Ale, ale, súdruh Ondriaš
Bývalý poslanec NR SR za KSS Karol Ondriaš je mimoriadne plodný
a tvorivý človek. Na rozdiel od viacerých ortodoxných a zaslepených
komunistických fanatikov má nielen primerané vzdelanie, čo dokazuje aj jeho
publicistická tvorba s množstvom aktuálnych tém, v ktorých sa
napríklad snaží porovnávať aj zločiny komunizmu a kapitalizmu cez jeho
vlastný pohľad, vychádzajúci z jeho ideologického presvedčenia. Môže mu
slúžiť ku cti, že po novembri 1989 chcel ostať naďalej verný svojim ideálom,
neopustil svoju rodnú stranu, na rozdiel od množstva zločineckých, zlodejských
a karieristických súkmeňovcov, ktorí sa v mene svojich osobných
ambícií natlačili do novo vznikajúcich politických strán.
Možno práve preto ma šokoval jeho komentár v týždenníku ľavicových
intelektuálov SLOVO, č. 30 / 25. júl – 31. júl 2007 pod nadpisom – Konečne budeme mať zoznam disidentov. Pokiaľ
by takéto niečo vyprodukoval nejaký ortodoxný a zaslepený komunistický
fanatik so štyrmi ľudovými, alebo nejaký tzv. slovenský národovec uznávajúci
len tú svoju jedinú pravdu, ktorý je spokojný aj s tým, že aj keď sú politici zločinci
a zlodeji, no hlavne, že sú Slováci, preto je to v poriadku, tak by
ma to vôbec neprekvapilo. Skôr ako vyslovím protiargumenty, uverejňujem
celý komentár súdruha Ondriaša. Nepovažoval by som za férové z mojej
strany, pokiaľ by som sa zameral len na niektoré vety vytrhnuté
z kontextu. Citujem:
S úprimnou radosťou som
privítal správu, že poľské centrum Karta pripravuje medzinárodný slovník
disidentov, kde medzi takmer 400 protagonistami východoeurópskeho boja
s komunizmom sa dostalo aj 9 Slovákov. Pre dejiny našej civilizácie to
bude rozhodne dôležitý čin. Samozrejme predpokladám, že slovník bude obsahovať
aj ďalšie dôležité údaje, aby disidenti neboli vytrhnutí z kontextu dejín.
Napríklad: Ako dokumentujú
medzinárodné publikácie OSN a Svetovej banky, po páde socializmu
v bývalom socialistickom bloku nastal
všeobecný úpadok spoločnosti, kde len počet mužov, ktorí zmizli od roku
1990 až doteraz presiahol 10 miliónov. Správa OSN (UNDP: TRANSITION 1999)
uvádza, že od roku 1989 do roku 1999 „zmizlo“ z bývalého socialistického
bloku 9,7 milióna „mužov“. Správa na strane 42 hovorí: „Skoro 5,9 milióna mužov
sa stratilo v Ruskej federácii, 2,6 milióna na Ukrajine. Spolu
v bývalých krajinách Sovietskeho zväzu je to 9,0 milióna, a súčet pre
všetky krajiny bývalého socialistického bloku je blízko 9,7 miliónov. (...) Prechod na trhovú ekonomiku bol doslova
smrteľný pre veľmi veľa ľudí“. Správa OSN o ľudskom rozvoji za rok
2005 na strane 23 uviedla, že v dôsledku zvýšenia úmrtnosti v Rusku
sa „stratilo“ 7 miliónov mužov: „Počet
extra mŕtvych v Rusku počas rokov 1992 – 2001 sa odhaduje na 2,5 – 3 milióna.
Naša história nepozná prípad toľkého počtu obetí bez vojny, hladomoru alebo
epidémie.
Podľa
publikácie vedúceho ruského ekonóma Vladimíra Popova v Rusku
v dôsledku zlých životných podmienok a tým zvýšenej úmrtnosti,
zomieralo po roku 1989 o 700 tisíc ľudí ročne viac ako za socializmu.
Popov upozorňuje, že „takéto veľké straty zaznamenáva štát len v prípade
vojny“. Keď porovnám tieto obete demokracie s počtom mŕtvych
kontrarevolucionárov v stalinských gulagoch, tak demokracia po roku 1989
ZABÍJALA 20-KRÁT ÚČINNEJŠIE, AKO TO DOKÁZAL STALIN.
Verím, že v slovníku disidentov
nebude chýbať zoznam týchto obetí a ani zoznam niekoľko miliónov
detí-bezdomovcov, ktoré po roku 1989 v bývalom socialistickom bloku boli
donútené žiť v kanáloch. Podobne slovník disidentov bude potrebné doplniť
menami pol milióna mladých dievčat z bývalého socialistického bloku, ktoré
boli po roku 1989 podľa oficiálnych údajov predané na prostitúciu do celého
sveta.
