Akýže podvodníci a pseudodemokrati zo
slovenskej a svetovej politiky to nazývajú Lukašenka diktátorom?
Mediálne a politické šialenstvo, ako aj
poblúznené reakcie západnej Európy, USA, či ich ponížených zadkolezcov zo
slovenskej politickej scény na prezidentské voľby v Bielorusku 19. marca
2006 ukázali nielen vrchol pokrytectva a farizejstva, ale aj nehoráznu
neobjektívnosť tých, ktorí majú plné ústa slobody a demokracie. Domáci
oponenti Lukašenka nám tu boli predstavovaní ako skutoční demokrati, ktorým ide
o slobodu a ľudské práva, ktoré vinou posledného diktátora v Európe
ale nemôžu presadiť. Vo voľbách, v ktorých neuspeli, ich prezentovali ako
zmanipulované a nedemokratické.
Spätný
pohľad do mojej nedávnej minulosti
Pri sledovaní rôznych televíznych staníc
a novín, ukazujúcich policajné zákroky na Lukašenkových odporcov, som
priam pociťoval potrebu vydať toto svedectvo, aj z toho dôvodu, lebo
v období rokov 1988-1989 som prakticky nevynechal ani jedno
z takýchto podobných zhromaždení, ktoré sa konali v tom období
v Prahe. Chodil som tam ako angažovaný občan, signatár Charty 77, veriac,
že tu raz bude viac slobody a demokracie. Neprekážali mi ani vzdialenosti
z Bratislavy do Prahy, či z Považskej Bystrice do Prahy. Zväčša len
tak na otočku. Ráno cesta do Prahy, samozrejme na úkor vlastnej dovolenky,
poobede a večer účasť na manifestácii, väčšinou nepovolenej, pravidelne
legitimovaný ŠtB, občas zadržaný a prepustený. O desiatej večer
vlakom naspäť do Bratislavy, ráno do roboty na stavbu, kde som pracoval ako
stavebný robotník. Pokiaľ som sa cítil unavený, ďalší deň vybranej dovolenky.
Samozrejme, že všetko som si financoval sám zo svojho vlastného zárobku. Nebola
to lacná záležitosť. Napr. na jednu takúto zakázanú demonštráciu začiatkom roka
1989 som do Prahy niesol 2 000 krát oxeroxovaný list, ktorý som adresoval
ŠtB a ktorý som v Prahe rozdával. Znovu pripomínam, všetko za vlastné
peniaze. Nehanbím sa povedať, že tieto peniaze použité nielen pred novembrom
1989, ale aj po novembri 1989, mi dnes chýbajú.
Mimochodom, keď sme už u Štátnej
bezpečnosti, častokrát mi tvrdili, že ľudia typu Václava Havla a spol.
robotníkov nenávidia a pohŕdajú nimi. Že ľudí môjho typu zneužívajú len
pre svoje ciele. Hovorili nielen o zvrátených povahových vlastnostiach
niektorých z nich, ale ukazovali aj listiny s ich finančnými príjmami
zo zahraničia. Samozrejme, že som im neveril. Oponoval a dokazoval som
viacerými rozkrádačkami niektorých straníckych funkcionárov, o ktorých som
mal dôkazy. Keďže sa snažím byť objektívny, musím potvrdiť aj to, že pokiaľ ma
napr. v súdnom procese ako protisocialistického a protištátneho živla
vyhadzovali zo zamestnania v Považských strojárňach, a neskôr, bez nejakej
diskriminácie ohľadom mojej činnosti a posudkov zo strany ŠtB, som bol
prijatý do š. p. Metrostav v Prahe. Naproti tomu dnes, 17 rokov po
novembri 1989 sa dočítam (Pravda 20. 3. 2006), že za vlády amerického
zadkolezca Mikuláša Dzurindu, samozrejme Američanmi pasovaného za demokrata, že nepohodlných pracovníkov v štátnej
správe sa ministerstvá zbavia napr. aj tak, ŽE IM DAJÚ ZLÉ SLUŽOBNÉ
OHODNOTENIE, PROTI KTORÉMU SA NEDÁ PO NOVOM ODVOLAŤ. Pritom tento politický
dobytok má v sebe ešte tú drzosť, že bude Lukašenka obviňovať
a kritizovať z porušovania ľudských práv. A ešte niečo. Pokiaľ
tu chceme odsudzovať policajné zákroky bieloruskej polície proti Lukašenkovým
odporcom, NEZABÚDAJME na drastické
zákroky slovenskej polície aj 17 rokov po novembri 1989, včetne kukláčov
a ťažkoodencov, voči predstaviteľom nedávno rozpustenej Slovenskej pospolitosti
– národnej strany.
