Hlavná stránka
Upozornenie! Tieto stránky sú monitorované !!!

Odporný smrad v prezidentskom paláci

Keď o post slovenského prezidenta súperili dvaja kandidáti, z ktorých jeden bol zakladateľ ponovembrového štátneho terorizmu (Mečiar) a ten druhý sa s ním stotožnil (Gašparovič), skorumpované zločinecko-zlodejské a štátno-teroristické Slovensko ako by chcelo svetu ukázať, že vo svojej politickej žumpe slušného politika nepotrebuje. Keď po víťazstve Gašparoviča sa všetci zhodovali v tom, že zvíťazilo menšie zlo, človeku bolo na vracanie. Možno medzi predstaviteľmi štátneho terorizmu hovoriť o väčšom a menšom zle?

Vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá. Tak by sa dalo povedať, keď sa verejnosť dozvedela, že šéfom Kancelárie prezidenta republiky bude Milan Čič, od mladosti ortodoxný komunista telom a dušou.

Čím špinavšia minulosť, tým väčšia kariéra

Z autentického dokumentu, ktorý tu budem predkladať, budeme vidieť, že už ako poslucháč Právnickej fakulty UK v Bratislave v 50. rokoch mal Milan Čič pevné miesto medzi zločineckými komunistickými monštrami z KSČ a KSS. Dňa 14. januára 1958 v miestnosti dekana Právnickej fakulty UK zasadala disciplinárna komisia, ktorá rozhodovala o osude vtedajšieho študenta piateho ročníka fakulty pána Flimmela.

Komisiu tvorili, opisujem presne z autentického dokumentu: predseda disciplinárnej komisie s. dekan doc. dr. Peter Colotka, členovia: s. prof. dr. Štefan Luby, s. prodekan doc. dr. Ján Tomko, zástupca ČSM s. Milan ČIČ, zástupca ZO KSS s. Vladimír Polášek, zástupca FV ROH s. zást. doc. dr. Karol Plank, s. prodekan pre DŠ doc. dr. Martin Vietor, kádr. pracovníčka s. Ceconíková.

V úvode Peter Colotka p. Flimmelovi oznámil, citujem: “Zavolali sme Vás, aby sme Vám oznámili výsledok prešetrenia kádrového materiálu. Na základe tohto materiálu, pokiaľ by išlo o Vaše prijatie na fakultu dnes, neboli by ste prijatý. Na fakultu v r. 1952 ste boli prijatý len na základe nesprávnych kladných posudkov a tiež hlavne tej skutočnosti, že ste neuviedli do dotazníka, že otec vlastní 0.5 ha pôdy, neuviedli jeho politickú stránku, čím ste vedome zatajili významné kádrové skutočnosti. Vaše chovanie na fakulte nevyvážilo tú skutočnosť, ktorú ste zatajovali. Do práce v ČSM ste sa aktívne nezapájali, v študentských udalostiach a tiež počas kontrarevolúcie v Maďarsku, ste sa nijak pozitívne neprejavovali. Slovom nebolo Vás v kolektíve či už v ročníku, alebo na fakulte ani v týchto udalostiach cítiť.”

Pán Flimmel na tieto obvinenia mimo iného povedal: “Ja som prišiel pred disciplinárnu komisiu obhajovať svoju česť a jednak česť svojho otca a celej svojej rodiny. Čo sa týka mňa, ja som bol vždy samostatný, za svoju činnosť sa zodpoviem vždy a všade sám. Pokiaľ ide o moju rodinu, čo som mal otca zabiť? /rozplakal sa/. Ja vari len zaňho nemôžem.

V ďalšej časti dokumentu sa môžeme dočítať, ako dekan Colotka obviňuje jeho otca, citujem: “Váš otec zaujal kontrarevolučný postoj voči Februárovému víťazstvu, odmietol odovzdať funkciu členom revolučného výboru, ktorí ho o to žiadali, s odôvodnením, že to odovzdá len Demokratickej strane, ktorá ho do tejto funkcie dala.”

Z päťstranového dokumentu sa môžeme názorne presvedčiť nielen o ďalších zákerných útokoch komisie na pána Flimmela, končiace rozhodnutím o jeho vylúčení, ale aj to, ako sa asi tento mladý človek musel cítiť. A ako sa musel cítiť po novembri 1989 keď zistil, akú kariéru dokázali ešte urobiť traja z členov komisie, ktorá ho vylúčila zo štúdia, súdruhovia Milan Čič, Štefan Luby a Karol Plank. Čo si máme o tom myslieť my ostatní, keď hlavní tvorcovia novej ponovembrovej slovenskej ústavy sa volajú akademik Milan ČIČ a profesor Karol PLANK a riaditeľom SAV bol dlhé roky akademik Štefan LUBY!!!