Údaje Svetovej banky (World
Development Indicators 1999) ukazujú, že
po roku 1989 sa počet obyvateľov v bývalom socialistickom bloku žijúcich
pod hranicou chudoby zvýšil za päť rokov zo 14 miliónov na 147 miliónov. Každý
tretí obyvateľ bol chudobný. Neviem, či slovník disidentov bude obsahovať aj
zoznam 147 miliónov chudobných, či sa tam všetci zmestia. Alebo či bude
obsahovať aj zoznam státisíce narkomanov a HIV pozitívnych ľudí, ktorých
počet po roku 1989 stúpol 10 000-krát.
Sú disidenti za tieto obete, ktoré
niekoľkonásobne prevyšujú obete stalinských gulagov zodpovední? Ak áno, ako si
ich rozdelia? Boli disidenti za svoju disidentskú činnosť platení? Ak áno, ako?
To sú otázky, na ktoré by mohol pomôcť odpovedať histórii aj medzinárodný
slovník disidentov. Preto vydanie slovníka – takýto záslužný a humánny čin
– je potrebné len privítať.
Pohľad
z mojej strany
Je nezvratným faktom, že konštatovania súdruha Ondriaša
o ponovembrových zločinoch v Rusku, na Ukrajine, ako aj
v bývalom socialistickom bloku sú pravdivé a nespochybniteľné. Škoda
len, že neukázal na tých pravých
vinníkov, ktorí tieto zločiny napáchali. Možno nemal odvahu, možno nemohol napísať, že skutoční vinníci sa
volajú nomenklatúrni ruskí a ukrajinskí komunistickí zločinci, ako aj ich
spolupáchatelia z KGB. Monštrá z týchto dvoch arcizločineckých
a arcizlodejských organizácií mali v sebe ešte toľko drzosti a
cynizmu, že o rozkradnutý a vytunelovaný majetok ruského
a ukrajinského ľudu sa dokázali podeliť aj so sionisticko-židovskými
zlodejmi a organizovaným zločinom riadeným KGB. Škoda že tu nespomenul
komunistického ožrana Jeľcina, jedného z hlavných vrahov nevinných ruských
občanov, za ktorého éry sa najviac rozkrádal štátny majetok. Škoda že
nespomenul komunistického zločinca z bývalej KGB Putina, ktorý za svoju
prezidentskú funkciu zabezpečil za tieto ekonomické zločiny Jeľcinovi
beztrestnosť.
Pokiaľ
súdruh Ondriaš za toto viní nejakú demokraciu v mene platených disidentov,
myslím tým Rusko a Ukrajinu, tak si voči nemu dovoľujem použiť taký slogan
– „Ako by ho jedna kágebacko-boľševická mater mala“, alebo, „Ako by ho jedna
sionisticko-slobodomurárska mater mala“. Dokonca mu neprekáža odvolávať sa na
publikáciu Svetovej banky, že po páde socializmu nastal všeobecný úpadok
spoločnosti v bývalom socialistickom bloku, pričom musí dobre vedieť,
vrátane redakcie týždenníka SLOVO, že
práve sionisticko-židovské, slobodomurárske bankárske lichvy zo Svetovej banky
sa na tomto úpadku spoločne s vysokými komunistickými funkcionármi
a elitou KGB výrazne podieľali. Jeho plač nad tým, „že prechod na
trhovú ekonomiku bol doslova smrteľný pre veľmi veľa ľudí“ je skutočne
pravdivý, len zabudol dodať, že hlavní vinníci za tento stav sa volajú bývalí
komunistickí arcizločinci, ako aj arcizločinci z bývalých tajných
policajných zložiek, ktorí sa dokázali dohodnúť so zločineckou západniarskou
a americkou kapitalistickou zberbou.
