Rodičia a starí rodičia, ktorí spoločne so zločincami a vlastizradcami z vysokej politiky umožnili, aby ich vlastné deti a vnuci boli okradnutí o budúcnosť vo vlastnej krajine, spoločne ich vyhnali a vyháňajú do cudziny, budúce generácie obrali o detstvo a budúcnosť, tvoria cca 70 % Slovákov, nemožno považovať za súčasť národa, ale len za plebejcov bez vlastného názoru, ktorí nikdy nemajú právo byť súčasťou tohto národa, lebo prispeli a prispievajú k jeho postupnej likvidácii.
Hlavná stránka


Meditácie
            

   

Meditácie nie príliš medové
Vlado Gregor
2015

1. Nesnažme sa príliš o stopercentných plusákov, lebo si vyrobíme ďalších problémových bezákov.
2. Netvárme sa, že produkujeme prebytok medu, aby sme nenaliali do hláv riadnu dávku jedu.
3. Je zlý, kto chce uchovať život pokojný a dobrý, kto láka ľudí do vojny?
4. Má byť kresťan utajený a krásny, alebo je povinný byť verejný a jasný?
5. Ak opovážlivo zbožňujeme tento meniaci sa svet, neničme pritom stále rovnako krásny Kristov kvet!
6. Chápu to občas aj mladí ľudia od piva, že ako sa do hory volá, tak sa z lesa ozýva...
7. Nech si človek nasadzuje akúkoľvek masku, každý a vždy hľadá istotu a lásku.
8. Je občas dobré zaujať polohu mŕtveho chrobáka, alebo je to pozícia vždy a celkom na draka?
9. Snažme sa byť dokonale moderní a dnešní, pozor len na to, že sme aj hriešni, aby sme neskončili ako škodiaci a smiešni.

 

1. Nesnažme sa príliš o stopercentných plusákov,
lebo si vyrobíme ďalších problémových bezákov. 20. 5. 2015



Je to veľký paradox, ale snaha o totálne dobro nakoniec prináša vždy väčšie katastrofy a viac krvi ako snaha o nejaké obmedzené dobro "enem pro nás a pro naše dzeci."
     Mali sme tu na Slovensku príklad, ktorý ešte ani nedoznel, snahu o totálnu a spasiteľnú zmenu slovenského katolicizmu v prevedení arcibiskupa Róberta Bezáka. Jeho príbeh je podobný, ako príbeh Husa, Luthera, Kalvína a následne reformátorov na báze ateizmu, teda
francúzskych, boľševických, globalistických a všemožných iných revolucionárov. Základná tendencia všetkých týchto smerov je tvrdenie o tom, že ja osobne mám pravdu a presadím si ju aj cez mŕtvoly. Aj symptómy sú podobné, len ľudia ich v akomsi zaslepení nechcú vidieť.
Bezákova ochranka takmer zbila kňaza pred oltárom a mne sa istý rehoľník takisto vyhrážal ešte na začiatku týchto zmätkov, samozrejme, bez akýchkoľvek racionálnych argumentov. Takíto ľudia a takéto tendencie sú poznateľné väčšinou už v začiatkoch a aj konce sú
rovnaké, spoznávame ich podľa ovocia a znovu a opakovane sa učíme na vlastnej koži.
     Ján Hus bol iste neohrozený a statočný až do konca, ani pomery v Čechách a vo vtedajšej Cirkvi neboli ideálne, ale aké nakoniec zanechal ovocie a čo po ňom zostalo? Kvôli čomu chodia turisti do Prahy? Asi menej kvôli husitským tradíciám a viac kvôli Karlovmu mostu
a protireformačným barokovým stavbám.
     Tie snahy o všeobecné dobro, o takzvanú všenápravu a o totálnu spravodlivosť pre úplne všetkých nakoniec po ich neúspešnom a krvavom presadzovaní vedú do vytvárania rôznych siekt a iných elitárskych zoskupení a to je tiež spoločná tendencia a spoločný koniec všetkých
nerealistických reformátorov. Učme sa teda pridávať plyn, milí idealisti, ale predovšetkým sa naučme brzdiť. Uvedomme si, že najprv prišli boľševici a Stalin a až potom nacisti a Hitler. Nemci sa masovému vraždeniu učili od pomerov, ktoré našli po vpáde do neprekonateľnej ríše dobra, ktorá vyprodukovala neuveriteľné množstvo zla a krvi za púhych dvadsať rokov.
    Tie snahy o ideálnu spoločnosť sa prejavujú v rôznych prevlekoch a aj teraz nám rôzni maskáči neustále otĺkajú o uši globálnu a neuveriteľnú víziu spravodlivosti pre úplne všetkých, samozrejme, s vylúčením akéhosi neustále znovu prekážajúceho Boha. Dajme si pozor, svieti červená!

