Rodičia a starí rodičia, ktorí spoločne so zločincami a vlastizradcami z vysokej politiky umožnili, aby ich vlastné deti a vnuci boli okradnutí o budúcnosť vo vlastnej krajine, spoločne ich vyhnali a vyháňajú do cudziny, budúce generácie obrali o detstvo a budúcnosť, tvoria cca 70 % Slovákov, nemožno považovať za súčasť národa, ale len za plebejcov bez vlastného názoru, ktorí nikdy nemajú právo byť súčasťou tohto národa, lebo prispeli a prispievajú k jeho postupnej likvidácii.
Hlavná stránka

    

23.
Nech sa s nami a svetom hocičo deje, nemusíme byť bez nádeje.

Sviatok všetkých svätých 2017
18.11.2017


     Vzniká v tomto počítačovom veku akási móda anonymity. Sme ochotní svedčiť o Bohu a viere v neho, ale nie verejne a osobne. Čo nám však prikazuje Ježiš? "Kto sa hanbí za mňa pred týmto zlým a cudzoložným pokolením, za toho sa aj ja budem hanbiť pred svojím Otcom."/Marek 8, 38 a Lukáš 9, 26/ A ešte duplikuje: "Kto ma vyzná pred ľuďmi, toho aj ja vyznám pred svojím Otcom a kto ma zaprie, toho zapriem aj ja." /Matúš 10, 32 a Lukáš 12, 8/

     Prichádza totiž do módy aj u časti hierarchie tendencia uisťovať ľudí, že svedčiť o Kristovi a o katolíckej viere nie je prejavom odvahy, ale je to čosi nenáležité, ba až trápne. Ak sa však v ničom neodlišujeme od iných a nič osobitné netvoríme, načo vôbec existujeme? Mučeníci, svedkovia, martýri a nekompromisní vyznávači podľa mnohých a ctihodných vraj už vôbec nie sú potrební...

Naopak, myslím si, že svet našu odvahu a pevné presvedčenie potrebuje čoraz viac. Rozprával som sa práve dnes s odvážnym cestovateľom, ktorý mi hovoril, aký všeobecný a častý je v islamských krajinách strach zo smrti. Možno práve tento strach a snaha získať istotu záchrany motivuje moslimov k samovražedným atentátom. Oni majú totiž nie príliš adresného a viac prísneho Boha, nie toho konkrétneho a osobne milosrdného, aký sa nám zjavil v Ježišovi Kristovi. Buďme hodní tohto zjavenia a všetkého, čo z neho pre nás vyplýva!

Mnohí majú najväčšiu ťažkosť pri akceptácii, teda prijatí viery v tom, že si nevedia predstaviť, ako môže Boh riadiť a vnímať vesmír ako celok a popritom si všímať a registrovať každého človeka a možno aj každého živého a nevinne trpiaceho tvora osobitne a konkrétne. Nie veľmi dobre hrám šach a ani ma to nebaví, ale viem o tom, že sú šachisti, ktorí dokážu hrať simultánne, teda naraz, hoci aj s tridsiatimi ľuďmi. Pre šach je charakteristické aj to, že dobrý hráč v určitej fáze partie už približne vie, ako hra dopadne, aké sú najlepšie ťahy pre neho a aj pre súpera. A moderné počítače to už vedia analyzovať takmer dokonale a porážajú aj tých najlepších, ale len ľudských šachistov. Je možné, že aj Boh, pri svojej asi o niečo väčšej kapacite, dokáže vnímať nielen začiatok partie, ktorú so svetom a s každým z nás rozohral, ale presne vie aj to, aký bude koniec, teda ako dopadneme my každý osobitne a tiež vesmír ako celok?

Som presvedčený, že náš Stvoriteľ dokáže nielen to, ale dal nám aj možnosť, ako vnímať a predpokladať nielen to, ako dopadne naša osobná partia, ale tiež tušiť, ako dopadne to, čo sa deje a tvorí v čase a priestore okolo nás.
Toto nádejné posolstvo a povzbudivé informácie sa začali písomne zachytávať v knihe Genezis, pokračovali v prorokoch, vrcholili v plnosti časov v Ježišovi Kristovi a neustávajú účinkovať a rozvíjať sa ani teraz prostredníctvom dobrých, pokorných a svätých ľudí. Takíto naďalej menia  tento svet k lepšiemu a udržujú ho v permanentnej nádeji. Aj celá táto úvaha chce byť adresným povzbudením a prejavením nádeje v reálne Božie milosrdenstvo, ktoré mne, vám, i nám všetkým pomáha prekonávať strach zo smrti a ničoty.

DUM SPIRO SPERO. KÝM DÝCHAM, DÚFAM.

