Hlboká sonda do čiernej duše Vladimíra
Mečiara
(1. časť)
Je jedným najzavrhnutiahodnejším politikom ponovembrového Slovenska.
Vynoril sa začiatkom decembra 1989, a obratom sa dostal do povedomia
drvivej väčšiny Slovákov. Odvtedy stelesňuje zlo, klamstvo, rozbroje,
paranoidné bludy, nenávisť, zlodejstvo a zločin. Akoby pri jeho politickej
kariére stáli, a spoločne ho ochraňovali, diabol, satan a lucifer, ktorých
istil ešte aj samotný Antikrist. Stal sa nielen zakladateľom a krstným
otcom ponovembrového štátneho terorizmu, ale aj zakladateľom a krstným
otcom marenia vyšetrovania štátneho terorizmu. No nielen to. Je to plnohodnotný
privatizačno-zlodejský gauner. Zo Slovenska urobil zločinecký
a štátno-teroristický štát. Keď bol na vrchole politickej moci, jeho bludy
a fikcie mnohokrát pohybujúce sa v paranoidných diagnózach, boli,
obrazne povedané, schopné navracať menštruačný cyklus ženám po prechode,
a mužským priaznivcom vsugerovať očnú a mozgovú slepotu. Doteraz
nepochopím, prečo Všemohúci Boh takýmto zlosynom potrestal práve jeho matku.
Veď táto statočná a čestná žena celý produktívny vek ťažko pracovala, či
skôr drela ako to Božie hoviadko, len aby uživila rodinu. Všetko čo nadobudla,
bolo výsledkom jej statočnej práce. Zlodejstvo jej bolo cudzie.
Niečo z
jeho minulosti
Vladimír Mečiar s obľubou o sebe hovorieval, že za bývalého
režimu patril medzi najprenasledovanejšie osoby zo strany ŠtB. Pokiaľ by som ho
mal brať za slovo, a jeho tzv. prenasledovanie ako nepriateľskej osoby by
som mal porovnávať so skutočnými prenasledovaniami a represiami komunistov
a eštebákov voči osobám, ktoré boli nimi považované za nepriateľské, tak
ohľadom vzťahu k Mečiarovi možno ŠtB hodnotiť ako humánnu, tolerantnú,
ľudskú a charitatívnu organizáciu so silným kresťanským akcentom,
a láskou k blížnemu.
Narodil sa 26. júla 1942 vo Zvolene. Po skončení štúdia na strednej
škole v roku 1959 pracoval ako referent odboru miestneho hospodárstva na
ONV v Žiari nad Hronom. Vzhľadom k jeho dorasteneckému veku
a jeho funkciou možno dedukovať, že bol priam predurčený ku kariére
komunistického aparátčika. Po skončení vojenskej základnej služby prešiel
viacerými funkciami v zväze mládeže na úrovni okresu, až po slovenský
ústredný výbor. V roku 1966 ho rodná strana určila za vedúceho stavby
mládeže v Kolárove. V rokoch 1967-68 bol predsedom OV ČSM
a podpredsedom VĽK ONV v Žiari nad Hronom. Na celoslovenskom zjazde
mládeže v roku 1969 vystúpil s novými progresívnymi myšlienkami, za
čo bol koncom toho istého roka odvolaný z funkcií v mládežníckom
hnutí a v roku 1970 vylúčený z radov KSČ. (Podľa môjho názoru bol v skutočnosti preradený do novo sa
vytvárajúcich záloh pre neskoršiu potrebu KSČ a ŠtB – pozn. V. P.) V tom istom roku začal pracovať
ako pomocný tavič oceliarne v ZŤS v Dubnici nad Váhom, kde bol do
roku 1973. Keďže mal stály záujem o právnické vzdelanie, skončil popri
zamestnaní Právnickú fakultu UK v Bratislave. Od roku 1973 začal pôsobiť
v Skloobale Nemšová najskôr ako referent, neskôr ako právnik podniku. (Ako vidieť z posledných dvoch viet,
KSČ a ŠtB Mečiarovi, ako nepriateľovi socializmu, problémy nerobili – na
rozdiel od ostatných 99% nepriateľov socializmu, ktorí boli nimi takto označení
– pozn. V. P.)
