Upozornenie! Tieto stránky sú monitorované !!!
Hlavná stránka

Tiso, Beneš, Gottwald, Husák... 3. časť

Zápis 78. (mimoriadnej) tajnej schôdze tretej vlády, uskutočnenej v stredu dňa 16. apríla 1947 doobeda v budove Úradu predsedníctva vlády

         Predseda vlády Kl. Gottwald nadväzuje na slová štátneho tajomníka a chce vládu ešte informovať, že Národný súd vyslovil svoj rozsudok jednomyseľne a že sa tiež jednomyseľne uzniesol na tom, že NEDOPORUČUJE MILOSŤ.

         Námestník J. Ursíny v úvode svojho prejavu žiada, aby okolnosť, že on a jeho politickí priatelia sú iného názoru, nebola hodnotená osobne a aby z toho dôvodu neprišlo k stranícko-politickým útokom. Je presvedčený, že medzi ním a jeho kolegami na strane jednej a štátnym tajomníkom dr. Clementisom na strane druhej niet prakticky žiadny rozdiel v názoroch na Tisovu vinu a na správnosť a spravodlivosť rozsudku. Tiež rečník a jeho strana išli od začiatku proti Tisovi a proti všetkému, čo Tiso hlásal a reprezentoval. Urobili tak s nasadením vlastného života a hlavne tiež s nasadením života svojich žien a detí. Námestník opakuje, že považuje rozsudok za spravodlivý a správny a chce uistiť tento zbor, že kedykoľvek sa vo vnútri Demokratickej strany neoficiálne uvažovalo o rozsudku, bolo vždy vyslovené presvedčenie, že tento rozsudok nemôže znieť ináč ako na smrť. Pokiaľ boli kedysi nejaké diferencie o obsadení miesta predsedu Národného súdu, potom to nemalo vôbec nič spoločné s týmto zásadným názorom. Teraz ide však o to, čo je na mieste a čo bude prospešné kľudnému vývoju v republike a kľudnému a šťastnému spolužitiu oboch národov v nej. O tom by chcel námestník povedať niekoľko slov. Na problém sa treba dívať z hľadiska vývoja, ktorý bol na Slovensku. Slovensko netrpelo do roku 1944 ani zďaleka tak, ako bratia Češi a Poliaci. Až v tomto roku sa pripojilo k boju proti Nemcom a Maďarom, keď sa už malo za to, že prišla vhodná chvíľa. Jednoduchý človek na Slovensku uvažuje, že predtým tu nebola možnosť, aby sa zachránila jednota republiky a jej samostatnosť a tým aj zachovala možnosť ďalšieho spolužitia Čechov a Slovákov v jednotnom štáte. Je presvedčený, že Slovensko sa vtedy nemohlo dostať na lepšie koľaje a že nemohlo nič podniknúť, čo by bolo republike a demokracii lepšie prospelo. Námestník podotýka, že sa nestotožňuje s týmto názorom, ale je to názor jednoduchého človeka na Slovensku.

         Ďalej sa nesmie prehliadnuť, že Tiso je katolíckym kňazom a každý predsa vie, čo náboženské city znamenajú na Slovensku a ako hlboko sú zakorenené. Väčšina Slovákov vidí v kňazoch viac ako jednoduchého človeka, posudzuje ho úplne ináč, a to aj vtedy, keď sa dopúšťa trestných činov. Pokiaľ v danej situácii uvažujeme z dobrého hľadiska, šťastného a kľudného vývoja na Slovensku, potom sa rečník a jeho strana domnievajú, že by bolo správne, keby vláda návrh povereníka spravodlivosti na udelenie milosti predložila prezidentovi republiky so svojim vlastným doporučujúcim návrhom. Domnieva sa, že by sa mohol navrhnúť trest doživotného väzenia, ktorý zaiste nie je miernym trestom a ktorý sa často považuje za horší trest, ako je trest smrti. Je pravda, že námestník Široký a jeho priatelia argumentujú, že by sa udelenie milosti na Slovensku mohlo považovať za začiatok kapitulácie, že by toto udelenie milosti skôr viedlo k tomu, že by nasledovali ďalšie žiadosti o milosť a za prepustenie z väzenia a že by mohla vzniknúť nepríjemná situácia. Rečník uznáva, že tieto námietky nie sú celkom opodstatnené. Možno ale tiež uplatniť protiargumenty. Výkon trestu smrti môže mať veľmi nežiadúce následky. Ak sa nechá semeno na povrchu, potom zaschne a nič z neho nevzíde. Zapustí sa však do pôdy, potom vyklíči a je z toho rastlina. Z tohto hľadiska dospel námestník so svojou stranou k záveru, že by PREDSA LEN BOLA NA MIESTE MILOSŤ.