Vlado Gregor, gregigregor58@gmail.com

 

24.
Aj keď je náš život krátky, je zlé robiť v ňom skratky.
Advent 2017

V čom je podstata rozumného konzervativizmu oproti pojašenému ľavičiarstvu? Ateizmus a revolúcie, reformy a radikalizmus, vyvolené sekty a stranícke predvoje majú ten spoločný znak, že nekončia dobre. Aj keď niekedy ich počiatočné perspektívy sa zdajú svetlé a počas zrodu vyriešia občas aj niektoré akútne a konkrétne krivdy a nespravodlivosti.

U uzavretých, "dokonalých a čistých", teda katarov, bogomilov, albigéncov a tak podobne, rovnako ako u rôznych revolučných avantgárd, ide o predpoklad, že nasilu, naraz a príkazmi dokážu meniť človeka k dobrému, alebo aspoň k lepšiemu. To je aj podstata takzvaného modernizmu, ktorý sa síce takto nazýva, ale jeho pokušenie v Cirkvi trvá už od najstarších čias.

     Milí moji, všetko, čo je náhlivé a netrpezlivé je od diabla. Je to vždy heréza, ktorá tvorí sekty, ktoré nikdy nekončia dobre. Cirkev pretrváva stovky rokov práve preto, že sa snaží o realizmus a chce síce meniť živočíšnu a egoistickú podstatu človeka, ale nikdy nie násilne, rýchlo, programovo a nekompromisne, skrátka hoci aj cez mŕtvoly.

Občas teraz vzniká nostalgia za socializmom a len pred pár dňami som zase počul od vzdelaného ekonóma, že režim to bol vlastne dobrý a všeobecne prospešný, akurát to chcelo slobodu náboženského vyznania a možnosť voľne cestovať. Apage Satanas, odíď Pokušiteľ! Nezažil som už päťdesiate roky, ale skúsil som na vlastnej koži normalizáciu a v mojej duši to zanechalo trvalejšie stopy, ako ťažký úraz na tele, ktorého následky cítim s pribúdajúcim vekom stále viac.

Dokonca sa už ani nie potichu hovorí o rehabilitácii Stalina. Je možné, že voči úplným a celkom bezohľadným hovädám typu Trockého - Bronštejna mal štipku a možno aj kus realizmu, ale takisto zbožňoval násilie a nekompromisný nátlak, rovnako išiel cez mŕtvoly ako jeho predchodcovia. Na podstate nariadení zhora za účelom vytvorenie raja na zemi nemohla nič zmeniť ani super reformne nazvaná prestavba, čiže perestrojka, o ktorej ľudová skúsenosť hneď na počiatku hovorila, že z nej bude perestrelka. Síce to nebolo až také horúce, niečo puklo a uvoľnilo sa, ale prostý ľud v "sojuze nerušimom" si všetky zmeny reálne odtrpel a aj pri terajších znovu úplne zásadných zmenách sa ešte stále z matičky Rusi uteká.

Isteže aj náboženstvo a Cirkev majú svoje chyby, boli aj zneužívané a plné pomýlených ľudí, ale predsa len nikdy netvrdili, že Boh je zbytočný, že my ľudia môžeme byť dobrí a lepší zo svojich vlastných síl a nejaké odpustenie a pokánie sú znovu a zase archaizmy a atavizmy, ktoré už viac nepotrebujeme. V skutočnosti ich potrebujeme stále rovnako a vo veku zvýšených technických možností robiť zlo ich možno potrebujeme ešte viac. Bez pokory, pokánia a vzájomného odpustenia podmieneného aspoň snahou o nápravu teda nemôže fungovať žiadne milosrdenstvo. Ani v tom najmodernejšom svete, pretože aj ten je v moci zla a máme úpenlivé odporúčanie sa z neho vydeľovať a neprispôsobovať sa mu. Aj keď máme pritom radi nielen seba, ale aj iných ľudí, ktorí sa v tom svete rovnako trápia, hrešia a občas rozumne a často aj nerozumne sa snažia o všeobecné, teda katolícke dobro pre všetkých. Hovorí sa, že koho chce Boh potrestať, zoberie mu rozum. Snažme sa, modlime sa a prosme, aby sa to nestávalo.

A NEUVEĎ NÁS DO POKUŠENIA, ALE  ZBAV NÁS OD ZLÉHO!