2. Netvárme sa, že produkujeme prebytok medu,
aby sme nenalievali do hláv riadnu dávku jedu.
24. 5. 2015


Dobrý pastier by sa mal správať k svojim ovečkám rovnocenne, aj k tým najúbohejším a najhriešnejším. Nemôže jedny uprednostňovať a rozmaznávať´a iné posielať do hája, alebo do ešte menej utešených destinácií. Zvlášť pre duchovného pastiera je možno dôležitejšie toto spravodlivé a nikým nepohŕdajúce správanie k ľuďom, ako prípadné neúmyselné omyly v náuke. Pretože poznanie sa pominie, ale láska ostane. Kacírstvo teda nie je len nejaké neznabožstvo, ale je to v prvom rade delenie ľudí do kategórií, vyvolávanie nenávisti a otvorená a verejná neposlušnosť nadriadeným, väčšinou starším a skúsenejším, autoritám. Ak vám niekto bude tvrdiť, že on je dobrý a nevinný a všetci ostatní mu chcú zle, mal by nám v hlave súrne zablikať alarm. Ľudí, je to jedno, či laikov a či klerikov, totiž nespoznávame podľa pekných rečí, ale podľa reálnych skutkov. Ľudia však majú stádovitosť v krvi, chcú byť poslušní a podriadení nesprávnym spôsobom, ktorý voláme manipulácia. Nielen ženy, ale aj niektorí muži, jednoducho potrebujú niekoho si ctiť a obdivovať a niekoho odsudzovať a
dehonestovať. Nechcú vidieť, nechcú počuť, nechcú vedieť. Možno mám trochu právo takto hovoriť, uvažujem nad tým a pokúšam sa tieto jednoduché zásady ľuďom vysvetliť už pomaly štyridsať rokov a nie raz som pritom zažil ten beznádejný pocit volajúceho na púšti.
Od dobrých cieľov a záujmov je totiž len krok k opovážlivému zatracovaniu ľudí a k vytváraniu uzavretých a mierne a či bez miery fanatických a rôzne privretých spoločenstiev.     
Pre toto všetko si vážim pátra Tisa a omnoho menej si vážim pátra Kolakoviča, pretože kvôli svojim nereálnym cieľom riskoval životy druhých ľudí. Čože to hovoril Ježiš vojakom v Getsemany?
"Povedal som vám, že ja som to. Keď teda mňa hľadáte, nechajte týchto odísť." / Ján 18, 8 - 9 / A ešte predtým vo veľkňazskej modlitbe / Ján 17 / sa náš Spasiteľ tak trochu chváli svojim učeníkom, že ich ochránil a nikto z nich sa nestratil, iba syn zatratenia. Myslel tým Judáša.     
Iste si máme ceniť nadšených ľudí, ale nesmieme ich zbožňovať a môžeme k nim byť kritickí. Pretože zbožnosťou je aj používanie zdravého rozumu, pretože aj to je dar Boží. V tomto odmietaní sebazbožňovania si môžeme vziať príklad aj od islamu, ktorý ho však tiež evidentne nedodržiava a aj moslimovia často zbožňujú samých seba. Je to očividne všeľudské
pokušenie a sám náš Mesiáš nás pred ním prísne vystríha slovami:"Prečo ma nazývaš dobrým? Nik nie je dobrý, jedine Boh." / Marek, 10, 17 / Menej teda myslime na to, akí môžeme byť dobrí, úžasní a jedineční a viac na to, ako v našich daných pomeroch a danom ľudskom okolí môžeme slúžiť Bohu, potešovať ľudí a pomáhať im, bez toho, že by sme ich chceli reformovať a nalievať im do hláv našu neprekonateľnú dokonalosť.