Kariéra „prenasledovaného“ Mečiara
v Nemšovej
Skôr ako
uverejním stanovisko bývalého riaditeľa sklární Jána Motolu k osobe
Vladimíra Mečiara z mája 1991, ako ho poskytol Eve Petrášovej, autorke
knihy Prípad Mečiar: Ako to bolo naozaj?, odcitujem z prehlásenia bývalého
dôstojníka ŠtB v Trenčíne kpt. Ivana Horňáka, ktorý mal Mečiara na
starosti s dôstojníkom ŠtB JUDr. Jozefom Mikšíkom, ktoré bolo prečítané na
tlačovej besede dňa 30. marca 1992 samotným Vladimírom Mečiarom, pri ktorom bol
na dotyčnej tlačovke prítomný aj vtedajší federálny minister vnútra Richard
Sacher, jeho ponovembrový komplic. Takže si odcitujme z časti písomného
prehlásenia dôstojníka ŠtB Ivana Horňáka, ktoré napísal a podpísal dňa 3.
marca 1992:
„Prehlasujem, že osoba JUDr. Vladimíra Mečiara bola do novembra 1989
vedená ako pravicovo orientovaná, nepriateľská socialistickému zriadeniu.
Jednoznačne prehlasujem, že počas mojej pracovnej činnosti menovaný JUDr.
Vladimír Mečiar nikdy nespolupracoval s ŠtB, ako sa mu to kladie za vinu.“
A po tomto prejdime k stanovisku Jána Motolu: „Odkedy poznám Mečiara? Prišiel k nám
v roku 1973. Predtým robil v ZŤS v Dubnici nad Váhom ako tavič. Začal chodiť na vysokú školu do Bratislavy,
začal študovať právo. V Dubnici pracoval na smeny a robilo mu to
pri štúdiu problémy, preto si hľadal
iné zamestnanie. Bol za mnou asi dva razy, ja som ho nikdy predtým nepoznal.
Napokon sme sa dohodli, že som ho prijal, spočiatku
robil pomocníka podnikového právnika a popritom chodil do školy. (Porovnajte
prosím, vyše uvedené prehlásenie dôstojníka ŠtB Horňáka o Mečiarovi.
Ktovie, koľko nepriateľských osôb malo od ŠtB takéto výhody? – pozn. V. P.)
Už vtedy som videl, že má
v sebe veľa energie. Keď doštudoval, dohodli sme sa, že zostane na právnom
útvare pracovať sám. Dokázal urobiť všetko, čo podnik potreboval, či to boli
arbitráže, či iné právne úkony. Všetky akcie vždy s úspechom dotiahol do
konca. Vždy vedel nájsť cestu k riešeniu. V rokoch jeho pôsobenia došlo k prebudovaniu celej
Nemšovej... Postavili sme veľkú telocvičňu, kúpalisko, čistiacu stanicu
odpadových vôd. Podmienky pre výstavbu týchto akcií PRIPRAVOVAL PRÁVE ON. (Škoda
len, že vtedajší pán riaditeľ Motola nejako pozabudol povedať, či musel
pozabudnúť, ako v Skloobale Nemšová na pracovisku „POTLAČ“ robotníci
museli vdychovať jedovaté výpary, čo malo za následok ťažké ochorenia
s trvalými následkami a smrť niektorých z nich, napr. Jozef Prekop,
Jozef Gurín na rakovinu pľúc a priedušiek v máji a septembri
1985. Keď robotníci sa neskôr vzbúrili a začali sa domáhať nápravy
a slušných pracovných podmienok, keď sa dožadovali pomoci aj na ÚV KSČ
a ÚV KSS, ale aj na súdoch, viete
kto hájil záujmy komunisticko-fašistických zločincov v dotyčnom závode,
ktorí nechávali robotníkov pracovať v tomto smrtiacom prostredí? BOL TO
PODNIKOVÝ PRÁVNIK VLADIMÍR MEČIAR!!! Áno, ten istý Vladimír Mečiar, ktorý sa
drzo a cynicky po novembri 1989 pasoval za otca slovenského národa. –
pozn. V. P.)
Nepriateľ
socializmu Mečiar, kontra nepriateľ socializmu Korbel
Robotník Karol Korbel žil v časoch socializmu v Trenčíne.
Keďže sa nezaradil do socialistického stáda, a dokonca podpísal Chartu 77,
represie jeho a jeho rodiny nedali na seba dlho čakať. Samozrejme, že
v čele prenasledovania tejto rodiny stála ŠtB v Trenčíne, menovite
jej príslušník Ivan Horňák. Veru tak, vážení čitatelia, ten istý Ivan Horňák,
ktorý tak bohorovne vo svojom prehlásení tvrdí, že Vladimír Mečiar bol až do
novembra 1989 evidovaný ako osoba nepriateľská socialistickému zriadeniu. Ako
som už trochu naznačil, nepriateľ socializmu Mečiar mal také výhody
a privilégiá, ktoré by mu mohli závidieť mnohí komunistickí prisluhovači
a karieristi. Takže budeme porovnávať. Mečiar a Korbel žili
v Trenčíne, obaja mali manželku a deti, oboch považovali za nepriateľov
socializmu tí istí príslušníci ŠtB v Trenčíne. Prečo potom taký rozdielny
prístup?