Vlado Gregor, gregigregor58@gmail.com

    

25.
Občas sme v pokušeniach až po uši, ale pekelne sa nudíme, ak nás nič neruší...
Vianoce 2017

Išli sme nedávno na vianočné posedenie z budovy na Patrónke na centrálne pracovisko do stredu mesta. Mali sme tri rovnocenné možnosti, ako sa tam mestskou dopravou dostať a motivovalo ma to k tejto úvahe. Nevieme totiž často aký autobus príde, s kým do neho nastúpime, kedy kto z neho vystúpi a koho tam stretneme. Nedalo sa ani presne odhadnúť, ktorá možnosť bude pohodlnejšia a rýchlejšia. Mnoho ľudí má depresie z takejto životnej neistoty, ba sú z toho až zúfalí.

Ťažko sa odhaduje aj to, ako pomôcť druhému, alebo ho aspoň potešiť. Ľudí totiž nahneváme, ak sa do nich staráme, ale takisto ich zarmútime, ak sa o nich nestaráme vôbec, ba ani si ich nevšimneme. Aj posadnutí v evanjeliu kričia na Ježiša: "Čo ťa do nás Syn Boží? Prišiel si nás predčasne mučiť?" /Matúš 8, 29/

Iste sme mnohí, ktorí chceme úprimne bojovať proti zlu, túžime vyhnúť sa mu, pochopiť jeho príčiny a následky a zmierňovať ich aj pre druhých. Aj keď teda chceme niekomu dobre, ťažko odhadnúť tvrdosť a jemnosť našich nápravných snáh a tiež určiť mieru a vhodnosť vlastných možností dané zlo zlikvidovať. Sám som zažil veľa zloby na vlastnej koži a ešte viac prejavov zla som sledoval okolo mňa. Často tí inakší ani neboli úmyselne zlí a predsa svojou nevedomosťou zlo tvorili. Inokedy boli síce zlí, ale predsa boli určitým povzbudením, alebo aj názorným poučením pre iných, ba chvíľami aj pre celý svet, ako sa to nemá robiť.

     Prebieha teraz polemika o tom, že výraz "Neuveď nás do pokušenia" je zastaralý a zle sa dá pochopiť. Vôbec nie, len dáva najavo, že Boh takisto bojuje s možným zlom ako aj my, ale urputnejšie, intenzívnejšie a určite účinnejšie, aj keď niekedy nepochopiteľnejšie. Vždy sa totiž vo svete niečo vzpiera a protiví nielen ľudským dobrým zámerom, vynikajúcim projektom a bezchybným plánom. Už v babylonských mýtoch sa píše o tom, ako jasní bohovia premohli temnú obludu, pôvodkyňu zla a chaosu Tiamat.

Nemôžem si pomôcť, ale mám silný dojem, že aj Ježiš mnohé pochopil až v Getsemanskej záhrade a možno až na kríži. Teraz na Vianoce si uvedomme aj to, že sa vlastne už narodil do maximálne zúfalej situácie. Musela mu poslúžiť iba nie príliš voňavá maštaľ pre domáce zvieratá... Všetky takéto fakty, informácie a konkrétne udalosti ma presviedčajú o tom, že bez zla a trápenia, často až neľudského, by tu nič neexistovalo, nič by sa nemohlo udiať a stať. Čítam knižky od pátra Amortha o exorcistoch a vidím, že k posadnutosti často vedie obyčajná nuda, absencia a či nepochopenie reálneho zla. Boh akoby dovoľuje zlu, pokušeniu a nezaslúženému trápeniu existovať, lebo podľa všetkého sa mu naozaj nedá vyhnúť a často ich absolvujeme v našom dobrom záujme a kvôli napraviteľnej budúcnosti. Som si teda istý, že náš dobrý Otec robí všetko preto, aby nezaslúžené zlo zneškodňoval, tlmil a naprával. Možno aj samotná posadnutosť je Božou milosťou, aby neprišlo k niečomu omnoho horšiemu...

Aj na vlastnom živote si uvedomujem, že bolesť duše je často väčšia ako bolesť tela a väčšinou úbožiak naozaj za ňu nemôže. Takzvaní šibnutí sú často a prevažne lepší od iných, bežných a menej trpiacich. To nepochopenie zla a jeho nevyhnutnosti a zároveň obmedzenosti a občas aj potrebnosti, vedie aj ku vzniku všemožných siekt, revolúcií a násilných reforiem, ktoré doslova vyháňajú čerta diablom.

Nestrácajme teda nádej, dôverujme v dobrého Boha a šťastné konce. Buďme vďační aj za tie ťažké témy a zážitky, ktorými trápi našu úbohú hlavu a verme, že pri rešpekte k nemu žiadne pokušenie nebude nad naše sily.


BOŽE, ODPUSŤ VŠETKÝM, KTORÍ NEVEDIA, ČO ČINIA!


