Upozornenie! Tieto stránky sú monitorované !!!
Hlavná stránka

Podlý Dzurinda a podlý Fico ako jedna rodina

         Naoko na seba vrčia, štekajú, občas sa aj okydajú. V tom základnom si ale rozumejú. V okrádaní, klamaní, nenávisti a v pohŕdaní vlastného národa, ako aj v parazitovaní na jeho účet. Pozrime sa v krátkosti ekonomickým pohľadom do nedávnej doby po novembri 1989, keď dopredu  pripravené zbojstvá cez ekonomiku sa začali realizovať. Najskôr to boli tzv. holandské dražby preferované a riadené ekonomickým tupohlavcom, diletantom a zločincom Ivanom Miklošom, verným to poskokom trhového boľševika Václava Klausa a jemu  podobných, ktorých vedomosti neboli ani na úrovni ekonomického minima pre stredné školy. „Privatizovalo“ sa, v skutočnosti sa kradlo a drancovalo nielen v rozpore s predvolebnými sľubmi, ale zberby z vysokej politiky si to ešte poistili aj cez zákony. Cynizmus nepoznal hranice. Veď povýšiť napríklad blahobyt organizovaného zločinu nad vlastný národ cez ekonomiku, keď cez zákony pripravené a schválené členmi ponovembrových vlád a parlamentov, kde takto nadobudnuté milióny a miliardy im umožnili a umožňujú mať materiálnu, technickú  a finančnú prevahu nad políciou a prokuratúrami len dokazuje, že arcizločineckí a arcizlodejskí rodičia a starší súrodenci z vysokej politiky na svoje deti a mladších súrodencov z organizovaného zločinu nezabudli. A dnes, v období svetovej hospodárskej a finančnej krízy sa organizovaný zločin za milióny a miliardy získané trestnou činnosťou cez zákony pripravené a schválené gaunermi a profesijnými tupohlavcami z ponovembrových vlád a parlamentov, si bezproblémovo cez nastrčené osoby rozšíri svoj hospodársky a politický vplyv. A potom sa môže kľudne stať, že rodičia z vysokej politiky a ich deti z organizovaného zločinu si svoj politický a ekonomický vplyv na Slovensku rozdelia systémom „fifty-fifty.“    

         Po tejto ére prišla éra zvrchovaných arcizločincov a arcizlodejov z čeľade mečiarovcov a slotovcov, kde sa nezabudlo ani na tzv. robotníkov z čeľade Jána Ľuptáka. Poctivo sa drancovalo a „privatizovalo“ nekonečných sedem rokov. Potom nastala zmena. Boli nahradení novými zbojníkmi. Zbojníkmi „reformnými“ – pravicovými a liberálnymi z SDKÚ-DS, kde trh bol povýšený za jedinú pravdu. Krytie im robili aj pretransformované komunistické zberby z SOP a SDĽ doplnení o Antikristovu organizáciu KDH, uslintané ANO a cudzích štátnych príslušníkov z SMK žijúcich na Slovensku. Miesto potrestania politikov z HZDS, SNS a ZRS za všetky nimi napáchané ekonomické zločiny počas ich vládnutia, ťarcha bola prenesená na nevinných občanov. Ako jedna rodina si tu porozumeli SDKÚ-DS, SMK, ANO, „kresťanskí“ pokrytci z KDH a ľavičiarske hordy z SOP a SDĽ. Plodmi tejto politiky sa stali sociálne samovraždy a bránenie slovenským ženám cez ekonomiku rodiť deti. Lichvárske židovské zberby, hlavne tie zahraničné, si mädlili ruky. Prečo by aj nie, keď z toho taktiež bohato profitovali. Spoločne, ako jedna rodina, slovenskému národu predviedli, že fašizmus sa dá cez ekonomiku nielen sofistikovať, ale aj to, že na likvidáciu nevinných cez tzv. ekonomické reformy nemusia byť ani koncentračné tábory a plynové komory. VERU TAK, PROFESIONÁLNY PLAČKO FEDOR GÁL. Alebo židovské zločiny na nevinných občanoch Slovenska sú súčasťou reforiem a demokracie?

