Rodičia a starí rodičia, ktorí spoločne so zločincami a vlastizradcami z vysokej politiky umožnili, aby ich vlastné deti a vnuci boli okradnutí o budúcnosť vo vlastnej krajine, spoločne ich vyhnali a vyháňajú do cudziny, budúce generácie obrali o detstvo a budúcnosť, tvoria cca 70 % Slovákov, nemožno považovať za súčasť národa, ale len za plebejcov bez vlastného názoru, ktorí nikdy nemajú právo byť súčasťou tohto národa, lebo prispeli a prispievajú k jeho postupnej likvidácii.
Hlavná stránka


45.
Prečo sa zdá hlúpe uvažovať reálne a je toľko pokušení robiť všetko totálne?
28. 8. 2016

  
       
         Rozmýšľam často a dlhodobo, čo je podstatou totalitných systémov a pochopil som očividný fakt, že zabraňujú ľuďom snívať. Tie sny, zvlášť u mládeže, sú často naivné a reálne nefungujú, ale ak chceme snívaniu a ideálom zabrániť, ideme cestou totality, pestujeme hlúposť a tvoríme diktatúru. Toto sa v dejinách v tých najrôznejších formách opakuje. Počúvam správy, že sa kreujú a či generujú akési špeciálne súdy pre posudzovanie a odsudzovanie extrémizmu. Napadajú ma pritom ľudové súdy z rokov päťdesiatych a to, že história sa opakuje, iba dekorácie sa menia.

     Vždy som mal prudkú povahu, ale zároveň som mnohým pripadal trochu pomalý, ba až oneskorený. Možno poznáte tie rozprávky o hlúpom Janovi, Popolvárovi a či Peciválovi. Ich zmysel je v tom, že ten quasilenivec a hlupák nakoniec zachráni svojich múdrych, šikovných, ale príliš zbrklých bratov.

     Nikdy som nebol praktický a šikovný a možno to ma nútilo rozmýšľať nad otázkami existencie, nad nevyhnutnosťou nedokonalostí, nedostatku a povedzme si priamo, že aj zla a nezaslúženého nešťastia. Len pred pár hodinami sa otriasalo Taliansko a rôzne otrasy a maléry zažívame denne a tie psychické a vzťahové sú možno horšie ako tie prírodné a fyzické katastrofy.

     Filozofii som sa začal venovať na gymnáziu a najprv ma upútal Starý zákon. Učil som sa myslieť na Kazateľovi a Jóbovi a historické súvislosti a následnosti som skúmal v starých príbehoch a prorokoch.
Je to paradox, že ma neoslovilo najprv jednoduché a stále moderné evanjelium, ale práve tie zložité a hlboké príbehy z dávnych čias. Je to asi tým, že tú hĺbku Kristových definícií typu, že blahoslavení sú ponižovaní a prenasledovaní, pochopí človek až vtedy, keď on sám je ponížený a prenasledovaný.

     Akékoľvek zjednodušovanie a kategorizovanie nevyhnutne vedie k totalite. My môžeme mať radi chudobných a kritizovať bohatých, ale ak začneme zbožňovať akýsi nekritizovateľný proletariát a všetkých úspešných a šikovných dehonestovať, urážať, ošklbávať a občas posielať aj pod čiernu zem, nehovorme o svojom humanizme a lákavých, láskavých ba až rajských cieľoch. Tieto tendencie sa vyskytujú v rôznych formách a produkoval ich nielen Stalin a Hitler, ale aj Kalvín a Mohamed a asi nie je náhoda, že tieto smery sa spojili proti tomu príliš realistickému a špekulujúcemu katolicizmu.

     Ide o to, milí moji, že moslimovia nie sú v súčasnosti ochotní prijať naše právo, normy a zvyky a podľa všetkého ani ochotní nebudú. Tým pádom spolužitie s nimi nemôže fungovať, ani pri tej najväčšej láske k blížnemu. My sme to tu v Európe, Ázii a Afrike skúšali na rozdiel od anglosaskej i Latinskej Ameriky 1400 rokov a preto nech nám tieto menej skúsené civilizácie nedávajú rady, čo máme robiť a ako sa máme správať.
     Bol by som veľmi rád, keby som sa v tomto mýlil a keby si tie abrahámovské náboženstvá našli k sebe cestu a konečne pochopili, čo je a ako vzniká zbytočné násilie, diktatúra a totalita.
                                                KYRIE ELEISON: PANE, ZMILUJ SA.

