Sociálne samovraždy – krutá realita v mene
ponovembrových fašistických politikov
Zastávam názor, že tak ako je popieranie holokaustu trestným činom, tak
by trestným činom na Slovensku malo byť aj popieranie
sociálnych samovrážd, ako aj ich utajovanie zo strany politikov, ekonomických analytikov, ostatných verejných
činiteľov a médií. Do Trestného zákona by mal pribudnúť nový paragraf
pod názvom „samovraždy cez ekonomiku“, ktorého nepremlčateľnosť, z titulu
ako zločinu proti ľudskosti, by bola uzákonená a ktorého úvodný text by bol
nasledovný: „Kto pripraví a schváli
také ekonomické zákony, ktoré budú potláčať práva občanov nielen na dôstojný
život, ale aj život samotný, ktoré doženú občanov k sociálnym samovraždám,
bude považovaný za vraha. Pokiaľ takéto zákony doženú k sociálnym samovraždám
viac ako dvadsať občanov, bude
považovaný za vedomého masového vraha .....“
Masoví
vrahovia z vysokej politiky a ich spolupáchatelia
Povedzme si úplne otvorene, že sociálne samovraždy sa na Slovensku stali
jednou absolútne utajenou témou. Ale aj úplne normálnym a bežným javom,
ktorý sa stal súčasťou tzv. ekonomických reforiem. Skoro takým, akým boli
koncentračné tábory počas druhej svetovej vojny na likvidáciu bezbranných a nevinných
ľudí, aj keď experimenty a časové obdobia boli odlišné. Pri týchto
novodobých ponovembrových fašistických zločinoch proti ľudskosti si porozumeli
pravica s ľavicou, maďarskí politici s národniarmi a Maticou
slovenskou, v skutočnosti povedané s tzv. národniarmi, nezávislí so
stredovými, pravicové, ľavicové, štátne či súkromné médiá, ba dokonca mlčí, čo
je najhroznejšie, aj katolícka cirkev. Mlčí a nekoná MV SR a GP SR,
mlčí Ústavný súd SR, tretí sektor, všetky občianske združenia a humanitné
spolky, tento druh fašizmu neprekáža dokonca ani slovenským Židom, ktorí sa
tvária ako bojovníci proti fašizmu. Mlčanie, zbabelosť a slúženie zlu ich
spojilo do jednej veľkej fašistickej rodiny! Mlčaním podporili fašistických tyranov
a vrahov z vysokej politiky! Stali sa ich spolupáchateľmi! Mlčanie
a spolupáchateľstvo ich povýšilo na úroveň vrahov!
Je mimoriadne zaujímavé sledovať súčasnú taktiku špičkových politikov
z SDKÚ, SMK a KDH, ako aj im slúžiacich ekonomicko-analytických lokajov,
ktorú používajú voči koaličnej a vládnucej strane Smer-Sociálna
demokracia. Hlavne vtedy, keď nejakú tú odrobinku dajú trebárs dôchodcom, alebo
najslabším sociálnym vrstvám. Ako tie krvilačné šelmy začnú kričať: „odkiaľ
chcete na to zobrať“? Varovné prsty začínajú dvíhať zlodejské bankárske lichvy,
spolupodieľajúce sa na sociálnych samovraždách, zo Svetovej banky
a Medzinárodného menového fondu. Vraj sa jedná o prejedanie.
Škoda len, že varovné prsty nedvíhali vtedy, keď najskôr po
hochštaplerskej kupónovej privatizácii, po ktorej od roku 1993 už v mene zvrchovaného
najzločineckejšieho a najzlodejskejšieho protislovenského odpadu z HZDS
a SNS sa rozkrádal v tzv. privatizácii majetok nás všetkých, hlavne
v prospech vyvolených a privilegovaných, kde v rámci týchto rabovačiek pamätali aj na organizovaný zločin.
Keď ich v týchto ekonomických zbojstvách po víťazných voľbách v roku
1998 vymenili dzurindovci, miklošovci, kaníkovci, zajacovia, beblaví a im
podobné zbojnícko-drancovacie hordy, k zdvihnutým prstom malo pribudnúť aj
primerané bučanie a ručanie, ako aj s tým súvisiace otázky, či nebudú
tie rozkradnuté miliardy raz Slovensku chýbať?
Miesto toho
bolo Slovensko pasované za reformného tigra východnej a strednej Európy.
Stali sme sa investorským rajom. Zločinca, zlodeja a štátneho teroristu
Vladimíra Mečiara vymenil na osem rokov americký a západoeurópsky
zadkolezec Mikuláš Dzurinda. Čím viac nenávidel slovenský národ, s tým
väčšou poníženosťou slúžil západným bankám a investorom. Rozdávanie
cudzincom považoval za významné reformné kroky, keď mal dať tým najchudobnejším
a najbezbrannejším, tak to
považoval za prejedanie na úkor štátneho rozpočtu. Veď výrok Larsa
Christensena z banky Danske Bank pre agentúru Reuters z 18. 4. 2006,
citujem: „Pod vedením Dzurindu sa Slovensko stalo úžasným príbehom o ceste
k bohatstvu“, jednoznačne svedčí o tom, aká ponížená a vlastizradná
trasorítka v službách cudzích záujmov bola osem rokov predsedom slovenskej
vlády. Škoda len, že tento bankár nejako pozabudol povedať, že jeho banka
bohatla na úkor chudoby a ožobračovania väčšiny slovenských občanov. Samozrejme,
v spolupráci a v spolupáchateľstve so slovenskými politikmi. No
nielen jeho banka, ale aj ostatné banky a zahraniční investori, títo
novodobí a stále nenažratí kolonizátori, cez ekonomický fašizmus drancujúci
a ožobračujúci Slovensko, kde vlastní občania sa dostávajú do pozícií ich
otrokov.
