Hlavná stránka
Upozornenie! Tieto stránky sú monitorované !!!

Katolícka cirkev nesmie zapredať ani Krista, ani vlastný národ pred výhodami od politických zločincov

Klamstvo víťazí nad pravdou a zlo nad dobrom

V Necenzurovaných novinách č. 25/1995 bol uverejnený článok pod nadpisom – Nebojte sa! Ako autor bol pod ním podpísaný Ľudovít Michal GABLOVIČ. Väčšina čitateľov si myslela, že sa jedná o kňaza, ktorý vybočuje zo stereotypného kresťanského dogmatizmu a aj preto uviedol miesto svojho mena pseudonym. Možno mnohých prekvapí, keď poviem, že autorom tohto článku bol JUDr. Vladimír Kolník, bývalý okresný prokurátor zo Žiliny, jeden z mála prokurátorov, ktorý nebol členom komunistickej strany. Statočný a čestný človek, riadiaci sa celý život Kristovým učením. Tak, ako Krista nenávideli komunisti a fašisti, tak, ako ho dnes nenávidia politici z KDH, tak aj bývalí aktívni fašisti a gardisti, ktorí sa po druhej svetovej vojne prezliekli za komunistov, zariadili jeho násilný odsun do vojenských Práporov technických prác (PTP) priamo z vysokej školy. Nedovolili mu zobrať ani tie najpotrebnejšie veci.

Keď sa vrátil z PTP a prišiel sa prihlásiť na dokončenie štúdia na filozofickú fakultu, odkiaľ ho vtedy násilne odvliekli, dekan mu oznámil, že bol vylúčený z politických dôvodov a nesmie študovať na žiadnej vysokej škole v republike. Po rôznych problémoch sa zamestnal ako stavbár v Hydrostave a pracoval na hydroelektrárni Skalka pri Trenčíne. Chlapi si ho zvolili za parťáka, ale komunisti v Trenčíne povedali, že žiadny pétepák im tam nebude robiť parťáka stavebnej čaty a okamžite bol vyhodený z roboty. Neskôr sa zamestnal v Maduniciach, no po troch dňoch ho na príkaz ŠtB prepustili. Napokon sa mu podarilo nájsť trvalé zamestnanie pri výstavbe Slovnaftu v bratislavskom Vlčom hrdle. Murárska partia v ktorej pracoval, ho zvolila za parťáka. V roku 1959 boli vyhodnotení ako najlepšia stavebná čata, a navštívil ich aj slovenský povereník stavebníctva. Keď sa murára Kolníka opýtal, čo by chcel ako vyznamenanie za svoju prácu, ten ho prekvapil odpoveďou, že chce študovať. Znie to neuveriteľne, no povereník slovo dodržal, aj keď to pri kádrovom hodnotení Vlada Kolníka nemal jednoduché. Zároveň sa ukázalo, že aj medzi vysokými komunistickými funkcionármi boli čestní jedinci, ktorí dokázali pomôcť aj ľuďom s takýmto kádrovým profilom.

Aj keď popri zamestnaní vyštudoval právnickú fakultu, problémy ostávali. Nemohol si nájsť prácu. Nakoniec sa ale šťastie na neho usmialo. Ujal sa ho krajský prokurátor Mikušinec, bývalý partizán. Nie papierový partizán, ale skutočný partizán. Poznal nielen jeho osud, ale aj osud jeho brata. Vedel, ako sa im pomstili tí, proti ktorým ich brat bojoval, keď po roku 1945 fašisti a gardisti sa stávali komunistami a začali likvidovať tých, ktorí poznali ich minulosť. V roku 1966 mu pomohol získať miesto na prokuratúre a už o dva roky bol vymenovaný za okresného prokurátora v Považskej Bystrici. V roku 1973 po zákroku OV KSS musel z okresnej prokuratúry odísť. Odmietol totiž navštevovať Večernú univerzitu marxizmu-leninizmu, nezapieral že je veriaci a chodí do kostola.

Potom vykonával v Žiline trestný dozor so špecializáciou na trestné činy proti životu a zdraviu. V roku 1990 sa stal vedúcim prokurátorom v Žiline. V roku 1992 ho predčasne penzionovali. Bola to pomsta a nenávisť zo strany komunistických zločincov a tzv. najslovenskejších Slovákov zo slotovskej čeľade, tých skutočných nepriateľov a škodcov Slovenska. Spoločne nenávideli jeho zmysel pre spravodlivosť, jeho čistú minulosť, jeho čistý štít. Po novembri 1989 tu boli dve osobnosti schopné očistiť súdy a prokuratúry od nositeľov, ktorí páchanie zla a zakrývanie komunistických a ekonomických zločinov považovali a považujú za svoju pracovnú náplň. Boli to JUDr. Vladimír Kolník a JUDr. Ľubomír Samuel. Na prstoch dvoch rúk by sa dali zrátať sudcovia a prokurátori, ktorí si aj pred novembrom 1989 zachovali svoju dôstojnosť a profesijnú česť tak, ako prokurátor Kolník či sudca Samuel.