KYRIE ELEISON! PANE, ZMILUJ SA!

3. Je zlý, kto chce uchovať život pokojný a dobrý, kto láka ľudí do vojny?

31. 5. 2015



Nemôžem si pomôcť a viem, že to vyvolá búrlivé a nenávistné reakcie, ale musím na rovinu povedať, že fenomén Kolakovič kalí vodu na Slovensku až dodnes a vôbec nie je náhoda, že tak odporcovia samostatného Slovenska, ako aj obhajcovia nehodného arcibiskupa, pochádzajú práve z radov jeho nasledovníkov.
     Áno, prebieha tu tu doslova zápas medzi tisovcami a kolakovičovcami, pričom jedni vyhlasujú Tisa za vraha a druhí Kolakoviča za hochštaplera, pričom obe skupiny nemajú pravdu a mali by sa nad svojimi jednoznačnými posudkami oveľa dôkladnejšie zamyslieť.
Miešajú sa tu totiž dve problematiky, ktoré ťažko zladiť a dajú sa zmieriť len tak, že sa snažíme pochopiť, že človek nemá zodpovednosť len za seba, ale aj za druhých a pozícia prezidenta Tisa bola zásadne odlišná od pozície nadšenca a vizionára Kolakoviča. Je pravda, že máme za dobro, krásu a poriadok obetovať aj život, ale musíme dlho uvažovať nad tým, aby sme to nerobili takým spôsobom, že narobíme ľuďom v hlavách dlhodobý zmätok  a nakoniec zapríčiníme viac škody, ako osohu. Preto si myslím, že osobu svojho vylúčeného člena by si mali dôkladne preskúmať a analyzovať členovia jeho rehole, konkrétne povedané, jej slovenskej provincie.
     Pretože predpokladať a naznačovať o osobe štátnika, ktorý nepodpísal jediný rozsudok smrti, že bol vrahom, je do neba volajúci hriech a už mnohokrát som zopakoval, že kým si to Slovensko neuvedomí, nemôže očakávať Božie požehnanie. Niečo iné je zodpovednosť za seba a za ľudí, ktorí podľahnú môjmu nadšeniu a nezodpovednosti a niečo iné je rozhodovať o osude celého štátu počas svetovej vojny a pokúšať sa udržať v ňom poriadok, pomôcť čo najviac ľuďom a zachrániť toľko životov, koľko sa dá, aj za cenu vlastnej hanby a obety vlastného života.
     Je naozaj smutné, že mnohí z nás, ktorí sme celý život túžili po slobode a bojovali za ňu, musíme teraz s ešte väčším nasadením obhajovať triviálne zásady zdravého rozumu.
     Nech nám je milostivý Pán Boh a naša matka Sedembolestná!

 