         Bolo to naplánované veľmi precízne – hneď od novembra 1989. Prvé desiatky miliárd, ktoré sa začali vedome rozkrádať či vyvážať do zahraničia dopredu vybranými a vyvolenými gaunermi ešte v rámci ČSFR, bolo treba ale nahradiť. Pre politikov to nebol žiadny problém. Najskôr to bolo drastické zvýšenie cien, ktoré najviac postihlo matky samoživiteľky, zdravotne postihnutých a dôchodcov. Vedome boli dohnaní k tomu, pokiaľ chceli prežiť, aby siahali na svoje celoživotné úspory. Potom prišli na rad ostatné časti obyvateľstva. Lekári, učitelia, zdravotné sestry, drobní živnostníci, výrobní pracovníci, študenti...

Podlý Fico nahradil podlého Dzurindu

         Je len logické, že pravicovo-liberálne fašistické pokusy na slovenskom národe sa odzrkadlili aj vo výmene politických garnitúr v posledných voľbách v roku 2006. Pravicového antisociálneho psychopata Dzurindu vymenil antisociálny boľševický psychopat Robert Fico. Samozrejme, že všetky ekonomické zločiny napáchané v rokoch 1998-2006 politikmi SDKÚ-DS, ANO, KDH, SMK, SDĽ a SOP ostali nepotrestané a ich následky boli opätovne prenesené na nevinných občanov. Fico, Mečiar a Slota názorne dokázali, ako si v zločinoch proti ľudskosti, v sofistikovaní fašizmu a v nenávisti k slovenskému národu porozumeli s Dzurindom, Miklošom, Hrušovským, Bugárom, Ruskom, Malchárkom, Csákym, Zajacom, Kaníkom, Beblavým a im podobnými.

         Existuje množstvo dôkazov o tom, ako Robert Fico pohŕda slovenským národom a jeho dejateľmi. Ako názorný príklad tu chcem uviesť niektoré pasáže z jeho prejavu v Hlbokom v sobotu 9. júna 2007 na oslavách Roka J. M. Hurbana. Citujem: „Pochopme už raz a navždy, nehľadajme iné raje, keď je Slovensko našim rajom, keď je toto naša zem zasľúbená. V nej sme predurčení k veľkým skutkom... Vláda, ktorej som premiérom, chce slúžiť vám, občanom Slovenska s takou oddanosťou, ako jej nezištne slúžili Štúr a Hurban. Nikdy sa nepýtali, čo Slovensko urobí pre nich, ale boli vždy a všade pripravení vykonať pre Slovensko všetko! Skloňme svoje hlavy, Slováci a spytujme si svedomie, čo sme my súčasníci, občania urobili pre Slovenskú republiku? Ona, naša drahá slovenská vlasť, čaká nie na naše reči a hádky, ale čaká na naše hurbanovské skutky.“

         Takže sa pýtajme: pre koho je Slovensko rajom a zemou zasľúbenou? Odpoveď je veľmi jednoduchá: pre arcizločincov a arcizlodejov z vysokej politiky, pre zbojnícke privatizérske zberby, pre cudzích investorov a bankárov, pre organizovaný zločin a konkurzné mafie. Koľko pohŕdania a cynizmu je v Robertovi Ficovi, keď vládu pod jeho vedením ide prirovnávať k oddanosti Štúra a Hurbana k slovenskému národu? Či privatizérski arcizlodeji typu Juraja Širokého a jemu podobných, keď na šnúrkach ich gatí visí práve Robert Fico, či oni predstavujú tú štúrovskú a hurbanovskú oddanosť slovenskému národu? Nie je našou hanbou a zbabelosťou, nás, vyše deväťdesiatich percent Slovákov, že sme doteraz nedonútili skloniť hlavy tých skutočných arcizločincov, arcizlodejov, tyranov a vrahov slovenského národa z ponovembrových vlád a parlamentov, aby si verejne spytovali svedomie a poslať ich tam kam patria: do väzenia a na šibenice, pokiaľ by sa tu uzákonil trest smrti.

