Hlavná stránka
Upozornenie! Tieto stránky sú monitorované !!!

Ako komunistickí zločinci predčasne ukončili život šéfredaktora Pravdy Bohuša Trávnička

Keď som v apríli 1993 na redakčnej rade Necenzurovaných novín v Prahe čítal článok pod názvom – Musel Bohuš Trávniček predčasne zomrieť?, ktorý mal ísť do č. 16, mal som isté obavy, ako sa naň bude reagovať. Veď tam sedeli také osobnosti protikomunistického odboja ako Slávek Hubálek, poslanec prvého ponovembrového Federálneho zhromaždenia, dlhoročný politický väzeň, v 50. rokoch zatvorený ako 18-ný, ktorého otca vo vykonštruovanom procese v tom období popravili. Bol tu Peter Cibulka, taktiež dlhoročný politický väzeň. Tieto noviny od svojho vzniku, najskôr ako Rudé krávo, až po premenovanie na Necenzurované noviny, boli nielen antikomunisticky zamerané, ale svojou otvorenosťou pre vec pravdy doteraz nenašli ani v ponovembrovom Československu či neskôr v samostatnom Česku a Slovensku konkurenciu. Noviny mnohokrát vysmievané,  ponižované a spochybňované kadejakými pochybnými havlomodlármi, prevracačmi kabátov či na objednávku vyklonovanými tzv. investigatívnymi novinármi. Dnes nám doba ukazuje, ako väčšina toho, čo bolo pred rokmi v týchto novinách uverejnené, bolo pravdivé. Preto po dočítaní môjho článku som očakával skôr záporné reakcie. Prvý prehovoril Slávek Hubálek. Vyslovil súhlas, aby tento článok bol uverejnený. Súhlasil aj Peter Cibulka a ďalší členovia redakčnej rady. Ďalším prekvapením pre mňa bolo, že na tento článok som po jeho uverejnení nedostal ani jeden negatívny ohlas.

Falošní ponovembroví hrdinovia kontra skutoční prednovembroví hrdinovia

Poďme ale do reality a povedzme si, aká je skutočná minulosť tých, ktorí tu opätovne vládnu od novembra 1989. Máme tu pretransformovaných prednovembrových komunisticko-fašistických zločincov, pravicovo-fašistických sadistov a tyranov, zločincov z ŠtB, konfidentov a udavačov, finančné skupiny s pochybnou minulosťou, organizovaný zločin, nevercov z Antikristovej organizácie KDH, (vzťahuje sa na politikov tohto subjektu), ako aj ďalších príživníkov a parazitov na rozkradnutom slovenskom majetku zo Svetovej banky, Medzinárodného menového fondu či rôznych nadnárodných spoločností, ktorým slovenskí občania slúžia ako lacná pracovná sila na ich nehorázne zisky.

Hoci od uverejnenia dotyčného článku v Necenzurovaných novinách uplynulo už 13 rokov, neprestal som sa o túto kauzu zaujímať. Pozisťoval som nielen ďalšie veci, ale aj v plnej hĺbke som pochopil, prečo musel vtedajší šéfredaktor Pravdy a člen ÚV KSS Bohuš Trávniček predčasne zomrieť. Spoznali sme sa v čase, keď ma ako protisocialistického a protištátneho živla cez Okresný súd v Považskej Bystrici vyhadzovali zo zamestnania.

Statočnosť a odvaha písaného slova

Nebudú to nadnesené, ale ani vzletné slová keď poviem, že Bohuš Trávniček bol z titulu svojej funkcie šéfredaktora komunistického denníka Pravda ojedinelý zjav vo vtedajšom socialistickom Československu, ktorého nielen hovorené slová, ale aj písané slová, ktoré spolu s jeho činmi boli vždy v jednej rovine. Tak ako Pilát nenávidel Krista, tak aj jeho nenávideli mnohí vysokopostavení komunistickí funkcionári, obrazne povedané, papaláši. Ich žlč bývala priamo krvavá, ako žlč rozzúreného býka, hlavne z jeho sobotných príhovorov v Pravde zo začiatku roka 1985. 13. apríla 1985 vo svojom príhovore napísal:

“Čo teda robiť, aby za slovom nasledoval čin, aby protisocialistická pliaga jedla síce chlieb – ale väzenský? Na lapaja a darebáka dobré slovo neplatí. To je tak dobré pre sviečkové babky, ale nie pre grázla či mafiu, ktorá sa obohacuje na úkor spoločnosti, porušuje zákon a zásady socialistického spolunažívania. A pritom predovšetkým v socializme platí: kto sa protispoločenskou činnosťou zabrýzga ako sviňa v mláke, tak s ním treba aj jednať. Bez ohľadu na to, či je rybár, ktorý loví v mútnom, alebo obeť, ktorá si lebedí v jeho sieti.”