4. Má byť kresťan utajený a krásny, alebo je povinný byť verejný a jasný?

               13. 6. 2015


     Je to vždy veľké pokušenie budovať si určité štruktúry, do ktorých tí menejcenní a neschopnejší nevidia a robiť výber ľudí podľa určitých, stále lepších a dokonalejších kritérií.
     Milí moji, uvedomte si, že nič horšie a nič viac nemôžeme robiť proti Kristovmu učeniu ako práve toto! Prečo mali kresťania dlhodobo najviac mučeníkov, nielen celkove, ale aj percentuálne a majú ich doteraz? Pretože sa nechcú prispôsobovať tomuto svetu a ak strácajú
túto svoju prednosť a energiu, prestávajú byť kresťanmi. Čím sa však viac prispôsobujeme tomuto svetu, ako keď sa zašívame, utajujeme a v prípade potreby aj klameme do očí? Práve v tom je prednosť a cena kresťana, že má odvahu a cíti povinnosť vyznávať Krista verejne a za každých okolností. Je iste zbytočné a nešetrné ísť hlavou proti múru, ale nikdy nemôžeme tvrdiť, že ten múr, ktorý oddeľuje a rozdeľuje ľudí je dobrý!
     My naozaj máme byť svedkami evanjelia a preto si vážim statočných a presvedčených svedkov Jehovu, aj keď veci zjednodušujú a tvoria slepé uličky, od ktorých sa potom sami odvracajú a popierajú ich. Ale je veľký rozdiel medzi nimi a scientológmi alebo moonistami, ktorí vystupujú pod krycími názvami, majú dovolené klamať v záujme organizácie a evidentne im ide viac o moc, ako o pravdu.
     Toto isté môžeme žiaľ v určitej miere povedať aj o islame a židovstve, ktoré majú uzákonené, že ich blížny je predovšetkým ich spoluveriaci a obhajujú a vysvetľujú iné zákony a spôsoby správania pre nich a podstatne iné pre tých iných a mimo.
     Áno, máme byť milosrdní a odpúšťajúci, ale musíme si uvedomiť, že zákony popierajúce rovnakú hodnotu ľudí, či už inovercov, alebo žien, v žiadnom prípade nie sú kompatibilné a či porovnateľné s evanjeliom. Ani šaria, ani talmud nie sú rovnocenné so slovami a zásadami človeka Ježiša, o ktorom veríme, že bol Božím synom a dokonalým tlmočníkom večných a pravdivých zásad. Ak teoreticky aj fakticky popierame Kristovu jedinečnosť, robíme samých seba zbytočnými a kašleme na hodnotu Kristovej obety, milosti a pravdy, ktoré nám za cenu veľkej námahy a poníženia osobne odovzdal do rúk a k dispozícii. Ak my máme byť ochotní obetovať aj život a aj za cenu straty pozemskej existencie nepopierať Kristove slová, musíme mať k tomu primeranú vieru a dostatočné motívy.
     Preto na záver opakujem, že k tým iným, variabilným a rôznorodým, treba byť milosrdní a tolerantní, ale nesmieme pritom zabúdať, že aj my máme svoju inakosť.

 