Vlado Gregor, gregigregor58@gmail.com

    

26.
Keď nás bude všade a vždy plno, zadusíme každé dobré zrno!
17.1.2018

     Občas sa hovorí o tom, že máme byť autentickí kresťania. Problém je ale v tom, že čím sa cítia byť niektorí autentickejší, tým sú hlúpejší... Áno, hovorí sa už v Starom zákone, že máme byť svätí, ako je svätý Boh a následne Ježiš ešte pritvrdzuje, že máme byť dokonalí, ako je dokonalý náš nebeský Otec.

     Ak ale pritom zabúdame na pokoru a na vlastné nielen hriešne, ale aj bezhriešne obmedzenia a nezavinené nedostatky, všetka naša snaha po dokonalosti a autenticite sa ruší a stávame sa hlúpymi a smiešnymi. Posudzujme svet reálne a nepodliehajme nepodloženým ideálom, lebo sa staneme slepými vodcami slepých. Treba iste pomáhať biednym, ale treba aj zhromažďovať, či už duchovné, alebo hmotné bohatstvo, aby sme mali z čoho rozdávať. Celý život sa motám v tej chudobnejšej vrstve a získal som od nej veľa cenného, ale nemôžem tvrdiť, že keď je niekto chudák, tak je automaticky aj dobrý. Pretože často je len drzý, neznášanlivý a vyžierajúci druhých bez výčitiek svedomia. To, že nič nemáme a nemôžeme ničím druhých potešiť, nie je žiadna zásluha. Byť striedmy a nenáročný je iste chvályhodné, ale motorom ekonomiky je aj chamtivosť, aj kariérizmus, aj pôžitkárstvo, aj márnivosť. Ak by sme všetci sedeli v nevykúrenej chatrči o chlebe a vode a boli by sme s tým navýsosť spokojný, akoby mohol smerovať svet k lepšiemu? Neskladáme sa totiž len z ducha, ale aj z tela.

     Pokušenie dávať seba za príklad a haniť druhých je prítomné v každom spoločenstve a existuje aj v Cirkvi, ktorá tiež je zbierkou nedokonalých, pôžitkárskych a neskromných ľudí. Najhorší však nie sú takíto, ktorí sa často ani neodvažujú vojsť do chrámu, ale práve tí povznesení nad všetkých, tí, ktorým v hlave stále vŕta len to, ako silou - mocou naprávať iných a horších
.
Chesterton hovorí niečo v tom zmysle, že kto začne kritizovať katolícku Cirkev, nakoniec ju bude nenávidieť. Ľudia, ktorí sa cítia lepší od iných a neustále básnia o nereálnych vzoroch, nakoniec zničia všetko dobré, ktoré nevyhnutne klíči aj medzi rôznym a mocným kúkoľom tohoto sveta. Reformovať treba, ale nie rozbíjať tradičné a osvedčené zásady, tie skalopevné základy, bez ktorých sa nedá bezpečne stavať.

Veľa sa teraz hovorí aj o nesmiernych možnostiach umelej inteligencie. Áno, prekonáva nás vo mnohom a začína byť aj tvorivá, ale nemá v sebe vedomie, snahu po vlastnom dobre a dobre tých "svojich", ani túžbu vyniknúť , ani pokoru, ani pocit viny. Všetko sú to jednoznačne komplementárne  a synergické zložitosti a bez pokušení neprichádza ani úsilie o prekonávanie a nápravu možných negatív. Bez tej hriešnej snahy o vlastný prospech a pôžitok ťažko môže vzniknúť aj úcta k iným a vzájomne osožná ľudská spolupráca. Písal som už v roku 1981: "Poznáte ľudí, ktorých ja poznám? NIE - tak ako môžete poznať mňa? Poznáte mňa? NIE - lebo nepoznáte tých, čo mňa poznajú. Poznáte seba? NIE - lebo nepoznáte tých, ktorí poznajú vás."

Naše slovo teda nech je áno, áno a nie, nie, ale nebuďme pri snahe o tento ideál pyšní a nerealistickí. Máme telo i dušu a máme možnosť snažiť sa o dary Božieho Ducha a stávať sa svätými. Dokonca máme schopnosť sebazdokonaľovania a sebazlepšovania. Ale nikdy nestrácajme úctu k druhým a k tomu, ktorý je zdrojom našej existencie, nášho počiatku i nášho konca, našej minulosti i našej budúcnosti. Ak nechceme byť hlúpi a zmanipulovaní, nesnažme sa nepokorne manipulovať a meniť iných, tvrdiť, že len my a jedine my sme zožrali všetko ovocie zo stromu poznania dobra a zla.

KAJAJME SA A VERME EVANJELIU!


Vlado Gregor, gregigregor58@gmail.com

 
   PRINT RSS

             
Hlavná stránka