Hlavná stránka
Upozornenie! Tieto stránky sú monitorované !!!

Odporné zločiny v mene našej zbabelosti

Zastávam názor, že niet v Európe takého štátu, ktorý by riadili a riadia politici, kde mnohých možno jednoznačne označiť, že sa jedná o politických zločincov a štátnych teroristov. Čo je ale najstrašnejšie, je krutá realita, že za vznik a neskoršie upevnenie moci tohto politického hybridu nesú hlavnú zodpovednosť nielen GP SR a MV SR, ako aj orgány im podriadené, ale aj zbabelosť nás všetkých. Osobitnú úlohu tu taktiež zohrali slovenskí novinári. Ich ponížené lokajstvo k politickým zločincom, či zatvárenie očí nad tým, keď mali skutočne nahlas kričať a prejaviť svoju občiansku a profesijnú hrdosť a statočnosť, ktorú ale neprejavili, ich zaradili taktiež do kategórie zbabelého, poníženého a lokajského hybridu.

Október 1995

Tento mesiac a tento rok vošiel do slovenskej histórie ako najčiernejšia škvrna ponovembrového Slovenska. Aby som bol konkrétnejší, tak sa jednalo o 11. október 1995. Vtedy sa udialo niečo, čo moderná história politickej demokracie ešte nezažila. Pokiaľ by mi chcel niekto oponovať, že touto najčiernejšou škvrnou bol únos prezidentovho syna Michala Kováča ml., tak musím konštatovať, že ak aj novodobá história nepozná takú udalosť, aby prezidentovi vo svojej funkcii uniesli syna, tak je to len čierna škvrna. Keď ale po tomto odpornom štátno-teroristickom akte sa rozhodol vtedajší slovenský premiér Vladimír Mečiar, že toto vyšetrovanie bude mariť, či ho dokonca zmarí, čo sa mu aj podarilo, ani to ešte nebol vrchol. Ten skutočný vrchol nastal, keď menovaný politik nielen o tomto svojom zámere verejne informoval, čo zaznamenali aj niektoré periodiká. Odpoveďou orgánov činných v trestnom konaní, ako aj ostatných štátnych orgánov, či vtedajších politikov a ostatnej pospolitosti, bolo zbabelé mlčanie.
Takže si zopakujme, čo sa toho 11. 10. 1995 v skutočnosti stalo. Na mítingu v Banskej Bystrici svojim priaznivcom oznámil, že prípad vyšetrovania únosu Michala Kováča ml. bol už odovzdaný stredoslovenským vyšetrovateľom. Svoje tvrdenie odôvodnil tým, že "Vyšetrovatelia, ktorí dávali isté prísľuby, že by veci vedeli vyriešiť aj inak, sú z prípadu sťahovaní. Nemôžu takí ľudia vyšetrovať! Nastupujú noví, tuším, je tam teraz jeden z Banskej Bystrice, jeden zo Zvolena a jeden z Liptovského Mikuláša. Stredoslováci sa toho chytia, dúfam, že zjednajú nápravu, a ak došlo k únosu, tak to zverejnia, a ak nie, povedia aspoň, ako to bolo."
Aj keď tieto autentické výroky zaznamenali niektoré noviny, napríklad Národná obroda 13. 10. 1995, NOVÝ ČAS 19. 10. 1995, Pravda 20. 10. 1995, orgány činné v trestnom konaní mlčali.

