Pokračovanie

 Právne  záruky slobody prejavu a práva na informácie

Poznámka: táto časť je určená politickým gaunerom, ktorí na každý náznak ich  kritiky reagujú podaním žaloby na ochranu osobnosti alebo trestného oznámenia, ako aj  a všetkým pseudodemokratom, ktorý každý slobodný prejav vlastného názoru označujú ako extrémizmus, antisemitizmus, xenofobiu, homofóbiu alebo fašizmus.  Na jednej strane majú plné ústa demokracie a na druhej je akákoľvek diskusia o určitých historických faktoch dogmou a trestným činom. Spoločnosť v ktorej je možné spochybňovať alebo zosmiešňovať náboženstvo, posvätnosť  zväzku muža a ženy, rodinné hodnoty, právo na život bez eutanázie, či dokonca aj  samotného Boha, ale akákoľvek kritika len jediného národa a jeho činov je neprípustná a právne postihnuteľná, nemá právo nazývať sa demokratickou či  slobodnou a v konečnom dôsledku je historicky odsúdená k postupnému úpadku a zániku.

Počas 40 rokov komunistickej vlády existovala síce ústavne zaručená sloboda prejavu a aj mediálny zákon (zákon o tlači a ostatných hromadných informačných prostriedkoch), ktorý sa na túto slobodu prejavu odvolával, v skutočnosti však médiá boli ovládané komunistickou stranou a riadené jej direktívami. Až politická zmena po roku 1989 mala priniesť skutočnú slobodu médií, odstránenie cenzúry a štátneho monopolu v oblasti médií. Aká je skutočnosť po dvadsiatich rokoch viac ako jednoznačne dokazuje existencia tejto webovej stránky.

V januári 1991 prijalo Národné zhromaždenie ČSFR  Základnú listinu ľudských práv   a slobôd    ktorá vychádzajúc z Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a jeho článku 10, v článku 17 zaručuje slobodu prejavu a právo na informácie, ako aj vyhľadávanie, prijímanie a šírenie myšlienok a informácie bez ohľadu na hranice štátov. Po rozdelení ČSFR prešla táto listina do základnej legislatívy nového slovenského štátu.

Ústavne zaručenou sa sloboda prejavu stala aktom Slovenskej národnej rady, ktorá 1. septembra 1992 prijala Ústavu Slovenskej republiky ako suverénneho, demokratického a právneho štátu. Ústava vstúpila do platnosti 1. januára 1993 súčasne so vznikom Slovenskej republiky. V súvislosti so slobodou prejavu a právom na informácie čl. 26 ústavy hovorí:

(1)    Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
(2)    Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v obore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.
(3)    Cenzúra sa zakazuje.
(4)    Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide  o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.
(5)    Štátne orgány a orgány územnej samosprávy majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon."

 Obsahom štandardu ochrany slobody prejavu tak ako vyplýva z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je právo na slobodu prejavu.

Je nepochybné , že tlač bežne obsahuje informácie alebo myšlienky, ktoré šokujú, urážajú, znepokojujú alebo provokujú (ako vyplýva z nižšie uvedeného, sloboda prejavu chráni aj uverejnenie takýchto myšlienok či informácii). Je potom logické, že publikácia takýchto myšlienok či informácii je spôsobilá privodiť vznik ujmy dotknutým osobám. V zmysle konštantnej judikatúry  Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu však platí , že zodpovednosť nie je daná vždy, ak je spôsobená ujma , ale iba v prípade, ak sú prekročení medze výkonu slobody prejavu t.j. ak určitá osoba koná neoprávnene.

Každé Informovanie o trestnej činnosti je  preto realizované právo na slobodu prejavu podľa čl. 26 Ústavy SR čl. 10 Dohovoru o ochrane slobody prejavu vyplývajúce z judikatúry Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu.

Východiská a jurisdikcia:
Zákon neposkytuje dobrej povesti absolútnu ochranu. Všetky práva a slobody chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody prejavu nedôjde k neprimeranému obmedzeniu či dokonca popretiu iného práva alebo slobody. Rovnováha verejného a súkromného záujmu je dôležitým kritériom  pre určovanie primeranosti obmedzenia každého základného práva (Nález Ústavného súdu SR zp. zn. PL  ÚS 7/96).

Právny názor, že hranice slobody prejavu sa končia tam, kde začínajú práva iných, je prekonaný.  

Kolíziu chránených hodnôt (slobody prejavu a práva na ochranu osobnosti) treba riešiť nastolením spravodlivej rovnováhy medzi oboma hodnotami (Drgonec, J.: Základné práva a slobody podľa Ústacvy SR, Zväzok 2, MANZ Bratislava 1999, str. 71 a nasl.) V konkrétnom prípade je vždy nevyhnutné skúmať mieru (intenzitu)  tvrdého porušenia práva na ochranu dobrej povesti, a to práve v kontexte so slobodou prejavu a právom na informácie a so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovanie týchto práv (a ich ochrany)/ nález  Ústavného súdu Českej republiky zp.zn. ÚS 156/99/.
Je zrejme, že záväzok chrániť slobodu prejavu ako základné právo môže viesť a vedie k nutnosti prehodnotenia niektorých záverov, ku ktorým súdna prax doteraz v oblasti ochrany osobnosti dospela.

