„Ctihodní“ ústavní lumpengauneri
V utorok 6. júna 2006 usporiadal exprezident Michal Kováč tlačovú
konferenciu, ktorej nosnou témou bolo zrušenie Mečiarových amnestií
a privatizácií z rokov 1994 – 98. Podľa neho, nevýhodné privatizácie
z rokov 1994 až 1998 by sa dali zrušiť legálnym ústavným zákonom. Svoje
tvrdenia oprel o analýzu, na ktorej spolupracovalo okolo tridsať
odborníkov.
Politický
a právnický odpad ako jedna rodina
Nepochybne sa jednalo o chvályhodnú aktivitu, ktorá už mala byť
veľmi dávno realizovaná. Že doposiaľ sa takto nestalo, je to hlavne zásluhou
najzločineckejšieho a najzlodejskejšieho odpadu slovenského národa –
ponovembrových politikov, ako aj ich
spolupáchateľov – ústavných lumpengaunerov označkovaných titulom JUDr.
Napríklad podľa ústavného právnika Radoslava Procházku sa toto nedá realizovať v súlade s našimi
ústavnými a medzinárodnými záväzkami, lebo podľa neho by mohlo ísť
o základný rozpor s právom na vlastníctvo, ochrany nadobudnutých práv
i ochrany právnej istoty.
Ďalší ústavný právnik Peter Kresák má ešte tú drzosť tvrdiť, že je to
právne nepriechodné a Slovensko by to vrhlo do množstva aj medzinárodných
právnych sporov. Podľa neho nie je možné ústavným zákonom takto vstupovať do
ústavných princípov. Teda, aspoň ja si to tak vysvetľujem, že podľa Kresáka
boli privatizačné rabovačky a okrádanie štátu a jeho občanov
v súlade s ústavným právom aj ústavnými princípmi. Dokonca za právne
a ústavné považuje aj to, že zločinecko-zlodejskí politici si za týmto
účelom pripravili, schválili, ba dokonca prispôsobili aj zákony. Nepochybne, že
k týmto zákonom im napomáhali aj ústavní lumpengaunerskí právnici.
A to aj napriek tomu, že tak ako členovia vlád a parlamentov skladajú
ústavný sľub, ktorým sa zaväzujú pracovať pre dobro Slovenska a jeho
občanov, aj ústavní právnici majú svoj kódex, ktorý ich k niečomu
zaväzuje. Zaväzuje ich k dodržiavaniu práva, a nie k porušovaniu
práva.
Že politickí gauneri v ničom nezaostávajú za ústavnými právnickými
gaunermi, svedčí aj výrok podpredsedu SDKÚ Milana Horta v denníku SME zo
7. 6. 2006, citujem: „Nemyslím si, že
existuje právny spôsob, ako tieto krivdy z minulosti napraviť. Ústava
ochraňuje vlastníctvo a ak by takáto možnosť bola, ústavní právnici by
v minulosti niečo vymysleli.“ Takže sa odrazme od jeho výroku
a pripomeňme si niečo z nedávnej minulosti ohľadom týchto káuz.
Keď sa vláda Vladimíra Mečiara rozhodla cez svojich verných uskutočniť
privatizačné rabovačky, bola si vedomá svojej zodpovednosti za tieto zločiny.
Preto, aby sa zbavila zodpovednosti a následkov z toho vyplývajúcich,
koncom roka 1994 prijala novelu zákona, ktorou presadila privatizačné právomoci
na Fond národného majetku, čím sa zbavila nielen zodpovednosti za tieto
zločiny, ale zodpovednosti bolo zbavené aj ministerstvo privatizácie. Keďže
v deväťčlennom výkonnom výbore Fondu národného majetku malo HZDS šesť
zástupcov, ZRS dvoch a SNS jedného, mohlo
sa rabovať a rozdávať bez akejkoľvek ústavnej kontroly. Takto sa
rozdal a sprivatizoval majetok v účtovnej hodnote 110 miliárd korún
za 29 miliárd korún.
No ani toto zločincom a zlodejom nestačilo. V súkromnej TV
Nautik začiatkom júna 2006 v predvolebnej besede sa na túto tému veľmi
otvorene vyjadril predseda Združenia robotníkov Slovenska Ján Ľupták, ktorý bol
v tom období aj podpredsedom Národnej rady SR. Žiadal a presadil, aby
bolo zákonom ustanovené, že pokiaľ
privatizéri nesplatia sprivatizovaný majetok, nemôžu ho dovtedy predať. Ako
sa ale ukázalo, toto bolo neskôr zo zákona vymazané. To znamená, že miesto
toho, aby ústavní právnici chránili záujmy Slovenskej republiky a jej
občanov, spolčili sa so zločinecko-zlodejskými gaunermi pri vedomom okrádaní
majetku Slovenskej republiky a jej občanov. Dokonca boli nečinní aj koncom
roka 1996, keď Ústavný súd SR vydal nález, že
rozhodovanie privatizovať štátny majetok dopredu určenému záujemcovi patrí
len do právomoci vlády SR ako štátnemu subjektu, pričom Fond národného majetku
je neštátnym subjektom. Veľmi adresne to okomentoval Marián Leško
v denníku SME zo 7. 6. 2006, citujem: „Je
pozoruhodné, že žiadna z vtedajších opozičných strán, ktoré tak ostro
a správne kritizovali mečiarovskú privatizáciu, nikdy neprišla s iniciatívou, že ak FNM rozdával majetky v rozpore
s ústavou, tak treba všetky rozhodnutia fondu ako
protiústavné anulovať.“ Ako vidieť z vyše uvedených výrokov
podpredsedu SDKÚ Horta, keď sa rozkráda v mene politikov, ako aj rôznych
záujmových skupín, tak ústava sa neporušuje, hlavne, keď sa na tomto podieľajú
aj ústavní právnici. No zabavenie rozkradnutého majetku je už podľa nich
protiústavné. Takáto je realita vzájomného porozumenia zločinecko-zlodejských
mečiarovských gaunerov a zločinecko-zlodejských dzurindovských gaunerov,
ako aj ich spolupáchateľov – ústavných právnikov.
Preto naďalej zastávam názor, že je nevyhnutné prijať zákon
o treste smrti, ktorého súčasťou by boli aj verejné popravy tohto
najzločineckejšieho odpadu slovenského národa podľa čínskeho modelu. Pri
vyšetrovaní ich zločinov by vyšetrovatelia mali mať právo používať aj rôzne
metódy mučenia. Či už fyzického, alebo psychického, pokiaľ by tento
najzločineckejší a najzlodejskejší odpad slovenského národa odmietal
spolupracovať pri vyšetrovaní. Pokiaľ bude niekto namietať, že by sa jednalo
o porušovanie ľudských práv, tak treba konštatovať, že ľudské práva sa
najhrubším spôsobom porušujú vtedy, keď nevinní slovenskí občania musia znášať
politické a ekonomické dôsledky za zločiny týmito politikmi či rôznymi
záujmovými skupinami napáchané. Súčasťou týchto verejných popráv by bolo
aj prepadnutie či zabavenie ich
majetku.
Vladimír Pavlík