Rozhodol som sa vystúpiť z radu

Ešte predtým, ako začnem chronologicky pokračovať o tejto kauze, musím trochu odbočiť. Za niekoľko dní po vystúpení Vladimíra Mečiara na tomto mítingu sa so mnou skontaktovali dvaja páni, ktorých som nikdy predtým nevidel. Prišli za mnou s určitým návrhom. Bolo to 20., alebo 21. októbra. Opýtali sa ma, či by som nemal záujem o jeden zaznamenaný rozhovor medzi vtedajším ministrom vnútra SR Ľudovítom Hudekom a riaditeľom SIS Ivanom Lexom, ktorý by sa vraj hodil pre moju potrebu, vzhľadom na moje súdne spory s Vladimírom Mečiarom, ako aj publikačné články o jeho osobe. Keďže po novembri 1989, no hlavne po nastúpení do redakcie Necenzurovaných novín som takýchto návštev s rôznymi materiálmi zažil pomerne veľa, nebol som z toho nejako prekvapený. Pri každej takej návšteve som samozrejme rátal aj s provokáciou, či falošnými materiálmi.
Po vypočutí nahrávky som sa ich opýtal, ako k tomu došli. Odpovedali mi, že aj oni to dostali. Na otázku, prečo s tým nejdú do slovenských periodík, odpovedali, že by to nesplnilo ten účel, ktorý sa očakáva. Na ďalšiu otázku, čo keď je tá nahrávka falošná, odpovedali, že je autentická. Požiadal som ich, aby mi kazetu nechali, že si nechám overiť pravosť dotyčného rozhovoru a pokiaľ hlasy budú patriť Lexovi a Hudekovi, dám podnet na trestné stíhanie. Taktiež sme sa dohodli, že pri podnete na trestné stíhanie, pokiaľ budem mať preukázané, že nahrávka je autentická, nebudem sa o nej zmieňovať. Vyhradil som si ale, že niektoré časti rozhovoru medzi Hudekom a Lexom použijem takým spôsobom, aby sa z toho nedalo zistiť, že poznám obsah toho rozhovoru.
Po ôsmich dňoch, keď som mal z dvoch nezávislých zdrojov overené, že rozhovor je autentický, dňa 30. 10. 1995 som dal na Mestský úrad vyšetrovania PZ v Bratislave podnet na trestné stíhanie pre podozrenie z trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa na vtedajšieho predsedu vlády Vladimíra Mečiara, vtedajšieho generálneho prokurátora Michala Vaľu, vtedajšieho ministra vnútra Ľudovíta Hudeka, vtedajšieho riaditeľa SIS Ivana Lexu a vtedajšieho dozorujúceho prokurátora Krajskej prokuratúry v Bratislave Róberta Vlachovského.
Odvolal som sa tu na výroky Vladimíra Mečiara na dotyčnom mítingu a doložil som to konkrétnymi dôkazmi uverejnenými v Národnej obrode, NOVOM ČASE a v Pravde. Keďže o týždeň po Mečiarových výrokoch - 18. 10. 1995 bol odvolaný vyšetrovateľ tohto prípadu mjr. Peter Vačok, čo samozrejme bolo aj súčasťou nahraného rozhovoru medzi Hudekom a Lexom 16. 10. 1995, ktorý ale nikto nepoznal, pokiaľ nerátam tých čo to nahrávali. Zastávam ale názor, že tento rozhovor bol nahrávaný dvoma na sebe nezávislými skupinami.
Preto si dovolím odcitovať časť môjho podnetu, ktorý nadväzuje na obsah rozhovoru na kazete: "Presne o týždeň, 18. 10. 1995 bol vyšetrovateľ mjr. Peter Vačok odvolaný z tejto kauzy dozorujúcim prokurátorom Róbertom Vlachovským. To znamená, že výroky Vladimíra Mečiara sa potvrdili. Z daného ďalej vyplýva, že už v deň vymenovania vyšetrovateľa Petra Vačoka na vyšetrenie tejto kauzy musela existovať varianta, že pokiaľ s jeho vyšetrovaním nebude spokojné politbyro ÚV HZDS na čele s popredným slovenským škodcom Vladimírom Mečiarom, bude aj tento vyšetrovateľ z dotyčnej kauzy odvolaný. To sa aj potvrdilo.
Všetko nasvedčuje tomu, že Vladimír Mečiar buď musel dostať dopredu dotyčné informácie, alebo MV SR a GP SR pracujú podľa jeho inštrukcií…Z tohto taktiež vyplýva, že riaditeľ SIS Ivan Lexa, ktorý bol konkrétnym bývalým pracovníkom SIS obvinený z riadiacej činnosti na únose prezidentovho syna, mohol po dohode s Vladimírom Mečiarom dať účelový podnet na trestné stíhanie na konkrétnych vyšetrovateľov (mjr. Vačok) a tým dať dôvod prokurátorovi Vlachovskému pokračovať v intenciách zahmlievania, utajovania a zavádzania do stratena účasť niektorých politikov na tomto teroristickom čine.
Z výrokov Vladimíra Mečiara na dotyčnom mítingu taktiež vyplýva, a všetko tomu taktiež nasvedčuje, že v tomto štáte bol hrubo porušený zákon o nezávislosti orgánov činných v trestnom konaní, a to práve zo strany predsedu vlády, ministra vnútra, generálneho prokurátora, riaditeľa SIS a dozorujúceho prokurátora. Túto nezávislosť, vyplývajúcu zo zákona, nemá právo ovplyvňovať ani predseda vlády, ani minister vnútra, ani generálny prokurátor, ani riaditeľ SIS.
V štáte, kde konkrétni politici sa snažia podriadiť orgány činné v trestnom konaní na zakrytie politicko-teroristických zločinov, možno hovoriť aj o tom, že v takom štáte je ohrozená nielen demokracia a zákon, ale že taký štát smeruje k systémom typu fašizmu, nacionalizmu a ortodoxného komunizmu." Z Mestského úradu vyšetrovania mi 9. 11. písomne oznámili, že predmetný podnet bol z vecnej príslušnosti odstúpený na preverenie Veliteľstvu PZ hl. mesta SR Bratislava.

