Rodičia a starí rodičia, ktorí spoločne so zločincami a vlastizradcami z vysokej politiky umožnili, aby ich vlastné deti a vnuci boli okradnutí o budúcnosť vo vlastnej krajine, spoločne ich vyhnali a vyháňajú do cudziny, budúce generácie obrali o detstvo a budúcnosť, tvoria cca 70 % Slovákov, nemožno považovať za súčasť národa, ale len za plebejcov bez vlastného názoru, ktorí nikdy nemajú právo byť súčasťou tohto národa, lebo prispeli a prispievajú k jeho postupnej likvidácii.
Hlavná stránka


14. Nestaneme sa bez toho ani múdri, ani dobrí, aby sme sa aspoň podvedome nezačali modliť. 

Zjavenie Pána 2019

Predošlá meditácia III. 13 sa hlboko dotkla môjho veriaceho kamaráta. Až tak, že ma obvinil z nenávisti voči Bohu, lebo tvrdím, že zlo a nedokonalosť sú zákonitou, nevyhnutnou a zmysluplnou súčasťou akejkoľvek existencie. Už veľakrát som písal a som o tom naďalej presvedčený, že starozákonné knihy Kazateľ a Jób sú najhlbšími filozofickými zhrnutiami ľudskej a vesmírnej existencie. Kazateľ v podstate tvrdí, že krivé drevo sa nedá urobiť rovným a čo chýba, nemožno započítať. Jób sa zase pýta svojej ženy, ale otázku adresuje  Bohu, či len dobré máme prijať od Pána a zlé by sme prijať nemali.

K otázke zla a viny sa veľmi jasne vyjadril aj Ježiš, keď sa ho pýtali na slepého od narodenia, kto je tomu na vine, či on a či jeho rodičia. Ježiš im odpovedá, že ani on, ani jeho rodičia, ale je taký preto, aby sa prejavili skutky Božie. Čo si máme pod tým myslieť a predstavovať? Sú to nesmierne ťažké otázky a aj kniha Kazateľ, aj kniha Jób mali veľký problém dostať sa do uznávaného kánonu. U nás zase ľudové príslovie hovorí, že také otázky dávaj koňovi, ten má väčšiu hlavu…

Ide totiž o to, že ak by sme boli dokonalí, nemali by sme žiadnu možnosť zdokonaľovať sa a zlepšovať a ak by sa aj vo vesmíre stále niečo nevzpieralo nepredstaviteľnej dokonalosti a vyladenosti, neexistovalo by vôbec nič. Český teológ Tomáš Halík napísal celú knižku o tom, že bez chvenia nič nie je pevné. Aj keď v mnohom s ním zásadne nesúhlasím, chvejem sa a mrazí ma pri uvedomení si, nakoľko musíme byť pokorní, aby sme takýto osud a takéto pravidlá dokázali aspoň približne pochopiť a prijať.

To pravdaže neznamená, že zásady a pravidlá tu nie sú a netreba ich dodržiavať a proklamovať, zvlášť, keď zastávame významné funkcie, kde sa to od nás očakáva a v ktorých máme ľudí posilňovať. Pretože relativizmus a rezignácia na pravdu, na hľadanie cesty a objektívneho prístupu ku každému životnému problému, pochovajú každú vieru, každú nádej a každé, aspoň čiastočne objektívne a pravdivé vyznanie. Som už senior, zažil som mnoho zla, zavineného i nezavineného, na vlastnej koži. Mnohé zlo oboch druhov som sledoval aj vo svete, živote a politike , na udalostiach, ktoré sa diali a dejú mimo mňa. Ale ako by sa prejavili tie skutky Božie bez týchto problémov a nevyhnutnosti ich riešenia? Mohlo by sa bez toho vôbec niečo diať, nielen zlé, ale aj to dobré?

Môj vzťah nielen k politike, ale aj k akejkoľvek snahe riešiť záhadu našej existencie a konečného účelu je teda taký, že bez pokory a z nej vyplývajúcej modlitby zabŕdneme do stále nových a často horších, nami vydumaných nezmyslov a neužitočných receptov. V tom je aj dôvera v Božiu existenciu a dobrotu, napriek tomu, že tieto zložitosti stoja pred nami ako múr. Hoci tento múr pred sebou vidím a cítim, rešpektujem ho a ak o ňom píšem, nie je to preto, že Boha nenávidím, ale že ho napriek všetkému mám naozaj rád a bude to tak aj vtedy, ak by som mal za túto dôveru obetovať aj vlastný život.

