Hlavná stránka
Upozornenie! Tieto stránky sú monitorované !!!

Je plodenie tyranov a vrahov slovenského národa dedičné?

(poviedka)

Manželom Drbohlavovým sa narodilo prvé dieťa. Na tom by nebolo nič neobvyklé, veď deti sa rodia väčšine manželských párov a nikto o tom nepíše. Toto manželské duo je ale istým spôsobom výnimočné. Manžel, Félix Drbohlav, pracoval v tom období ako štátny tajomník na Ministerstve zločinov, zlodejín, tyranie a pokusov na slovenských občanoch, kde bol zodpovedný za nové progresívne metódy na psychickú a fyzickú likvidáciu, ako aj duševného týrania tzv. slabých, chorých a starých jedincov, ktorí boli štátu ovládaným pretransformovanou komunisticko-fašistickou prašivinou, pravicovým ekonomickým fašizmom a židoboľševickými socialistami len na obtiaž a ťarchu. A to aj napriek tomu, že tieto tlupy slovenských a zahraničných zločincov a zlodejov veľmi dobre vedeli a vedia, že práve generácie našich rodičov vybudovali všetko to, čo v ich mene sa teraz rozkráda a vypredáva. Peniaze z tohto ale nejdú do rúk tých, ktorí toto vybudovali, ale bohatnú z toho práve tí, ktorí z nenávisti voči slovenskému národu z titulu svojich politických funkcií toto zrealizovali, za výdatnej pomoci ekonomických fašistov a židoboľševických socialistov zo Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu.  

Félix Drbohlav nastúpil na funkciu štátneho tajomníka pomerne v mladom veku ako nominant Zločinecko-zlodejskej a podvodníckej únie, na čele ktorej stál Kristián Zadkolezecký, v tom období aj predseda vlády. Hlavne, keď sa to týkalo zadkolezectva a poklonkovania istému najmocnejšiemu svetovému politikovi a jeho krajine. Hovorí sa, že keď tento najmocnejší politik prvý raz navštívil Slovensko, Kristián Zadkolezecký ho vítal tak servilne a ponížene, že ho nakoniec museli zo zadku tohto politika vyťahovať operatívnym zákrokom v nemocnici Pre vyvolených v Bratislave. Odborné a teoretické vzdelanie Félix Drbohlav získal na špičkových univerzitách v USA a Londýne, kde bol štedro financovaný nielen Svetovou bankou, ale aj rôznymi mimovládnymi zahraničnými organizáciami.

Jeho manželka, Filoména Drbohlavová, stála na čele mimovládnej organizácie Transparentný bordeľ pre vyvolených-internejšen, ktorá mala za úlohu odhaľovať a kritizovať všetko netransparentné a korupčné, čo nebolo v súlade s myslením a predstavami zahraničných sponzorov, ktorí na Slovensku takéto spolky štedro podporujú. Hádam najväčšiu radosť z narodenia dieťaťa mala matka Félixa Drbohlava Hybridita Drbohlavová. Hlavne preto, že sa jednalo o jej prvého vnuka, v ktorom sa priamo videla. Keďže dotyčná bola pred novembrom 1989 nielen ortodoxná vyznávačka komunistickej ideológie, ale sa podľa toho aj riadila, pri pohľade na neho ho už videla nielen ako svojho pokračovateľa, ale aj ako pokračovateľa svojho syna.

Aj keď jej vnuk, majúci len necelý rok, ešte nemohol nič pochopiť, Hybridita Drbohlavová s ním viedla každodenné monológy, často súvisiace nielen s jej prednovembrovou, ale aj ponovembrovou činnosťou. “Vnúčik môj milovaný, ty nie si len radosť a slnko môjho života, ale ty budeš aj pokračovateľom toho, že rod Drbohlavových bude naďalej týrať a ničiť veľkú časť slovenského národa.” Hlas mala veľmi dojatý, dokonca v jej očiach sa objavili slzy pri vyslovení nasledujúcej vety: “Tyrania rodu Drbohlavových musí byť večná. A ty, vnúčik môj, ty musíš byť toho zárukou.”

Potom si ho jemne zobrala na ruky a hladiac ho po tvári pokračovala: “Ako ti závidím, vnúčik môj, koľkých ľudí ty raz budeš môcť týrať. Čo všetko som bola ja schopná z lásky ku KSČ a ŠtB urobiť. No príležitostí som mala tak málo. Ale keď sa mi takáto príležitosť naskytla, bola som veľmi aktívna a nekompromisná, hlavne voči protisocialistickým živlom, tým odporným nepriateľom nielen robotníckej triedy, ale aj KSČ a ŠtB. Spomínam si, ako v marci 1988 protisocialistické živly zorganizovali v Bratislave tzv. sviečkovú demonštráciu. Veľmi tvrdo som ju odsúdila a vyvodila nekompromisné rozhodnutia aj voči jej dvom účastníkom, ktorým som v tom období bola ako nadriadená. Taká hanba, taká potupa. Veď svojou účasťou zhanobili nielen ideály socializmu, ale mohli poškodiť aj mojej kariére. A predstav si tú drzosť, vnúčik môj, keď boli obaja prepustení zo zamestnania, tak jeden z nich mal nielen tú drzosť sa aj súdiť, ale dokonca začal vypisovať rôzne listy straníckym a štátnym orgánom. Došlo to až tak ďaleko, že o menovaného prejavili záujem príslušníci ŠtB a zaviedli na neho zväzok PO po problematike Protištátnych písomností pod krycím menom FAKULTA.” (Zväzok založil npor. Břetislav Štalmach, starší referent špecialista, nar. r. 1954, ev. č. 181746, II. odbor, 4. oddelenie z KS ZNB – S ŠtB. Jeho manželka ppor. Stanislava Štalmachová, nar. r. 1959, ev. č. 204607 I. odbor, 4. oddelenie, bola taktiež príslušníčkou KS ZNB – S ŠtB na funkcii starší referent – pozn. autora Vladimíra Pavlíka).