Hra nervov na pokračovanie

Ubehli skoro tri mesiace a z Veliteľstva PZ hl. mesta Bratislava som nedostal žiadnu odpoveď. Zato som mal informácie, že je eminentná snaha túto kauzu stopiť. Tak som 1. 2. 1996 dal na Generálnu prokuratúru podnet na trestné stíhanie pre podozrenie z trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa a z trestného činu nadržovania na neznámych páchateľov na Veliteľstve PZ hl. mesta SR Bratislava. V podnete som mimo iného uviedol: "Mám dôvodné podozrenie, že vedenie Veliteľstva PZ hl. mesta SR v Bratislave je predĺženou rukou prednovembrového komunisticko-eštebáckeho prisluhovača, ponovembrového ochrancu ekonomických komunistických zločincov a popredného slovenského škodcu Vladimíra Mečiara pri zakrývaní predstaviteľov politického zločinu na gangsterskom únose prezidentovho syna.
Z podnetu, ktorý som podal na Mestský úrad vyšetrovania PZ v Bratislave vyplýva, že politickí zločinci sú si tak istí svojimi pozíciami, že jeden z nich, Vladimír Mečiar, si dovolil na mítingu v Banskej Bystrici povedať to, čo práve povedal a čo je súčasťou môjho podnetu."
Generálna prokuratúra mi 8. 2. 1996 oznámila, že moju sťažnosť poukazujúcu na nečinnosť Veliteľstva PZ SR hl. mesta Bratislavy z dôvodu vecnej príslušnosti odstúpila Ministerstvu vnútra SR. Odtiaľ mi obratom odpísali, že moju sťažnosť odstúpili na ďalšie konanie na ich Expozitúru v Bratislave, odkiaľ mám očakávať odpoveď. O mesiac mi písomne oznámili, že prešetrenie mojej sťažnosti sa predlžuje o jeden mesiac.
V polovici apríla 1996 som z Útvaru kontroly ministra vnútra SR, Expozitúra Bratislava dostal vyjadrenie tohto znenia:

Oznamujem Vám, že sme prešetrili Vašu sťažnosť z 1. 2. 1996. Počas šetrenia bolo zistené, že na základe Vášho podania z 30. 10. 1995 vznikol spor o miestnej príslušnosti medzi útvarmi Policajného zboru SR, ktorý dňa 16. 1. 1996 rozhodlo Prezídium PZ.
Na základe tohto rozhodnutia miestna príslušnosť bola určená Veliteľstvu PZ hl. m. SR Bratislava.
Vaše oznámenie je tohto času preverované na Správe kriminálnej polície Veliteľstva PZ hl. m. SR Bratislava pod č. p. VPZ-82/KP-96. Vzhľadom k tomu, že Vaše oznámenie nebolo vybavené včas a v zmysle interných predpisov, Vaša sťažnosť bola v zmysle Vl. vyhl. č. 150/58 Ú. 1. vyhodnotená a uzavretá ako o p r á v n e n á .
Ďalej Vás informujem, že boli prijaté opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov ako aj voči príslušníkom ktorí svoje služobné povinnosti porušili.


A nastalo trojmesačné ticho

Ako ale tieto opatrenia prebiehali v realite, mal som sa možnosť znovu presvedčiť. Hoci som mal byť informovaný do tridsať dní, nestalo sa tak. Po dohode s istými ľuďmi som sa rozhodol, že na toto porušenie zákona nebudem reagovať.
Prešlo niečo vyše troch mesiacov a z Veliteľstva PZ hl. mesta SR Bratislava som dostal nasledujúce oznámenie o výsledku šetrenia: Oznamujeme Vám, že Váš podnet, ktorý ste zaslali dňa 30. 10. 1995 na MÚV Bratislava vo veci podozrenia z trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa bol v zmysle § 159 ods. 1 Trestného poriadku dňa 10. 7. 1996 odložený.
Na toto oznámenie som reagoval doporučeným listom, na ktorom bol tento text:

Na Vaše štvorriadkové oznámenie o odložení môjho podnetu z 30. 10. 1995 pod zn. Č. p.: VPZ-72/101/96 Vám oznamujem, že v termíne ktorý uznám za vhodný, zorganizujem v Bratislave na frekventovanom mieste protestný akt s veľkým transparentom, na ktorom bude tento text: "Slovenskí politickí zločinci zapletení do únosu prezidentovho syna! Myslíte si, že v tejto kauze máte zaručenú beztrestnosť z titulu Vašich funkcií?" Týmto zatiaľ miernejším prostriedkom sa budem domáhať, aby orgány činné v trestnom konaní neboli predĺženou rukou predstaviteľov politického zločinu V. Mečiara, M. Vaľa, Ľ. Hudeka, I. Lexu a spol. ohľadom tohto gangsterského činu.

Kruté a šokujúce vytriezvenie

Za niekoľko dní, keď som istým ľuďom oznámil, že si idem pripravovať dotyčný transparent, som zažil asi svoj najväčší životný šok. Realita, o ktorej som si nerobil žiadne predsudky, keďže už dovtedy som vedel príliš veľa, no tá, ktorá mi bola predostretá a zdokumentovaná bola nielen mimoriadne krutá, ale zároveň aj poučná. Potvrdilo sa mi, že slovenská vysoká politika je nielen tou najodpornejšou zločineckou a zlodejskou profesiou, ale aj to, že minimálne 90% jej predstaviteľov patrí do kategórie tých najodpornejších vyvrheľov, ktorí by nemali mať právo ani na ľudskú a ani na zvieraciu smrť. Ich jediným právom by malo byť právo na zdochýnanie, sprevádzané niekoľkomesačnými najukrutnejšími bolesťami, proti ktorým neexistuje žiadny liek. A pri tomto zdochýnaní by sa im mali pripomínať všetky nimi napáchané svinstvá, či už vo forme politických zločinov, či v páchaní tzv. ekonomickej genocídy na vlastných spoluobčanoch. Tie argumenty typu, či má význam likvidovať a diskreditovať Judášov a nahrávať Kaifášom, sa ukázali plne opodstatnené. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo som protestný akt s transparentom nerealizoval. Ako neskôr dokážem, urobil som veľmi múdro. Dnes už mám dostatok dôkazov, že dzurindovskí zločinci a mečiarovskí zločinci sú ako jedna rodina. Alebo, koaliční zločinci a opoziční zločinci boli a sú ako jedna rodina.

