Hlavná stránka
Upozornenie! Tieto stránky sú monitorované !!!

Hlboká sonda do čiernej duše Vladimíra Mečiara

                               (4. časť) 

         Do kresla slovenského ministra vnútra vo vláde „národného porozumenia“ povoláva vtedajší premiér Milan Čič podnikového právnika zo Skloobalu v Nemšovej Vladimíra Mečiara. Bola to náhoda? Nie, nebola to náhoda. Tieto dve čierne škvrny slovenskej politiky sa poznali už dávno predtým. Po niekoľkých mesiacoch na funkcii ministra vnútra sa Vladimír Mečiar stáva predsedom slovenskej vlády. Začína sa jedno z najtragickejších období Slovenska. Pod „dohľadom“ diabla, satana, lucifera, ktorých, akoby istil ešte samotný Antikrist, sa stáva najpopulárnejším slovenským politikom. Paranoidnými bludmi a eštebáckymi metódami pobláznil väčšinu slovenského národa. Prišlo to až tak ďaleko, že sa kvôli nemu začínajú nenávidieť aj rodinní príslušníci. Vsugeroval si, že je otcom slovenského národa. 

Zlikvidoval nekomunistického ministra vnútra Andráša

         Koncom októbra 1990 dáva ako predseda vlády predsedníctvu Slovenskej národnej rady návrh na odvolanie ministra vnútra Antona Andráša. Budem citovať z autentických dokumentov, ktoré som získal začiatkom roka 1991.

         „Boli získané poznatky, že minister Andráš sa pokúšal zhromažďovať údaje, ktoré by poškodili povesť predsedu vlády SR, poťažne ho kriminalizovali. Na základe týchto a ďalších skutočností, ktoré uvediem ďalej, som dňa 21. 10. 1990 vyzval verejne Ing. Antona Andráša, aby pre nekompetentnosť zo svojej funkcie odstúpil. Ing. Andráš zo svojej funkcie odmietol odstúpiť a vedenie KDH mu vyjadrilo plnú podporu.

         Už na svojej prvej tlačovej konferencii Ing. Andráš  obvinil koaličného partnera – VPN z manipulácie volieb. Na výzvu dôkazy nepredložil... Ing. Andráš pre Hlas Ameriky vydal verejné vyhlásenie, ktorým upozornil verejnosť, že príslušníci ŠtB chodia ďalej ozbrojení a že sú občanom stále odpočúvané telefonické rozhovory... Dňa 22. 10. 1990 vykonal Ing. Andráš tlačovú konferenciu, na ktorej ma ako predsedu vlády SR obvinil verejne z nedostatkov pri vedení rezortu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky... Ing. Andráš v podstate VB neriadil. Pohrozil najprv čistkami na princípe posudzovania členstva v KSČ a politickej aktivite v KSČ, čím sa mu podarilo tento úsek dokonale rozkolísať a jeho námestník pre úsek VB mu ponúkol demisiu... S výnimkou časti funkcionárov vo Východoslovenskom kraji ho bezpečnosť neprijala a nezískal si ju.

         Ing. Andráša k odstúpeniu vyzvali niektoré masovokomunikačné prostriedky. NA PODPORU PREDSEDU VLÁDY SA VYSLOVILI STÁTISÍCE ĽUDÍ, NIEKTORÉ ORGANIZÁCIE DOKONCA POHROZILI ŠTRAJKOM. Ing. Andráš ani KDH neberú tieto skutočnosti na vedomie. Moja pôsobnosť ako predsedu vlády je vo vzťahu k vnútornej správe štátu úplne paralyzovaná. Namiesto spolupráce som ministrom vnútra spochybňovaný. Minister vnútra preukázal, že nemá žiadne morálne zábrany a keď sa mu to hodí, je schopný klamať i celú verejnosť, nemal a nemá predpoklady pre akúkoľvek riadiacu prácu, nieto ešte pre funkciu ministra. Pre dlhšie trvajúci odpor a neochotu riešiť tento vecný problém zo strany KDH, ako aj neschopnosť posúdiť realitu zo strany Ing. Andráša, som sa dostal do situácie, keď som nemohol riadne plniť svoje povinnosti. Preto som verejne ponúkol, že ak sa tento problém riešiť nebude, odstúpim z funkcie sám. Na tomto rozhodnutí trvám. Za súčasnej situácie nie je možné predlžovať vládnu krízu, treba čo najrýchlejšie dosiahnuť jednotu. Dovoľujem si upozorniť, že niektorí členovia vlády mi oznámili, že v prípade môjho odchodu z funkcie, odchádzajú tiež. Žiadam preto Predsedníctvo Slovenskej národnej rady, aby Ing. Andráša z funkcie ministra vnútra odvolalo“.