Mnohí veriaci a nasledovníci nielen Ježiša, ale aj prorokov, alebo sokratovského "vnútorného hlasu", to aj urobili a preto nenazývajme ich snahy "hlúpym prozelytizmom"! Mám totiž niekedy pocit, že náš otec František I. sa na politiku príliš spolieha a neustále hustí ľuďom do hláv, že kresťanstvo a špeciálne katolíctvo nie je ničím výnimočné... Ale je. Veľkou posilou v tomto smere je pre mňa desiata kapitola v evanjeliu apoštola Jána a trochu tej sily a dôvery prajem aj vám, mojim dlhoročným čitateľom.

 

Vlado Gregor, gregigregor58@gmail.com



    

15. Na tom sa naše charaktery lámu, že nepovažujeme iných za obyčajnú slamu.


Veľká noc 2019

V súvislosti s nedávnymi atentátmi na Srí Lanke si znovu uvedomujeme to opovážlivé ľudské precenenie svojich možností presadzovať akože absolútne dobro aj za cenu absolútneho zla, teda samovraždy. Robili vraj nedávno pokus, kde sa pýtali ľudí, čo určuje zmysel a históriu sveta okolo nich. Spomínali ekonomiku, prírodné sily, náhodu, rôznych vodcov a koncepcie, ale len málokto prejavil vieru v to, že svet určuje a riadi Boh a jeho vôľa. Tá nietzscheovská a opovážlivá viera vo vlastnú vôľu, v silu ľudského rozumu, je zdá sa nevykoreniteľná, ako aj pokušenie vydávať subjektívne skúsenosti z vlastného ochutnávania ovocia zo stromu poznania dobra a zla za dokonalý recept pre dobro celého ľudstva, alebo aspoň jeho vybranej časti.

Existuje toto pokušenie, precenenie našej vlastnej aktivity a reformných snáh, aj v katolíckej Cirkvi, ktorú brány pekelné nepremôžu? Isteže existuje a v súvislosti s napĺňaním dejín a ich prísľubov sa toto pokušenie evidentne nezmenšuje, ale naopak, intenzívne sa zväčšuje a nárazy bývajú stále bolestnejšie a zúfalejšie.

Čo nám však naďalej dáva nádej, ktorá pretrváva? Ide o to, že cez neustále poučovania stále lepšie chápeme svoju vlastnú bezmocnosť a intenzívnejšie si uvedomujeme evidentnú potrebu pokory a rešpektovania Božej vôle, ktorá v nás účinkuje, ale nemerateľne nás presahuje, je mimo nás a nesmierne vysoko nad nami. "Buď vôľa Tvoja" a "Staň sa mi podľa Tvojho Slova" sú asi najhlbšie a najúplnejšie možné zhrnutia tohto faktu.

Áno, trápime sa na tomto svete a pri snahách zmeniť jeho parametre priam neznesiteľne. Ale čím by sme boli bez týchto bolestí a trápení? Asi len nejakými tými leňochodmi, ktoré visia na strome a stačí im sem - tam otvoriť ústa, aby do nich padlo niečo, čo im dovolí prežiť. Ale nepohŕdajme nimi, možno majú aj nejaký pocit vďačnosti a prežívajú Božiu prítomnosť, podobne ako tí mnohí "chudobní duchom“, ktorým často ani nič iné nezostáva, ako pokorne prijímať osud, ktorý im Boh zosiela.

Je samozrejmé, že vzhľadom k talentom a schopnostiam nás múdrejších a šikovnejších, je nevyhnutné mať určité ciele a vytvárať konkrétne programy. Ale upadáme do najväčšieho hriechu, do pýchy, ak si prestaneme uvedomovať našu pokračujúcu závislosť od Božej vôle a strácame vďačnosť k nášmu Stvoriteľovi, Spasiteľovia a Potešiteľovi zároveň. Možno aj to je príčinou, prečo mysliteľský génius sv. Tomáš Akvinský v závere svojho života považoval celú svoju rozsiahlu tvorbu mimoriadnej úrovne za obyčajnú slamu.

Bezpochyby teda máme mať úctu a lásku aj sami k sebe, k svojim schopnostiam a talentom, ale ako sa píše v Písme mnohokrát, nikdy nesúďme predčasne, ani o svojich činoch a znalostiach, ani o činoch a výčinoch iných. Boh môže použiť aj ťažké okolnosti, aj zlých faraónov, pre naše vlastné pozdvihnutie a vyslobodenie, predovšetkým od nás samých, od našich zlých, nepokorných a nereálnych ambícií a z nich vyplývajúcich omylov, precenení a zbytočných trápení.