Opätovne si tu pripomeňme, akým rafinovaným podvodom sa politickí
nominanti z SDKÚ, SMK a KDH v parlamentných voľbách roku 2002 dostali
k moci. Vo svojich volebných programoch a predvolebných sľuboch mali
množstvo sociálnych zákonov a opatrení, ktoré mali pomôcť tým najchudobnejším
a najbezbrannejším. Ľudia im uverili a dali im svoje hlasy. Keď sa
potom znovu dostali k moci, okamžite
tieto sociálne zákony v skrátenom legislatívnom konaní zrušili. Správali
sa tak, ako by už neboli ani ľuďmi, ktorých porodili ženy-matky, ale ako by to
boli tie najzavrhnutiahodnejšie monštrá splodené samotným Antikristom. Na
likvidáciu bezbranných už nepotrebujú koncentračné tábory. Tak ako fašizmu
a nacizmu prekážali starí a nevládni ľudia, ako aj telesne
a zdravotne postihnutí, aj dnes sú tieto skupiny ľudí presne v podobnej
situácii. Miesto vraždenia v koncentračných táboroch ich likvidujú cez ekonomiku
a sociálne samovraždy, kde svoje obete
doháňajú k tomu, aby si v zúfalstve, keď nie sú už schopní vyriešiť svoju
situáciu, dobrovoľne siahli na život. Brutálny
fašizmus vymenili za sofistikovaný fašizmus. Jeho predvojom sú Svetová
banka a Medzinárodný menový fond. V snahe čo najviac ponížiť ťažko
zdravotne postihnutých, sociálne odkázaných a im podobných vrstiev a
skupín, tak cez zákony politici SDKÚ, KDH, SMK a ANO presadili, že keď ťažko zdravotne postihnutému, ktorý
potrebuje celodennú opateru, sa zvýši dôchodok, o tú istú sumu znížia jeho
opatrovateľovi príspevok!
No nielen
to. Takýto opatrovatelia boli zákonom určení ako dobrovoľne nezamestnaní!!! To
znamená, že z toho mála si museli napr. platiť aj odvody do sociálnej
poisťovne. Mnohí sa dostali až do takej situácie, že keď sa im opatrovateľské každoročne
znižovalo, no zároveň s valorizáciou sa im zvýšili odvody, tak im
prakticky neostávalo už nič, žiadny príjem. Sú jedinou skupinou, ktorej sa
každoročne po valorizácii znižujú príjmy. Živoria z dôchodku ťažko
zdravotne postihnutého. Tento
fašisticko-tyranský a likvidačný zákon platí doteraz. Zaviedli ho
pravicoví politici, v platnosti ho nechali aj terajší, údajne sociálni,
koaliční politici. Dovolím si tvrdiť, že v počte obetí sociálnych samovrážd
od roku 1993 títo ponovembroví fašistickí politickí vrahovia už predstihli aj
samotné, za vojnového Slovenského štátu existujúce, Pohotovostné oddiely Hlinkovej
gardy pod vedením Otomara Kubalu. No
nielen v počte obetí, ale aj cynizme. Uvediem nasledovný príklad zo
svojich vlastných skúsenosti, ktoré zažívam nielen ja, ale aj ďalšie tisíce
opatrovateľov.
Tieto neľudské antisociálne zákony dohnali moju ťažko zdravotne
postihnutú matku v roku 2005 do takých psychických stresov, že jej prestalo
chutiť jesť, neustále plakala že mi je na obtiaž, častokrát vyslovovala prianie
zomrieť. Tak som napísal Národnej rade SR otvorený list, kde som im mimo iného
pripomenul, že túto republiku o stovky miliárd neokradli ani ťažko
zdravotne postihnutí, ani ich opatrovatelia. Pripomenul som im, že túto
republiku vedome rozkradli, alebo nechali vedome rozkradnúť, tí skutoční zločinci
a zlodeji z ponovembrových
vlád a parlamentov, ktorí následky za svoje vlastné zločiny a zlodejstvá
preniesli na plecia nevinných a bezbranných. V odpovedi mi bolo
doporučené, aby sme sa obrátili na charitu. Ani jednou vetou sa nezmienili
o tých skutočných vinníkoch – zločineckých a zlodejských politikoch z
ponovembrových vlád a parlamentov. Ani ma to neprekvapilo.