5. Ak opovážlivo zbožňujeme tento meniaci sa svet,
neničme pritom stále rovnako krásny Kristov kvet!


     Je nepochybné, že v stále modernejšom svete stále viac vzrastá násilie a nenávisť. Percentuálne je možno menej smrtonosné a kruté, ako v dávnych dobách, ale na druhej strane oveľa viac rafinované a úmyselné.
Prostriedky násilia sa stále vylepšujú a takisto sa nachádzajú stále dokonalejšie prostriedky manipulácie a lži. Kalné vody sa darí kaliť stále lepšie a život indivíduí, alebo milosrdnejšie, Božích dietok, má stále neurčitejšiu a relatívnejšiu cenu. Ako sa my, kresťanské spoločenstvo, môžeme tomu brániť?
     Stále znovu a stále pokornejšie si priznajme, že nemáme na to, aby sme vytvárali perfektný raj pre úplne všetkých, ani pri stále väčšej racionalite a lepšej technike. Kristus hovorí, že neprosí za tento svet, ale za tých, ktorých mu jeho Otec dal a v budúcnosti dá. Keď umýval nohy učeníkom, dával im najavo, ako sa majú k sebe správať, ako majú nielen meniť svet, ale uchovať aj existenciu svojho spoločenstva.
My iste máme byť milosrdní a dobrí aj k ľuďom, ktorí majú iné názory a koncepcie, pre ktorých je násilie a nerovnosť v základe ich pohľadu na svet, nielen prakticky, ale oproti Kristovej náuke aj teoreticky. Iste im môžeme umyť nohy, aj kúpiť topánky, ak to náš prebytok umožňuje. Ale nemôžeme im dávať najavo, že veriť v Alaha, alebo kradnúť, je úplne v poriadku! A takisto nemôžeme tvrdiť, že snaha obrátiť a poučiť iných ľudí a odovzdať im radostnú zvesť, je len vyzdobenou bublinou!
     Je nielen proti kresťanstvu, ale aj proti základnej logike, snažiť sa prispôsobovať ľuďom, ktorí sa často aj programovo nechcú prispôsobovať nám. Ježiš hovorí, že ako jeho ovečky ho máme nasledovať ako dobrého pastiera. Ale ak na to máme, upozorňuje nás, že sa máme
snažiť byť nielen ovečkami, ale aj pastiermi, a to nie hocijakými, ale dobrými, dokonca so snahou byť dokonalými, ako je náš Otec nebeský.
     Vnímať bolesť druhých ľudí je dôležité, ale nemenej dôležité je aj hľadať príčiny bolesti, nedostatku a lži, alebo sa o to aspoň úprimne snažiť. Toto je naše poslanie, s ktorým nás Kristus posiela do nemilosrdného, krutého a komplikovaného sveta a my sa za tento cieľ musíme dokázať zrieknuť úplne všetkého a obetovať sa až do krajnosti. Ale nie tak, že  budeme zneucťovať, po latinsky dehonestovať, svoje spoločenstvo, svoje spôsoby, zásady a tradície. Ak takýmto spôsobom pochovávame samých seba, náš Otec nebeský sa nám nepoďakuje a bude si hľadať iných, úprimnejších, statočnejších a pokornejších nasledovníkov. Možno aj z  tých, ktorí robia zle a my im nedokážeme rozumne pomáhať a vzdávame sa aj privilégia a povinnosti účinne a jasne im zvestovať radostnú zvesť. Ak sami sebe nechceme dobre, komuže budeme lepší? Ak nedokážeme pravdivo pomenovať nespravodlivosti, manipulácie a sebectvo, ktoré produkujeme práve my, ako chceme nasledovať Krista a zmeniť svet?
     Náš zakladateľ sa obával, či ešte nájde vieru na Zemi, keď znovu príde, teda takú vieru, akú on hlásal a predstavoval si. Pretože tej hlúpej viery a hriešnej sebadôvery je stále dosť.

                                      KAJAJME SA A VERME EVANJELIU!

 

6. Chápu to občas aj mladší ľudia od piva,
že ako sa do hory volá, tak sa z lesa ozýva....

29. 6. 2015


Človek vo všeobecnosti má dve veľké pokušenia, buď veci príliš komplikovať, alebo ich priveľmi zjednodušovať. Tieto tendencie sa vyskytujú nezávisle od formálneho vzdelania, ba aj nezávisle od veku.
     Kedysi som sa divil, že Ježiš sa rozhovoril až po tridsiatich rokoch mlčania a tichého pozorovania sveta okolo seba. Dokonca ani počas toho najintenzívnejšieho zvestovania neskĺzol do netrpezlivosti a radikalizmu. Zjednodušene sa dá povedať, že bol neuveriteľne pokorný, v modernej reči sebakritický a mnohé nechával otvorené, odkazoval na Tešiteľa, ktorého nám pošle, keď spomedzi nás odíde. Pritom ale sľubuje, že prostredníctvom svojho príkladu zostane s nami navždy a až do konca nám bude dodávať nádej, že ten koniec nebude smutný, ale dôstojný a radostný. Zdá sa mi, že na tento živý a jasný Kristov odkaz zabúdame a podceňujeme ho. Dokonca mám niekedy pocit, že si v dnešnej uponáhľanej dobe "otvárame ústa proti nebesám", modernejšie povedané, sme nekoncepční a dezorientovaní.
     Svet je síce čoraz viac rozbitý, ale popri zúfalých situáciách zároveň očividne smeruje k zjednoteniu na podklade potreby riešenia stále väčších spoločných problémov. Je otázka, nakoľko môžeme cestu k jednému ovčincu a jednému pastierovi urýchliť a minimalizovať trápenia a zákruty na tejto síce komplikovanej, ale nevyhnutnej trase. Náš Spasiteľ hovorí jednoznačne, že on je cesta, pravda a život a kto nezhromažďuje s ním, rozhadzuje.
     Myslím teda, že je evidentné a nepochybné, že sa naďalej treba podľa Kristovho príkladu snažiť odvracať ľudí, nielen ateistov, ale aj inovercov, od množstva zlých ciest a nepovažovať tieto snahy za slávnostné hlúposti. O nasledovanie Krista sa celé stáročia snažilo množstvo ľudí a v záujme obrátenia svojho okolia pritom obetovali minimálne svoju kariéru. Je náhoda a som za to vďačný, že som účinkoval a možno ešte chvíľu budem, v pokojnejších časoch, v ktorých som neprišiel k vážnejším úrazom a postihnutiam na ceste ohlasovania Božieho kráľovstva. Možno sme my, samozvaní apoštoli, trochu naivní, fanatickí a namyslení, ale označenie hlupáci si väčšina z nás nezaslúži.
     Aj ľudia vo veľkých funkciách a s bohatými skúsenosťami majú niekedy sklon rýchlejšie hovoriť, ako myslieť. Hádam nebude na škodu veci a ani veľkou opovážlivosťou občas ich na to upozorniť.

