Rodičia a starí rodičia, ktorí spoločne so zločincami a vlastizradcami z vysokej politiky umožnili, aby ich vlastné deti a vnuci boli okradnutí o budúcnosť vo vlastnej krajine, spoločne ich vyhnali a vyháňajú do cudziny, budúce generácie obrali o detstvo a budúcnosť, tvoria cca 70 % Slovákov, nemožno považovať za súčasť národa, ale len za plebejcov bez vlastného názoru, ktorí nikdy nemajú právo byť súčasťou tohto národa, lebo prispeli a prispievajú k jeho postupnej likvidácii.
Hlavná stránka

ČO MA TRÁPI?              

                                                    

          Ako otec dvoch detí v tínedžerskom veku už nejakú dobu pociťujem taký zvláštny nepokoj, ktorý sa dá nazvať aj skepsou a obavou. Možno si teraz položíte otázku, z čoho tá moja skepsa či obavy pochádzajú, či majú svoje opodstatnenie, alebo sú zbytočné? Poviem to otvorene, na rovinu, bojím sa o budúcnosť mojich detí a nie som sám. Aj keď sa snažím odmala viesť svoje deti k samostatnosti a som s nimi nadmieru spokojný, keďže obidve inklinujú športu, dokonca závodne – a tomu prakticky podriaďujú a prispôsobujú svoj život. Tréningy či turnajové zápasy v rámci Slovenska zvyšujú u nich istý druh odolnosti, poctivé tréningy sú im dôkazom nielen ich vytrvalosti ale aj športových úspechov.

          Ale predsa mám strach a obavy, čo ich bude čakať až budú v mojom veku, keď dnešné Slovensko je na pokraji politického, ekonomického a morálneho úpadku – a toto všetko sa neustále prehlbuje, ale s tým prichádzajú aj nové nástrahy. Čia je to vina? No predsa nás dospelých. S hrôzou sa pozerám na zbabelosť, sluhovstvo, prispôsobenie sa zlu, aj keď väčšina z nás pozná tie následky. Ničíme život svojim deťom, vnukom, budúcim generáciám a vyháňame ich z vlastnej krajiny. Nie je to hanbou pre národ, ktorý sa považuje za zvrchovaný, svojbytný s pocitom istej hrdosti? Alebo si len namýšľame že sme zvrchovaní, svojbytní a hrdí?

Jozef Križánek


   PRINT RSS

             
Hlavná stránka