Dnes, keď vidím to nové americko-západniarske
pokrytectvo spojené s tou najprimitívnejšou morálkou, kde aj také
prednovembrové zbabelé nuly typu Mikuláša Dzurindu a spol., toho času už
nielen ako plnohodnotní fašistickí tyrani a vrahovia, ale aj servilní
americkí zadkolezci, majúci v sebe ešte tú drzosť nielen kázať
o morálke, slobode a demokracii, ale dokonca poučujú aj druhých.
Pritom mnohí skutoční prednovembroví hrdinovia žijú v zabudnutí, nikto o nich
nevie, nič sa o nich nehovorí. Poznám niekoľko takých hrdinov pred
novembrom 1989. Napr. riaditeľ Stavingu, ktorý sa nepodvolil tlakom ŠtB, aby ma
vyhodil zo zamestnania. Či predseda ZO KSS v Priemstave, ktorý ma taktiež
podržal a zastal si ma. Jeho argument, že jeho nezaujímajú moje politické
názory, ale moja robota, zvíťazili nad tlakom tých servilnejších príslušníkov
ŠtB. Alebo istý lekár v Považskej Bystrici, ktorý v roku 1982
odmietol vydať lekársky nález, že patrím na psychiatriu. Toto boli tí skutoční
hrdinovia, ktorí dokonca riskovali aj svoje pracovné postavenie či stratu
zamestnania, keď sa v prípade názorov na moju osobu nestotožnili so
štátnou mocou. Na rozdiel od prednovembrových zbabelých núl typu Dzurindu,
Mikloša a im podobných, ktorí by takéto niečo nikdy neboli dokázali. Aký
je to napr. paradox, keď podľa mojich informácii na Ministerstve zdravotníctva
SR, za ministrovania Rudolfa Zajaca existovala komisia, ktorej úlohou bolo
urobiť zo mňa nesvojprávneho človeka.
Pseudohra
na demokraciu
Priznám sa, že za bývalého režimu som bol
obdivovateľom nielen americkej slobody a demokracie, ale aj tej, na západ
od našich hraníc. Keď som pracoval na Metrostave, chodieval som do kultúrneho
strediska na americké veľvyslanectvo v Prahe, aj keď z protiľahlej
budovy bol každý takýto návštevník filmovaný. Neprekážalo mi to, veď som to
robil z presvedčenia. Len tak mimochodom, tesne po novembri 1989 som sa
nestačil diviť, akí prednovembroví zbabelci, komunistickí kolaboranti
a mlčiace nuly začali v niektorých mestách na Slovensku zakladať
kluby americko-slovenského priateľstva.
Prvé moje vytriezvenie prišlo hneď po novembri
1989. V decembri toho istého roku Václav Havel vyzval signatárov Charty 77
na zakladanie občianskych iniciatív. Zobral som si to k srdcu,
a takúto iniciatívu som v Považskej Bystrici v spolupráci so
štrajkovým výborom z Považských strojárni založil. Na verejných mítingoch
sme odhaľovali ekonomické rozkrádačky komunistických funkcionárov. Títo
požiadali o pomoc vtedajšieho ministra vnútra SR Vladimíra Mečiara. Ten na
verejnom mítingu v máji 1990 v Považskej Bystrici ma obvinil, že mnou založená občianska
iniciatíva je nelegálna a protištátna, čo bolo neskôr príčinou súdneho
sporu trvajúceho vyše päť rokov.