                                                                        FESTINA LENTE. PONÁHĽAJ SA POMALY.

 

7. Nech si človek nasadzuje akúkoľvek masku,
každý a vždy hľadá istotu a lásku.
                     

12. 7. 2015


     Ľudia, či už ženy, alebo muži, hľadajú lásku, ktorá je istá, večná a bezpodmienečná. Dieťa ju ešte hľadá v sebe a v Bohu a možno preto Kristus hovorí, že práve deťom patrí nebeské kráľovstvo a ak nebudeme ako deti, nevojdeme v neho. Deti by sa však nerodili, keby nás, pubertálnych, adolescentných a občas aj dospelých, nelákala iná láska, podľa možnosti tiež bezpodmienečná a istá, pričom si ale uvedomujeme, že to absolútno v nej ťažko natrvalo a úplne nájdeme. Tento protiklad riešili v sebe a okolo seba mnohí ľudia, nielen svätý
Augustín. Je samozrejmé, že tieto záhady a ciele si riešia a kombinujú ženy svojím spôsobom a podľa svojich možností a muži takisto, takže aj ja som o tom prinútený uvažovať z mužského hľadiska.
     Francúzsky dramatik Pierre Beaumarchais už v 18. storočí prišiel na myšlienku, že koho chce Boh zničiť, raní ho slepotou, alebo ho spraví príťažlivým pre ženy. Je to iste nespravodlivé obvinenie Boha, lebo aj zdravý rozum, aj úspech u žien, sú Božie dary, ktoré sa ale často navzájom vylučujú, alebo si aspoň prekážajú. Je úžasná, ale mimoriadne vzácna vec, ak sa človeku darí v oboch smeroch , ale je nesmierne ťažké a náročné obe cesty zladiť. Preto nielen apoštol Pavol píše o tom, že ľahšie je slúžiť Bohu a poznávať Boha bez ženy, ale aj
Ježiš hovorí, že opravdivá a bezvýhradná túžba po Božom kráľovstve často kladie prekážky raju na zemi v podobe súkromného a rodinného šťastia.
     Takisto, ako Boha nenájdeme nasilu, ani lásku medzi pohlaviami si nasilu nevynútime, najčastejšie je to dar, spontánny, nečakaný a rozumovo veľmi zriedka pochopiteľný. Neistota a bezradnosť tak v hľadaní Boha, ako aj v hľadaní pozemských a konkrétnych lások nám často motajú hlavu a privádzajú nás neraz k strachu, obavám,
komplexom, ba až k zúfalstvu. Niekomu sa podarí tieto okolnosti a nevyhnutnosti prekonať ľahko, iným to ide ako v lete na saniach, nepríjemne a s neznesiteľným škripotom.
     Je ale fakt, že často by sme toho  Boha bez problémov a bolestí márne hľadali. Napriek možnosti zneužitia náboženského cítenia a túžby po inom usporiadaní aj vlastného života, aj sveta, by sme bez týchto hľadaní a pocitov márnosti teda veľa strácali, aj ako individuality, aj ako ľudstvo. Preto kritizujme a trápme sa, robme výčitky sebe, životu, aj Bohu, ale nestrácajme úctu k nemu, lebo prídeme nielen o istotu, že sme milovaní, ale aj o reálny pohľad na seba a na svet okolo nás.