Nebojte sa!

Po tomto úvode prišiel čas oprášiť myšlienky tohto článku od JUDr. Vladimíra Kolníka. Sú mimoriadne aktuálne, hlavne v dnešnej dobe. Citujem: Sú ľudia, ktorým sa korí svet. A nevie prečo. Zajtra ich opľuje, zatratí a pochová do zabudnutia. Vyhýbajú sa úzkostlivo pravde o sebe, ktorá je taká ťažká a taká jednoduchá. Na scéne dejín, ktoré plynú ako valiaca sa rieka nezadržateľne k svojmu zániku vo večnosti, kúzlia ako eskamotéri z ruží klam pre tlieskajúce publikum. Hľa, podvod, lož a sladká prázdnota nezmyselnej cesty časom. A čo je pravda? Iba fluidum Pilátovej skepsy?! Pravdou je láskavá a tichá, svojou nekompromisnosťou v pokore impozantná hrdosť muža, človeka a Boha v jednej osobe, v tom nepreniknuteľnom tajomstve ukrytom pred múdrosťou ľudí, ktorý stál pred Pilátom. Kristus povedal: “Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo o pravde.” /sv. Ján 18.36/

Kristus nie je legendou, ani mýtom, kde ho chceli zatlačiť fašisti a komunisti – tí úhlavní nepriatelia pravdy, tí apokalyptickí jazdci dejín zla, podlosti a egoizmu. Diabol kráčal dejinami človeka v rôznom rúchu. Jeho stopy v tomto 20. storočí (ale aj 21. storočí – pozn. autora V. P.) zostali zaliate krvou a utrpením miliónov obetí. Prechádza ním odetý v metamýte fašizmu a komunizmu so súčtom megavrážd. JEHO CIEĽOM JE DOSIAHNUŤ GENOCÍDU ĽUDSTVA. A NEMÁ K TOMU ĎALEKO.

Kristus bol revolucionár. Najväčší v dejinách a nasledovania najhodnejší. Hovoril pravdu mocným tohto sveta. Farizejov, saducejov, veľkňazov, mocných pánov zo sanhedrinu, najvyšších sudcov, nazval bez rozpakov obielenými hrobmi, ktoré sú biele a čisté na povrchu, zapáchajúce však vo vnútri, prevracal stoly peňazomencov, vtedajších bankárov pred chrámom, kupčíkom prevracal ich šiatre a vzal na nich bič, zahanboval udavačov, meštiackych nafúkancov a snobov. Mohli ho nezabiť?! Museli ho odsúdiť, zhanobiť a popraviť najpotupnejším spôsobom, určeným vzbúreným otrokom, ktorých ani nepovažovali za ľudí. Zločinci chceli pred dejinami urobiť z neho zločinca, a preto ho ukrižovali s lúpežníkmi a vrahmi po boku.

Malí sú od nepamäti neschopní uniesť pravdu o sebe (ako Dzurinda – pozn. V. P.) a preto sú neschopní ľútosti a pokánia. To oni hovoria o čistom prameni pravdy ako o “stoke lží a neprávostí.” Eskamotéri, klauni, komediálni kúzelníci, nadutí a sebeckí moriaci, ktorí vzbudzujú obdiv sliepok na hnojisku tejto doby. TOLERANCIA K TÝMTO KOMORNÍKOM A LOKAJOM DIABLA JE U KRESŤANA HRIECHOM. JE ZRADOU KRISTA! Dobrí sme iba tou mierou, akou kladieme aktívny odpor zlu, zasadzujeme sa o spravodlivosť a pravdu. Kristus predsa nebol k faľši, zrade, lži, mamone, sebectvu a podlosti tolerantným! Nebol oportunistom, ani nebol za konsenzus s farizejmi, pretváračmi a podliakmi.

Kristus, ten najväčší a nasledovania najhodnejší revolucionár dejín, za svoje presvedčenie nakoniec podstúpi najpotupnejšiu smrť. Je zranený, popľuvaný, opustený všetkými a všetkým. Ale vstal zmŕtvych, premohol smrť, ktorá odvtedy pre nás kresťanov neexistuje. Ak sme uverili v Krista, tak nemôže byť na tomto svete odvtedy odvážnejších a odhodlanejších bojovníkov za pravdu a spravodlivosť. On Boh nás ubezpečuje, že je s nami až do skončenia vekov. Pripomína nám, že kde sa zhromaždíme dvaja v jeho mene, tam On je tretím. Tvoríme cirkev. CIRKEV JE KRISTOVA. NIE JE PÁPEŽOVA, NEPATRÍ BISKUPOM, ARCIBISKUPOM ČI KARDINÁLOM. Tí sú iba sluhovia sluhov božích. Čoho sa máme báť, keď je s nami pravda?! Boh je s nami. Dáva zmysluplnosť našej ceste časom. Ak nemáme uši zaliate olovom ľahostajnosti, počujeme stále jasne, zreteľne a presne Kristom vyslovené slová, ktoré ako reflektory osvetľujú našu cestu temnotou tohto času: NEBOJTE SA! NOLITE TIMERE!

