Hlavná stránka
Upozornenie! Tieto stránky sú monitorované !!!

Hurá na arcibiskupa Sokola!

         Pochybujem, či v ponovembrovom Československu, ako aj neskôr v samostatnom Česku a Slovensku existuje nejaký publicista či občan, ktorý by napísal také množstvo kritických a negatívnych článkov na arcibiskupa Jána Sokola, ako som to urobil ja osobne. Či to už bolo v Necenzurovaných novinách, alebo na internete. Keď som v roku 1993 napísal obsiahly dokument pod názvom Agent ŠtB žehná Slovensku, telefónne linky do pražskej redakcie Necenzurovaných novín boli žeravé. Mnohí to vtedy považovali za priamy útok voči katolíckej cirkvi na Slovensku.

         Dnes som sa opäť rozhodol písať o arcibiskupovi Jánovi Sokolovi. Nie preto, aby som s ním súhlasil o jeho výrokoch v súkromnej televízii TA3, kde povedal: „Ja si vážim prezidenta Jozefa Tisa, veľmi si ho vážim. Keď som bol ja dieťa, boli sme veľmi chudobní. Keď bol on prezidentom, boli sme na úrovni. Tu bol blahobyt. Nič nám nechýbalo, pritom bola vojna.“  Píšem preto, aby som vyjadril zásadný odpor proti pretransformovaným prednovembrovým komunistickým zločincom, ponovembrovým politickým prostitútkam, pravicovým politickým zločincom s vysokým stupňom fašistického cynizmu, prezidentovi Gašparovičovi s preukázateľnou minulosťou ako spolupáchateľa zločinca, zlodeja a štátneho teroristu Vladimíra Mečiara, tzv. sociálnemu demokratovi Ficovi, ktorý svojim mlčaním sa stotožnil so sociálnymi samovraždami, ku ktorým pravicoví fašistickí politici dohnali nezanedbateľný počet občanov, kadejakej polointelektuálnej luze pasujúcej sa za morálnu elitu a svedomie národa, ako aj večne uplakaným pokrytcom a farizejom zo židovských náboženských obcí na Slovensku. Spoločne, ako jedna rodina, začali odsudzovať a moralizovať arcibiskupa Sokola. Samozrejme s podporou zadkolezeckých mienkotvorných médií, ktorým ale neprekáža ponovembrový fašizmus zavedený slovenskými politikmi na nevinných občanoch. Dokonca im neprekáža, hoci o tom vedia, že Slovensko má fašizoidného eurokomisára Jána Figeľa, ktorý v Sydney ako bývalý štátny tajomník MZV SR rečnil pri pamätnej tabuli, na ktorej bolo aj meno veliteľa POHG Otomara Kubalu. Mám pocit, ako keby štvornásobný vrah chcel kázať o morálke šesťnásobnému vrahovi. Ba dokonca, ako keby si dal ešte navyše záväzok, že ho dokonca aj prevychová.

Čo nespomenuli, alebo nechceli spomenúť Sokolovi kritici

         Priznám sa, nerád idem do niečoho nepripravený. Preto som si k tejto kauze zaobstaral dostatok materiálov, ktoré som dôkladne preštudoval. Prvé čo ma zarazilo, že ani v jednej kritike, analýze či reakcii na výroky arcibiskupa Sokola sa ani slovom nehovorí nielen o ponovembrovom slovenskom fašizme, ani o jeho skutočných predstaviteľoch, ba dokonca ani o jeho obetiach. Veď ponovembrové fašistické zákony cez ekonomiku, ako aj zavedenie systému kolektívnej viny na nevinných, ktoré dohnali nezanedbateľný počet slovenských občanov k sociálnym samovraždám, desaťtisíce ich duševne povraždili, ktoré popreli ich práva nielen na dôstojný život, ale aj samotný život, a nielen ich, to všetko tu nezaviedli ani Hitler, ani Tiso. Zaviedli a zrealizovali ich tu pretransformovaní prednovembroví komunisticko-fašistickí zločinci spoločne s ponovembrovými sadisticko-fašistickými pravicovými zločincami. Znovu opakujem, že tu sa nejednalo o obdobie rokov 1939 – 1945, ale sa jednalo o obdobie rokov 1994 – 2006. A pripraviť fašistickými metódami o život nevinných občanov v mierovej dobe je omnoho podlejšie, ako v období fašizmu a nacizmu. 