46. Nehovorme o pokore, ak sa cítime predurčení
a veríme, že bez Boha zvládneme všetky zmeny.

15.9.2016

     Na úvod tejto úvahy citujem sám seba z roku 1981. „Vyhýbajme sa pocitu, že sme na niečo predurčení a za hlúposť považujme tendenciu dávať také niečo najavo. Takéto mýty o predurčenosti nielen jednotlivca, ale aj národa a triedy či skupiny prinášať slobodu alebo pravdu sa vyskytovali v minulosti, ale spomínam to preto, že sa vyskytujú aj teraz. Bez viery, že niečo dokážeme je ťažko žiť, ale vyhlasovať to o sebe je miešanina drzosti s hlúposťou, hoci by sa skrývali za takým krásnymi slovami ako je predurčenosť. Pamätajme si slová sv. Pavla, že „sila sa v slabosti stáva dokonalou“, kým v sebavyhlasovaní a sebaistote hynie a stáva sa frázovitou a bezmocnou. Čím pevnejšie chceme veriť v svoju silu a čím mohutnejšie majú byť jej účinky, tým viac si musíme všímať svoje nedostatky a slabosti. A každý jednotlivec, národ, či spoločenstvo ich má viac ako dosť. Až potom môže ukazovať cestu iným, keď si vyčistí svoje oči. Snažiť sa o záchranu a o blaho iných treba, ale prejavovať spasiteľské a mesianistické tendencie je opovážlivé a nie je to ani zvlášť sympatické. Riešme si svoje problémy a snažme sa pomáhať aj druhým, ale aký to má význam a akú to bude mať budúcnosť, to môže posúdiť naozaj len ten skutočný Mesiáš, ktorý nás na mnohých miestach vystríha pred sebauznávaním a veľkohubými vyhláseniami a učí nás skromnosti a ľudskej dôstojnosti zároveň.

Tridsaťpäť rokov po týchto slovách som dostal zaujímavé hodnotenie od lekára z USA. Voľne ho citujem: „Čo sa týka islamu, mal som k jeho nositeľom dosť neprívetivý vzťah. Pochádzal z mojej skúsenosti so študentami zo Sýrie a Jemenu. Na internáte mali vyvesených Marxov, Leninov a holé baby. Mali podplatených profesorov všelijakými pozlátkovými hovienkami, ktoré im nosili z Viedne. A tiež vrátnikov, aby im pustili slovenské baby na noc, lebo pre ne stelesňovali nie marxizmus, ale Západ a petrolejových princov.

Môj vzťah k moslimom sa podstatne zmenil, keď som prišiel do USA a spoznal úplne iných mohamedánov. Utečencov z Palestíny, Iraku, Sýrie... Kolega endokrinológ mi povedal: „Moji rodičia, presvedčení moslimovia, ma dali v Sýrii študovať do katolíckych škôl, ktoré viedli rádové sestry. Práve katolícke vzdelanie mi otvorilo dvere do sveta poznania a do západnej civilizácie. Keď sa teraz porovnám s rovesníkmi zo Sýrie, kde sú oni a kde som ja! Práve vďaka rádovým sestričkám.“

S mnohými moslimami sa naozaj dá otvorene diskutovať a majú veľký rešpekt pred kresťanstvom a západnou civilizáciou vôbec. Summa summarum, stojím za názorom arcibiskupa Cyrila Vasiľa, že islam je pre kresťanov obrovskou výzvou pre misionársku činnosť. Asi si to ale nevyhnutne vyžaduje dávať im presvedčivý príklad.

Zmenil som aj názor na Rusov, ale iným smerom. Veril som, že ruský človek je v podstate dobrý, ale je v područí komunistických supov a jastrabov. Žral som ruských klasikov a veril v dobrosrdečných ruských ľudí, ako Platon Karatajev, Aloša Karamazov, či Soňa Marmeladova.