            Každý sa môže rovnako dovolávať štandardu ochrany slobody prejavu vytvoreného aplikačnou praxou Európskeho súdu  podľa čl. 10 Dohovoru, a to z nasledujúcich dôvodov:
„SR potvrdila svoju viazanosť Dohovorom, ktorý ratifikovala a uverejnila predpísaným spôsobom. Ak špecifikácia práva alebo neslobody zaručenej Dohovorom na konkrétnu situáciu vyplýva z medzinárodného štandardu uplatnenia Dohovoru, je ním Slovenská republika viazaná“ (nález Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 28/96 z 12.5.1997).

„ Pre stanovenie rozsahu a ochranu určitého základného práva alebo slobody je teda právne významný aj rozsah a obsah základného práva alebo slobody podľa medzinárodných dohovorov, ak je nimi SR viazaná. Ústavu SR nemožno vyložiť spôsobom porušujúcim medzinárodné záväzky  štátu“. (rozhodnutia Ústavného súdu sp. zn. Pl. ÚS 5/93, sp,zn, II ÚS 94/95 alebo II. ÚS 48/97).

Slobode prejavu sa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR zaručuje osobitná ochrana  (nález  Ústavného súdu  sp.zn. II ÚS 28/96).

Podľa č. 10 ods. 1 Dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice.

Európsky súd vo viacerých prípadoch k rozsahu a obsahu slobody prejavu zaujal nasledujúce právne názory:
„ sloboda prejavu je jedným z hlavných základov demokratickej spoločnosti; s obmedzeniami vyplývajúcimi z článku 10 ods. 2 sa vzťahuje nielen na , informácie, alebo myšlienky, ktoré sú prijímané priaznivo, alebo pokladané za neškodné, alebo je k nim zaujímaný ľahostajný postoj, ale aj na také informácie, alebo myšlienky, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú a provokujú“.
Európsky súd zdôraznil, že „článok 10 nechráni iba podstatu vyjadrených myšlienok  a informácii, ale takisto formu, prostredníctvom ktorej sú rozšírované.
Ochrana urážajúcich šokujúcich alebo znepokojujúcich myšlienok  tvorí súčasť požiadaviek pluralizmu, tolerancie a liberálneho myslenie, bez ktorých neexistuje žiadna demokratický spoločnosť“ (rozsudok vo veci Lehideux a Isorni proti Francúzsku z roku 1998).
Aj podľa judikatúry Ústavného súdu Českej republiky (nález zp.zn. II. ÚS 35/96) polemické tvrdenia  v zásade vylučujú zásah do práva na ochranu osobnosti.

            Nemožno pripustiť, aby novinár mohol formulovať kritické názory iba pod podmienkou, že môže dokázať ich pravdivosť (Dalban proti Rumunsku z roku 1999, munatis mutandis Feldek proti Slovenskej republike z roku 2001).

Európsky súd s odvolaním sa na rozsudky Goodwin proti Spojenému kráľovstvu z roku 1996 a Fressoz a Roire proti Francúzsku z roku 1999 dospel k záveru, že poistka, ktorú čl. 10 Dohovoru priznáva novinárom vo vzťahu k spravodajstvu o otázkach verejného záujmu, je podmienená tým, že títo jednali v dobrej viere s cieľom poskytnúť presné a dôveryhodné informácie v súlade s novinárskou etikou“. Mimoriadne dôležité je aj uviesť, že „ak majú  opatrenia štátnych orgánov takú povahu, že môžu odradiť tlač od šírenia informácii o otázkach legitímneho verejného záujmy, musí sa Európsky súd pozorne zaoberať ich primeranosťou“. (rozsudok vo veci Jersild proti Dánsku z roku 1994).

Hranice prípustnosti kritiky osôb verejného záujmu sú podstatne širšie, ako vo vzťahu k súkromnej osobe. Osoba verejného záujmu sa nevyhnutne a spravidla vedome otvorene vystavuje podrobnému skúmaniu zo strany novinárov a širokej verejnosti a musí prejaviť väčšiu mieru tolerancie, ak je podrobená kritike za svoje konanie (mutatis mutandis rozsudky Európskeho súdu vo veciach, Oberschlick proti Rakúsku z roku 1991, Vereinigung demokratischer Soldaten Osterreichs a Gubi proti Rakúsku z roku 1994, Oberschlick  proti Rakúsku z roku 1997).

Voľba spravodajskej techniky je výlučne oprávnením tlače, pričom žiadný súd nemôže nahradiť novinárov pri stanovení spravodajskej techniky, ktorú majú použiť  (prípady Jersild proti Dánsky z roku 1994 a Bergens Tidende a ďalší proti Nórsku z roku 2000).

            Pre úplnosť  je potrebné uviesť, že novinárska sloboda dokonca zahŕňa aj možnosť určitej miery preháňania alebo dokonca provokácie (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Prager a Oberschlick proti Rakúsku z roku 1995) a nesporne aj interpretovania faktov (rozsudok Európskeho súdu vo veci Lingens proti Rakúsku z roku 1986).

   Návrat na hlavnú stránku

"...hlboko s Vami nesúhlasím, urobím však všetko pre to, aby ste mohol svoj názor slobodne hlásať"-Voltaire
Politici musia strpieť akékoľvek názory občanov - Inak tam nepatria!

Kontakt