Dva roky som sa domáhal prijatia
u Václava Havla. Chcel som mu nielen ukázať dôkazový materiál
o rozkrádaní komunistických funkcionárov, ako aj pravej tvári Vladimíra
Mečiara, ale mu aj pripomenúť, že pokiaľ k niečomu vyzýva, a ľudia to
realizujú, mal by im v tomto byť nápomocný. Nikdy si na mňa nenašiel čas.
Niekedy na jeseň roku 1996 som sa stretol s bývalým pracovníkom
Generálneho riaditeľstva v Považskej Bystrici. Možno tu úlohu zohrala jeho
opilosť, možno aj krach firmy kde pracoval, no slovo dalo slovo, a ja som
sa nestačil diviť. Pripomenul mi moje vtedajšie snahy dostať sa
k Václavovi Havlovi ohľadom mojich sporov s komunistickou mafiou
a Mečiarom. Kým som rozmýšľal, odkiaľ to vie, dozvedal som sa ďalšie
otrasné veci. Jeho rozprávanie bolo približne takéto – Ja viem, pán Pavlík, vy ste si naivne myslel, že keď ste boli
v Charte, že Havel vám pomôže. Viete, všetky tie listy, čo ste mu
vypisoval, my sme o všetkom vedeli. Mali sme tam svojho človeka,
a Havel bol na našej strane. Vy ste bol pre neho len úbohý
a primitívny robotník, ktorý pre
neho nič neznamená. Že ste chodili na nejaké protestné manifestácie, že vás tam
mlátili? Veď ste bol len súčasťou komparzu, z ktorého Havel a jemu
podobní profitovali ku svojej kariére.
Samozrejme, že po tomto rozhovore som začínal
chápať. A tak som si uvedomil aj to, čo sa odohralo ohľadom mojej osoby
v máji 1992, keď v predčasných voľbách som bol Klubom angažovaných
nestraníkov požiadaný, aby som kandidoval za slovenskú platformu ODS-DS.
Stretnutie sme mali v jednej kinosále v Trenčíne. Prvé prekvapenie
som zažil, keď mi začali vyčítať môj súdny spor s Mečiarom. Funkcionári DS
a ODS mi tvrdili, že pán Mečiar je dobrý a čestný človek a politik,
že je za spoločný štát, a že môj súdny spor s ním by nerobil dobré
meno ODS, Václavovi Klausovi a DS. Keďže toto som odmietol, bez môjho
vedomia, bez toho aby mi niečo dopredu oznámili, vyškrtli ma z kandidátky,
a ľuďom rozprávali, že som agentom ŠtB. Mimochodom, tu som mal možnosť
spoznať aj neskoršieho sadisticko-fašistického tyrana a vraha Ľudovíta
Kaníka, bývalého ministra práce, sociálnych vecí a svojej vlastnej rodiny.
Toto bola tá pravá tvár tých neskorších tzv. bojovníkov proti Mečiarovi, pričom
v skutočnosti sa jednalo o tú najsmradľavejšiu luzu a odpad vlastného
národa.
