsek VB mu ponúkol demisiu... S výnimkou časti funkcionárov vo
Východoslovenskom kraji ho bezpečnosť neprijala a nezískal si ju.
Ing.
Andráša k odstúpeniu vyzvali niektoré masovokomunikačné prostriedky. NA
PODPORU PREDSEDU VLÁDY SA VYSLOVILI STÁTISÍCE ĽUDÍ, NIEKTORÉ ORGANIZÁCIE
DOKONCA POHROZILI ŠTRAJKOM. Ing. Andráš ani KDH neberú tieto skutočnosti na vedomie. Moja pôsobnosť
ako predsedu vlády je vo vzťahu k vnútornej správe štátu úplne
paralyzovaná. Namiesto spolupráce som ministrom vnútra spochybňovaný. Minister
vnútra preukázal, že nemá žiadne morálne zábrany a keď sa mu to hodí, je
schopný klamať i celú verejnosť, nemal a nemá predpoklady pre
akúkoľvek riadiacu prácu, nieto ešte pre funkciu ministra. Pre dlhšie trvajúci
odpor a neochotu riešiť tento vecný problém zo strany KDH, ako aj
neschopnosť posúdiť realitu zo strany Ing. Andráša, som sa dostal do situácie, keď som nemohol riadne plniť svoje
povinnosti. Preto som verejne ponúkol, že ak sa tento problém riešiť nebude,
odstúpim z funkcie sám. Na tomto rozhodnutí trvám. Za súčasnej situácie
nie je možné predlžovať vládnu krízu, treba čo najrýchlejšie dosiahnuť jednotu.
Dovoľujem si upozorniť, že niektorí členovia vlády mi oznámili, že
v prípade môjho odchodu z funkcie, odchádzajú tiež. Žiadam preto
Predsedníctvo Slovenskej národnej rady, aby Ing. Andráša z funkcie
ministra vnútra odvolalo“.
Andráš
vyvracia Mečiarove klamstvá
Samozrejme, že z reakcie Antona Andráša musíme prísť k záveru,
o čo tu v skutočnosti išlo. Citujem z najzávažnejších pasáží:
„V úvode svojej odpovede musím
konštatovať, že negatívny postoj predsedu vlády voči mojej osobe cítim od
začiatku nástupu do mojej funkcie. Od samého začiatku postoj predsedu vlády ku
mne bol charakterizovaný jeho eminentnou
snahou udržať si naďalej kontrolu nad týmto rezortom. Takto sa snažil
presadzovať svoju osobnú politiku v tomto rezorte a tak prakticky
riadiť okrem vlastných kompetencií ako ministerského predsedu aj Ministerstvo
vnútra SR... Treba uviesť skutočnosť, že v rezorte MV SR sú koncentrované
jediné mocenské zložky na Slovensku, ozbrojené zbory s rozsiahlou
technickou základňou a kvalifikovanými odborníkmi. Nesprávne
a jednostranné riadenie týchto ozbrojených zložiek by mohlo viesť ku
závažnému porušovaniu občianskych práv a obmedzenie demokracie na
Slovensku. Dôležitou zárukou proti zneužitiu rezortu MV SR je najmä také
rozloženie koaličných síl vo vláde, aby
funkcia predsedu vlády a funkcia ministra vnútra neprislúchala tej istej
strane, resp. hnutiu. Z toho hľadiska treba chápať aj opakované útoky
proti mne, ktoré sa začali objavovať krátko po mojom nástupe do funkcie.
Pokiaľ si pamätám, na otázku
redaktora Hlasu Ameriky som odpovedal, že príslušníci ŠtB, ktorí boli uvoľnení
zo zboru museli odovzdať služobné zbrane, ale nemožno vylúčiť, že disponujú
inými zbraňami. Na margo vecí stačí uviesť, že pri akciovej spoločnosti GEMIAL bola vytvorená organizačná jednotka
OMAR, ktorej vedúcim je bývalý vyšetrovateľ ŠtB mjr. Verčík, ktorá disponuje
zbraňami vydanými na hromadný preukaz určenými pre potreby uvedenej
organizácie. (mjr. ŠtB Verčík pred novembrom 1989
dal do väzby J. Čarnogurského a M. Kusého. Jeden z najväčších
eštebáckych netvorov toho obdobia – pozn. V. P.)