Dzurindove túžby

         Pozadu nechce ostať ani pravicový antisociálny psychopat a plnohodnotný predstaviteľ sofistikovaného fašizmu Mikuláš Dzurinda. Možno opätovne zatúžil po pochvalách zahraničných arcizlodejských bankárskych lichvárov a investorov, keď v čase svojho vládnutia bol nimi považovaný za slovenského ekonomického a reformného tigra, zatiaľ čo ja som ho už vtedy verejne nazýval fašistickým tyranom a vrahom slovenského národa. Ktovie, či sa mu doteraz nesníva o výroku Larsa Christensena z Danske Bank, ktorý 18. 4. 2006 pre agentúru Reuters povedal, citujem: „POD VEDENÍM DZURINDU SA SLOVENSKO STALO ÚŽASNÝM PRÍBEHOM O CESTE K BOHATSTVU.“ Škoda len, že ani jeden z nich nespomenul nevinné obete radových Slovákov ktorí za toto bohatstvo slovenských politikov a cudzích bankárov kruto zaplatili. Niektorí aj vlastným životom – sociálnou samovraždou. A tí ostatní biedou a utrpením.

         Názorne to dokumentuje aj jeho článok v denníku Pravda z 29. 1. 2009 pod nadpisom – Východisko z krízy je v ďalších reformách. Kvôli objektivite ho uverejňujem v plnom znení, a zároveň ho doplním o moje argumenty.

         Ekonomiky v USA a najbohatších krajinách neochoreli preto, že ich vlády presadzovali liberálne opatrenia a privatizáciu. Tieto ekonomiky ochoreli preto, lebo spotrebúvali a míňali viac, ako boli schopné vytvárať. Chorobu možno prijať a odovzdať sa jej, alebo sa proti nej vzoprieť. Kde však hľadať silu, poučenie, skúsenosti alebo motiváciu? (Škoda len, že Dzurindovi nejako uniklo, že v USA najviac míňali a spotrebúvali arcizlodejskí bankárski lichvári a im podobní hochštapleri. Dokonca štýlom, že čím menej vytvárali, tým viac míňali a spotrebúvali. Miesto toho, aby boli povešaní a postrieľaní, za ich zločiny zaplatia daňoví poplatníci nielen v USA, ale v celom svete nielen znížením svojej životnej úrovne, ale aj biedou a utrpením, hoci oni na tom nenesú žiadnu vinu. Ozaj, prečo Dzurinda v čase, keď bol Bushov zadkolezec, mu nepripomenul, aby v USA menej spotrebúvali a míňali, keď neboli schopní toľko vytvoriť. Odpoveď je jednoduchá: veď Dzurinda bol vždy len zbabelým úbožiakom v jeho vzťahu k mocným. Aj pred novembrom 1989, aj po novembri 1989. – pozn. autora V. P.).

         Myslím, že skúsenosti, motiváciu i odvahu môžeme v týchto ťažkých časoch čerpať predovšetkým sami u seba. Slovensko po roku 1998 bolo v komplikovanej situácii. Ekonomika bola veľmi chorá, fabriky so zastaranou výrobou strácali odbyt, zdravé podniky boli v polovici deväťdesiatych rokov dané straníckym mecenášom a následne vytunelované, takže prepúšťali. Povesť Slovenska bola veľmi zlá. Naši susedia – Česi, Poliaci, Maďari – už dva roky rokovali o vstupe do EÚ, SR však bola z integrácie vylúčená. Všetky krajiny bývalej RVHP bojovali o zahraničné investície. Skrátka – východiskové podmienky boli vtedy na Slovensku ešte horšie, ako sú dnes. A čo dokázalo Slovensko za krátkych osem rokov? Dosiahli sme nevídaný hospodársky rast, získali sme mnohé významné investície, nezamestnanosť sme znížili o rovnú polovicu aj platy rástli čoraz rýchlejšie. ĽUDIA UKÁZALI VEĽKÚ SILU, UNIESLI ŤAŽKÉ BREMENO REFORIEM. A výsledky rýchlo prichádzali. Práce pribúdalo, životná úroveň sa začínala zvyšovať. Slovensko sa stalo uznávanou značkou. Nielen v Európe. (Takže si to zrekapitulujme. Arcizlodejské zberby mečiarovské a slotovské tu rozkradli a vytunelovali všetko čo sa dalo rozkradnúť a vytunelovať. Miesto ich potrestania a zabavenia nakradnutých majetkov pravicovo-liberálne  zberby z SDKÚ-DS, KDH, SMK a ANO, v spolupráci s ľavicovými zberbami z SDĽ a SOP následky preniesli na nevinných občanov. A cynický výrok Dzurindu: „Ľudia ukázali veľkú silu, uniesli ťažké bremeno reforiem,“ tiež niečo dokazuje: toto prasa opäť túži ešte po väčšom ľudskom utrpení nevinných občanov, aby opätovne pykali nielen za zločiny slovenských politikov, ale aj amerických a židovských bankárov. – pozn. autora V. P.).           

