Hlavná stránka
Upozornenie! Tieto stránky sú monitorované !!!

Dosť bolo tyranie, dzurindovský zločinec s fašistickým cynizmom – minister Kaník!

V roku 2000 vydalo Informačné a dokumentačné stredisko o Rade Európy, Academia Istropolitana, za spolupráce Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR knihu pod názvom – Európska sociálna charta. Keď po prečítaní textu dotyčnej sociálnej charty som toto porovnal so slovenskou skutočnosťou, ktorú nám tu od roku 1998 pripravili a realizujú najzločineckejšie politické produkty s vysokým stupňom fašistického cynizmu pod vedením Mikuláša Dzurindu a pod dohľadom kadejakých ekonomických úchylkárov zo Svetovej banky, ktorí, ako keby svoj orgazmus dosahovali z výsledkov ekonomických pokusov na väčšine slovenského obyvateľstva, páchajúcich sa cez slovenskú vládu a parlament.

Židovské múry nárekov kontra slovenské múry nárekov

Pred 60 – 65 rokmi, keď do fašistických koncentrákov vo vagónoch pre dobytok privážali tzv. menejcenné rasy židovskej či slovanskej národnosti, prvým krokom po príchode do tábora bolo, že oddelili starých a chorých ľudí od ostatných, a títo boli okamžite splynovaní, či iným spôsobom zlikvidovaní. Ďalších vyberali aj na lekárske pokusy, ktoré sa v drvivej väčšine robili pri plnom vedomí na dotyčných obetiach. Všetko bolo založené na princípe kolektívnej viny len preto, že starí a chorí ľudia boli pre fašistický systém nielen nepoužiteľní, ale podľa ich zvrátenej ideológie boli menejcennou rasou, nemajúcou právo prakticky na nič.

Pred Hitlerom systém kolektívnej viny pri vyvražďovaní vlastných spoluobčanov s obľubou používali v Rusku za vlády Lenina a Stalina. No nelikvidovalo sa len guľkou do tyla, hlavy či namáhavou fyzickou prácou v gulagoch. Ďalšie milióny ľudí bolo vyvraždených napr. vo forme umelého hladomoru na Ukrajine, ako aj násilným braním poľnohospodárskych produktov samotným roľníkom, čo bola vlastne ich jediná obživa.

Ponovembrová vláda pod vedením Mikuláša Dzurindu, ako aj 150-tich poslancov v NR SR si aj 60 rokov po porážke fašizmu opäť osvojila a zrealizovala systém kolektívnej viny, hlavne na starých a bezbranných ľuďoch, ale aj telesne a zdravotne postihnutých, či dlhodobo nezamestnaných, alebo sociálne odkázaných. Je pravdou, že už ich nesplynujú v koncentrákoch, ani nestrieľajú. Vraždia ich duševne cez ekonomiku, za zločiny, ktoré oni ako politici páchajú, alebo v ich mene sa napáchali. Mnohých, dokonca aj tých mladších, dohnali dokonca k samovraždám. Stačili rozvrátiť státisíce rodín a manželstiev. Preto ma mimoriadne uráža, keď sa tu neustále pripomínajú tie židovské múry nárekov, pričom na Slovensku máme v súčasnosti minimálne 70% domácností s múrmi nárekov, ktoré nám tu pripravili politickí zločinci či už mečiarovskí, alebo dzurindovskí.

Kadejakí ekonomickí Mengelovia a súhrny treťotriednych ekonomických diletantov a špičkových ekonomických zločincov typu ministra financií Ivana Mikloša nám s obľubou hovoria, že na súčasných dôchodcov pripadá málo ľudí v produktívnom veku. Nejako ale zabúdajú hovoriť, že z toho, čo tu v novembri 1989 zanechali aj dnešní dôchodcovia, sa po novembri 1989 stačilo rozkradnúť či prešustrovať okolo dvoch biliónov korún, z ktorých minimálne 80 % naďalej existuje a majú svojich majiteľov. Či už v hotovosti, nemovitostiach, alebo v iných formách majetku. Nerozkradlo sa to v mene dôchodcov, ani ostatných častí obyvateľstva, ale sa to rozkradlo v mene zločinecko-zlodejských politikov z ponovembrových vlád a parlamentov. Zároveň je dostatočne preukázané, prečo sú slovenskí dôchodcovia najchudobnejšou vrstvou v rámci Európskej únie a slovenskí občania najlacnejšou pracovnou silou. Nie vlastnou vinou, ale vinou politikov, ktorí riadia tento štát, pod dohľadom ekonomických fašistov a ekonomických úchylkárov zo Svetovej banky.