Čo je ale na tomto najstrašnejšie, mám tým na mysli bývalý Sovietsky
zväz, keď možno na základe nezvratných faktov konštatovať, že občania žiadnej
krajiny si nevytrpeli toľko útrap a ukrutností, ako práve ľudia tohto
bývalého impéria. Napriek týmto utrpeniam žiadny štát na svete nesplodil toľko
géniov a osobností, ako práve táto ťažko skúšaná krajina. Utrpenia ich
občanov prežité počas druhej svetovej vojny si zaslúžia večnú úctu a obdiv
k tomuto statočnému národu – no nie k zločineckým politikom. Šokuje
ma, že súdruhovi Ondriašovi neprekáža fašistický cynizmus jeľcinovcov,
putinovcov, ako aj im podobným politickým zberbám, keď dokážu o zaslúžené
sociálne výhody okrádať doteraz žijúcich účastníkov druhej svetovej vojny,
pričom zločincov, ktorí rozkradli národný majetok, nechávajú na pokoji. Nie
vinou ruských a ukrajinských disidentov, ale vinou arcizločineckých
gorbačovovcov, jeľcinovcov, putinovcov, arcizločincov z bývalej KGB,
organizovaného zločinu v mene štátnych záujmov, sionistov, Židov
a slobodomurárov z bankárskych lichiev zo Svetovej banky
a Medzinárodného menového fondu zomiera
v Rusku po roku 1989 o 700 tisíc ľudí ročne viac ako za socializmu,
ako o tom píše ruský ekonóm Vladimír Popov. A pokiaľ súdruh Ondriaš
tvrdí, že demokracia po roku 1989 zabíjala 20-krát účinnejšie, ako to dokázal
Stalin, tak mu treba pripomenúť, že po roku 1989 sa v Rusku zabíjalo a zabíja v mene
„demokracie“ pretransformovaných komunisticko-fašistických
a kágebacko-fašistických arcizločincov. Hovorí sa tomu sofistikovaný
ekonomický fašizmus. Nie vinou disidentov, ale vinou arcizločincov
a masových vrahov z vysokej politiky sa po roku 1989 počet obyvateľov
v bývalom socialistickom bloku žijúcich pod hranicou chudoby zvýšil za päť rokov zo 14 miliónov na 147
miliónov.
Napriek
tomuto všetkému si súdruh Ondriaš kladie otázku, či sú disidenti za tieto obete
zodpovední? Ak áno, ako si ich rozdelia? Zaujíma ho, či boli disidenti za svoju
činnosť platení? Ak áno, ako? Preto sa mu pokúsim odpovedať na príklade dvoch
slovenských disidentov
v Antikristových službách, ktorí na rozdiel od tých ruských nesú veľkú
vinu na ponovembrovom utrpení veľkej časti slovenských občanov. Jedná sa
o Jána Čarnogurského a Františka Mikloška. Zodpovedne tvrdím, že František Mikloško za bývalého režimu dostával
peniaze zo Západu a ŠtB o tom vedela!!! Dokonca ani
nezakročila!!! Aj preto tento
disident dňa 15. 11. 2000 pre SITA vyhlásil, že november 1989 znamenal „jeden kardinálny pardon“ celému
komunistickému obdobiu, preto už nevidí dôvod, aby sa 40-ročné obdobie
komunizmu vyrovnávalo cez posledného náčelníka ŠtB Alojza Lorenca.
Ako plnohodnotný
Antikristov služobník takto František Mikloško komentoval v denníku SME
z 10. januára 2005 sadisticko-fašistické ekonomické reformy zavedené
sadisticko-fašistickými pravicovými tyranmi a vrahmi z SDKÚ-DS, SMK,
KDH a ANO: „Som veľmi prekvapený,
ale reformy, to je moje. Boli sme prvá reformná vláda, ktorá demontovala
komunizmus, a táto vláda je historicky reformná, napriek všetkým
problémom. (Ak pod pojmom, „napriek všetkým problémom“, teda, aj duševným
povraždením desaťtisícov nevinných, ako aj nezanedbateľným počtom sociálnych
samovrážd František Mikloško obhajuje reformy, tak potom konštatujem – fuj, ty
špinavý Antikristov lokaj a zadkolezec zahraničných zbojníkov – pozn. V.
P.)
Na ďalšom príklade disidenta Jána Čarnogurského súdruhovi Ondriašovi
dokážem, že komunisticko-fašistickí a eštebácko-fašistickí zločinci
a zlodeji mali v ňom po novembri 1989 nielen významného pomocníka
a spolupáchateľa pri rozkrádaní štátneho majetku, ale aj pri rozkladaní
kresťanstva a Kristovej cirkvi na Slovensku. Pre Domino fórum číslo
46/2005 povedal: „V sociálnej sfére sa komunizmus na Slovensku premenil na najtvrdší
kapitalizmus, akého dnes už ani na Západe niet“. Ďalej tu povedal aj
toto: „Na našej vnútroštátnej úrovni dohody medzi disidentmi
a komunistickou vládou sa dosiahlo, že pád komunizmu sa udial vcelku kultúrne
v rámci ústavných pravidiel a najmä bez krviprelievania“. Veru
tak, súdruh Ondriáš, sofistikovaný ponovembrový fašizmus páchaný na nevinných
slovenských občanoch je aj spoločným dielom zločincov z KSČ a ŠtB
a disidentskej vlastizradnej zberby typu Mikloško, Čarnogurský a im
podobní. Aj preto sú sociálne samovraždy, tento novodobý fašizmus, zakázanou
témou nielen pre súdruha Ondriaša, ale aj pre ľavicový týždenník SLOVO.
Vladimír Pavlík