         Obdobie vojnového Slovenského štátu je spájané s prezidentom Tisom. Zastávam názor, že je osobne zodpovedný za zločiny proti ľudskosti v tom období. Nikdy sa ale nestotožním s tým, že im mohol zabrániť. Dalo sa z jeho pozície zabrániť duševne chorému arcizločincovi Hitlerovi, aby sa slovenskí Židia vyhli koncentrákom a vraždeniu? Ako kňaz mal ale výnimočnú šancu sa pozitívne zapísať do dejín, dokonca byť prehlásený za svätého, alebo skutočného mučeníka. Ako kňaz mal totiž svätú povinnosť odmietnuť spoluprácu s nemeckým fašistickým a nacistickým zlom. Ako kňaz nemal právo robiť s týmto zlom kompromisy. Pre neho nemohlo existovať ani väčšie ani menšie zlo. Jeho svätou povinnosťou mala byť Kristova obeta.

         Samozrejme, vyvstáva tu ďalšia otázka. Bol by po tejto jeho obete nemecký fašizmus a nacizmus prestal vyvražďovať slovenských Židov, Rómov, ako aj ostatných nepohodlných? Odpovedám jednoznačne, nie, neprestal by vyvražďovať. Dokonca by si boli našli omnoho poslušnejšieho slovenského politika, ako bol samotný Tiso. Taká bola realita. Treba úplne jednoznačne povedať, hlavne tým, ktorí majú neustále pocit, že Slovensko je povinné sa kajať a ospravedlňovať ešte ďalších 100 rokov za existenciu vojnového Slovenského štátu, že ani fašizmus, ani nacizmus, ani koncentračné tábory, ani druhá svetová vojna, dokonca ani vznik samotného vojnového Slovenského štátu NEVZNIKALI na Slovensku. Nebojme sa preto adresne ukázať aj na tých skutočných vinníkov. Bola to nielen zrada západných krajín v prípade vtedajšej Československej republiky, nezmyselné ústupky Hitlerovi, ale pred touto zradou to bol ešte finančný kapitál, dokonca aj židovský kapitál, za ktorý sa budovali koncentračné tábory. Len tak mimochodom: bol za toto po vojne nejaký židovský veľkopriemyselník odsúdený? Treba taktiež povedať, že pokiaľ by Hitler nebol obsadil Československo, jeho ďalšie vojenské expanzie by ostali obmedzené.     

Poďme rekapitulovať, oponovať a porovnávať                

         Kampaň proti arcibiskupovi Sokolovi mi začína pripomínať kampaň proti Charte 77 za bývalého režimu, v rámci ktorej umelci povinne podpisovali tzv. Antichartu. Aký to paradox, či pľuvanec pravde a morálke, keď aj druhá manželka Václava Havla podpísala Antichartu! Aký to paradox, keď aj takýto predstavitelia odsudzujú a moralizujú arcibiskupa Sokola. Poďme ale ku konkrétnym faktom, kde si názorne ukážeme, že aj s písaným slovom sa dá kúzliť aspoň tak ako s paragrafom.

         Ostrieľaný komunistický novinár Vladimír Jancura v denníku Pravda z 5. 1. 2007 v článku pod nadpisom – Komu sa za Tisa žilo dobre, cituje výrok historika Stanislava Mičeva: „Čudujem sa, že jeho eminencia arcibiskup Sokol nerozlišuje, komu sa za Tisa žilo dobre a komu zle, lebo úplne ináč na tom boli arizátori a ich obete.“  Napriek tomu, že tohto historika považujem za profesionálneho odborníka, poviem pár poznámok k jeho vete. Pokiaľ pán historik tvrdí, že úplne ináč na tom boli arizátori a ich obete, tak mu chcem skromne pripomenúť, že vtedajšia arizácia židovského majetku bola len malou omrvinkou oproti ponovembrovým privatizačným rabovačkám, kde hŕstka vyvolených okradla o majetok väčšinu občanov. Dokonca na tejto privatizácii sa priživil aj organizovaný zločin. Takto  sprivatizovaný majetok sa potom rozkradol, vytuneloval, aktíva sa presunuli na kontá privatizérov, ľudia z týchto podnikov stratili zamestnanie, mnohí z nich sa dostali na okraj spoločnosti a sociálne dno. Preto by bolo namieste, keby pán historik Mičev, pokiaľ raz bude hodnotiť ponovembrovú históriu Slovenska, napísal aj takúto vetu: „Čudujem sa, že Dzurinda, Bugár, Csáky, Kaník, Zajac,  Mikloš, Mečiar, Slota, Fico, Čarnogurský, Hrušovský, ako aj ostatní ponovembroví politici nedokázali rozlíšiť, komu sa od novembra 1989 žilo dobre a komu zle, lebo úplne ináč na tom boli zlodejskí privatizéri a ich obete.“ 