Dúfajme teda a verme, ale zbytočne iných neserme. A nesnažme sa príliš o vlastnú slávu, aby nám nepadla na našu múdru hlavu.

 

Vlado Gregor, gregigregor58@gmail.com



16. Koľkokrát musíme v živote dostať po hube, aby sme sa vyhli našej vlastnej záhube?

Nedeľa Dobrého Pastiera 2019


      Moderná doba je stále rýchlejšia, stále nepochopiteľnejšia, núti nás k pochybovačnosti a vedie k neistote takmer vo všetkom. Tá neistota, pocit náhody a bezmocnosti voči svetu rútiacich sa tradícií a istôt je iste depresívna a vedie jednotlivcov, dvojice, rodiny, národy a všetky možné zoskupenia do stále väčších zmätkov, ktoré vyvolávajú pokušenie riešiť ich stále pevnejšími zákonmi, tradíciami a pravidlami.

     Isteže sa tento problém týka aj našej viery a nášho kresťanského a či presnejšie katolíckeho spoločenstva. Kde teda hľadať istotu a zmysel? Asi preto sa nazývame kresťanmi, že by sme ju mali hľadať v Kristovi a asi preto sa voláme katolíci, že túžime po absolútnej pravde a dobre, ktoré chceme dopriať všetkým, ktorí si to zaslúžia a občas aj nezaslúžia. Ak si pomyslíme na Ježiša a na jeho aj ľudskú podstatu, vidíme, ako postupne nachádzal zmysel, cieľ a účel svojej existencie, svojho povolania a poslania, o ktorých síce nepochyboval, ale pochyboval o tom, nakoľko ho pochopia tí iní a ostatní. Ide o ten povestný uhlový kameň, ktorý je oporou každej stavby, je teda nosný, ale pre iné stavby neprenosný a vždy natoľko originálny a špecifický, že často je pre iných aj nezaslúžene, ba aj nevinne nepochopiteľný.
     Je pre mňa dôkazom Ježišovej pravdy, že si túto ľudskú krehkosť uvedomoval a hovoril o potrebe si ju uctiť, rešpektovať a predčasne nekomentovať. Pretože vidíme na vlastnom živote, že je to proces, ktorého dôsledky a výsledky chápeme často len postupne, dodatočne, ale hlavne neustále nedostatočne. Ten konečný pocit istoty, múdrosti, a pochopenia často získame len na konci, pri úplnom prežití vlastnej bezmocnosti na akomsi svojom, celkom originálnom a individuálnom kríži.

     Práve v pochopení tohto nekonečného a permanentne nedokončeného procesu spočíva to uvedomenie si skutočnej pokory a tiež strata opovážlivej odvahy meritórne a bezchybne určovať, čo je dobré a čo je zlé, čo je ešte odpustiteľné a čo už neodpustiteľné.
     Možno sa vám zdá, že zase vediem prázdne reči, že veď ten Ježiš bol dokonalý Boh, ktorý raz a navždy založil jedinečnú a nepremožiteľnú Cirkev. Ale ako si potom vysvetlíme, že až po Jánovom krste odišiel vedený Duchom na púšť, kde zažíval podobné pokušenia ako aj my? A ak ich vtedy aj prekonal, ten pocit ohrozenia a odovzdania sa do vôle niekoho Vyššieho a Absolútneho sa stále vracal, až do potenia krvi v Getsemanskej záhrade, ba až po slová úzkosti na vlastnom a nezaslúženom kríži.

     On je skutočne ten nevinný Baránok, ktorý sníma hriechy sveta a žiadna vyvolená skupina a či národ, hocijako problémový, utláčaný a trpiaci, nemôže túto konkrétnu individuálnu obetu nahradiť a tobôž nie vydávať sa za stelesnenie nevinnosti. Žiadne spoločenstvo sa nemôže druhým absolútne odovzdať, doslova im dať jesť a piť samého seba. V tom je naša istota a nádej a v ničom inom a ak tvrdíme, že spása predsa môže byť v niečom inom, kolektívnejšom a modernejšom, tak rúcame celú veľkolepú stavbu, ktorú nám On obetavo postavil. Ak skúšame záchranu hľadať inde a každý jeho príkaz, príklad a radu hádžeme do odpadu, robíme to na vlastnú škodu. Vlastnou vinou teda padáme na hubu a koledujeme si o modernú a originálnu záhubu.


KAJAJME SA A VERME EVANJELIU!

Vlado Gregor       gregigregor58@gmail.com




   PRINT RSS

             
Hlavná stránka