Netvor s fašistickým cynizmom Ľudovít Kaník

V revidovanej Európskej sociálnej charte v Časti I, pod číslom 23 sa môžeme dočítať, citujem: Každá staršia osoba má právo na sociálnu ochranu. Aká je skutočná realita, to zdokumentujem na prípade mojej vlastnej ťažko zdravotne postihnutej 80-ročnej matky, ktorá je odkázaná na moju celodennú starostlivosť, čo potvrdil aj príslušný úrad odboru sociálnych vecí v Považskej Bystrici.

Keďže sa pohybuje len po byte za pomoci francúzskej barly, bez ktorej by neprešla prakticky ani krok, pričom v kuse prejde maximálne tých 30-40 metrov, je logické, že inú pracovnú a zárobkovú činnosť jednoducho nemôžem vykonávať. Za túto francúzsku barlu dostávala mesačný príspevok 300 Sk. Od 1. 1. 2004 v rámci úsporných opatrení Sociálnej poisťovne a Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR jej tento príspevok zobrali bez čo len jedného slovka písomného vysvetlenia. Dve monštrá, z ktorých jedno riadi dotyčné ministerstvo a druhé Sociálnu poisťovňu, od ktorých slušnosť a ľudskosť nemožno očakávať. Mimochodom, riaditeľom Sociálnej poisťovne je prednovembrový úlisný boľševik František Halmeš, pred novembrom 1989 vybraný ako vedúci skupiny do vtedajšej sandinovskej revolučnej Nikaraguy, po novembri 1989 známa politická prostitútka, pretransformovaná z ľavičiara na dzurindovského pravičiara.

K starostlivosti o matku samozrejme patrí aj starostlivosť o čistotu vnútornej časti rodinného domu, starostlivosť a údržbu o záhradu a ovocný sad, ktoré sú súčasťou rodinného domu. Podotýkam, že vyše dvoch rokov som kvôli týmto problémom neopustil Považskú Bystricu. Taká je realita.

Čo je ale najstrašnejšie a hanobí to nielen samotnú Európsku sociálnu chartu, ale aj moju a matkinu ľudskú dôstojnosť, no nielen moju a jej, ale aj ľudskú dôstojnosť väčšiny našich občanov, sú k tejto problematike zákony z dielne ministra práce, sociálnych vecí a rodiny Ľudovíta Kaníka a jeho súkmeňovcov na dotyčnom ministerstve Beblavého, Húsku a Danka. Títo tzv. reformátori splodení ekonomickým fašizmom zo Svetovej banky ma zaradili ako opatrovateľa s celodennou starostlivosťou do kategórie dobrovoľne nezamestnaného!!!

Môj príjem za túto činnosť by mal byť podľa zákona 6 000 Sk mesačne. Keďže zločineckí dzurindovskí gauneri s fašistickým cynizmom nechali túto republiku aj od roku 1998 rozkradnúť o ďalšie stovky miliárd korún, je len logické, že tieto peniaze chýbajú. Takže sa znovu odbavili na tých nevinných. Pripravili zákon, podľa ktorého, pokiaľ mojej matke dôchodok presiahne 1,2 životného minima, tak o toľko korún zoberú mne z tých 6 000 Sk. Takže mi zobrali 1 880 Sk, čím sa mi príspevok znížil na 4 120 korún. Z tých 4 120 Sk si mesačne platím 1 999 Sk na dôchodkové a do fondu zamestnanosti. Ostáva mi 2 121 Sk na mesiac. Tiež som sa dozvedel, že aj túto sumu pre moju potrebu považuje minister zdravotníctva Zajac za príliš veľkú, preto sa rozhodol, že od 1. 7. 2005 ako dobrovoľne nezamestnaný si budem musieť ešte platiť aj zdravotné poistenie. Matematika je tu teda jednoduchá, z akej sumy musíme s matkou vyžiť. A to ešte počúvam, ako ekonomickí fašisti či ekonomickí úchylkári zo Svetovej banky tvrdia, aký štedrý je ten náš slovenský sociálny systém. Pokiaľ je tu niečo štedré, tak sú to platy a majetky politikov, získané zločinecko-zlodejskou, parazitnou a darmožráčskou činnosťou.