Najskôr si zdokumentujeme niektoré neľudské represie voči Karolovi
Korbelovi a jeho rodine. Keď na príkaz ŠtB a OV KSS stratil prácu,
v snahe uživiť svoju rodinu, snažil sa zháňať príležitostnú prácu.
Príslušník ŠtB Ivan Horňák ho dokonca išiel osočovať aj na farský úrad
v Trenčíne, keď pracoval na oprave kostola, na čo však trenčiansky dekan
nereagoval. Následne sa zamestnal v Slovliku Trenčín, no aj tu mu chodili znepríjemňovať život príslušníci ŠtB Ivan Horňák
a Vladimír Janíček. Okrem iného sa mu vyhrážali aj psychiatrickým
liečením.
Veľmi
nepríjemné spomienky má aj na obdobie, keď pracoval ako plavecký inštruktor
v TJ TTS v Trenčíne. Tejto organizácii bol doručený anonymný list,
v ktorom sa mimo iného hovorilo, že Karol Korbel vo svojom osobnom
dotazníku z 9. 11. 1984 zamlčal závažné kádrové skutočnosti, pre ktoré nie
je kvalifikovaný vykonávať povolanie súvisiace s výchovou mládeže. Na
základe tohto anonymného paškvilu a na príkaz OV KSS a ŠtB
v Trenčíne, realizujúc to cez Okresný súd v Trenčíne, bol vyhodený zo
zamestnania.
Začiatkom júna 1987 posiela Karol Korbel list prezidentovi Husákovi.
Mimo iného tu píše: „Dňa 2. 6. 1986 som
si spolu s manželkou a deťmi podal žiadosť o vysťahovanie z ČSSR
na OS ZNB Trenčín na základe doporučenia
ŠtB z 1. 11. 1984... Manželka bola okamžite veľmi „taktným“ spôsobom
prepustená zo zamestnania riaditeľom n. p. Konštrukty Trenčín Ing. Ignácom
Zaťkom, bývalým členom OV KSS v Trenčíne... Dňa 24. 6. 1986 na ŠtB
v Trenčíne nám bolo súdruhom z ŠtB Bratislava doporučené, aby som sa
z ČSSR najprv vysťahoval ja a všetko pripravil pre príchod manželky
s deťmi. To znamená, že proti nášmu vysťahovaniu nemajú námietky. Obávajú
sa vak o budúcnosť našich detí...
Táto situácia však trvala len
dovtedy, kým sme sa vyjadrili, že s týmto návrhom nesúhlasíme. Vzápätí sa
súdruh z ŠtB s veľkým záujmom súcitne vyzvedal, či som nebol liečený na psychiatrickej klinike. Nemôžem zabudnúť
a nespomenúť môjho osobného anjela strážneho Ivana Horňáka z ŠtB
Trenčín. Chodí sa na mňa pýtať do zamestnania, a pri každej príležitosti
nezabúda ma upozorňovať, aby som nič nepísal a nepodnikal. Na jeho
starostlivosť som si už zvykol. Jedine ma mrzí, že chodí otravovať
a znepríjemňovať život môjmu 70-ročnému otcovi a 60-ročnej matke. Mal
by mať aspoň štipku úcty k ich veku“.
Nakoniec po mnohých peripetiách sa Karolovi Korbelovi podarilo
s rodinou vycestovať do Kanady. Zastávam názor, že zatiaľ aj z tohto
mála predložených dôkazov by mal každý čitateľ nielen pochopiť, ale si aj
položiť otázku: čo viedlo ŠtB k tomu, že Vladimír Mečiar ako osoba
nepriateľská k socialistickému zriadeniu mohol mať takéto výhody? Nejednalo
sa v skutočnosti o konfidenta ŠtB? Pripomínam, že v ďalších
častiach tohto dokumentu budú opublikované viaceré mimoriadne závažné fakty,
ktoré v plnej nahote odhalia nielen samotného Mečiara, ale aj ďalších
predstaviteľov vysokej politiky.
(Pokračovanie v ďalšej časti)
Vladimír Pavlík