Priam amok zúrivosti nielen na vtedajšom ÚV KSS, ale aj krajských a okresných straníckych orgánoch vyvolal jeho príhovor uverejnený 3. augusta 1985: “Sú iní, ktorých mená a funkcie sú opradené pavučinou autority, ibaže majú autoritu založenú na strachu spolupracovníkov, podriadených. Žijú v predstave, že ich postavenie, moc sú neotrasiteľné, vytvárajú okolo seba nimbus nedotknuteľnosti, lebo oni si môžu dovoliť veci, ktoré iným, obyčajným smrteľníkom nie sú dovolené. Sú ďalší, ktorí si z titulu svojej funkcie a služobného postavenia vybudovali pašalík. Správajú sa ako veľkomožní, bývalí slúžni a principáli. PREDSTAVUJÚ PARTY A PARTIČKY, MAFIE A SPOLOČENSTVÁ, TIAHNU ZA JEDEN POVRAZ. Majú svoje vznešené vášne – veľkopanské poľovačky, pijanské družiny, kartárske tímy – lebo oni sú ktosi – honorácia, aristokracia, ktorá si to môže dovoliť, má na to.” (A mne, ako autorovi tohto článku ostáva len konštatovať, že do takejto čeľade úplne jednoznačne možno zaradiť aj 90% členov ponovembrových vlád a parlamentov.)

Plným právom možno na osobu Bohuša Trávnička použiť výrok sv. Jána18.36: “Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo o pravde.” Jeho zmysel pre pravdu bol v tom období ako to Kristovo svetlo. Pravdu láskavú a tichú svojou nekompromisnosťou v pokore impozantného a hrdého muža. Mnohí sa v týchto príhovoroch poznali a podľa hesla – najlepšia obrana je útok – začali ho osočovať, znevažovať, likvidovať. Napriek tomuto všetkému si 17. a 18. novembra 1986 dovolil v úvodníkoch Pravdy nastoliť problém nielen prestavby hospodárskeho mechanizmu, ale všetkých spoločenských sfér a štruktúr, no hlavne samotnej komunistickej strany. Mimo iného tu napísal: “Stratégia urýchlenia bezpodmienečne vyžaduje prestavbu štýlu a metód aj v straníckej práci. Táto požiadavka vyvoláva medzi časťou našich straníckych funkcionárov rozpaky, nervozitu aj istý stupeň nepochopenia.”

V decembrovej Pravde z roku 1989 (23. 12.) jeho manželka vydala toto otrasné svedectvo: “Manžel bol ustavične medzi dvoma mlynskými kameňmi. Na jednej strane boli ľudia, čo mu písali a sťažovali sa, na druhej strane nepochopenie, ba až zúrivá obrana z vysokých miest. Lebo takmer každý podvodník mal svojich zástancov. Už nebolo dňa, aby niečo nehrmelo. Aféra Mäsopriemysel (Špačinský), s Rempom, Reštaurácie Považská Bystrica, Ladislav Bambúch zo Žiliny a útoky spoza chrbta od Vladimíra Pirošíka. (V. Pirošík v tom období vedúci tajomník KV KSS v Banskej Bystrici – pozn. autora V. P.) Dokonca z Ústredného výboru KSS išli až tak ďaleko, že žiadali lekárov, aby potvrdili, že môj manžel nie je duševne zdravý, že nemôže viesť redakciu. Neľudské praktiky nemali konca-kraja, útočili naňho, že vedie Pravdu proti strane. Pritom sa musel každý mesiac preliečovať, lebo mal leukémiu. Nechápala som, kde sa v ňom berie toľko sily, že vládal vzdorovať. Však bojoval za svojich redaktorov, za Pravdu i za seba.”

Závažné svedectvo o tomto období mi vyrozprával bývalý vysoký stranícky funkcionár, patriaci z titulu svojej funkcie medzi komunistickú nomenklatúru. Keďže Pravda boli povinné noviny pre všetky štátne orgány a inštitúcie, jeho články mali ohlas nielen medzi radovými členmi KSS, ale aj medzi ostatnými čitateľmi. Spomenul mi o jednom stretnutí predsedov straníckych organizácií v Bratislave s hlavným ideológom ÚV KSS Ľudovítom Pezlárom. Dotyční predsedovia, hlavne tí ortodoxní, tam veľmi negatívne hodnotili tieto Trávničkove články. Pripomínali ich negatívny vplyv na myslenie pracujúcich k vedúcej úlohe komunistickej strany. Boli tam ale aj takí predsedovia, ktorí s jeho myšlienkami súhlasili. No nemali odvahu povedať to nahlas.