Na základe podnetov
a pripomienok od radových príslušníkov a členov Nezávislého
odborového zväzu, ktorí ma informovali o tom, že vo vysokých dôstojníckych funkciách naďalej zostávajú bývalí
členovia HV KSS, HV SZM, CÚV KSS a zástupcovia náčelníkov pre
politicko-výchovnú prácu, som vydal pokyn MV SR č. 1071/90 zo dňa 17. 8. 1990,
ktorého účelom bolo vniesť istoty medzi rady policajtov... Náčelník
personálnej školskej správy mjr. JUDr. Štern nebol odvolaný ako tvrdí pán
Mečiar, ale pozastavil som mu výkon služby z dôvodov nesplnenia dôležitých
pracovných povinností, ktoré som mu uložil. (mjr. Štern sa nachádzal na
vytrhnutých stranách spolupracovníkov ŠtB, kde spolu s ním figuroval aj
Vladimír Mečiar. Nečudujme sa, prečo za neho tak bojoval – pozn. V. P.)
Z obsahu celého listu p.
Mečiara vyplýva, že nemá snahu o konštruktívny dialóg, ale naopak, chce
iba mocensky presadzovať svoje názory. Konanie
predsedu vlády SR sa môže stať v budúcnosti nebezpečným precedensom na
nežiadúce odstraňovanie vládnych činiteľov. Práve tých, ktorí majú iný názor,
alebo predložia inú koncepciu, samozrejme korešpondujúcu s programovým
vyhlásením vlády, ale odlišnú od predstáv predsedu vlády“.
Práve tieto dve posledné vety vyslovené koncom októbra 1990 nám ukázali,
že Anton Andráš sa nemýlil. Napriek tomu bol vlastnou stranou, KDH, odvolaný.
Týmto zbabelým aktom aj KDH vlastne Vladimírovi Mečiarovi umožnilo, že postupom
času sa z neho mohol stať plnohodnotný zločinec, zlodej a štátny
terorista, ktorý zo Slovenska urobil zločinecký, zlodejský
a štátno-teroristický štát.
K mimoriadne zaujímavým poznatkom sa dopátrame, pokiaľ argumenty
Antona Andráša porovnáme s myšlienkami Petra Pitharta v knihe od Jany
Klusákovej NADORAZ, ktorá vyšla v prvej polovici 90. rokov minulého
storočia, kde sa hovorí aj o Vladimírovi Mečiarovi. Na strane 21 ho
charakterizuje takto: „Mečiarova základná vlastnosť je
pomstlivosť. Pamätá si všetko, čo pokladá za krivdu či zradu. Som si istý, že
neodpustil ani to mu chlapčekovi, ktorý ho raz na piesku praštil kýbličkom...“
Na strane 72 hovorí o Mečiarovi takto: „Je to schopný muž, veľmi schopný! Získanie moci je v politike
jednou najdôležitejšou schopnosťou, a v tomto ohľade Mečiar
obstál znamenite. Bol som mnohokrát zaskočený jeho spôsobom jednania: ČASTO MI DO OČÍ TVRDIL, ŽE NEPOVEDAL TO, ČO
SOM NA VLASTNÉ UŠI POČUL. Je schopný niečo povedať a vzápätí na to
zabudne. Mečiar je živel, neschopný sebakontroly“.
Na strane 73 je ďalšie zaujímavé svedectvo: „Ochotne mi rozprával dramatický príbeh svojho prvého manželstva: že si vzal eštebáčku, tá že nosila fízlom
jeho zápisky, ktoré mal doma v kuchynskom šuplíku, po dvoch rokoch ju
musel preto opustiť... To všetko hovoril veľmi barvisto a dobre sa to
počúvalo. Bol vraj vydedencom, ktorému ostal len kartáček na zuby a starý
trabant. Nemal peniaze, zamestnanie, byt ani rodinu a len tak jazdil po
Slovensku a hľadal prácu. Nikde ho nechceli prijať ani na fyzickú drinu.
Prespával v trabante v spacáku, ale na hygienu dbal: každé ráno sa
holil v potoku. Uprostred tejto existenčnej krízy sa ocitol
v Trenčíne. Po ťažkej dopravnej havárii sa zobudil v nemocnici vo
chvíli, keď sa nad ním skláňala lekárka – jeho dnešná žena...Keď tento príbeh
dorozprával, nevedel som, na čo sa mám viac pýtať. Mečiar sa vyrozprával, ale o mne ho nezaujímalo vôbec nič.
