Upozornenie! Tieto stránky sú monitorované !!!
Hlavná stránka

Politickí zločinci ako jedna rodina

 

         Pri sledovaní politickej talkshow De Facto v televízii JOJ, ktorej súčasťou sú aj esemeskové názory divákov, začínam mať dôvodné podozrenie, či voliči SDKÚ-DS, KDH a SMK majú aspoň tie najzákladnejšie poznatky o ekonomike a politike. Čo ma k tomu vedie? Napríklad aj ich bohorovné tvrdenia, že Ficovi sa dobre rozdáva z toho, čo Dzurindova vláda našetrila. Škoda len, že nedokážu rozoznať pomer, čo tieto pravicové zberby našetrili pre seba a čo okrádaním našetrili na občanoch. Slovo „prejedanie“ sa pre nich stáva zaklínajúcou modlou. Nakoniec, prečo by sme sa im mali čudovať, keď diletantské výroky zo strany ekonomických Mengelov Dzurindu a Mikloša sú pre nich ako ekonomická a politická biblia.

Realita

         Mám dostatok nezvratných dôkazov na to, aby som úplne otvorene skonštatoval, aj keď mnohým sa to bude zdať vulgárne, že vysoká politika na Slovensku je najzločineckejšou a najzlodejskejšou profesiou. Žiadna profesia napr. nevytvorila toľko masových vrahov, ako vysoká politika. Predstaviteľov vysokej politiky nemožno deliť na dobrých a zlých. Z nezvratných dôkazových materiálov môžem konštatovať, že približne 90% z nich možno rozdeliť do piatich skupín. Zločincov, väčších zločincov, ešte väčších zločincov, najväčších zločincov a extra špičkových zločinecko-zlodejských netvorov. Preto zastávam názor, že Slovensko nutne potrebuje uzákoniť trest smrti, a tzv. šokovou terapiou treba týchto gaunerov verejne utratiť.

         Samozrejme, existuje tu aj malá skupina politikov, ktorú možno zaradiť do kategórie slušných, ľudských, múdrych a rozhľadených. Realita nám ale ukazuje, že ich šance na prerazenie sú nulové. Možno v rámci moralizovania by som im mohol vyčítať, prečo napr. demonštratívne neodídu z vysokej politiky a na mimoriadnej tlačovke neuvedú skutočné dôvody. Áno, pred niekoľkými rokmi som sa s týmto stotožňoval, aj keď, trochu dlhšie mi trvalo, pokiaľ som na toto zmenil názor. Nakoniec, prečo by som to nepriznal. Veď od roku 1991 až po dnešok, som aj od takýchto jedincov získal množstvo nezvratných dôkazov nielen o zločinoch a zlodejstvách predstaviteľov z vysokej politiky, o ich cynizme, o ich nenávisti k vlastnému národu, ale aj množstvo ďalších vecí, o ktorých radoví občania nemajú ani poňatia.  

Dzurinda a Mikloš – zločinci, alebo ekonomickí diletanti v cudzích službách?

         Je prinajmenšom zaujímavé, že z množstva slovenských ekonómov, či ekonomických analytikov, doposiaľ ani jeden nenastolil tému, či je nejaký hodnotový rozdiel medzi rozkradnutými stovkami miliárd korún na Slovensku v mene zločincov a zlodejov z ponovembrových vlád a parlamentov, a miliardami, ktoré Slovensko dostalo a dostáva vo forme pôžičiek zo zahraničia? Náhoda, alebo zámer, že pri tejto téme, ako aj téme sociálnych samovrážd, mlčia nielen všetky politické subjekty, ale aj všetky médiá? Pokiaľ by som mal urobiť rozdiel medzi Dzurindom a Miklošom na jednej strane, a Ficom na strane druhej, tak veľkých rozdielov tu niet. Z Roberta Fica sa napr. ešte nestal autentický vrah vlastných spoluobčanov, na rozdiel od ekonomických Mengelov Mikuláša Dzurindu a Ivana Mikloša. Lenže svojim mlčaním o sociálnych samovraždách sa stal spolupáchateľom Dzurindu a Mikloša.

         Zásadný rozdiel vidím ale v tom, že Fico sa priamo nespolupodieľal na založení ponovembrového ekonomického fašizmu na princípe kolektívnej viny, kde následky za ekonomické zločiny politikov sa preniesli na nevinných občanov. Paradoxne ale, svojim mlčaním, sa s týmto stotožnil. Zakladatelia a duchovní otcovia týchto sofistikovaných fašistických zločinov sa volajú Dzurinda, Mikloš, Kaník, Beblavý a im podobní členovia vlád a poslanci Národnej rady SR z SDKÚ-DS, KDH, SMK, SDĽ a ANO. O tom, koľko sadisticko-fašistického cynizmu bolo v politikoch týchto štyroch pravicových strán, a tzv. ľavicovej SDĽ, svedčí niekoľko konkrétnych dôkazov.