                           
TRP KOZÁKU, BUDE Z TEBA ATAMAN!

 

8. Je občas dobré zaujať polohu mŕtveho chrobáka,
    alebo je to pozícia vždy a celkom na draka?

16. 7. 2015


Pozrel som si nedávno záznam z besedy "Hodina bez arcibiskupa" a mal som pocit, že vidím možný zrod kacírstva v priamom prenose. Nemôžem si pomôcť, ale mi to tam priam smrdelo sírou. Prítomní kňazi boli doslova bombardovaní nekvalifikovanými invektívami a bolo mi ich trochu aj ľúto. Znovu som si ale uvedomil, že slovenská makromolekula tela Cirkvi si za to môže aj sama a to dlhodobo.
     V prvej "Meditácii nie príliš medovej" som sa dosť vehementne obul do protestantov a naďalej si za tým stojím, ale na druhej strane mám pocit, že my katolíci sme prestali snažiť sa o pravdu a skôr sa snažíme byť s každým zadobre - čo v takej miere asi tiež nie je dobré.
Úplne mi v tej besede chýbal hlas druhej strany, to známe "et audiatur altera pars." Nikto tam nespomenul Róbertovu propagáciu až príliš tvrdého rocku, čudné a nesúvislé reči na festivale Pohoda a aj inde, ignorovanie spolubratov a podliezanie priaznivcom, originálne názory na dejiny Slovenska a Cirkvi, delenie ľudí na tých mojich a ostatných a podobné prešľapy vyvolávajúce nie príliš zbožnú a príjemnú atmosféru. Celkove mám pocit, že to naše katolíctvo sa už pomaly ospravedlňuje aj za to, že vôbec existuje a existovalo.
     Je fakt, že ľudia majú sklon k modlárstvu, po rusky k idolopoklonstvu a nikto im ten ich idol a čierno - biele videnie podľa vzoru svojho vzoru nedokáže zobrať. Ale to neznamená, že Cirkev sa nemá k takýmto kauzám, úletom a správaniam vyjadrovať. Dokonca by som pritvrdil, že nielen má, ale aj musí, pretože svojich členov by mala posilňovať a nie oslabovať. Vstaňme teda znovu na už toľkokrát podlomené kolená a uvedomme a obhájme si svoju cenu voči tým iným a ostatným. Myslím si, že je už najvyšší čas a tak ako nás predtým
očisťovala krv mučeníkov a pravdivých ľudí, tak by to malo byť aj teraz  a až do konca vekov.
     Tu už samozrejme nehovorím o nešťastnom, pomýlenom a dúfam, že nie prešpekulovanom Róbertovi, ale o tom, že celé naše spoločenstvo by malo pochopiť, že nie je jedno, v čo veríme, čo vyznávame a za čo trpíme. Ak stratíme odvahu, pocit vlastnej dôstojnosti a potrebnosti, stratíme všetko. Opakujem ešte raz, že vôbec nie je jedno, v čo veríme a ako podľa toho žijeme. Je veľká chyba, že okrem toho, že sme hriešni, tak sme aj smiešni a robíme si to len a len my sami. Obávam sa, že to, čo sa teraz deje, je samovražda Cirkvi v priamom prenose a nepovažujem takéto obavy za prehnané. Možno by občas pomohlo, keby sme si premeditovali záhorácku definíciu, že "jedno je na tragači kolečko..."

