Rodičia a starí rodičia, ktorí spoločne so zločincami a vlastizradcami z vysokej politiky umožnili, aby ich vlastné deti a vnuci boli okradnutí o budúcnosť vo vlastnej krajine, spoločne ich vyhnali a vyháňajú do cudziny, budúce generácie obrali o detstvo a budúcnosť, tvoria cca 70 % Slovákov, nemožno považovať za súčasť národa, ale len za plebejcov bez vlastného názoru, ktorí nikdy nemajú právo byť súčasťou tohto národa, lebo prispeli a prispievajú k jeho postupnej likvidácii.
Hlavná stránka

O jednej spolupráci štátnych orgánov s nájomným vrahom  

Keď vo štvrtok 9. septembra 2004 nájomní vrahovia zastrelili pred pizzériou v Petržalke tridsaťšesťročného Petra Čongrádyho, z ktorého hneď po smrti vyrobili posledného bossa bratislavského podsvetia, slovenská verejnosť začala byť opäť kŕmená rôznymi báchorkami, bludmi, špekuláciami či polopravdami a dohadmi. Cieľ bol jediný. Odviesť pozornosť od tých skutočných zločincov a arcizločincov z ponovembrových vlád, parlamentov či iných štátnych orgánov, ktorí tvoria to skutočné podsvetie a bez ich pomoci, alebo spolupráce by vlastne organizovaný zločin bol neškodný. Ak sa hovorí, že činnosť organizovaného zločinu je protizákonná, činnosť arcizločineckého politického podsvetia, žiaľ, hlavne v ekonomickom drancovaní, je v súlade so zákonmi, ktoré si za týmto účelom ako členovia ponovembrových vlád a parlamentov sami pripravili, za účinnej spolupráce a poníženého lokajstva Ministerstva vnútra SR, Generálnej prokuratúry SR, Ministerstva spravodlivosti SR a im podriadených zložiek, ktoré túto činnosť zväčša zakrývajú a bagatelizujú. Stane sa síce, že aj v týchto štátnych orgánoch sa nájde niekoľko statočných, (Spišiak, Šátek a im podobní), no smolu majú v tom, že politickými zločincami môžu byť odvolaní. Pokiaľ by chcelo organizované podsvetie konkurovať politickému podsvetiu v ekonomických zločinoch aspoň na 40%, tak by svoju trestnú činnosť či výkonové normy v tejto oblasti museli zvýšiť minimálne o 300 %.

Zamyslime sa napríklad aj nad takou základnou banalitou, ktorá sa doteraz neobjavila v žiadnom médiu – a to, aký je rozdiel medzi ilegálnymi peniazmi ktorými sa živí a ktoré trestnou činnosťou získava podsvetie a ilegálnymi peniazmi vo vlastníctve slovenských zločinecko-zlodejských a od septembra 1995 aj štátnoteroristických politikov, ktorých pôvod nedokážu či nechcú vysvetliť? Odpoveď je úplne jednoduchá. Žiadny. Dokonca tieto peniaze politikov sú niekoľkonásobne špinavšie ako peniaze organizovaného zločinu. Prečo? Lebo pomocou deravej legislatívy a deravých zákonov, ktoré si samotní politici robili a robia na svoj prospech, pričom s omrvinkami nezabúdajú ani na organizovaný zločin. A ak je tu niekto porazený a poškodený, tak je to Slovenská republika a väčšina jej občanov.

