Rodičia a starí rodičia, ktorí spoločne so zločincami a vlastizradcami z vysokej politiky umožnili, aby ich vlastné deti a vnuci boli okradnutí o budúcnosť vo vlastnej krajine, spoločne ich vyhnali a vyháňajú do cudziny, budúce generácie obrali o detstvo a budúcnosť, tvoria cca 70 % Slovákov, nemožno považovať za súčasť národa, ale len za plebejcov bez vlastného názoru, ktorí nikdy nemajú právo byť súčasťou tohto národa, lebo prispeli a prispievajú k jeho postupnej likvidácii.
Hlavná stránka

2. Kedy konečne pochopíme zmysel Veľkej noci a oceníme, že Boh je nám stále na pomoci?

        

15. apríl 2017

Problém nielen kresťanstva, ale vlastne každej ideológie, ktorá chce mať hlavu a pätu, je v tom, že musí povzbudzovať svojich nasledovníkov k dokonalosti, dobrote, svätosti, zmierlivosti, odpúšťaniu a možno aj k ďalším vynikajúcim vlastnostiam. Ak z týchto atribútov hoci len jediný chýba, nie je s tým vierovyznaním a či svetonázorom niečo v poriadku.

     My, dospelí, skúsení a často vo svojich očiach múdri, sme realisti, vieme svoje a poznáme na vlastnej koži, ako to v živote chodí. Ale to ešte neznačí, že máme mladým a neskúseným, tým zlatým nerealistickým maximalistom, kaziť ich túžby, radosť z konania dobra a snahy o nevinnosť a dokonalosť.
Boh je jediný a dokonalý a z jeho vôle a dovolenia tu niečo existuje, vzniká a rozvíja sa, dokonca sa neustále tvorí niečo nové a svet podľa všetkého niekam smeruje. Celý náš život a celé dejiny ľudstva nám naznačujú, že nihilizmus, pesimizmus a kapitulantstvo nemajú šancu a zmysel a v konečnom dôsledku jednotlivcovi aj celku určite viac uškodia, ako prospejú. Ale v čom je tá výhoda často nereálneho a naivného idealizmu nad logickým, rozumovo odôvodneným, ale nefungujúcim realizmom?

Aby sa niečo vôbec dialo, musia tu byť nedokonalosti a deficity, lebo bez toho by neexistovala ani možnosť zdokonaľovania a zlepšovania. Manichejské tendencie delenia ľudí na dobrých a zlých, popieranie jednej vesmírnej vôle a určeného smerovania, vyrábanie absolútneho zla v opozícii voči absolútnemu dobru... Takéto a podobné pokušenia sú tu od počiatku špecificky ľudskej existencie a kniha Genezis teda môže poučiť nielen neskúsených a naivných, ale aj mimoriadne svetaznalých.

O tom, že aj z nevinnej nedokonalosti vyplýva často nevyhnutné zlo a možnosti nápravy sú občas nerealizovateľné a je ich potrebné odložiť, niet žiadnych pochýb. Skúsme si prečítať veľmi vážne texty o zle, ktoré by nás mohli poučiť o zbytočnosti a hlúposti našich nezriedka fanatických a utopických projektov na konečnú nápravu všetkých bolestí a problémov: Deuteronomium 28, 15 - 68  Žalm  88 Izaiáš 6, 10 - 11 a tiež Izaiáš 45, 7. Sú to veľmi vážne a hlboké texty, takisto ako aj Ježišove slová o potrebe neposudzovania a odpúšťania, o kúkoli medzi pšenicou a o tom, že Boh dáva pršať dážď a svietiť slnko rovnako na dobrých i zlých, spravodlivých i nespravodlivých.

Som už v seniorskom veku a za seba môžem povedať, že naprávať zlo sa dá len odpúšťaním a zmyslom pre humor. Snažme sa teda o to napriek rizikám a bolestiam, ktoré sú s tým spojené. Príkladom a vzorom nám môže byť Ježiš Kristus, ktorý zanedlho vstane z mŕtvych. Píšem totiž na Bielu sobotu. Aj názvy sviatkov nám dokazujú, že svet je pestrofarebný a problémy môžu byť veľké i malé, horšie i lepšie, prvoradé, druhoradé i treťoradé, ale popritom za všetkým dianím je jednotná a dobrá vôľa, ktorá sa nám ochotne zjavila a je tou podstatou sveta, na ktorú sa môžeme bez strachu a naveky spoľahnúť.