         Je správne, že odbojové zložky na Slovensku žiadajú výkon trestu. Sú tam však tiež veľmi mnohí dobrí ľudia a československí vlastenci, medzi nimi najmä rôzni evanjelickí biskupi a vysokí cirkevní hodnostári, z ktorých námestník niektorých menuje, a ktorí sa v záujme konsolidácie a dobrého vývoja pomerov v republike rozhodne vyslovujú pre udelenie milosti a sú presvedčení, že by takéto veľkorysé gesto vlády prospelo tomuto kľudnému vývoju. Vláda by tým dokázala, že vie byť prísna, ale zároveň milosrdná a práve táto milosrdnosť by podľa rečníkovho presvedčenia mohla mať rozhodujúci vplyv na tých, ktorí sú možno ešte dnes proti republike. Štátny tajomník sa zmienil o tom, že Tiso symbolizuje na Slovensku určitú ideológiu, ktorá musí byť zničená. Je to správne, Tiso skutočne symbolizuje ideológiu, ktorá je pre republiku nepriateľská a ktorá prispela k tomu všetkému zlu, ktoré sa na Slovensku vytvorilo, čím bola v základoch poškodená a ohrozená republika. Je potrebné sa s touto ideológiou vysporiadať, ale k tomu nepríde, pokiaľ všetko hodíme na jednu osobu. Pokiaľ nebudeme schopní túto nepriateľskú ideológiu odstrániť tým, že odstránime všetko, čo v minulosti tvorilo jej živnú pôdu a podklad, z čoho plynula celá táto podvratná činnosť, potom sa nám prirodzene nepodarí výkonom trestu smrti nad touto jednotlivou osobou ZNIČIŤ TÚTO IDEOLÓGIU. Po Tisovi prídu potom noví rozvratníci, a vieme predsa, že takýto rozvratníci sú v cudzine a sústavne pracujú proti republike. Tu je treba kľudná a triezva rozvaha a štátnická múdrosť. Je treba srdce a rozum a je treba postupovať tak, aby sa čo najviac prospelo blahu pre republiku a aby sa dosiahol taký stav, že 99,9% Slovákov budú oddanými československými vlastencami, ktorí sú ochotní položiť svoje životy a obetovať to najdrahšie pre svoju vlasť. Tak sa díva námestník na otázku boja proti ideológii, o ktorej dr. Clementis právom tvrdí, že jej reprezentantom je dr. Tiso. Nejde tu o stranícko-politické stanovisko, ale o úprimnú snahu na konsolidáciu pomerov v oslobodenej republike, po šťastnom vývoji v nej a po kľudnom a spokojnom spolunažívaní oboch národov. Ide tiež o vývoj pomerov medzi katolíkmi a evanjelikmi na Slovensku.

         Pokiaľ ide o návrh vládneho uznesenia, ktorý predložil predseda vlády, hovorí sa v ňom, že predsedníctvo Slovenskej národnej rady NEDOPORUČUJE, aby sa žiadosti o milosť vyhovelo. Námestník sám hovoril o veci s dr. Lettrichom, ktorý ho ale ináč informoval. Právnici na Slovensku skúmali situáciu a dospeli k názoru, že podľa čl. I, písm. b) protokolu zo dňa 11. apríla 1946 NIE JE ÚLOHOU SLOVENSKEJ NÁRODNEJ RADY, ABY SA K NÁVRHU POVERENÍKA SPRAVODLIVOSTI NA UDELENIE MILOSTI VYJADRILA, ALE MÁ TENTO NÁVRH LEN PREDLOŽIŤ VLÁDE. Pokiaľ sa skôr postupovalo ináč, nebolo to správne. Podľa toho postupovala teraz aj Slovenská národná rada a námestník si myslí, že preto nie je možné povedať, ŽE MILOSŤ NEDOPORUČUJE, lebo sa proste k žiadosti nevyjadrila, keďže má za to, že k tomu v TOMTO ŠTÁDIU NIE JE KOMPETENTNÁ.

         Minister J. Masaryk žiada (o 18.50), aby mohol urobiť vyhlásenie. Musí totiž odísť, lebo má prednášku v Lucerne o 19. hodine a čaká na neho veľa ľudí. Chce preto ešte uviesť, že plne súhlasí s výrokmi štátneho tajomníka dr. Clementisa, pokiaľ ide o skutkovú podstatu a o otázku viny dr. Tisa a spravodlivého trestu. Rozhodol sa, že ako nepolitický minister sa pri hlasovaní vlády zdrží tohto hlasovania, ale keby záležalo na jeho hlase, aby sa dosiahla väčšina, potom by rozhodne hlasoval pre výkon trestu. Po tomto prejave minister zahraničných vecí odchádza.