Ako vyzerá tá skutočná demokracia
a dodržiavanie ľudských práv, ako aj úcta k ľudskému životu
v podaní a spolupráci pretransformovaných komunistov
a nomenklatúrnych havlomodlárov, som sa mal možnosť presviedčať
v kauze Miloslava Marečka z Kyjova. Tento statočný človek už za bývalého
režimu držal hladovku v čase od 11. 9. do 23. 10. 1989 na protest proti
prenasledovaniu a perzekvovaniu jeho osoby v súvislosti s rozširovaním petície Niekoľko viet. Pri
tomto akte bol podrobený násilnému umelému vyživovaniu, lebo vraj stratil
schopnosť rozoznať nebezpečnosť svojho jednania. Súčasne bolo proti nemu
zahájené trestné stíhanie za poburovanie podľa
§ 100 Tr. zákona. Pán Mareček sa začal brániť súdnou cestou, no spravodlivosti
sa nedovolal ani po novembri 1989. Preto od 11. 9. 1991 zahájil opätovne
protestnú hladovku, trvajúcu 45 dní, ktorú ukončil 25. 10. 1991, pod prísľubom
štátnych orgánov, že porušovanie ľudských práv proti jeho osobe bude dôkladne
prešetrené. Mal som možnosť vidieť fotografie jeho vychudnutého tela,
pripomínajúceho kostry, žijúce kostry väzňov v nacistických koncentračných
táboroch. Ak si niekto naivne myslí, že sa dovolal pravdy
a spravodlivosti, tak je na omyle.
Podobný prípad, ale omnoho horší, je kauza
Pavla Wonku, prenasledovaného a niekoľkokrát odsúdeného. Za vypracovanie
volebného programu v roku 1986 ako nezávislého kandidáta za poslanca
Federálneho zhromaždenia bol v roku 1987 odsúdený na 21 mesiacov nepodmienečne. Existujú svedectvá
spoluväzňov, že trpel ako zviera. Jeho nahaté telo vyvesené za ruky,
z ktorého si bachari urobili bicí pyteľ, to bola odplata vtedajšieho
režimu za to, že nielen slobodne myslel, ale toto myslenie chcel aj realizovať.
Krv tiekla nielen z jeho dobitého tela, ale aj úst. Za dva mesiace schudol
21 kg. Koncom februára 1988 bol prepustený z výkonu trestu v takom
zúboženom stave, že nebol schopný ani samostatnej chôdze. Začiatkom apríla 1988
bol opätovne zatknutý, a 20. 4. 1988 odsúdený komunisticko-fašistickým
sudcovským monštrom JUDr. Marcelou Horváthovou na nepodmienečný trest 5
mesiacov nepodmienečne. Aj keď nevládal stáť na vlastných nohách, musel sedieť
na vozíku pre invalidov, aj keď nemohol rozprávať, napriek tomu bol odsúdený.
Za šesť dní po odsúdení zomiera vo väznici v Hradci Králové. Sudcovská
ľudra, ktorá ho odsúdila, naďalej súdi na Okresnom súde v Trutnove.
Nad jeho hrobom dňa 6. 5. 1988 si svoju
polievočku prihrieval aj Václav Havel. Ním písaný prejav obsahoval aj tieto
vety – Svoj diel zodpovednosti za Pavlovu
smrť nenesú len ľahostajní a otupení sudcovia a prokurátori
a demoralizovaní väzenskí činitelia. Nesie ho celá spoločnosť, ktorá
dopustila tento úpadok právnej kultúry a tým aj úcty k ľudskému
jedincovi. Nesie ho teda aj každý z nás.
Ako sme sa ale mohli po novembri 1989
presvedčiť, Václav Havel už zabudol na všetky tie prednovembrové reči
o pravde, láske a zodpovednosti. Dokonca zabudol aj na vrahov
profesora Patočku, zakladateľa Charty77, takže sa ani nemožno čudovať, že mu
neprekážajú ani vrahovia Pavla Wonku.
Akýže
amorálny a zvrhlý politický dobytok to odsudzuje Lukašenka?
A tento amorálny zvrhlík, či jemu podobní
amorálni zvrhlíci zo slovenskej a svetovej politiky majú v sebe ešte
tú drzosť, že ronia krokodílie slzy nad nedemokraciou v Bielorusku.