Nepoložil mi ani jednu zdvorilostnú otázku. Uvedomil som si, že tento muž stojí
v politike ako programový produkt, že ho nikto nezaujíma. Že je doslova
upchatý sám sebou. Schopnosť úprimného dialógu, komunikácie, záujem – to všetko
mu je cudzie. Na otázku, komu verí, odpovedal, že jedinému človeku, a to
len napoly. Tiež mi rozprával, že mal dlho pred novembrom 1989 všetko
premyslené, každý deň sedel nad papiermi do polnoci, žena šalela, a on
plánoval, čo a ako sa raz politicky zmení. S nikým sa o tom
nebavil, svoje závery s nikým nekonzultoval. Hrdo vyhlásil, že nemá
jediného poradcu a mať ho nebude, že verí len pani Nagyovej, ktorá mu
chodí o polnoci pripomenúť, že už je neskoro, a on napriek tomu
pracuje do tretej, do štvrtej do rána“.
Mimoriadne zaujímavé sú aj Pithartove vyjadrenia na Mečiara na stranách
74-75: „Prišlo mi ho neraz ľúto, pretože som videl, že podlieha náhlym návalom
depresie a vzápätí zas návalom eufórie, keď bol bez príčiny veľkorysý
a priateľský, aj keď stále bez hlbšieho záujmu o toho, s kým
práve hovoril. ĽUDIA HO NEZAUJÍMAJÚ, ZAUJÍMA HO LEN ĽUD, NÁROD, ALE VŠETKO
VYCHÁDZA Z NEHO A VRACIA SA K NEMU. Je suverén: raz som prijal pozvanie na snem VPN, konalo sa niekde pri
Bratislave. Bolo tam asi päťdesiat ľudí z vedenia VPN. Po večeri jednanie
pokračovalo voľnou diskusiou. Niekto hovoril o zvrchovanosti, iný
o suverenite. Chcel som rozhovor odľahčiť, naviac ma, ako právnika, mätenie
pojmov dráždilo, a tak som sa opýtal, aký
je vlastne rozdiel medzi zvrchovanosťou a suverenitou, aj keď som vedel,
že sa jedná o jedno a to isté, že ide o doslovný preklad. Mečiar
okamžite vstal ako pichnutý a na mieste zimprovizoval päťminútovú
prednášku o pojme zvrchovanosť, ďalších päť minút hovoril o pojme
suverenita. Neveril som vlastným ušiam: právnik, predseda
vlády k tomu, a má za to, že každý z týchto pojmov ZNAMENÁ NIEČO INÉ?! To predsa nemôže
nemať dôsledky pre naše jednanie! Ostatne slávne „Prehlásenie o zvrchovanosti“
obsahuje vetu, že zvrchovanosť Slovenska
je základom budúcej slovenskej suverenity. Študenta práv, ktorý by mi niečo
také povedal u skúšky z teórie štátu a práva, vyhodím oblúkom za
to, že urobil z jedného pojmu dva.
A slovenský národ jasá a myslí si, že teraz má zvrchovanosť
a potom bude mať suverenitu, alebo možno naopak“.
Mečiar
o Dubčekovi a Ficova strata pamäti
Spomína si
ešte Vladimír Mečiar, čo povedal o Alexandrovi Dubčekovi, keď sa hovorilo
o jeho kandidatúre na slovenského prezidenta? Pripomínam mu to: „JA
SI MYSLÍM, ŽE ON PRE SLOVENSKÚ
POLITIKU UROBÍ VIAC ZLA AKO DOBRA“. Preto sa pýtam poblúzneného
boľševického vykladača Roberta Fica, ktorý sa stotožnil s fašistickým
systémom ponovembrových sociálnych samovrážd, prečo mu toto neprekáža, pričom
sa ešte cynicky a farizejsky Alexandrom Dubčekom oháňa? Nečudujme sa tomu,
keď aj štátny terorizmus v podaní Vladimíra Mečiara považuje za súčasť
politiky. Koľko pravdy a reality je aj v tejto vete – Nezarobil na smrti Alexandra Dubčeka
najviac Vladimír Mečiar?
Dva mesiace pred smrťou Alexandra Dubčeka mi v Košiciach špičkový
odborník v istej profesii naznačil, že KGB nedovolí, aby vypovedal
v Moskve ohľadom udalostí z 21. augusta 1968. No nielen to. Táto
arcizločinecká organizácia si bola vedomá toho, že pokiaľ by bol Dubček hlavnou
politickou silou samostatného Slovenska, nebolo by to v súlade s ich
plánmi. Oni potrebovali Mečiara. Veľavravný je aj ten fakt, že pri nehode, po
ktorej neskôr zomrel, jeho vodičom bol vtedy profesionálny kaskadér. O tom
ale niekedy neskôr.
Vladimír Pavlík