         Preto je nanajvýš aktuálne položiť si otázku: v čom spočíva slovenský úspech? Moja skúsenosť hovorí, že spočíval v poctivej práci, obrovskom úsilí ľudí a SCHOPNOSŤOU PRIJAŤ VÁŽNE A ZÁSADNÉ ROZHODNUTIA. Náš úspech spočíval v schopnosti zvládnuť odvážne reformy, súčasťou ktorých boli veľmi silné impulzy pre ekonomiku. Preto som presvedčený, že keď sme toto zvládli pred desiatimi rokmi, tak to dokážeme zvládnuť aj dnes. Amerika ozdravuje banky za ťažké miliardy, my nemusíme. Silné európske krajiny majú obrovské dlhy, my sme tie naše významne skresali. Preto je potrebné tieto výhody využiť a ťažké časy súčasnosti uchopiť ako veľkú výzvu a šancu. Hrozbu finančnej krízy premeníme na šancu vtedy, ak v našom stále pomerne dobrom ekonomickom prostredí prijmeme opäť správne, potrebné a účinné rozhodnutia. Rozhodnutia,  ktoré udržia investorov na Slovensku a prilákajú nových. Rozhodnutia, ktoré budú motivovať všetkých premýšľať, ako si udržať prácu, ako zohnať, obstarať si prácu novú. (Vyzerá to tak, že vševedka Dzurindu treba nakopať nielen do zadku, ale aj do jeho pripečenej hlavy. Aby už konečne povedal, že rozkradnuté miliardy zo strany slovenských politikov, privatizérov a záujmových skupín majú takú istú hodnotu ako investície od zahraničných investorov či pôžičky od zahraničných bánk, cez ktoré Slovensko stratilo ekonomickú a národnú samostatnosť. Alebo mi chce niekto tvrdiť, že tie zbojnícke vŕšky po celom Slovensku boli postavené z bezcenných papierov? – pozn. autora V. P.).

         Som presvedčený, že ešte nie je neskoro prijať také rozhodnutia. Myslím, že najlepšou cestou k prijatiu týchto rozhodnutí je čestná, otvorená diskusia v Národnej rade. Diskusia, ktorá bude zbavená ideológie a nálepiek, ktorá aspoň na chvíľu nebude skúmať, čo je pravicové a čo ľavicové, čo je „neoliberálne“ a čo je „sociálne“. Potrebujeme skorú a poctivú diskusiu o tom, aké opatrenia ochránia našu ekonomiku, aké opatrenia povedú k vytváraniu nových pracovných miest. A najmä – potrebujeme konkrétne činy ako výsledok takejto diskusie. (Taktiež zastávam názor, že už konečne potrebujeme konkrétne činy. Tým najzákladnejším činom by bolo uzákonenie trestu smrti a verejné popravy. Minimálne 500 kandidátov by sa nazbieralo a usvedčilo. Dzurinda, Mikloš, Kaník, Mečiar, Slota, Fico, Paška, Tomanová, Migaš, Rusko, Hrušovský, Beblabý, Majský, Poór, Široký, kágebácko-eštebácke zberby z Penty, členovia konkurzných mafií.... – pozn. autora V. P.).

         Pokiaľ mi je známe, staršia Dzurindova dcéra 23-ročná Zuzana píše scenáre do seriálu Ordinácia v ružovej záhrade, vysielaného na TV Markíza. Nepochybne musí mať talent a nemusí byť odkázaná na meno a protekciu cez svojho otca. Preto by som jej doporučil, aby sa začala zaoberať písaním mimoriadne aktuálneho scenára pod nadpisom: Pred novembrom 1989 zbabelé nuly, po novembri fašistickí tyrani s pravicovými vidinami. Hlavnými hrdinami by boli jej otec Mikuláš Dzurinda a Ivan Mikloš. 

Vladimír Pavlík    


Hlavná stránka