Odsudzujú zákroky bieloruskej polície proti opozícii, žiadajú vyvodenie
dôsledkov. Ozaj, prečo neboli doteraz
vyvodené dôsledky proti policajtom zasahujúcim proti účastníkom sviečkovej
manifestácie v marci 1988 v Bratislave? Prečo neboli doteraz vyvodené
dôsledky za drastické zásahy policajtov proti občanom na nepovolených demonštráciách
v Prahe v rokoch 1988-1989? Ozaj, koľko je v bieloruskom
parlamente zločincov a štátnych teroristov v porovnaní so slovenským
parlamentom? Ozaj, stotožnil sa niekedy Lukašenko so štátnym terorizmom takým
spôsobom, ako slovenský prezident Ivan Gašparovič pri podpore zločinca
a štátneho teroristu Vladimíra Mečiara, keď bol ešte na funkcii predsedu
Národnej rady SR? Ozaj, koľkože sociálnych samovrážd sa spáchalo
v Bielorusku za vlády Lukašenka, v porovnaní so Slovenskom za vlády
Mikuláša Dzurindu? Nepochybne, že na tieto samovraždy by Slovensko vyhralo
minimálne v pomere 9:1. Takto by som mohol predkladať desiatky
a desiatky argumentov. Väčšina by vyznela v prospech Lukašenka. Nie
preto, že by som ho miloval. Ale preto, že sa držím konkrétnych faktov.
Paradoxné je, že všetci títo plačkovia nad
stavom bieloruskej demokracie nejako zabúdajú hovoriť, že v súčasnom
geopolitickom zápase najsilnejšie mocenské sily potrebujú získať nielen
kontrolu nad bieloruskými prírodnými zdrojmi a plynovým tranzitom, ale aj
ropou. Hlavne ale, kontrolovať trasu medzi Ruskom a Európou, kde má
Bielorusko významnú geopolitickú a strategickú polohu, čím by sa im podarilo
izolovať samotné Rusko. O toto sa tu v skutočnosti hrá. Lebo
sionisticko-židovská a zločinecko-zlodejská bankárska lichva zo Svetovej
banky a Medzinárodného menového fondu, ako aj kadejaké
sadisticko-fašistické pravicové monštrá typu
Dzurindovcov, Miklošovcov, Zajacov, Kaníkovcov či im podobných, ako aj kadejakí
pseudonárodniari typu Slotu, Mečiara
a spol., ktorí by po porážke Lukašenka sa dostali k ekonomickej moci,
by bieloruskému národu predviedli, ako tá demokracia a sloboda
na americký a sionisticko-židovský a domáci zbojnícky spôsob
vyzerá. Ako sa pri rozkrádaní štátneho majetku dokážu dohodnúť aj naoko
najväčší politickí a ideologickí nepriatelia so zahraničnými zbojníkmi
a bankármi.
K tomu, aby im tieto zámery vyšli aj
v Bielorusku, potrebujú zmagorených, zaslepených, naivných
a protestujúcich protilukašenkovských demonštrantov, občas policajne
zmlátených, alebo inak prenasledovaných. Popredný slovenský pravičiar, odborník
na všetko a polyhistor z kategórie najintelektuálnejších
intelektuálov František Šebej to veľmi presne vystihol v časopise týždeň,
č. 13/2006 v článku pod nadpisom – Osudy revolúcií, strana 13, citujem: „Demokracia nie je čosi, čo si automaticky
želajú všetci, a podobne je to i so slobodou. V krajine musí byť
takých ľudí väčšina, A MUSIA SI
SLOBODU A DEMOKRACIU NATOĽKO CENIŤ, ABY RISKOVALI PRENASLEDOVANIE, STRATU
ZAMESTNANIA A MOŽNO AJ ŽIVOT.“
Preto zastávam názor, že život za slobodu
Bieloruska by najprv mali položiť všetci tí, ktorí sa pasovali, alebo boli
Západom pasovaní za vodcov, či hlavné postavy tejto frašky pod názvom, hra na
demokraciu. A samozrejme, sú za to dobre platení v dolároch či
eurách. Prípadne, ak by im prišli na pomoc všetci tí šebejovci aj
s redaktormi časopisu týždeň s jediným cieľom – aj za cenu vlastných
životov prispieť k porážke Lukašenka.
Vladimír Pavlík