“Raz sa ma tvoj ocko opýtal, či som nemala strach po novembri 1989, že tie dve protisocialistické a protištátne svine si pôjdu na mňa sťažovať Jánovi Čarnogurskému a Františkovi Mikloškovi. Hovorím mu, neboj sa, synček môj, Čarnogurský s Mikloškom by mi nikdy neublížili. Veď oni sú v skutočnosti predĺžené ruky nášho komunistického a eštebáckeho boha Antikrista na Slovensku. V jeho mene obaja, dokonca sa schovali za celý národ, odpustili komunistom a eštebákom všetky zločiny, aby znovu, teraz už očistení, mohli páchať na slovenskom národe ďalšie zločiny. Veď aj s pomocou poslancov za KDH, synček môj zlatý, môžeš robiť pokusy na tých odporných a primitívnych slovenských občanoch a nazvať to sociálnymi reformami.

Spomínam si, vnúčik môj, ako tvoj otecko, keď mal ešte len 16 rokov, častokrát sa ma pýtal nielen na to, ako som po novembri 1989 dokázala prevracať kabáty, ale aj to, aby som ho naučila týrať druhých. Bol veľmi pozorným a dobrým žiakom, lebo si ho všimli nielen zo Svetovej banky, ale aj z mimovládnych zahraničných organizácií. Za nemalé peniaze ho vyškolili a potom zariadili, aby na funkcii štátneho tajomníka robil ekonomické pokusy na dôchodcoch, nezamestnaných, telesne a zdravotne postihnutých a sociálne odkázaných. On sám dal tomuto honosný názov – sociálne reformy.

Nedávno prišiel z roboty taký natešený, hodil sa mi okolo krku, hovoriac, mamička, mamička moja zlatá, pozri sa, tu mám policajné štatistiky za minulý rok. Pozri sa, 1 208 ľudí spáchalo na Slovensku samovraždy, z toho 786 ľudí si siahlo na život kvôli mojim reformám. Nevydržali moje reformy, mamička zlatá. Taký som šťastný, mamička, mamulienka, ty moja milovaná učiteľka na týranie slovenského národa, veď aj preto tyrania rodu Drbohlavových je a bude večne živá a mala by pretrvať veky. Potom sa nejako zamyslel – zosmutnel, a hovorí mi: Vieš, mamička, tí čo do mňa vrazili peniaze na vyštudovanie mi hrozia, že pokiaľ sa počet samovrážd na Slovensku nezvýši každý rok na 5 tisíc, ich investície do mojej osoby boli a sú vraj stratové. Dokonca mi sľúbili, aby ma motivovali a povzbudili, že za každého slovenského občana navyše nad toto číslo, ktorý spácha samovraždu, dostanem mimoriadnu odmenu. Taktiež pôjdem na účet Svetovej banky do Londýna na špeciálne školenie, ktoré ukončím záverečnými skúškami, ako mám Slovákom ohlupovať mozgy. Musím im neustále tvrdiť, ako je na Slovensku dobre a pripomínať im, že na svete sú aj krajiny, kde si ľudia varia polievku z trávy, z blata pečú pagáče, a že na Slovensku sa zatiaľ nič také nestalo. A pokiaľ by prišlo k najhoršiemu, tak aj u nás je pre nich trávy dosť. Aj blata, pokiaľ poprší. Samozrejme, za primeraný poplatok. Veď ako by k tomu prišiel minister financií Svetobankový Miklošový Ivanovič - Tupohlavý, keby mali Slováci tento štát ešte aj o trávu a blato okrádať a tak si zvyšovať svoju životnú úroveň. Tiež ma naučia, ako mám ľuďom vysvetliť, že páchanie samovrážd v mene mojich reforiem je nevyhnutné a neskôr by sa to malo prejaviť ako záruka prosperity.”

Potom babka Drbohlavová nežne uloží vnúčika do postieľky a rozmýšľa, aký je ten život nespravodlivý. V duchu si priznáva, že zatiaľ čo ona týrala a strpčovala život necelej štyridsiatke ľudí, jej syn už týra a strpčuje život státisícom slovenských občanov. A predstavuje si, keď jej vnúčik dospeje, ako ten už bude týrať a ničiť život aspoň dvom miliónom Slovákov. Nielen k svojej vlastnej spokojnosti a sebarealizácii, ale hlavne k spokojnosti Svetovej banky a zahraničných sponzorov mimovládnych organizácií na Slovensku.

 

Vladimír Pavlík

Hlavná stránka