Ako sa policajti usvedčili

Že môj podnet na trestné stíhanie bol plne opodstatnený a dôkazy boli nezvratné, zdokumentujem aspoň na jednom závažnom momente. Dňa 14. 5. 1996 bol v denníku SME zverejnený rozhovor medzi Hudekom a Lexom zo 16. 10. 1995, kde sa slovenská verejnosť dozvedela vlastne to, čo ja som zdôvodňoval už v mojom prvom podnete z 30. 10. 1995. To znamená, že s tým boli oboznámení aj vyšetrovatelia z Veliteľstva PZ hl. mesta Bratislava. Taktiež im muselo byť známe, že rozhovor je autentický a nie pozliepaný z viacerých rozhovorov, ako sa to neskôr snažili tvrdiť Lexa a Hudek. Napriek tomu vyčkávali skoro dva mesiace, dúfajúc, či čakajúc, ako budem na tento tromf reagovať. Ukázalo sa, že moje mlčanie bolo veľmi dobrým ťahom. Moja istota, že slovenskú políciu ovládajú zločinecké a štátno-teroristické politické tlupy sa stala realitou. Rád by som ešte pripomenul jeden paradoxný protiklad, keď telefonická nahrávka spôsobila, že polícia urobila domovú prehliadku a neskôr zahájila trestné stíhanie konkrétnej osoby, ktorá bola zobratá do vyšetrovacej väzby. Jedná sa o kauzu veľkopodnikateľa Jozefa Majského.

Odcitujem z denníka SME, ako to bolo uverejnené 13. 9. 2002. Polícia urobila v stredu domovú prehliadku u podnikateľa Jozefa Majského a údajného nového majiteľa Horizontu Patrika Pachingera. Konala najmä na základe telefonického rozhovoru medzi Majským a Frunim, ktorý si Fruni nahral a ktorého prepis zverejnil denník SME.

Majský zo začiatku odmietal, že na páske hovorí on, kriminalisticko-expertízny ústav ale potvrdil, že je to jeho hlas. Pokiaľ som si ale po zverejnení tohto rozhovoru medzi Hudekom a Lexom v denníku SME naivne myslel, že konečne sa rozhýbu aj vtedajší opoziční poslanci, tak som neskôr musel konštatovať, že sú to nielen úbohé a zbabelé nuly, ale aj spolupáchatelia zločincov a štátnych teroristov Mečiara, Vaľu, Hudeka a Lexu. Vrcholom cynizmu ale bolo, keď tieto zbabelé politické nuly vyhrali voľby v roku 1998 aj preto, lebo sľubovali, že pokiaľ ich vyhrajú, vinníci týchto zločinov budú potrestaní. Mnoho ľudí uverilo, naletelo, dalo im hlasy, za ktoré sa im po víťazných voľbách odvďačili tak, že sa stali spolupáchateľmi zločincov a štátnych teroristov. A dnes sú vlastne ako jedna politicko-zločinecká a zlodejská rodina s mečiarovcami. Vymenujem aspoň niektorých - Dzurinda, Palko, Mikloško, Šimko, Bugár, Csáky, Kukan, Hrušovský, Brocka, Duray a mnohí ďalší.