Andráš vyvracia Mečiarove klamstvá

         Samozrejme, že z reakcie Antona Andráša musíme prísť k záveru, o čo tu v skutočnosti išlo. Citujem z najzávažnejších pasáží:

         „V úvode svojej odpovede musím konštatovať, že negatívny postoj predsedu vlády voči mojej osobe cítim od začiatku nástupu do mojej funkcie. Od samého začiatku postoj predsedu vlády ku mne bol charakterizovaný jeho eminentnou snahou udržať si naďalej kontrolu nad týmto rezortom. Takto sa snažil presadzovať svoju osobnú politiku v tomto rezorte a tak prakticky riadiť okrem vlastných kompetencií ako ministerského predsedu aj Ministerstvo vnútra SR... Treba uviesť skutočnosť, že v rezorte MV SR sú koncentrované jediné mocenské zložky na Slovensku, ozbrojené zbory s rozsiahlou technickou základňou a kvalifikovanými odborníkmi. Nesprávne a jednostranné riadenie týchto ozbrojených zložiek by mohlo viesť ku závažnému porušovaniu občianskych práv a obmedzenie demokracie na Slovensku. Dôležitou zárukou proti zneužitiu rezortu MV SR je najmä také rozloženie koaličných síl vo vláde, aby funkcia predsedu vlády a funkcia ministra vnútra neprislúchala tej istej strane, resp. hnutiu. Z toho hľadiska treba chápať aj opakované útoky proti mne, ktoré sa začali objavovať krátko po mojom nástupe do funkcie.

         Pokiaľ si pamätám, na otázku redaktora Hlasu Ameriky som odpovedal, že príslušníci ŠtB, ktorí boli uvoľnení zo zboru museli odovzdať služobné zbrane, ale nemožno vylúčiť, že disponujú inými zbraňami. Na margo vecí stačí uviesť, že pri akciovej spoločnosti GEMIAL bola vytvorená organizačná jednotka OMAR, ktorej vedúcim je bývalý vyšetrovateľ ŠtB mjr. Verčík, ktorá disponuje zbraňami vydanými na hromadný preukaz určenými pre potreby uvedenej organizácie. (mjr. ŠtB Verčík pred novembrom 1989 dal do väzby J. Čarnogurského a M. Kusého. Jeden z najväčších eštebáckych netvorov toho obdobia – pozn. V. P.)           

         Na základe podnetov a pripomienok od radových príslušníkov a členov Nezávislého odborového zväzu, ktorí ma informovali o tom, že vo vysokých dôstojníckych funkciách naďalej zostávajú bývalí členovia HV KSS, HV SZM, CÚV KSS a zástupcovia náčelníkov pre politicko-výchovnú prácu, som vydal pokyn MV SR č. 1071/90 zo dňa 17. 8. 1990, ktorého účelom bolo vniesť istoty medzi rady policajtov... Náčelník personálnej školskej správy mjr. JUDr. Štern nebol odvolaný ako tvrdí pán Mečiar, ale pozastavil som mu výkon služby z dôvodov nesplnenia dôležitých pracovných povinností, ktoré som mu uložil. (mjr. Štern sa nachádzal na vytrhnutých stranách spolupracovníkov ŠtB, kde spolu s ním figuroval aj Vladimír Mečiar. Nečudujme sa, prečo za neho tak bojoval – pozn. V. P.)