                                                                                 Buď vôľa Tvoja, ako na nebi, tak i na zemi.

3. Ak sme všetci veľmi pokorní a pokojní,
    prečo sa nevieme chrániť od vojny?

        23. 4. 2017

     Nielen niekoľkomiliónoví Svedkovia Jehovu, ale aj mnohí iní antitrinitári, ba aj niekoľkomiliardoví moslimovia majú problém s božstvom Ježiša Krista.

     Háčik je v tom, že ak sme definovali, dogmatizovali a postulovali koncept Trojice, neznačí to vôbec, že sme toho Boha v jeho hĺbke a moci pochopili.

     Aj menovaní, aj iní odmietači trojjediného Boha uznávajú Kristovu jedinečnosť, jeho mimoriadne zrodenie i neobyčajný záver jeho pozemského života. Kde sa teda vzala tá nezmieriteľnosť a nenávisť medzi vyznaniami kvôli otázkam, ktoré evidentne prekračujú naše chápanie a porozumenie?

     Neraz som už vo svojej tvorbe upozornil na to, že ak si nedokážeme vážiť Krista ako človeka, s jeho ľudskými problémami, obmedzeniami a osudom, tak si ho nedokážeme ctiť ani ako Boha. On sám si neprekonateľne vážil a ctil svojho Otca. V Getsemanskej záhrade ho prosí, aby odobral od neho kalich utrpenia, teda uznáva jeho moc a autoritu aj nad sebou samým. Dokonca aj na kríži si povzdychne, že ho Boh opustil. Ak sa teda tvárime, že chápeme vzťah vo vnútri Božieho života, ako dokážeme iným vysvetliť, že Boh dokázal opustiť samého seba?

     Problém aj statočných veriacich a takzvaných lepších ľudí je v tom, že akosi sami od seba prišli na to, že lepšie chápu Boha, ako sa chápe on sám. Mám rád rôznych presvedčivých svedkov, aj maximálne oddaných veriacich, vrátane moslimských. Ale je potrebné im nejako vysvetliť, že to Zjavenie Boha ešte neskončilo. Ani Jahvem, ani Kristom, ani Mohamedom. Sám Ježiš nás uisťuje, že nehovorí učeníkom všetko, lebo by to nezniesli a odporučil ich na Ducha pravdy, na Tešiteľa, ktorého nám nielen jednorázovo zoslal, ale opakovane ho zosiela ďalším generáciám svojich nasledovníkov. Zjavenie teda pokračuje, svätí ľudia sa znovu rodia a zázraky sa naďalej dejú. Nezhadzujte teda katolícku Cirkev, ale berte si od nej príklad, aby sa niečo podobné dialo, realizovalo a pokračovalo aj vo vašich spoločenstvách.

     Málokedy kritizujem konkrétne "skupenstvá" a niečo im vyčítam a ešte menej konkrétnych ľudí. Ak sa to niekedy stalo, nebolo to preto, aby som tieto skupiny a ľudí zhadzoval a vysmieval, ale preto, aby si uvedomili, jednu základnú zásadu a princíp. Ak totiž chceme kritizovať iných, podliehame kritike aj my a musíme ju vedieť prijať. Ináč neprijímame toho Ježiša, ktorý hovoril o odpúšťaní, neposudzovaní a jedine Božej dobrote. Verejne dokázal predviesť svoje slabosti a tak trochu pokritizovať aj samého seba. Prečo teda tak naliehavo uisťujeme samých seba, akí sme dobrí a neomylní?

     Boh nie je náš sluha a predmet mudrovania, ale náš nezištný darca a pomocník. Úcta k Bohu a bázeň Božia nie sú žiadne plesnivé termíny a nepovažujme sa za hodných hádzať ich do šrotu! Ak to robíme, nechápeme Kristovu obetu a nerozumieme výkupnému zmyslu utrpenia, ani svojho vlastného. Mesiáš nás totiž informuje, že kto ho nasleduje, bude nakoniec tam, kde je aj on, teda príde do domu nášho Otca. Vážme si teda Boha, Ježiša, aj samých seba, lebo bez tejto trojitej úcty nemôžeme fungovať ani ako jednotlivci, ani ako spoločenstvo.


     
Vlado Gregor                gregigregor58@gmail.com

   PRINT RSS

             
Hlavná stránka