Na rozdiel od Slovenska v USA žije spústa Rusov. Ale až na pár výnimiek je to všetko svoloč, čvarga bez chrbtovej kosti, bez akýchkoľvek pevných morálnych zásad. Stretávam medzi nimi všelijakých Vychytračenkov, Namakačenkov a Ochmelenkov, ale veľmi málo tých dobrých ľudí z románovej klasiky. Typický ruský emigrant je pokrytec. Je šťastný, že žije v USA a dobre vie prečo. Pritom do neba vychvaľuje Rusko a do pekla posiela USA. Rusi sú posadnutí tým ich expanzívnym nacionalizmom premiešaným s ruským mesianizmom. Jednoducho si myslia, že Rusko musí zachraňovať svet tým, že rozšíri svoje hranice na všetky svetové strany. Niektorí aj pripustia, že komunizmus morálne zmrzačil Rusov, ale napriek tomu sa cítia povolaní a vyvolení viesť a spasiť svet.“

Takéto osobné a presvedčivé svedectvo iste nemožno hodiť za hlavu, ale vidím ten problém širšie. Pretože existuje aj americký pocit vyvolenosti a predurčenosti založený na kalvinizme, ktorý je koreňom najväčších protestantských denominácií v USA. Práve ten ich inšpiroval k názoru, že Indiáni sú akísi Amalekiti, ktorých sa treba zbaviť, alebo poslať do rezervácií. Syn precestoval celý Blízky a Stredný Východ a všade sa ho najprv pýtali, či nie je Američan a keďže nebol, všetko bolo v poriadku. Ten pocit výnimočnosti a predurčenosti je u rôznych kresťanov rôzny a u moslimov ešte mimoriadnejší. Nemali by sme nikdy zabúdať na Kristove slová, že kráľovstvo Božie sa nám môže vziať a dať národom, ktoré budú prinášať konkrétnejšie ovocie... (Matúš 21, 43)

47. Nemôžeme si byť v živej realite všetci rovní,
     ako teda môže byť Boh milosrdný?   
   24. 9. 2016

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

     Tajomstvo Božej existencie je obrovské, nekonečné a i pre človeka s maximálnym IQ celkom iste nepochopiteľné a nevyjadriteľné. Božia milosť je fakt, ktorý nám dáva pochopiť, v čom spočíva náš zmysel v tomto nepochopiteľnom tajomstve a zložitosti, ktoré nevládzeme logicky obsiahnuť a definovať.

     Stručne sa dá povedať, že tu ide o rozpor medzi kauzalitou a finalitou, medzi slobodou a nevyhnutnosťou, medzi nepochopiteľným milosrdenstvom a zároveň nevýslovnou krutosťou, s ktorou sa v živote stretávame neprestajne. Vidíme ju v histórii našich predkov, hrozíme sa katastrof, ktorých možnosť vidíme v budúcnosti a zdajú sa nám šťastné zvieratá, ktoré možné nešťastia natoľko nevnímajú a berú život taký, aký prichádza.

     Kauzalita nás presvedčuje o tom, že všetko má svoju príčinu a jedným z argumentov pre existenciu Boha je ten, že tu musela byť prvotná príčina, ktorá všetko dala do pohybu. Ak tu však táto prvotná príčina existovala, mala by k niečomu smerovať, k nejakému veľkému finále a dôstojnému koncu. Ťažko predpokladať nezmyselný reťazec nekonečných a v konečnom dôsledku nepochopiteľných príčin, ktoré vznikajú samé od seba, podľa nejakého poriadku, ktorý je imanentný a prekonáva chaos a entropiu z nejakej nedefinovateľnej a nevedomej vôle. Práve v tom je paradox ateizmu, ktorý si vlastne vyžaduje väčšiu vieru ako tušenie a hľadanie Boha.

     Nielen my kresťania, ale ľudia ako takí, teda veríme v nejaký zmysel, v nejakú tú finalitu a smerovanie k niečomu. Asi to máme vo svojej prirodzenosti, pretože aj ateizmus si tvorí určitú vnútornú logiku a hierarchiu právd a predpokladá, vďaka svojim zásluhám, lepší spoločenský poriadok, než aký môže vytvoriť akékoľvek náboženstvo.

     Je tu paradox evolúcie, ktorá mnohým veriacim pripadá krutá a nezmyselná. Predpokladajú, že aj preto nemôže existovať a viera v ňu vedie k vzniku totalitných systémov a absolútnej nezodpovednosti. Stalin sa raz vyjadril, že vďačnosť je vlastnosťou psov... Máme teda dôvod byť niekomu vďační za svoju existenciu a ešte k tomu ho považovať za milosrdného?