         Z obsahu celého listu p. Mečiara vyplýva, že nemá snahu o konštruktívny dialóg, ale naopak, chce iba mocensky presadzovať svoje názory. Konanie predsedu vlády SR sa môže stať v budúcnosti nebezpečným precedensom na nežiadúce odstraňovanie vládnych činiteľov. Práve tých, ktorí majú iný názor, alebo predložia inú koncepciu, samozrejme korešpondujúcu s programovým vyhlásením vlády, ale odlišnú od predstáv predsedu vlády“.

         Práve tieto dve posledné vety vyslovené koncom októbra 1990 nám ukázali, že Anton Andráš sa nemýlil. Napriek tomu bol vlastnou stranou, KDH, odvolaný. Týmto zbabelým aktom aj KDH vlastne Vladimírovi Mečiarovi umožnilo, že postupom času sa z neho mohol stať plnohodnotný zločinec, zlodej a štátny terorista, ktorý zo Slovenska urobil zločinecký, zlodejský a štátno-teroristický štát.  

         K mimoriadne zaujímavým poznatkom sa dopátrame, pokiaľ argumenty Antona Andráša porovnáme s myšlienkami Petra Pitharta v knihe od Jany Klusákovej NADORAZ, ktorá vyšla v prvej polovici 90. rokov minulého storočia, kde sa hovorí aj o Vladimírovi Mečiarovi. Na strane 21 ho charakterizuje takto: „Mečiarova základná vlastnosť je pomstlivosť. Pamätá si všetko, čo pokladá za krivdu či zradu. Som si istý, že neodpustil ani to mu chlapčekovi, ktorý ho raz na piesku praštil kýbličkom...“

          Na strane 72 hovorí o Mečiarovi takto: „Je to schopný muž, veľmi schopný! Získanie moci je v politike jednou  najdôležitejšou schopnosťou, a v tomto ohľade Mečiar obstál znamenite. Bol som mnohokrát zaskočený jeho spôsobom jednania: ČASTO MI DO OČÍ TVRDIL, ŽE NEPOVEDAL TO, ČO SOM NA VLASTNÉ UŠI POČUL. Je schopný niečo povedať a vzápätí na to zabudne. Mečiar je živel, neschopný sebakontroly“.

         Na strane 73 je ďalšie zaujímavé svedectvo: „Ochotne mi rozprával dramatický príbeh svojho prvého manželstva: že si vzal eštebáčku, tá že nosila fízlom jeho zápisky, ktoré mal doma v kuchynskom šuplíku, po dvoch rokoch ju musel preto opustiť... To všetko hovoril veľmi barvisto a dobre sa to počúvalo. Bol vraj vydedencom, ktorému ostal len kartáček na zuby a starý trabant. Nemal peniaze, zamestnanie, byt ani rodinu a len tak jazdil po Slovensku a hľadal prácu. Nikde ho nechceli prijať ani na fyzickú drinu. Prespával v trabante v spacáku, ale na hygienu dbal: každé ráno sa holil v potoku. Uprostred tejto existenčnej krízy sa ocitol v Trenčíne. Po ťažkej dopravnej havárii sa zobudil v nemocnici vo chvíli, keď sa nad ním skláňala lekárka – jeho dnešná žena...Keď tento príbeh dorozprával, nevedel som, na čo sa mám viac pýtať. Mečiar sa vyrozprával, ale o mne ho nezaujímalo vôbec nič. Nepoložil mi ani jednu zdvorilostnú otázku. Uvedomil som si, že tento muž stojí v politike ako programový produkt, že ho nikto nezaujíma. Že je doslova upchatý sám sebou. Schopnosť úprimného dialógu, komunikácie, záujem – to všetko mu je cudzie. Na otázku, komu verí, odpovedal, že jedinému človeku, a to len napoly. Tiež mi rozprával, že mal dlho pred novembrom 1989 všetko premyslené, každý deň sedel nad papiermi do polnoci, žena šalela, a on plánoval, čo a ako sa raz politicky zmení. S nikým sa o tom nebavil, svoje závery s nikým nekonzultoval. Hrdo vyhlásil, že nemá jediného poradcu a mať ho nebude, že verí len pani Nagyovej, ktorá mu chodí o polnoci pripomenúť, že už je neskoro, a on napriek tomu pracuje do tretej, do štvrtej do rána“.