Zastávam názor, že tak ako tieto tlupy zločineckých politikov v spolupráci s cudzou štátnou mocou nenávidia a pohŕdajú týmto národom, tak sa aj my musíme naučiť nenávidieť ich a pohŕdať nimi. Z tejto nenávisti a pohŕdania tu musí prísť nová sociálna revolúcia. Krutá, bezcitná a neľútostná, s okamžitým zavedením trestu smrti a konfiškáciou nakradnutých majetkov. Popravy kadejakých Dzurindov, Mečiarov, Kaníkov, Miklošov, Beblavých Zajacov a im podobných by mali byť verejné, mali by byť spojené s ľudovými slávnosťami a mali by byť ódou na radosť. Pri ich realizácii by mala prítomná verejnosť skandovať, alebo spievať – Už nebudú tento národ týrať, už nebudú túto republiku drancovať.

Aby sa už nikdy nemohlo stať, že nejaká politická tlčhuba pod menom Mikuláš Dzurinda tu bude ekonomické a sociálne zločiny považovať za reformy, a cynicky tvrdiť, že na to dostal mandát od občanov, ako to povedal 10. 10. 2004 v relácii na TA3 – V politike.

Keď nacisti v marci roku 1933 otvorili prvý koncentračný tábor Dachau, tak sa tu vypracoval aj systém, ako zaobchádzať z väzňami. Presadzovala sa myšlienka, že väzni si nesmú oddýchnuť od teroru, fyzických trestov a ponižovania ani na chvíľu.

Porovnajme to s terorom a ponižovaním väčšiny slovenských občanov zo strany politických zločincov a vrahov pod vedením premiéra Mikuláša Dzurindu a poslancov NR SR. Týždenník PLUS 7 DNÍ uverejnil v čísle 18/2005 článok pod nadpisom – Archivár času. Opisuje sa tu príbeh baníka z Handlovej, ktorý v septembri 1990 pri pracovnom úraze prišiel prakticky o celú ľavú nohu, z ktorej mu zostal dvadsaťcentimetrový kýpeť. Protézu, ktorú mu vtedy urobili, váži 60 kilogramov. Prakticky sa nedá použiť, lebo protéza visí na trakoch, traky na pleciach a zospodu ho tlačí kýpeť nohy, ktorý je po pol hodine celý krvavý. Primeraná protéza by ho vyšla na 60-70 tisíc, poisťovňa mu ju však nepreplatí.

Jeho príspevok bol najskôr 4 778 korún, ale keď v roku 2002 zmenili Zákonník práce o odškodňovaní pracovných úrazov, tak zločinecko-zlodejskí gauneri s fašistickým cynizmom z dzurindovskej vlády a parlamentu mu zobrali 2 503 korún. Takže dnes dostáva 2 275 korún. Ako by sa im aj toto ešte málilo, tak mu zrušili aj tristokorunový príspevok na barly!!!

Takže sa znovu otvorene pýtam, prečo máme neustále hovoriť o zločinoch fašizmu, židovských holokaustoch a koncentračných táboroch? Či nemáme svojich fašistov z ponovembrových vlád a parlamentov a ekonomické holokausty v ich mene? Akí by asi boli súčasní ponovembroví politickí zločinci s fašistickým cynizmom, pokiaľ by boli žili v období Adolfa Hitlera, alebo J. V. Stalina a rozhodovali by o ľudských osudoch?