Politickí zločinci dali, politickí zločinci vzali

To, že slovenská polícia doposiaľ nevyšetrila ani jednu vraždu v bratislavskom podsvetí, počnúc bratmi Danišovcami zo 6. júla 1995 a končiac Petrom Čongrádym z 9. septembra 2004, (jedná sa o 15 vrážd) je vlastne výsledkom nielen nezáujmu zločineckých politických špičiek, ale aj obavami, čo všetko by vlastne vyšlo najavo. Napríklad aj to, že organizovaný zločin je len béčkom či céčkom politicko-ekonomického zločinu. Viem dobre čo teraz hovorím, ak tvrdím, že sú policajti, ktorí nielen toto vedia, ale môžu to aj doložiť. Možno ani nie tak strach o seba, ale strach o svojich najbližších im nedovolí prehovoriť a konať. Slovenská verejnosť ešte nie je pripravená a schopná nielen ich ochrániť, ale ani vyvinúť primeraný tlak na arcizločineckých politikov, ktorí by po opätovnom zavedení trestu smrti mali byť okamžite povešaní a postrieľaní. To isté, teda o strachu, platí aj o slovenských novinároch a elektronických médiách.

Počúvať báchorky o tom, že takéto vraždy sa veľmi ťažko vyšetrujú, že je prakticky nemožné zistiť objednávateľov, ale aj vrahov, sú zavádzajúce. Svedčí to hlavne o tom, že tento štát nie je garantom bezpečnosti a stability, hoci mu to vyplýva zo zákona. Pričom štát neriadia občania, ale riadia ho politici. Od novembra 1989 zločinecko-zlodejskí a od septembra 1995 aj štátnoteroristickí politici. Čo je to vlastne za štát, ktorý ťahá za kratší koniec s týmito negatívami? Mám dosť dôvodov si myslieť, že finančné, technické a materiálne podvyživenie našej polície robili a robia vedome a cieľavedome. Cieľ bol jediný – jej výrazné oslabenie v boji proti organizovanému, ale aj politickému zločinu. Ozaj, pozná niekto politika ktorý počas svojej funkcie materiálne skrachoval či vyšiel na psí tridsiatok? Ja osobne takého nepoznám a myslím si, že taký ani u nás neexistuje.

Najväčším omylom bossov slovenského podsvetia bolo a je, že po čase príde na nich pocit nielen sebauspokojenia, ale si začnú namýšľať, že sa môžu dostať do tej najvyššej kategórie zločincov, naivne si mysliac, že keď majú na nich nejaké kompromitujúce materiály, alebo sa delili s nimi o zisk či s nimi spolupracovali, si to môžu dovoliť, alebo, že si to zaslúžia. Veľký omyl. Nedokážu pochopiť, že politickí zločinci či biele goliere nielen dajú, ale vedia aj zobrať. Včetne života.

Štátne orgány a nájomný vrah, kontra mafiánsky boss Róbert Holub

Tvrdím, a pred súdom som schopný dokázať, že vražda Róberta Holuba na druhý pokus bola dokonaná v spolupráci so štátnymi orgánmi.Nemožno sa tomu ani čudovať. Nielen preto, že v tom období, október 1997, na vrchole zločineckej a štátno-teroristickej pyramídy stáli vtedajší predseda vlády Mečiar, vtedajší minister vnútra Hudek, vtedajší riaditeľ SIS Lexa, vtedajší generálny prokurátor Vaľo, ako aj ostatní členovia vlády a parlamentu, lebo v tom období organizovaný zločin a politický zločin, obrazne povedané, boli ako jedna rodina.

O likvidácii Róberta Holuba sa začalo vážne uvažovať začiatkom roka 1997. Dôvodov bolo niekoľko. V tom období vyvíjal intenzívne tlaky na predstaviteľov VSŽ so zjavnou snahou dostať sa do dozornej rady či do samotného predstavenstva. Nepohodlným sa stal aj pre tajnú službu. Po jeho smrti sa v erotickom salóne, ktorý vlastnil, našiel kompromitujúci materiál na niektorých jej príslušníkov. Je málo pravdepodobné, že títo sa o tom nedozvedeli ešte počas jeho života. Významnú úlohu pri jeho likvidácii hrala aj tá skutočnosť, že asi týždeň pred zmiznutím bývalého prednostu Okresného úradu v Poprade za HZDS a veľkoprivatizéra Vladimíra Bachledu v polovici roka 1997, sa s ním stretol v istom popradskom hoteli, kde mu bolo naznačené, aby sa vzdal svojich lukratívnych akcií, ktoré boli skvostom tatranskej ekonomiky. Že to bolo myslené veľmi vážne svedčí aj to, že s Holubom boli aj ďalší dvaja významní bossovia slovenského podsvetia Mikuláš Č. a Milan R.