         Námestník J. Ursíny potom prečíta ustanovenie § 30k slovenského retribučného nariadenia a ustanovenia čl. I, písm. b) protokolu zo dňa 11. apríla 1946. Predseda vlády dr. Gottwald sa ho pýta, či chce tvrdiť, že Slovenská národná rada má podľa týchto ustanovení len úlohu poštovej schránky. Námestník J. Ursíny odpovedá, že je to podľa jeho názoru zmyslom týchto ustanovení, to jest, že Slovenská národná rada túto žiadosť len predkladá. Pokiaľ sa v minulosti postupovalo ináč, bola podľa právnikov nesprávnou praxou. Okolnosť, že predsedníctvo Slovenskej národnej rady predkladá návrh povereníka spravodlivosti podľa týchto ustanovení, nemožno hodnotiť ako negatívne vyjadrenie k žiadosti o milosť, ale nanajvýš ako prejav, že sa Slovenská národná rada vôbec nevyjadruje. Predseda vlády Kl. Gottwald a námestník Zd. Fierlinger považujú takýto výklad za neudržateľný, ale námestník J. Ursíny trvá na ňom.

         Minister prof. dr. J. Stránsky sa pýta, prečo potom povereník posiela návrh prostredníctvom predsedníctva Slovenskej národnej rady. Námestník J. Ursíny uznáva, že vec by sa mohla taktiež riešiť ináč, ale treba sa riadiť jasným znením nariadenia. Opakuje, že o správnosti a spravodlivosti rozsudku niet vôbec najmenšieho sporu. V tom je vláda úplne jednotná. Rozdiel názorov spočíva len v tom, že námestník a jeho politickí priatelia sú presvedčení, že šťastnému a dobrému vývoju v republike viac prospeje, pokiaľ si vláda osvojí návrh povereníkov a doporučí prezidentovi republiky, aby udelil dr. Tisovi milosť.

         Minister dr. P. Drtina na otázku predsedu vlády prehlasuje, či sa nechce ujať slova, že by doporučoval, aby najskôr prehovorili členovia vlády ostatných strán, ktoré majú možnosť politicky pôsobiť na Slovensku.

         Námestník dr. Fierlinger uvádza, že jeho strana sa touto vecou zaoberala ešte pred tým, ako prišlo k vydaniu rozsudku, keďže anticipovala najvyšší výmer trestu a tiež podanie žiadosti o milosť. Pri rozprave nebolo vôbec žiadnych pochybností o tom, aké stanovisko sa má zaujať, a neprihlásil sa ani jediný hlas, ktorý by bol tlmočil takúto pochybnosť. Všetkým bolo jasné, že rozhodne slovenský Národný súd podľa slovenskej národnej normy a že to bude znamenať záväzok pre vládu. Počítalo sa ale tiež s výrokom Slovenskej národnej rady. Okolnosť, že teraz predsedníctvo Slovenskej národnej rady neprehovorilo, nemôže ale znamenať lacnú výhovorku pre vládu a najmä nemôže znamenať, že by sa mohla zhostiť svojej zodpovednosti a že by sa mohla vyhnúť rozhodnutiu, ktoré je treba k zabezpečeniu budúcnosti štátu a jeho novej slobody, ktorá bola vybojovaná s ťažkými obeťami zahraničného a domáceho odboja. Je pravdou, že povereník spravodlivosti urobil návrh na udelenie milosti, ale ani zbor povereníkov, ani Slovenská národná rada tento návrh nepodporili, a okolnosť, že sa dnes o mlčaní Slovenskej národnej rady hovorí nejakými právnickými argumentmi, nemôže zmeniť nič na tom, že Slovenská národná rada neprehovorila a nemôže tiež zbaviť vládu jej veľkej zodpovednosti. Rečník a jeho strana tiež uvažovali o medzinárodnej situácii a o tom, ako postupovali medzinárodné súdy a súdy Sovietskeho zväzu. Námestník žiada, aby mu bolo prepáčené, pokiaľ sa teraz zmieni o tom, že sám videl po celú dobu vojny v Sovietskom zväze nekonečnú a nesmiernu biedu sovietskeho ľudu, spôsobenú vojnovými akciami Nemcov, s ktorými sa Tiso úplne stotožňoval a bezvýhradne podporoval. Čo by povedali milióny sovietskych občanov, ktorý majú vo svojich rodinách aspoň jedného mŕtveho ako obeť týchto vojnových akcií, keby Československo teraz udelilo jednému z hlavných vinníkov milosť. Aké mravné oprávnenie by malo naše spojenectvo so Sovietskym zväzom? Námestník varuje pred takými kompromismi a pred takou slabosťou, ktorá sa v minulosti nevyplatila. Dovoláva sa výrokov dr. Šrobára a dr. Dérera, oboch skvelých znalcov česko-slovenských pomerov. Nemožno predsa brať ohľad na ľudí, ktorí stoja za Tisom a nemožno kvôli ním zaváhať. Bolo by zbytočné a škodlivé, keby sa riadenie o žiadosti o milosť preťahovalo a námestník zdôrazňuje v závere svojho prejavu, že ministri sociálno-demokratickej strany budú hlasovať proti udeleniu milosti.

Príloha č. 39, Prameň: SÚA-AÚV KSČ, fond 83, a.i. 302

Vladimír Pavlík           

Hlavná stránka