         Samozrejme, že bokom nechce ostať ani úlisný a slizký prednovembrový boľševický káder, odkojený komunisticko-fašistickou a štátno-teroristickou ideológiou KSČ a KSS Peter Weiss, bývalý predseda Strany demokratickej ľavice, toho času vysokoškolský učiteľ. Jeho zvrátené boľševické bludy s obľubou prezentuje nielen pravicovo-liberálny denník SME, ale aj pretransformovaní boľševici v službách komunistického kapitalizmu či kapitalistického komunizmu v denníku Pravda. V denníku SME z 5. 1. 2007 sa mimo iného zamýšľa, citujem: „Nechám bokom predstavu, aké reakcie by v Nemecku vyvolalo, keby niekto z tamojších arcibiskupov povedal, že za Hitlera bol blahobyt.“  Nepochybne touto vetou Peter Weiss dáva do jednej roviny Tisa s Hitlerom. Myslím si, aj vzhľadom na tie argumenty, ktoré som už uviedol, že toto komentár nepotrebuje, azda len taký dodatok: Peťko, Peťko, ty hlava dezinformačno-dubová, len ti do nej nasrať a močkou to zaliať.           

         Pomerne obsiahly priestor dostal tento údajný antifašista, ktorý, len tak mimochodom, sa stotožnil s komunisticko-fašistickým aktom štátneho  terorizmu zo strany Vladimíra Mečiara, aj v denníku Pravda z 13. 1. 2007 pod nadpisom – Zločinecké ciele, zločinecké činy. Úvod začína touto vetou: „V celom svete, najmä však na Západe, vyvolávajú veľké pobúrenie pokusy spochybňovať alebo bagatelizovať holokaust Židov a Rómov a ďalšie prejavy politiky genocídy, ktorú cieľavedome a metodicky uskutočňoval Hitlerov nacistický režim tretej nemeckej ríše.“  Škoda len, že Peter Weiss nejako pozabudol, že už dávno pred Hitlerovým nacistickým režimom sa v boľševickom Rusku páchal aj v mene Židov omnoho hroznejší holokaust, ako aj to, že fašizmus a nacizmus sú len deťmi a mladšími súrodencami boľševizmu a komunizmu. Pokiaľ sa ďalej odvoláva na historika Ľubomíra Liptáka, že nacistickému Nemecku pod Hitlerovým vodcovstvom nešlo o porážku, ale o zničenie protivníka, tak ako autor tohto článku som nútený konštatovať, a to na základe nezvratných historických faktov, že takéto niečo sa robilo už omnoho rokov skôr, taktiež v boľševickom Rusku. V tom Rusku, ktoré do novembra 1989 bolo pre súdruha Petra Weissa sväté a nepoškvrnené.

         V ďalších pasážach článku sa cez výroky arcibiskupa Sokola snaží spochybňovať nielen Konferenciu biskupov Slovenska, ale aj samotnú cirkev. Vyčíta im, že sa od tohto obdobia nedištancovali, čo je podľa neho obrovský škandál. Vyzdvihuje modernú slovenskú štátnosť, ktorá sa hlási k odkazu Slovenského národného povstania, pričom nejako zabúda, podľa môjho názoru, vedome zabúda, na zavrhnutiahodné zločiny proti ľudskosti, ktoré páchali niektoré partizánske hordy, ktoré nemali nič spoločné s partizánmi podieľajúcimi sa na protifašistickom odboji. Pokiaľ Tisa nazýva kolaborantom fašizoidného totalitného režimu, tak mu treba pripomenúť, že aj Gottwald, Zápotocký, Husák, skrátka celá komunistická nomenklatúra, ako aj väčšina radových komunistov od roku 1945 – 1989 boli kolaborantmi komunisticko-fašistického totalitného Sovietskeho zväzu. A bol ním aj Peter Weiss.