     Máme zdravý rozum, ktorý nám hovorí, že všetko sa deje prostredníctvom určitých procesov a postupne. Prichádzam stále detailnejšie na to, že vyvíjame sa nielen my, nielen život, ale aj samotný vesmír a to od úplného počiatku, alebo aspoň od toho počiatku, ktorý predpokladáme a ktorý podľa všetkého nikdy nebudeme môcť celkom pochopiť. Už Hérakleitos píše o boji protikladov a o tom, že vojna je matkou všetkých vecí. Túto tézu prevzal aj marxizmus v podobe teórie o jednote a boji protikladov, ktorý tvorí úplne všetko.

     Môžem na svojom živote potvrdiť, že najviac som získaval z toho, čo sa mi nepodarilo, kvalitnejšie ma modelovali a viac ma poúčali nezdary, ako to, čo mi vychádzalo a išlo ľahko a bez trápenia. Mám niekedy pocit, že tá evolúcia a tie skutočne komplexné a zásadné premeny spočívajú v tom, že to nepochopiteľné Božie milosrdenstvo necháva veci a pomery prísť až k úplnej beznádeji a bezvýchodiskovosti a až potom účinne a nečakane zasahuje. "Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?" vzdychá Kristus na kríži a tento povzdych sa mi ozýva z ťažkostí a nešťastí všetkých živých tvorov. Naozaj sa zdá naivné predpokladať, že Boh vníma všetko živé a stvorené a že registruje aj toho malého vrabčeka, za ktorého by sme nedali ani deravý groš...

     Ten zložitý vývoj a nečakané smerovania sú aj v podstate kresťanstva a jeho organizácie, teda Cirkvi. Táto sa veľmi skoro individualizuje a rozpadá, rôzne mienky sa ocitajú v súboji protikladov a mocenské boje sa svojou nemilosrdnosťou, hlúpou bezohľadnosťou a ignoranciou hádam ani veľmi nelíšia od tých takzvaných profánnych a svetských konfliktov. Zdá sa však, že ten Boh nad tým všetkým naozaj bdie a v rámci tých hierarchických a niekedy až nemilosrdných spoločenstiev sa neustále rodia svätí ľudia, ktorí nakoniec, niekedy aj proti vôli tých super organizovaných, pohýnajú život a dejiny ďalej, organizáciu vyťahujú tesne pred pádom do priepasti a dávajú jej nový zmysel a hodnotu.

     Hierarchičnosť a poriadok sa občas Cirkvi vyčítajú, ale bez poriadku a pravidiel nemôže organizmus existovať ani ako jednotlivec a tobôž nie organizmus celého spoločenstva. Tá hierarchia, poslušnosť a
zodpovednosť môžu mať iste aj svoje temné stránky a následky. Dá sa zneužiť nielen Morálny kódex budovateľa komunizmu, ale aj Desatoro, ba dokonca aj Ježišove pravidlá, ktoré spochybniť je ozaj umenie a predsa to aj jeho vyznávači a nasledovníci neuveriteľne rôznorodým spôsobom dokážu.

     Predsa je tu len, na rozdiel od rôznych utajovaných a paralelných a povedzme si priamo, aj slobodomurárskych štruktúr, určitá verejná a niekomu sa zodpovedajúca hierarchia, ktorá zaručuje predsa len definovaný, aj keď nedokonalý poriadok a prehľad. Sloboda Božích dietok spočíva v tom, že sú ochotní aj za cenu života, ale bez násilia, tento poriadok síce rešpektovať, ale napriek tomu ho vylepšovať, zdokonaľovať, alebo sa aspoň za jeho vylepšenie modliť. Toto sa iste nedá povedať o rôznych utajených štruktúrach, mafiách a klikách, ktoré sa napriek svojim schopnostiam a možnostiam vzájomne nenávidia a tvoria revolúcie, ktoré nakoniec požierajú svojich vlastných. V tom viďme nádej pre to naše veriace spoločenstvo, pre tú loďku Petrovu, ktorá, napriek svojej krehkosti a potopiteľnosti, dostala mnohé prísľuby, ktoré sa nám zdajú nereálne a nesplniteľné. Chcem teda touto, asi trochu nesúvislou, úvahou prispieť k tomu, aby sme naďalej verili v konečné riešenie, ktoré bude spravodlivé a milosrdné.


KYRIE ELEISON! PANE, ZMILUJ SA!

     Vlado Gregor          gregigregor58@gmail.com 

   PRINT RSS

             
Hlavná stránka