Svojou zbabelosťou umožnili, aby zločinec a štátny terorista Mečiar sa stal prezidentom

Aký to bol paradox, keď Slovenskú republiku v konaní pred Európskou komisiou pre ľudské práva a Európskym súdom pre ľudské práva v Štrasburgu dlhé roky zastupoval právnik Róbert Fico, ktorý sa v októbri 1995 stotožnil s marením vyšetrovania štátneho terorizmu. No nebol to len Róbert Fico. Slovenskú republiku v Parlamentnom zhromaždení Rady Európy zastupovali Peter Weiss, Irena Belohorská, Árpád Duka-Zólyomi, jako aj náhradníci - Oľga Keltošová, Jozef Prokeš a Vojtech Tkáč. Všetci títo ako poslanci NR SR sa v októbri 1995 stotožnili s marením vyšetrovania štátneho terorizmu. Aká je to krutá realita, keď vláda pod vedením Mikuláša Dzurindu, ktorá vzišla z parlamentných volieb v roku 1998, ako aj obsadenie vtedajšieho parlamentu, tvorili v drvivej väčšine politici, (cca 90%) ktorí sa ako poslanci NR SR stotožnili s Vladimírom Mečiarom, keď tento ako predseda vlády SR 11. 10. 1995 verejne deklaroval, že bude mariť vyšetrovanie únosu Michala Kováča ml., čo aj realizoval.
Keďže GP SR a MV SR, ako aj orgány im podriadené si nesplnili svoju povinnosť vyplývajúcu im zo zákona - neprekazenie trestného činu podľa § 167 Trestného zákona, ako aj neoznámenie trestného činu zo strany poslancov NR SR, ako aj ďalších štátnych orgánov, napr. Ministerstva spravodlivosti SR, Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, ktorí sa hodnoverným spôsobom dozvedeli, že Vladimír Mečiar dopredu avizoval marenie a zasahovanie do vyšetrovania únosu Michala Kováča ml., mu vlastne umožnili, aby tento politický zločinec a štátny terorista v marci 1998 doslova niekoľko hodín po tom, čo Michal Kováč odstúpil z funkcie prezidenta, vydal ako zastupujúci prezident rozhodnutie o amnestii, v ktorej sa dožaduje, aby sa nezačínalo alebo zastavilo trestné stíhanie za činy spáchané v súvislosti s oznámením o zavlečení Michala Kováča mladšieho. V júni 1998 vydal novú amnestiu, kde sa dožaduje, aby sa zastavilo trestné konanie trestných činov spáchané v súvislosti s oznámeným zavlečením Michala Kováča ml. do cudziny.

Spolupáchatelia z Ústavného a Najvyššieho súdu SR dokončili dielo skazy

Keď vlastne politický zločinec a štátny terorista Vladimír Mečiar mimo iného amnestoval aj sám seba, jeho spolupáchatelia zo štátnych orgánov už mohli dokončiť dielo skazy, čo sa aj realizovalo. V decembri 1999 Ústavný súd SR pod vedením predsedu senátu Tibora Šafárika zrušil trestné stíhanie Jaroslava Svěchotu v kauze únosu, hoci sa priznal k spoluúčasti na únose a zavlečení Michala Kováča ml. do zahraničia. Neskôr pre týždenník Plus 7 dní uviedol, že ideovým vodcom únosu bol vtedajší premiér Vladimír Mečiar.
V decembri 2002 Najvyšší súd SR s konečnou platnosťou rozhodol, že na prípad únosu Michala Kováča ml. platia amnestie a ani jeden zo štrnástich obžalovaných nebude môcť byť nikdy odsúdený.