Odpoveď na tieto otázky uvediem v ďalšom mimoriadne otrasnom dokumente, ktorý dokazuje, že minister Ľudovít Kaník sa už prepracoval po ekonomickej línii do kategórie stalinisticko-fašistického netvora v ľudskej podobe, ktorý by už nemal mať právo nielen na ľudskú, ale ani na zvieraciu smrť. Monštrum, ktoré by malo skapínať minimálne dva roky v tých najukrutnejších bolestiach, počas ktorých by sa mu malo pripomínať všetko to zlo a utrpenie, ktoré spôsobil nevinným slovenským občanom. To isté sa vzťahuje aj na jeho najbližších spolupracovníkov na ministerstve Beblavého, Húsku a Danka.

Odhalenie, ktoré by nás nemalo nechať ľahostajnými

Denník PRAVDA uverejnil 6. 5. 2005 článok pod nadpisom Z peňazí na dávky zaplatil štát dlh. Mimo iného sa tu píše:

Z peňazí určených na sociálne dávky, zaplatil štát svoje dlžoby v Sociálnej poisťovni. Ide zhruba o päť miliárd korún, ktoré v minulom roku ministerstvu práce zvýšili z výplaty dávok ľuďom v hmotnej núdzi a zdravotne postihnutým.

Ministerstvo práce nepoužilo usporené miliardy na zvýšenie sociálnych príspevkov, ale vrátilo peniaze rezortu financií. Ten ich presunul do Sociálnej poisťovne a zaplatil tak dlhy za štátne železnice a zdravotnícke zariadenia.

( Ako vidieť, zločinci a zlodeji ktorí narobili ekonomické miliardové tunely a dlhy v štátnych železniciach, pričom ešte za takéto tzv. hospodárenie nahrabali množstvo miliónov pre svoj osobný prospech, môžu veselo tunelovať a kradnúť ďalej. – pozn. autora V. P.)

Úsporu rezort práce priznal vo svojom záverečnom účte za minulý rok. “Pri takejto veľkej sume bolo potrebné nanovo prepočítať sociálne dávky. Je tu otázka, či sme pri reforme skutočne museli robiť až také veľké škrty,” nesúhlasí s využitím rezervy Ľubica Navrátilová (SF).

Ministerstvo práce však našetrené peniaze nechce použiť na zvyšovanie dávok, tvrdí, že by to nebolo správne. “Keby sme túto sumu účelovo porozdávali, tak sa dostaneme postupne tam, kde sme boli pred reformou, čo nie je našim cieľom,” povedal hovorca Martin Danko. “Výška dávok musí byť taká, aby motivovala k pracovným aktivitám a nie k ich dlhodobému poberaniu,” uviedol.

( Tak tomu sa hovorí cynizmus – na zvyšovanie sociálnych dávok nedáme, radšej ich dáme svojim zločinecko-zlodejským politickým súkmeňovcom, aby sa aspoň čiastočne splatila po nich nimi vytvorená sekera!!! – pozn. autora V. P.)

Sociálne dávky sú na Slovensku dlhodobo pod úrovňou životného minima. Životné minimum pritom určuje minimálne mesačné náklady na primerané ošatenie, bývanie a jedno teplé jedlo denne. V súčasnosti je životné minimum jedného dospelého človeka

4 580 korún. Dávka, ktorú dostane sociálne odkázaný dospelý, je na mesiac LEN 1 530 korún, s ďalšími príspevkami môže dosiahnuť najviac 4 060 korún. Oproti predchádzajúcim rokom sa znížili aj kompenzačné príspevky pre zdravotne postihnutých, niektorí o ne po sprísnení podmienok posudzovania zdravotného stavu prišli úplne.

( Zatiaľ čo najslabším sociálnym vrstvám a zdravotne postihnutým sa od úradníckych stolov znižuje, zločincom, zlodejom, parazitom, darmožráčom a vrahom vlastných spoluobčanov zo slovenských vlád a parlamentov sa zvyšuje. Ekonomickí fašisti a ekonomickí úchylkári zo Svetovej banky môžu byť spokojní. Pokusy na slovenských občanoch (králikoch) naďalej pokračujú. Dokedy? – pozn. autora V. P.)

Vladimír Pavlík

Hlavná stránka