Ako sa fašisti
snažia likvidovať nefašistov
Keďže Generálna prokuratúra SR, Ministerstvo vnútra SR, Ministerstvo
spravodlivosti SR, Ústavný súd SR a Najvyšší súd SR dlhodobým mlčaním
a zbabelosťou dali tomuto druhu ponovembrového fašizmu zelenú, no v snahe
vykonať ešte nejakú nadprácu navyše, cez tzv. argumenty, Generálna prokuratúra
SR a Najvyšší súd SR rozpustili nefašistickú Slovenskú pospolitosť. Tomuto
protizákonnému aktu predchádzali dva návrhy – jeden od protislovenského škodcu
a parazita nenávidiaceho Slovensko Jána Slotu, a ten druhý, zo spolku
Ľudia proti rasizmu. S trpkým úsmevom a opovrhnutím som taktiež sledoval
mediálne bludy ohľadom Slovenskej pospolitosti zo strany podpredsedu vlády pre
vedomostnú spoločnosť, európske záležitosti, ľudské práva a menšiny Dušana
Čaploviča. Tento prednovembrový odchovanec komunisticko-fašistickej ideológie,
ktorého otec bol paradoxne v 50. rokoch uväznený práve v mene tejto
ideológie, nám niekoľkokrát zdôraznil, že Slota nemá s fašizmom
a nacionalizmom nič spoločné, čo dokumentoval aj tým, že taktiež podal
návrh na rozpustenie Slovenskej pospolitosti.
Ako sa ale ukázalo, Božie mlyny melú pomaly a isto. Čo sa vlastne
stalo? Tretieho septembra 2006 poslali predstavitelia rozpustenej Slovenskej
pospolitosti otvorený list predsedovi vlády SR Robertovi Ficovi, ktorý
v auguste 2006 nazval ich hlavného predstaviteľa M. Kotlebu polobláznom.
Otvorene poukázali na negatívny fenomén sociálnych samovrážd a za hlavných
vinníkov označili členov ponovembrových vlád a parlamentov. Požiadali
o stretnutie, kde chceli nielen o týchto fašistických zločinoch
hovoriť, ale aj hľadať riešenia, ako im zabrániť. Veď sa predsa jednalo a jedná o nevinných slovenských
občanov. Alebo to nie je pravda, takzvaný Slovák Ján Slota?
Odhalení
„nefašistickí“ fašisti
Pokiaľ som si naivne myslel, že tento otvorený list vyvolá v strane
Smer-Sociálna demokracia náležitú odozvu, že to rozhýbe nielen ich
sociálno-demokratickú česť, myslenie a cítenie, ale aj ich, s obľubou
predvádzajúci antifašizmus, bol som hlboko sklamaný. V niekoľkoriadkovej
odpovedi z Úradu vlády Slovenskej republiky, Sekcie ľudských práv
a menšín, pod ktorou bola podpísaná generálna riaditeľka Jana Kviečinská, nie je ani jednou vetou, dokonca ani jedným
slovom, spomenutá problematika sociálnych samovrážd. V odpovedi sa ale
môžeme dočítať, že: „Programové
vyhlásenie vlády Slovenskej republiky stavia na kontinuitu
s predchádzajúcou vládou všade tam, kde je to účelné.“ A ďalej sa
zaväzuje k tomu, že „v snahe rozvíjať multietnický a multikultúrny
charakter spoločnosti občanov Slovenskej republiky bude permanentne bojovať
proti všetkým formám rasovej, etnickej, náboženskej a politickej
neznášanlivosti.“
Čo k tomu dodať? Akurát – hanba a hnus, ako aj premenovanie
tohto úradu na Úrad vlády SR, Sekcia ľudských práv pre ochranu realizátorov
sociálnych samovrážd! Taktiež aj nový názov úradu pre podpredsedu vlády SR
Dušana Čaploviča – podpredseda vlády pre vedomostnú spoločnosť pre pochopenie,
realizáciu a utajovanie sociálnych samovrážd, európskych záležitostí
a rozvoja sociálnych samovrážd v rámci Európy, a ochraňovania
ľudských práv pre tých, ktorí doháňajú nevinných Slovákov k sociálnym
samovraždám.
Záverom chcem ešte pripomenúť, koľko cynizmu, arogancie, výsmechu
a pohŕdania v sebe skrýva aj nová iniciatíva Európskej únie, údajne
kampaň za ľudské práva a boj proti rasizmu, ktorá sa začala 1. septembra 2006,
kde sa paradoxne zapojilo aj Slovensko, v ktorom sú sociálne samovraždy už
štrnásty rok bežným javom. Aby táto fraška bola skutočnou fraškou
a pohŕdaním práv občanov zo strany politikov na dôstojný život, ako aj
život samotný, tak na tomto projekte sa
prednostne zúčastňujú aj mlčiaci zbabelci z občianskeho združenia Ľudia
proti rasizmu, ktorí nielen proti takémuto druhu fašizmu neprotestujú, ale zo
zákernej a podlej vraždy študenta Daniela Tupého si dokonca vyrobili
živnosť, ktorú povýšili nad samotné sociálne samovraždy.
Vladimír Pavlík