         Ako som už vyše naznačil, vláda Mikuláša Dzurindu vo svojom prvom vládnucom období v rokoch 1998 – 2002 vedome pozakrývala ekonomické privatizačné zločiny za vládnutia HZDS, SNS a ZRS, pričom vedome a cynicky, systémom kolektívnej viny, ťarchu a následky preniesli na tých najslabších a najbezbrannejších. Dôchodcov, telesne a zdravotne postihnutých, ich opatrovateľov, ako aj sociálne odkázaných. Výsledkom bolo duševné vraždenie a sociálne samovraždy nevinných.

         Dnes, keď Dzurinda a Mikloš neustále, vo väčšine prípadov neopodstatnene, útočia na premiéra Fica, treba pripomenúť ďalší prejav ich cynizmu, farizejstva a pokrytectva. Krátko pred parlamentnými voľbami v roku 2002 vtedajšia pravicová koalícia SDKÚ, KDH, SMK a ANO prijala a schválila 22 sociálnych zákonov v prospech najslabších vrstiev obyvateľstva. Neinformovaný a problémov neznalý človek by mohol nadobudnúť pocit, že aj pravicoví politici majú v sebe ľudskosť, súcit a solidaritu. Omyl. Veľký omyl. Keď aj pomocou týchto zákonov získali v parlamentných voľbách 2002 nezanedbateľný počet hlasov, ktoré im pomohli opätovne zostaviť vládu, tak okamžite týchto 22 sociálnych zákonov zrušili. Bolo im tak naponáhlo, že to urobili v skrátenom legislatívnom konaní!

         Čo tomuto zrušeniu predchádzalo? V októbri 2002 Ivan Mikloš na poslaneckom grémiu informoval vedenie Národnej rady SR a predsedov poslaneckých klubov, že v súvislosti s prijímaním štátneho rozpočtu vláda SR predloží do NR SR viac ako dvadsať návrhov zákonov, v skrátenom legislatívnom konaní. Ide všetko o reštriktívne opatrenia. Zdôvodnil to tým, že treba zabrániť hospodárskym škodám, hoci tieto zákony prijala tá istá vláda, v ktorej mal Mikloš po Dzurindovi najvyššie postavenie. Tomu sa hovorí cynizmus, keď vtedy sa Ivan Mikloš tváril, ako by nemal nič spoločné s tým Ivanom Miklošom, ktorého zásluhou boli tie isté zákony niekoľko mesiacov dozadu schválené!!! Ako sa neskôr ukázalo, pravicová koalícia nerátala s tým, že v nasledujúcich voľbách získa toľko hlasov, aby mohla zostaviť vládu, takže tieto sociálne zákony pripravovali ako ekonomické míny pre novú vládu.

         Paradoxné pritom bolo, že proti tomuto skrátenému legislatívnemu konaniu zo strany týchto súhrnov dzurindovsko-miklošovských ekonomických diletantov a ekonomických zločincov vtedy neprotestoval ani jeden z ústavných právnikov. Mlčali všetky občianske združenia typu Občan a demokracia, Človek v ohrození, mlčali všetky tzv. slobodné, demokratické a nezávislé médiá, dokonca mlčal aj tzv. najslovenskejší parazitno-hrabivý Slovák Ján Slota. Mlčali ako jedna rodina, lebo fašistické zločiny proti ľudskosti, ktoré sa po týchto reštriktívnych opatreniach začali realizovať, sa ich samotných nedotýkali. Že sa dotýkali nevinných a bezbranných občanov, to tieto špinavé zberby vôbec nezaujímalo.

         Keď ale začiatkom novembra 2007 Robert Fico požiadal rezort hospodárstva, aby predložil návrh na skrátené legislatívne konanie o návrhu zákona zakazujúceho zneužívanie ekonomickej sily obchodných reťazcov, stalo sa čosi nevídané. Ústavní právnici, či kadejakí ekonomickí diletanti z M E S A 10, podporovaní tzv. nezávislými médiami, ako jedna rodina začali kričať, že sú vraj ohrozené naše práva. Dokonca nezabudli pripomínať, že prijímanie zákona v skrátenom legislatívnom konaní musí byť podporené vážnymi dôvodmi. Možno si položiť otázku, čo pre takéto zapredanecké zberby znamená neľudské utrpenie nevinných a bezbranných slovenských občanov, končiace aj predčasnou smrťou, v protiklade s nenažranosťou obchodných reťazcov v honbe za neustále vyššími a vyššími ziskami.  

Podnet na Ministerstvo školstva SR a Ministerstvo zdravotníctva SR

         Dňa 26. 11. 2002 som doporučenými listami poslal dva podnety na Ministerstvo školstva SR a Ministerstvo zdravotníctva SR. V podnete Ministerstvu školstva SR som navrhoval vytvorenie komisie ekonomických expertov učiacich na vysokých školách, spadajúcich pod toto ministerstvo, ktorí by zaujali stanovisko, či minister financií Ivan Mikloš je schopný pochopiť aspoň základy ekonomického minima pre stredné ekonomické školy. Vyjadril som nádej, že títo odborníci prídu k záveru, či Ivan Mikloš je treťotriedny ekonomický diletant, alebo špičkový ekonomický zločinec. Odpoveď som nedostal.