Ochrana štátneho terorizmu na Slovensku naďalej pretrváva

Keď som za ďalšie štyri roky získal nové dôkazy o tom, že samotní politici nemajú záujem o vyšetrenie tohto odporného zločinu, dňa 18. 10. 2OOO, teda, keď tu už dva roky vládla vláda Mikuláša Dzurindu, ktorú západné vlády považujú za demokratickú, podal som na Personálne oddelenie Ministerstva vnútra SR žiadosť o prijatie do pracovného pomeru na dobu určitú - jeden mesiac. Zaviazal som sa, že za túto dobu predložím nezvratné dôkazy s usvedčením konkrétnych páchateľov. Taktiež som sa zaviazal, že v tomto termíne usvedčím aj konkrétnych zločincov z konkrétnych štátnych orgánov o ich spolupráci s nájomným vrahom. Dňa 16. 10. 2000 mi bolo odpísané takým štýlom, ako keby som žiadal o trvalý pracovný pomer a nebolo mi vyhovené.
Dňa 11. 7. 2002 som poslal list na Ministerstvo spravodlivosti SR, či by mi bolo možné udeliť výnimku, aby som mohol na súd podať žalobu ohľadom tejto mimoriadne závažnej kauzy, čo som aj zaslaním konkrétnych dokumentov zdôvodnil. Nebolo mi to umožnené, lebo naše zákony to nepripúšťajú.
Ďalším nehoráznym cynizmom boli výroky ministra vnútra Vladimíra Palka pre Národnú obrodu z 21. 10. 2002, keď mimo iného povedal: "Mne sa nezdá, že by existovali nejaké informácie, ktoré by mohli viesť až k vzneseniu konkrétneho obvinenia vyšetrovateľom voči Vladimírovi Mečiarovi z nejakých veľmi závažných trestných činov."
Na toto som reagoval mimoriadne ostrým listom samotnému ministrovi, no odpoveď som nedostal.
Hoci som mal ešte možnosť obrátiť sa na Ústavný súd SR, neurobil som tak. Dôvod bol celkom prozaický. Považoval som za stratu času obracať sa na inštitúciu, ktorá sa stotožnila s marením vyšetrovania štátneho terorizmu.

Obraciam sa na Európsky súd v Štrasburgu

A tak som 6. 11. 2002 poslal kompletnú dokumentáciu s podrobným popisom na Európsky súd pre ľudské práva do Štrasburgu. Navrhoval som, aby mi bolo na slovenskom súde umožnené dokázať všetko to, z čoho obviňujem konkrétne osoby a konkrétne štátne orgány. Nežiadal som dokonca ani žiadne finančné odškodnenie, hoci za tie roky ma to stálo nemalé peniaze.
Dňa 22. 11. 2002 moja sťažnosť bola prijatá a zaevidovaná pod číslom 41063/02.
Dňa 26. marca 2003 bola moja sťažnosť vyhlásená za neprijateľnú, lebo v danej veci nedošlo k porušeniu mojich práv a slobôd zaručených Dohovorom alebo protokolmi k nemu.
Teda, slovenský štátny terorizmus dostal podporu aj z tejto vysokej európskej inštitúcie. Mám dostatok dôvodov si myslieť, že z vyšších politických princípov tak museli konať.
A tak s nostalgiou a trpkým úsmevom si pripomínam, ako fašistická justícia v roku 1933 v známom Lipskom procese umožnila poprednému bulharskému komunistovi Dimitrovovi dokázať, že nemá nič spoločného so zosnovaním požiaru Ríšskeho snemu.
Začínam pochybovať, či by mu také niečo umožnil Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu.
Taktiež začínam pochybovať o tom, či v štátoch Európskej únie a NATO existuje nejaká úcta k zákonom a právu. Veď prijať medzi seba zločineckú a štátno-teroristickú Slovenskú republiku, ktorú riadili a riadia zločinci a štátni teroristi, ktorí sa v októbri 1995 stotožnili s marením vyšetrovania štátneho terorizmu, to je zo strany týchto štátov zločinecký akt. Lebo tí, ktorí z titulu svojich politických a štátnych funkcií štátny terorizmus kryjú, alebo sa nesnažia mu zabrániť, sú taktiež zločinci a štátni teroristi.

Vladimír Pavlík