                          

9. Snažme sa byť dokonale moderní a dnešní,
pozor len na to, že sme aj hriešni,
aby sme neskončili ako škodiaci a smiešni.
1.8.2015


Základný problém v živote každého človeka je určenie pravdy, ktorú vyznáva a vyriešenie paradoxu nezaslúženého a z hľadiska jeho, ale i jeho blízkych a milovaných, nezmyselného zla. Sú to iste smrteľne vážne otázky a primerane tomu ma hnevá, keď vidím o tom s vážnou tvárou uvažovať samozvaných určovateľov a rozlišovateľov dobra a zla a takisto samozvaných ukazovateľov tej už konečne najsprávnejšej cesty.
Veríme však v určitého suveréna, ktorý nám povedal, že on je cesta, pravda i život. Už som to vo svojich úvahách neraz rozoberal a znovu to opakujem, že poznať pravdu nemôžeme bez poznania života, cesty svojej a cesty svojich milovaných, ktorá často nevedie priamočiaro k šťastiu a blaženosti a závisí od mnohých temných okolností, ktoré pri tej najlepšej snahe a vôli nedokážeme rozlíšiť a určiť. Ak obhajujeme akýkoľvek názor a akúkoľvek organizáciu a či spoločenstvo, mali by sme to vždy mať na pamäti. Tak ako tieň zákonite a nevyhnutne ide za svetlom, takisto sa aj pri tých najsnaživejších, najsprávnejších a najsvetlejších úmysloch generuje, reprodukuje a či po našom nasleduje a vyrastá aj ten nevyhnutný kúkoľ medzi tou hoci aj evidentne najkrajšou a najlepšou pšenicou.
Problém posudzovania ľudí a aj organizácií, vrátane skaly Petrovej, je v tom, že ak chceme vidieť zlé, vidíme zlé a ak chceme vidieť dobré, vidíme dobré. Toto neustále čistenie zraku, to povestné hľadanie brvna vo svojich očiach, je dlhodobo a možno aj naveky nevyhnutné. My môžeme kritizovať budhizmus, ktorý ignoruje význam a zmysel utrpenia, môžeme kritizovať islam pre jeho vzťah k ženám a inovercom a bezpochyby musíme mať jasno, že tou cestou k správnemu životu nie je ani pohanstvo s jeho poverami, modlárstvom a zbožňovaním sily vecí a osôb, ktoré tú silu nemajú a pravdu už vôbec nie.
Všetci, bez výnimky, musíme a môžeme byť aj kritickí, ale nielen voči iným, ale aj voči sebe a uvedomovať si, že sklony, ktoré kritizujeme u iných, máme aj my a neraz sme ich nielen vo svojom živote, ale aj v histórii svojich vyznaní, prejavili.
Tieto tendencie, po starom, pokušenia, sa prejavujú v nás a medzi nami stále znovu a neustále. Takisto máme neustále a možno až naveky možnosť prejavovať sebakritiku, po starom pokoru a bez týchto, aspoň pokusov o odhad svojich reálnych možností, neprežijú nielen jednotlivé náboženstvá, ale ani ľudstvo ako také. Zvlášť je to aktuálne v období stále rastúcich ničivých potenciálov, proti prejaveniu ktorých nám môže už naozaj pomôcť len úcta k Bohu a vďačnosť za toľkokrát prejavenú milosť voči nám.
Mnohé myšlienky, ktoré som tu načrtol boli uz mnohokrát povedané, iste aj krajšie a účinnejšie. Berte teda tieto moje riadky ako kostrbaté, ale úprimné, so snahou o spomínanú sebakritiku.
Snažme sa teda byť dokonalí, ako je Boh dokonalý, ale vyhýbajme sa pritom pýche na seba a pohŕdaniu druhými zároveň.

BOŽE, BUĎ NÁM MILOSTIVÝ A ŽEHNAJ NÁS!


   Print Friendly and PDF Necenzurovane RSS

             
Hlavná stránka