         Popri ňom sa v tom istom denníku, dokonca na spoločnej dvojstrane, vyjadril k výrokom arcibiskupa Sokola aj katolícky kňaz, teológ a publicista, ako aj predseda Teologického fóra Karol Moravčík. V článku pod nadpisom – Katolícke smútenie za minulosťou mimo iného konštatuje, citujem: „Jozef Tiso nechcel Židov poslať na smrť. Minimálne však toleroval a zopár ráz aj verejne obhajoval riešenia, ktoré boli neľudské a nekresťanské.“ Ako som už vyše naznačil, so slovami sa dá krútiť ako s paragrafmi. Zdokumentujem to aj na vete, ktorú napísal kňaz Karol Moravčík, a dám ju do súvislosti s obdobím rokov 1994 – 2006. „Dzurinda, Mikloš, Mečiar, Slota, Bugár, Weiss, Hrušovský, Čarnogurský, Kaník, Zajac, Csáky, ako aj ďalší politici nemali záujem doháňať nevinných slovenských občanov k sociálnym samovraždám. Ani ich duševne vraždiť. Minimálne však tolerovali a zopár ráz aj verejne obhajovali nimi pripravené a schválené zákony, ktoré boli neľudské a nekresťanské, keď doháňali nevinných občanov k sociálnym samovraždám, alebo ich duševne vraždili.“

         Pozadu nechceli ostať ani ľavicoví intelektuáli myšlienkovo blízki týždenníku SLOVO. A tak v čísle 2/2007 bola uverejnená – Výzva k výrokom arcibiskupa Jána Sokola. Považujú za škandalózne a neprípustné, aby vysoký cirkevný predstaviteľ vyjadroval na verejnosti svoj obdiv k protagonistom slovenského fašizmu. Dôrazne žiadajú predstaviteľov cirkví, aby nezneužívali princíp slobodného vedeckého bádania na zľahčovanie úlohy slovenských fašistov. Odmietajú myslenie, v ktorom je blahobyt pre jedných presypaný z mešca iných!

         Rozmýšľam, či mám nad touto výzvou plakať, alebo sa z nej smiať? Aj ja považujem za škandalózne, že ľavicovým intelektuálom, ktorí sa podpísali pod výzvu v týždenníku SLOVO, neprekážajú sadisticko-fašistickí tyrani a vrahovia z ponovembrových vlád a parlamentov, že im neprekáža, keď blahobyt sadisticko-fašistických tyranov a vrahov z vysokej politiky, ako aj nimi vytvorených ekonomických zbojníkov, je presypaný z mešca iných. Že ich blahobyt je postavený aj na tom, že systémom kolektívnej viny za zločiny ktoré napáchali, ťarchu za toto preniesli na nevinných občanov. Aj takto vyzerá ponovembrový slovenský fašizmus, podpísaní signatári tejto výzvy v týždenníku SLOVO! Pokiaľ napríklad v ponovembrovom Slovensku zomierali ľudia pre nedostatok prístrojov v nemocniciach, ako to priznali bývalí ministri Zajac a Rusko, ako aj poslanec Mikuš, tak to nebolo vinou ani Hitlera, ani Tisa. Bolo to vinou ponovembrových politikov. Vy, signatári tejto výzvy, ste svojim mlčaním a zbabelosťou tento ponovembrový fašizmus taktiež nielen rehabilitovali, ale ste aj jeho spolupáchateľmi. Včetne slovenského premiéra Roberta Fica.

         Nedá mi ešte, aby som nespomenul angažovanosť prezidenta Gašparoviča k tejto kauze, že nepovažuje slová arcibiskupa Sokola o blahobyte počas vojnovej Slovenskej republiky za šťastné. Škoda len, že tento občiansky zbabelec a dvojtvárnik nezacielil svoj ostrý pohľad do vlastného košiara v prezidentskom paláci. Bol by zistil, že ním milovaný učiteľ a vzor, jeho, obrazne povedané, najintímnejšia predĺžená ruka v prezidentskom paláci, Milan Čič, v istom periodiku pod názvom SOCIALISTICKÉ SÚDNICTVO č. 4/1970 sa verejne stotožnil a propagoval komunisticko-fašistické zákony č. 231/1948 Zb. a č. 232/1948 Zb., podľa ktorých popravili statočnú a čestnú vlastenku Dr. Miladu Horákovú a ďalšie desiatky nevinných obetí, včetne kňazov. Mimochodom, Dr. Milada Horáková prežila fašistické koncentráky ako aktívna odporkyňa fašizmu a popraviť ju nechali aj fašistickí a nacistickí kolaboranti z KSČ.

         Pokiaľ mi je známe, tak arcibiskup Ján Sokol na rozdiel od Milana Čiča NIKDY VEREJNE NEOBHAJOVAL, ANI NESÚHLASIL, ANI NEPROPAGOVAL ZÁKONY, pomocou ktorých boli popravovaní a vraždení nevinní ľudia.       

Vladimír Pavlík

            

                   

Hlavná stránka