         Mimoriadne zaujímavé sú aj Pithartove vyjadrenia na Mečiara na stranách 74-75: „Prišlo mi ho neraz ľúto, pretože som videl, že podlieha náhlym návalom depresie a vzápätí zas návalom eufórie, keď bol bez príčiny veľkorysý a priateľský, aj keď stále bez hlbšieho záujmu o toho, s kým práve hovoril. ĽUDIA HO NEZAUJÍMAJÚ, ZAUJÍMA HO LEN ĽUD, NÁROD, ALE VŠETKO VYCHÁDZA Z NEHO A VRACIA SA K NEMU. Je suverén: raz som prijal pozvanie na snem VPN, konalo sa niekde pri Bratislave. Bolo tam asi päťdesiat ľudí z vedenia VPN. Po večeri jednanie pokračovalo voľnou diskusiou. Niekto hovoril o zvrchovanosti, iný o suverenite. Chcel som rozhovor odľahčiť, naviac ma, ako právnika, mätenie pojmov dráždilo, a tak som sa opýtal, aký je vlastne rozdiel medzi zvrchovanosťou a suverenitou, aj keď som vedel, že sa jedná o jedno a to isté, že ide o doslovný preklad. Mečiar okamžite vstal ako pichnutý a na mieste zimprovizoval päťminútovú prednášku o pojme zvrchovanosť, ďalších päť minút hovoril o pojme suverenita. Neveril som vlastným ušiam: právnik, predseda vlády k tomu, a má za to, že každý z týchto pojmov ZNAMENÁ NIEČO INÉ?! To predsa nemôže nemať dôsledky pre naše jednanie! Ostatne slávne „Prehlásenie o zvrchovanosti“ obsahuje vetu, že zvrchovanosť Slovenska je základom budúcej slovenskej suverenity. Študenta práv, ktorý by mi niečo také povedal u skúšky z teórie štátu a práva, vyhodím oblúkom za to, že urobil z jedného pojmu dva. A slovenský národ jasá a myslí si, že teraz má zvrchovanosť a potom bude mať suverenitu, alebo možno naopak“. 

Mečiar o Dubčekovi a Ficova strata pamäti

         Spomína si ešte Vladimír Mečiar, čo povedal o Alexandrovi Dubčekovi, keď sa hovorilo o jeho kandidatúre na slovenského prezidenta? Pripomínam mu to: „JA SI MYSLÍM, ŽE ON PRE SLOVENSKÚ POLITIKU UROBÍ VIAC ZLA AKO DOBRA“. Preto sa pýtam poblúzneného boľševického vykladača Roberta Fica, ktorý sa stotožnil s fašistickým systémom ponovembrových sociálnych samovrážd, prečo mu toto neprekáža, pričom sa ešte cynicky a farizejsky Alexandrom Dubčekom oháňa? Nečudujme sa tomu, keď aj štátny terorizmus v podaní Vladimíra Mečiara považuje za súčasť politiky. Koľko pravdy a reality je aj v tejto vete – Nezarobil na smrti Alexandra Dubčeka najviac Vladimír Mečiar?

         Dva mesiace pred smrťou Alexandra Dubčeka mi v Košiciach špičkový odborník v istej profesii naznačil, že KGB nedovolí, aby vypovedal v Moskve ohľadom udalostí z 21. augusta 1968. No nielen to. Táto arcizločinecká organizácia si bola vedomá toho, že pokiaľ by bol Dubček hlavnou politickou silou samostatného Slovenska, nebolo by to v súlade s ich plánmi. Oni potrebovali Mečiara. Veľavravný je aj ten fakt, že pri nehode, po ktorej neskôr zomrel, jeho vodičom bol vtedy profesionálny kaskadér. O tom ale niekedy neskôr.   

Vladimír Pavlík   

Hlavná stránka