V ďalšej debate mi tento bývalý funkcionár povedal aj toto: “Začínal som pociťovať hanbu nad sebou samým. Stále som si opakoval, že na ďalšom stretnutí už nebudem mlčať. Že sa postavím a poviem – súdruh Pezlár, veď to, čo ten Trávniček píše, môže komunistickú stranu nielen očistiť od kariéristov a prospechárov, ale aj zvýšiť už vtedy jej naštrbenú dôveru a autoritu medzi ľuďmi. Nedokázal som to. Ani ja, ani viacerí moji kolegovia, ktorí tieto pocity zdieľali. Keď sme sa konečne k tomu koncom roka 1988 odhodlali, nezískali sme primeranú podporu. Aj preto som po novembri 1989 išiel pracovať ako obyčajný robotník ku stroju, hoci som mal dosť možností začať novú kariéru už bez červenej legitimácie. Videl som, ako sa z okruhu mojich známych straníckych funkcionárov začína tvoriť nová kapitálotvorná vrstva. Bolo to také jednoduché. Zahodiť legitimáciu, využiť kontakty a informácie.”

V mene tých najvyšších štátnych záujmov

Hrozba, ktorú Bohuš Trávniček predstavoval pre skorumpovanú komunistickú nomenklatúru, bola obrovská. Vedel, že zákerná choroba skracuje jeho pozemský život. Vedeli to aj tí, ktorí ho nenávideli, tí, ktorých otvorene pranieroval a obnažoval. Jeho písané slovo so stúpajúcou silou už ohrozovalo záujmy tých najvyšších. V mene vyšších či tých najvyšších záujmov sa muselo urýchlene konať – urýchliť jeho smrť. Mám dostatok dôvodov si nielen myslieť, ale aj tvrdiť, že jeho smrť na Železnej studienke 15. mája 1987 zapríčinilo niečo, čo túto smrť urýchlilo. Boli na to špeciálne komandá či jedinci aj vtedy, sú na to špeciálne komandá či jedinci aj dnes. S niektorými zasvätenými, ktorí mali pred novembrom 1989 mimoriadne dobré informácie, hlavne z titulu ich vtedajšej profesie, mi potvrdili, že Trávničkov život predčasne ukončila injekcia, pichnutá mu proti jeho vôli. (Nemám dôvod tomu neveriť. Evidujem takéto kauzy a niektoré som aj zverejnil. Nikdy napr. nezabudnem na jeden rozhovor v Košiciach, kde mi istý človek pripomenul, keď sme sa bavili o osobe Alexandra Dubčeka, že KGB nikdy nedopustí, aby išiel vypovedať do Moskvy ohľadom augusta 1968. Za necelé dva mesiace po tomto rozhovore mal Dubček autohaváriu, na následky ktorej neskôr zomrel, a pri ktorej sa stratili závažné dokumenty. Bolo to asi dva týždne pred tým, ako mal ísť vydať svedectvo do Moskvy ohľadom tejto kauzy.)

Chcem veriť, že raz, keď Slovensko nebude mať prezidenta s minulosťou stotožňovateľa so štátnym terorizmom, keď predsedom vlády nebude ospevovač Februára 1948 a neskorší americký a Svetobankový zadkolezec, keď predsedom Národnej rady SR nebude neverec z Antikristovej organizácie KDH, ktorá doteraz kryje vrahov našich kňazov pred novembrom 1989, a v parlamente nebudú sedieť prívrženci štátneho terorizmu, keď polícia, prokuratúra a súdy nebudú v službách politických zločincov, keď o tomto štáte budú rozhodovať slušní a nevydierateľní ľudia, dozvieme sa nielen skutočnú pravdu o predčasnej smrti Bohuša Trávnička, jeho skutočných vrahoch či objednávateľoch, ako aj lekároch, ktorí v takýchto prípadoch zakrývali skutočnú príčinu smrti. Že aj jeho meno bude, aj keď dodatočne, vyryté a zapísané medzi obete komunistických zločinov. Plným právom si to zaslúži. Ďalšie veci o tomto statočnom človeku niekedy nabudúce. Napr. aj o tom, ako bojoval za práva robotníkov Skloobalu Nemšová, kde bol v tom období podnikovým právnikom Vladimír Mečiar, obhajujúci zločincov, ktorí nútili robotníkov pracovať v prostredí s jedovatými výparmi, kde niektorí zaplatili za to vlastným životom a ďalší, trvalo poškodeným zdravím.

Vladimír Pavlík

Hlavná stránka