         V podnete Ministerstvu zdravotníctva SR som navrhoval vytvorenie komisie psychiatrických odborníkov, ktorí by vo forme odbornej správy potvrdili, alebo vyvrátili, či minister financií Ivan Mikloš je po duševnej stránke spôsobilý zastávať funkciu ministra financií. V návrhu som taktiež odporučil, aby v rámci objektívneho vyšetrenia jeho duševného stavu komisia psychiatrov preskúmala, či Ivan Mikloš netrpí fixnými predstavami, že napríklad obsah jeho hrubého čreva je kvalitatívne aromatickejší, ako najkvalitnejšie francúzske parfumy. Taktiež som navrhol, aby o pomoc boli požiadaní aj odborníci na ľudský mozog, ktorí by po odbornom vyšetrení posúdili, či v mozgu Ivana Mikloša nenastali nejaké zmeny, či skraty, alebo či v mozgu menovaného sa nenachádza nejaký nádor, ktorý z neho urobil súhrn treťotriedneho ekonomického diletanta a špičkového ekonomického zločinca.

         Dňa 5. 12. 2002 mi poslala odpoveď riaditeľka odboru na Ministerstve zdravotníctva SR MUDr. Eva Vivodová. Mimo iného uviedla, že Ivan Mikloš sa za svoje odborné a politické rozhodnutia zodpovedá Národnej rade SR. Ako ďalej uviedla, zo zákona č.277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov vyplýva, že rezort zdravotníctva nie je kompetentný v danej veci konať, nakoľko odborník na zdravotnú starostlivosť nie je odborne spôsobilý posudzovať zámery a názory odborníka v inej oblasti.

         Preto som sa dňa 22. 1. 2003 obrátil doporučeným listom na Národnú radu SR s návrhom na vytvorenie komisie ekonomických odborníkov, ktorí by posúdili, či minister financií Ivan Mikloš je schopný pochopiť aspoň základy ekonomického minima pre stredné ekonomické školy, ako aj návrh na vytvorenie komisie psychiatrických odborníkov, ktorí by vo forme odbornej správy posúdili, či minister financií Ivan Mikloš je po duševnej stránke spôsobilý zastávať funkciu ministra financií. Keďže odpoveď som nedostal, tak som dňa 13. 12. 2003 oslovil doporučeným listom ministra zdravotníctva Rudolfa Zajaca. Pripomenul som mu, že na jeho ministerstve bol uzatvorený pracovný pomer po trojmesačnej skúšobnej lehote s tromi odborníkmi v profesii psychiater, ktorí by sa mali zaoberať osobou Ivana Mikloša. Odpoveď som nedostal, no zdroj z dotyčného ministerstva ma informoval o vytvorení pracovnej skupiny, ktorá mala za úlohu zbaviť ma svojprávnosti cez nejaký poslušný súd.

Slovo na záver

         Zdalo by sa, že pokusy na slovenskom národe počas vládnutia sadisticko-fašistických pravicových tyranov a vrahov boli ukončené ich porážkou v predčasných parlamentných voľbách v lete 2006. Občania dali stop ich zločinom proti ľudskosti, pričom k moci sa dostali noví sofistikovaní sadisticko-fašistickí tyrani a vrahovia zo Smeru - tzv. sociálnej demokracie, HZDS - tzv. Ľudovej strany a protislovenskej tzv. SNS, ktorým  ekonomické zločiny ich predchodcov neprekážajú. Ako ale máme možnosť vidieť, pravicoví sadisticko-fašistickí tyrani a vrahovia sa nemôžu zmieriť s touto volebnou porážkou. Nečudoval by som sa, keby Dzurinda, Mikloš, Csáky a spol. v snahe napodobniť súdruha Biľaka z roku 1968, taktiež napísali pozývajúci list, tentoraz americkým politikom a NATO, že na Slovensku je ohrozená demokracia, ktorú je treba s ich pomocou ochrániť, aby mohli opätovne, v mene kapitalistickej, sionisticko-židovskej a pravicovej demokracie, páchať zločiny proti ľudskosti.

         Taktiež mi nedá pýtať sa, že pokiaľ by títo ponovembroví sofistikovaní sadisticko-fašistickí tyrani a vrahovia žili v dobe hitlerovského fašizmu a nacizmu, majúc politickú moc, tak aj vyvražďovanie Židov či iných neárijských národností, ako aj starých, nevládnych, telesne a zdravotne postihnutých občanov v koncentračných táboroch, či by to považovali za súčasť demografických reforiem?

Vladimír Pavlík            

               

 

Hlavná stránka