Z vyhadzovačov normalizátori a po novembri 1989 demokrati

Aký prevracač kabátov a názorov riadi dnes Kanceláriu prezidenta SR Ivana Gašparoviča si ukážeme v ďalšom závažnom dokumente pod názvom: SOCIALISTICKÉ SÚDNICTVO, ročník XXII, číslo 4/1970. Jedná sa o časopis, vydávaný ministerstvom spravodlivosti Slovenskej socialistickej republiky, kde hlavným redaktorom bol Milan Čič a prispieval tu aj akademik Luby, známi členovia kádrových a disciplinárnych komisií z 50. rokov.

Milan Čič, v tom období námestník ministra spravodlivosti SSR, (ozaj, aké kritériá museli títo karieristi spĺňať, aby dostali takéto funkcie? – pozn. V. P. ) tu má článok pod nadpisom: Dvadsaťpäť rokov socialistickej cesty - a mimo iného sa tu môžeme dočítať aj toto: “Nebolo preto náhodné, že vedenie KSČ venovalo pozornosť otázkam výstavby nového právneho poriadku, ktorý by chránil výdobytky Februára 1948 ako aj kádrovým problémom, od vyriešenia ktorých závisel výkon revolučnej socialistickej spravodlivosti. Po prijatí Ústavy 9. mája znamenal kvalitatívnu zmenu vo výkone súdnictva. Tento zákon zaviedol inštitúciu sudcov z ľudu, dvojstupňovosť v súdnom rozhodovaní, zjednodušil konanie pred súdom a podobne. Na ochranu ľudovodemokratickej republiky pred domácimi a zahraničnými nepriateľmi bol prijatý zákon č. 231/1948 Zb. a zákon č. 232/1948 Zb. Obidva zákony zohrali významnú úlohu v boji s kontrarevolučnými živlami.

Na rozdiel od Milana Čiča tvrdím, že podľa týchto zločineckých zákonov bolo popravených okolo 230 nevinných ľudí, dokonca medzi nimi bola statočná žena a vlastenka Dr. Milada Horáková. Zločin, aký nemá vo svete obdobu.

Preto sa ani nemožno čudovať, keď v ďalšej časti tohto pamfletu, takto hodnotí okupáciu Československa v auguste 1968: “Keď sa v týchto dňoch zamýšľame nad štvrťstoročím slobodného Československa, znovu si pripomíname, že slobodný a pokojný život nášho ľudu je predstaviteľný iba v pevnom spoločenstve zo Zväzom sovietskych socialistických republík.

Nová zmluva, ktorú podpísali v predvečer 9. mája t. r. vedúci činitelia Zväzu sovietskych socialistických republík a Československej socialistickej republiky, potvrdzuje vernosť cieľom a zásadám zmluvy z roku 1943 predĺženej v roku 1963, ktorá položila trvalé a pevné základy bratského priateľstva a všestrannej pomoci.

Zmluva potvrdzuje, že podpora, upevňovanie a ochrana socialistických vymožeností zodpovedajú záujmom národov oboch zemí a celého socialistického spoločenstva. Osobitne významné sú články zmluvy, ktoré obsahujú vyhlásenia predstaviteľov bratských komunistických strán z augusta 1968 a výsledky moskovských porád z júna 1969, ktoré sa týkajú internacionálnych povinností štátu pri obrane socialistických vymožeností.

Aj toto sú veci, ku ktorým sa doteraz súdruh pán akademik Milan Čič doposiaľ nevyjadril. Verejnosť proti násiliu s podporou Václava Havla mu umožnili, aby sa stal prvým ponovembrovým predsedom slovenskej vlády. Potom nasledovala kariéra pri tvorbe novej slovenskej ústavy, potom post predsedu Ústavného súdu SR, kde spolu s Ivanom Gašparovičom, v tom čase predsedom NR SR, sa stotožnili s marením vyšetrovania štátneho terorizmu zo strany zločinca a štátneho teroristu Vladimíra Mečiara. Ich osud akoby predurčil samotný Antikrist, hlava všetkých komunistických zločincov, štátnych teroristov či im podobného odpadu. Dnes sú ako dvojičky v prezidentskom paláci. Jeden ako prezident, druhý ako jeho hlavný radca, v skutočnosti šedá eminencia. Ten smrad v tomto úrade je príliš silný. Vlastne, pozná niekto ponovembrového slovenského politika, ktorý nesmrdí? Ja osobne takého nepoznám. Ale uvítal by som, pokiaľ by ma niekto na konkrétnych faktoch presvedčil, že taký existuje – a že moje argumenty nebudú mať oporu.

Vladimír Pavlík

Hlavná stránka