S pravdepodobnosťou ktorá hraničí s istotou možno konštatovať, že títo traja mafiánski bossovia nezastupovali len svoje záujmy, ale aj záujmy istých politických a ekonomických kruhov. Jednalo sa už o zabehnutú spoluprácu, ktorá sa začínala utužovať už od roku 1995 pri únose prezidentovho syna Michala Kováča ml., ako aj o niekoľko mesiacov neskôr pri vražde Róberta Remiáša. Tí, ktorí nechali Holuba zlikvidovať, začínali mať obavu, že by mohol byť pre nich nebezpečný aj v kauze Bachleda. Bola obava, že pokiaľ sa mu nevyjde v ústrety, môže prezradiť politické pozadie tejto kauzy.

Nebudem tu teraz rozoberať úlohu Mikuláša Černáka v bratislavskom hoteli Danube 24. septembra 1997, ani okolnosti, prečo si Holub na toto stretnutie s ním zobral svojho blízkeho spoločníka Štefana Fabiána. V dotyčnom hoteli, ktorý je neustále monitorovaný agentmi polície a tajnej služby, sa stalo niečo nevídané. K spoločnosti týchto troch mužov pristúpil nájomný vrah s jediným cieľom. Zlikvidovať Holuba a Fabiána. Prečo strieľal len na Holuba a Fabiána? Z toho bude neskôr samostatná kapitola.

Výsledkom bolo usmrtenie Fabiána a ťažké zranenie Holuba, ktorého previezli na bratislavské Kramáre, kde bol 4. októbra 1997 cez okno nemocničnej izby zo strechy budovy zavraždený. Absolútne neobstojí v tom čase prezentovanie policajných blábolov, že rodina Róberta Holuba si neželala policajnú ochranu jeho nemocničnej izby. Naopak, polícia mala životnú šancu chytiť nájomného vraha, zabrániť mu vo vykonaní vraždy, ba dokonca aj zistiť, ktorý politik či ktorá záujmová skupina mohla mať eminentný záujem na jeho fyzickej likvidácii. Namiesto toho bolo nájomnému vrahovi umožnené, aby bez problémov vyliezol po rebríku a cez okno zo strechy zraneného Holuba zavraždil. Po dokonaní činu bez problémov odišiel, a následne či neskôr mohol byť zlikvidovaný v mene vyšších štátnych záujmov.

Hoci polícia a tajná služba dobre vedeli, že bude nasledovať druhý pokus o dokonanie vraždy, v mene vyšších politických záujmov, sa stali spolupáchateľmi nájomného vraha. Pokiaľ by mi chcel hociktorý z nich tvrdiť, že s takýmto niečím sa nedalo počítať, musel by som sa pýtať, či takýto pracovníci majú vôbec morálne a profesné právo pracovať v týchto inštitúciach. Aj keď sa snažím pochopiť, že právo na život zaručuje právo na strach.

Výzva

Vyzývam a žiadam Ministerstvo vnútra SR, Generálnu prokuratúru SR, aby bolo na základe tohto článku voči mne zahájené trestné stíhanie a následne vypracovaná obžaloba. Zakomponoval som do tohto článku niekoľko vecí, aj keď pravdivých, no pre políciu a prokuratúru by nemal byť problém prísť k záveru, že sa jedná o nepravdivé údaje, ktoré spĺňajú naplnenie skutkovej podstaty trestného činu z mojej strany. Takto by mi bolo umožnené pred súdom usvedčiť konkrétnych zločincov, ktorí toto riadili, ako aj tých, ktorí plnili ich príkazy.

Vladimír Pavlík

Hlavná stránka