Má katolícka cirkev strach z politických zločincov?

Kladiem si otázku, či najväčšie spoločenstvo ľudí na Slovensku hlásiace sa ku Kristovej cirkvi si uvedomuje, aké záväzky im z tohto vyplývajú? Myslím si, že si to neuvedomuje. Nečudujme sa im. Ak sa Kristových ideálov zriekne časť kňazov a cirkevných hodnostárov, tak to nie je len pošpinenie samotného Krista. Je to zrada jeho ideálov a skutkov. Ak v jednom šíku s politikmi z KDH, SDKÚ, SMK, HZDS, SNS, sa naoko k Bohu hlásia, no v skutočnosti Antikristovi slúžia, je to ten najťažší hriech. Prečo to robia? Prečo už stratili zábrany? Prečo už nemajú strach z ohavností pred samotným Kristom a Nebeským Otcom páchanými plodmi Antikrista z ponovembrových vlád a parlamentov proti vlastnému národu? Alebo im samotný Antikrist vsugeroval, že jediný život je život pozemský, tak nech si užívajú, hoci aj na úkor druhých, a zároveň nech aj klamú slovenský národ? V mene akého Boha vyzývajú tento národ, aby utrpenie, ktoré na ňom napáchali a páchajú zločinci, zlodeji, likvidátori, tyrani a vrahovia vlastného národa z ponovembrových vlád a parlamentov pod dohľadom bankárskej lichvy zo Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu, niesli na svojich pleciach vo forme Kristovho kríža? Dokázal by Kristus prijať hmotné a ideologické výhody od farizejov, aj keby mali tú najlákavejšiu podobu? V mene akého Boha vedenie Kristovej cirkvi a politici KDH odpustili zlu, aby po týchto odpustkoch jeho nositelia mohli páchať ďalšie zlá na vlastnom národe, a dokonca ich ešte aj požehnávajú? Už ich netrápi, že časť mladej generácie považuje starých ľudí za príťaž, na ktorú oni musia robiť? Či ich uši nepočujú zúfalý hlas samotného Krista ako sa pýta Nebeského Otca, prečo pre katolícku cirkev na Slovensku majú väčšiu hodnotu bývalí komunistickí zločinci, ktorí po ich odpustkoch, teraz už v spolupráci s novodobými pravicovými politickými zločincami znovu likvidujú a týrajú slovenský národ pod dohľadom bankárskej lichvy zo Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu? Rozmýšľali niekedy nad tým, čo prežíva človek, ktorého zákony zločinecko-zlodejských politikov doženú k samovražde, a katolícka cirkev takýmto politikom ešte žehná a ponížene im ďakuje za materiálne a ideologické výhody? Aký veľký musel byť majetkový a ideologický prospech pre katolícku cirkev od mečiarovských a dzurindovských politických zločincov, keď zaň, ako protihodnotu, Konferencia biskupov Slovenska zabudla na Kristovu revolučnosť v prospech tých najbiednejších? Nesignalizuje toto mlčanie predstaviteľov katolíckej cirkvi pohŕdanie voči tým najbiednejším? Neurobili so zločincami a služobníkmi Antikrista z Dzurindovej vlády a poslancami Národnej rady SR nepísanú dohodu, že okrádaní, ponižovaní, biedni a týraní ľudia na hranici a za hranicou zúfalstva sa dajú najlepšie ovládať a manipulovať? Ako môžu považovať zločiny na vlastnom národe aj za nevyhnutné ekonomické reformy, keď im musí byť známe, o koľko stoviek a stoviek miliárd bola táto republika okradnutá? Musia predsa vedieť, že tieto miliardy nerozkradli ani dôchodcovia, ani nezamestnaní, ani telesne, zdravotne či sociálne odkázaní. Prečo sú ich oči slepé a ich uši hluché voči zúfalému kvíleniu matiek, ktoré nie sú schopné uživiť vlastné deti? Netrápi ich, že mnohé matky vinou zdevastovanej ekonomiky v mene našich politikov musia predávať svoje telá, aby uživili vlastné deti? Nebolo by vhodné ešte raz vysvätiť kaplnku na Úrade vlády SR a dať tam veľký nápis – Dzurinda, toto je stánok Boží a nie sála pre sľubotechny. Prečo nehlásajú Kristovu teóriu, že následky za zločiny musia niesť ich páchatelia – politickí zločinci a nie nevinní občania? Nemyslíte si, že jedným z najväčších hriechov je kolaborácia so zlom?

Vladimír Pavlík

Hlavná stránka